Keď život ukazoval svoju odvrátenú tvár

Začiatkom 30. rokov 20. storočia sa Československá republika, nevynímajúc ani Pitelovú, ocitla zoči-voči nastupujúcej veľkej hospodárskej kríze. Vzhľadom na prevažujúci druh zamestnania Pitelovčanov (drobní roľníci a poľnohospodárski robotníci) sa miestnych dotkli najmä problémy v poľnohospodárstve. Ceny agrárnych produktov rapídne klesli a neprimerane nízke boli tiež ceny dobytka. V dôsledku nepriaznivého vývoja prišla o zdroj zárobku väčšina pitelovských sezonárov vykonávajúcich fyzické práce na veľkostatkoch vo vzdialenejších regiónoch i mimo územia Slovenska. Tí sa po prepustení museli vrátiť domov, čím rozširovali rady nezamestnaných. Postavenie lesných robotníkov, drevorubačov a povozníkov sa od poľnohospodárskych veľmi nelíšilo. Kríza v drevopriemysle, pokles cien drevoproduktov, zastavenie vývozu palivového a stavebného dreva do cudziny, zmotorizovanie dopravy dreva spôsobili stratu zamestnania aj v tomto sektore. Priemyselné a stavebné robotníctvo bolo pre obmedzenia, resp. úplné zastavenie výroby v priemyselných podnikoch takisto vystavené nezamestnanosti. Straty príjmov znížili kúpyschopnosť Pitelovčanov, na čo zase doplácali obchodníci a živnostníci. Vážnosť situácie zachytila správa Okresného četníckeho veliteľstva v Kremnici z 8. augusta 1932: „Trvajúca nezamestnanosť najchudobnejších vrstiev obyvateľstva, teraz v lete, odôvodňuje obavu o ich existenciu v zime... a že by bolo potrebné obstarať im nejaké zamestnanie v záujme ľudskosti, lebo sa jedná o živiteľov rodiny...“ V zmysle výkazu Okresného úradu v Kremnici predstavoval počet nezamestnaných v Kremnickom okrese k 1. januáru 1933 číslo 2 466 osôb.¹ K 20. februáru 1932 evidovala obec Pitelová 87 nezamestnaných.

Táto ekonomická katastrofa zasiahla široký okruh ľudí, prevládala nezamestnanosť a bieda. Štát preto musel pristúpiť k opatreniam na podporu nezamestnaných. V rámci štátnej stravovacej akcie (1930 – 1939) boli nezamestnaným prideľované poukážky, známe ako žobračenky, v hodnote 20 Kč pre ženatého s rodinou a 10 Kč pre slobodného nezamestnaného na týždeň, za ktoré si mohli ich držitelia vymeniť potraviny. Akcia sa vzťahovala iba na základné potraviny: múku, chlieb, tuky, zemiaky, cukor, neskôr tiež mlieko. Prideľovanie sa riadilo určitými pravidlami. Z akcie boli vylúčení jednotlivci zaopatrení odlišným spôsobom (napr. prostredníctvom inej podpory, sezónnej práce alebo čistého príjmu z prenájmu nehnuteľného majetku) a nezamestnaní z vlastnej viny vrátane osôb, ktoré odmietli ponúknutú prácu od sprostredkovateľne. Uchádzači o podporu museli preukázať, že po 1. januári 1929 boli zamestnaní aspoň tri mesiace nepretržite a zároveň podliehali povinnému nemocenskému poisteniu. O prideľovaní rozhodovala okresná sociálna komisia, obecná sociálna komisia (v zložení z Pitelovčanov: Martin Forgáč, Jozef Páchnik, Pavel Kollár, Štefan Mališ), okresný úrad, notársky úrad a Ministerstvo sociálnej starostlivosti poskytovalo poukážky podľa dostupného objemu financií.

