Ako sa kedysi žilo a zabávalo
Slovensko bolo až do polovice 20. storočia krajinou, kde poľnohospodárstvo prevažovalo ako základné zamestnanie jej obyvateľov. Patrilo medzi tie prejavy života predkov, ktoré mali v uspokojovaní ich materiálnych požiadaviek rozhodujúce miesto. Rovnako tomu bolo tiež v Pitelovej, kde sa ľudia zaoberali hlavne pestovaním plodín a chovom dobytka, čiastočne povozníctvom a prácou v lesoch. Počas prvej Československej republiky niektorí Pitelovčania našli zamestnanie v priemysle na okolí (napr. ťažba a spracovanie dreva, dobývanie kameňa) a v železničnej doprave. Identický zdroj obživy, spoločné záujmy, postoje a ciele viedli na dedine k súdržným medziľudským väzbám. Okrem toho sa vidiecke prostredie vyznačovalo pomerne vysokou mierou familiárnosti, každodennými kontaktmi „tvárou v tvár“ a dokonalým vzájomným poznaním všetkých členov lokálneho spoločenstva. Ľudia tak rozvíjali svoje životné potreby a sociálne vzťahy pod vplyvom existenčných podmienok materiálnej i nemateriálnej povahy.
V druhej polovici 20. storočia sa spôsob života zmenil. Dôvody môžeme hľadať v premene súkromného hospodárenia na družstevné, v existencii nových zdrojov obživy v priemysle, administratíve, ako aj v odchode pôvodných obyvateľov z obce a príchode nových osôb. Dedina prestala byť jednotvárnym komplexom roľníckych hospodárstiev, medzi ktorými dochádzalo k recipročnej výpomoci. Čoraz rozmanitejšími možnosťami sebarealizácie v zamestnaní sa ľudia začali navzájom líšiť a rodiny uzatvárať pred vonkajším prostredím. Z priedomí zmizli lavičky, kde v nedeľné a sviatočné popoludnia posedávali domáci so susedmi alebo hosťami. Celé okolie domov sa obohnalo plotmi, čím dôležitý komunikačný priestor ľudí zanikol. Vzájomné vzťahy medzi dedinčanmi oslabli. Už sa toľko nepotrebovali, pretože príležitosti, ako zabezpečiť budúcnosť sebe i potomkom, prekročili hranice lokálneho spoločenstva.
V nasledujúcich častiach si pripomenieme, aké práce zamestnávali Pitelovčanov okolo ich príbytkov aj mimo nich, ako trávili voľný čas či aké medziľudské vzťahy navzájom udržiavali. Prostredníctvom archívnych prameňov, obecnej kroniky a pamätníkov nahliadneme do hlbšej minulosti, ale tiež do pozadia udalostí bližších k prítomnosti. Opíšeme si najmä obdobie druhej štvrtiny 20. storočia, zachytené v pamäti respondentov1 na základe vlastných životných skúseností a rozprávaní svojich otcov i dedov. Hoci sa tieto časy vrátiť nedajú, pre tých starších sú prameňom spomienok a akýmsi oživením takmer zabudnutých momentov. Tým mladším môžu ďalšie riadky priniesť snáď zaujímavé informácie o zašlom živote s jeho svetlými i tienistými stránkami, prípadne aj odpovede na otázky, ktoré svojim starým rodičom z Pitelovej už nestihli položiť.
[1] Respondenti: žena (*1926), žena (*1934), žena (*1934), žena (*1935), žena (*1937), žena (*1940), žena (*1956), muž (*1936), muž (*1952).