V priebehu roka 1933 sa za poberanie poukážok začal vyžadovať povinný výkon verejnoprospešných prác zadávaných obecným či okresným úradom. Pred zavedením novej úpravy do praxe prebehlo skúšobné trojtýždňové obdobie, konkrétne od 13. marca do 2. apríla 1933, keď sa prvýkrát rozdávali poukážky za protihodnotu. O výsledku sa mala podať správa. Obvodný notár z Trnavej Hory v predmetnej záležitosti napísal, že z prislúchajúceho obvodu (Dúbrava, Trnavá Hora, Jalná, Kľačany, Pitelová) sa k práci prihlásilo 420 nezamestnaných osôb. Prácu odoprelo okolo 50 osôb z dôvodu dodanej nekvalitnej múky, nevhodnej k vareniu, ako aj zlej masti. Pre nedostatok potravín a poukážok musel odmietnuť približne 350 ľudí, hoci nemali žiadnu prácu a ani žiadny iný príjem. V obvode notariátu sa pracovalo na obecných cestách. Pracovalo sa denne po dobu devätnásť dní, pričom jeden robotník najviac dva až tri dni. Na jedného robotníka pripadala jedna poukážka na deň a ten istý robotník mohol pracovať najviac tri dni, lebo bol nedostatok poukážok. Obce následkom úplnej chudoby neprispievali žiadnou finančnou čiastkou. Pracovalo sa za všetky poukážky, zdarma boli poukážky pridelené len úplne chudobným osobám pripútaným na lôžko. Pre lepšiu predstavu, čo tieto čísla znamenali, treba uviesť, že v roku 1930 žilo v obvode notárstva 2 520 obyvateľov vrátane neplnoletých osôb. Chlieb v tejto dobe stál 2,50 Kč, liter mlieka 1,60 Kč, 1 kg masti 14 Kč, 1 kg masla 12 Kč, 1 kg cukru 6 Kč, 1 kg pšeničnej múky 2,70 Kč a 1 kg hovädziny 7 Kč. Denná mzda jedného tunajšieho robotníka sa pohybovala v rozpätí 14 – 16 Kč za osemhodinovú prácu, pri skladných a stavebných prácach 20 – 22 Kč.

Pre mestá i dediny postihnuté mimoriadnou nezamestnanosťou bola určená jednorazová núdzová výpomoc v zimnom období 1935 – 1936. Obci Pitelová sa pridelilo 150 kg pšeničnej múky, 80 kg masti, 75 kg cukru, 40 kg jačmennej kávy a 125 kg jačmenných krúp. Naturálie medzi obyvateľov rozdeľovala obecná sociálna komisia podľa stanovených inštrukcií. V podstate ich mali zdarma dostať osoby odkázané výlučne na štátnu podporu, ktorých výživa bola najohrozenejšia.

K odstraňovaniu vysokej nezamestnanosti a súčasne k rozvoju miestnej infraštruktúry prispievali núdzové práce – projekt spustený vládou. Štát rozdeľoval financie na podporu verejných investícií prostredníctvom špeciálne zriadených fondov. O pridelenie finančného príspevku požiadala aj Pitelová v roku 1936 a 1937. V jednom zo svojich listov adresovaných Ministerstvu sociálnej starostlivosti v Prahe dôvodila: „Keďže tak v obci Pitelová, ako i v jej okolí niet žiadnych pracovných podnikov, nezamestnanosť v tejto obci sa dosiaľ nezmiernila. Aby sme aspoň čiastočne odpomohli veľkej biede občanov, rozhodli sme sa obrátiť s prosbou k Slávnemu Ministerstvu o poskytnutie štátneho príspevku na doleuvedenú prácu. Vystavili sme totiž obecnú cestu od štátnej hradskej smerom k obci. Keďže táto cesta je už dávnejšie stavaná, vedie mnohými zatáčkami, príkrym svahom a častým používaním je už temer úplne zničená, okrem toho poslednou prietržou mračien, v tejto obci zvlášť silnou, celkom vymytá, vyžaduje v čím najkratšom čase generálnu opravu, ktorú mieni obec previesť s pomocou príspevku Ministerstva sociálnej pečlivosti.“ Žiadostiam bolo vyhovené kladne, čím mohla etapovite prebiehať prestavba obecnej cesty (napr. prekopanie, pieskovanie, štrkovanie, jarkovanie, vyhotovenie priepustov) a aspoň čiastočne sa pozitívne vplývalo na nepriaznivé sociálne pomery. Mzda vyplácaná robotníkom zamestnaným na núdzových prácach musela zodpovedať platnému mzdovému tarifu alebo sadzbe obvyklej v mieste výkonu práce. Počas dvoch mesiacov, v intervale dvakrát ročne, si mohlo približne 50 robotníkov zarobiť 14 Kč denne za osem pracovných hodín, pričom polovicu mzdy hradila obec a druhú polovicu pokryl štátny príspevok.

Hospodárska kríza ustupovala z Pitelovej pomaly. V celoštátnom meradle je za obdobie jej prekonania považovaný rok 1934, keď od marca 1934 začalo hospodárstvo pomaly rásť. Napriek postupnému hospodárskemu oživeniu vysoká nezamestnanosť a s ňou spojené problémy trápili Pitelovú i v ďalších rokoch, veď k 20. decembru 1939 obec vykázala až 84 nezamestnaných.² Úrady sa usilovali zvýšiť počet sezónnych poľnohospodárskych robotníkov, a preto na Obvodný notariát v Trnavej Hore prichádzali oznamy s dopytom po pracovných silách od Úradu práce pre poľnohospodárskych robotníkov vo Zvolene a od Verejnej sprostredkovateľne práce v Kremnici. Notár o týchto oznamoch informoval starostov obcí v jeho obvode a žiadal, aby dali jednotlivé ponuky v dedinách vybubnovať. Z rokov 1935 až 1941 sa zachovali listiny o najímaní poľnohospodárskeho robotníctva do Nemecka, Rakúska, Čiech a na Moravu. Zamestnávatelia z Francúzska, Nemecka, Čiech a Moravy poskytovali zárobkové možnosti slobodným dievčatám a ženám znalým dojenia kráv, ako aj všetkých prác na hospodárstve i v domácnosti. Najpodstatnejší záujem bol o prácu vo Francúzsku, Rakúsku a v Nemecku, kde sa z dostupných možností dalo zarobiť najviac.³

Už tak neutešený stav ešte viac umocňovali živelné pohromy. Ich častou príčinou bývali prietrže mračien a s tým spojené povodne. V dňoch 21. mája až 30. mája 1936 postihla Pitelovú mimoriadne silná povodeň. Následkom škôd spôsobených na hospodárskych plodinách udelilo predsedníctvo Zemedelskej rady pre Slovensko, ako správa zvláštnych fondov v Bratislave, podporu postihnutým poľnohospodárom, a to vo forme prídelu osív za znížené ceny. Obci Pitelová bolo priznaných 4 100 kg pšenice pre poškodených 38 domácností, pričom 100 kg pšenice stálo 80 Kč.

O rok neskôr, 25. júna 1937, po veľkej búrke a lejaku prišla ďalšia povodeň. Značné škody na úrode utrpelo 14 Pitelovčanov, ktorým bolo celkovo poskytnutých 1 300 kg žita (100 kg za 110 Kč), 700 kg Thomasovej múčky (100 kg za 25 Kč) a 100 kg draselnej soli za 45 Kč.

Obrovská búrka sa prihnala tiež 25. mája 1941 o 15.30 hod. Vysokým úhrnom zrážok sa rozvodnil potok pretekajúci územnou časťou Záhrady, voda vystúpila až o 40 cm nad bežnú výšku hladiny a v dôsledku jej prudkosti brala so sebou veľké kamene. Tie zatarasili pôvodný prietok potoka, čím vzniklo nové koryto v šírke jedného metra a do hĺbky miestami až 150 cm. Zaplavené a kamením zanesené boli pozemky Márie Námešnej, Márie Hudecovej, Pavla Minku, Petra Hudeca, Karola Cepláka a pozemok patriaci majeru Kupča. Okrem toho voda poškodila drevený plot pri dome Karola Cepláka (aktuálne súpisné č. 197) a Martina Námešného (aktuálne súpisné č. 199), ktorému voda navyše vnikla do kuchyne, komory a maštale. Štátna hradská v dĺžke 250 m a železničná trať v dĺžke 100 m boli pre zaplavenie a zanesenie kameňmi dočasne neprejazdné. Škoda spôsobená povodňou sa odhadovala na 20 – 30 000 Ks. Tento deň mal však oveľa tragickejší koniec. Hneď po obede poslala Mária Páchniková, rod. Marková (*15. 6. 1915 – †25. 5. 1941; poch. Pitelová) svoje tri dcérky, deväťročnú Boženku, šesťročnú Marku a štvorročnú Anku, pásť kravy a ovce do lokality Dubina. Keď sa spustilo silné hromobitie, Mária vzala dáždniky a bežala za deťmi. Myslela si, že búrka o chvíľu prestane, a tak sa s deťmi schovala pod smrek. Mária sa oprela o strom, Anka stála po jej boku a Boženka sedela na zemi kúsok ďalej od nich. Šesťročná Marka utekala zahnať domov vyplašený statok. Búrka sa čoraz viac nebezpečne stupňovala, až zrazu do stromu udrel blesk a zasiahol Máriu s dcérou Ankou. Obe boli ihneď na mieste mŕtve. Boženka utrpela popáleniny druhého stupňa na ľavej ruke a ľavej nohe. Nešťastie ako prvý spozoroval Michal Slašťan (*3. 9. 1878 Pitelová – †24. 10. 1950; poch. Pitelová), keď sa okolo 16.30 hod. vracal z pastvy domov. Videl pod stromom dievča plačúce nad svojou nebohou mamou a mladšou sestrou. Ujal sa Boženky a odviedol ju k príbuzným, ktorým musel oznámiť smutnú správu. S Máriiným životom vyhasol súčasne i život ešte nenarodeného dieťatka, bola totiž v šiestom mesiaci tehotenstva.⁴

[1] Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin: Osveta, 1978, s. 178 – 181.

[2] Lexikon obcí v krajine Slovenskej. Praha: Ministerstvo vnútra a Štátny úrad štatistický, 1936, s. 134.
Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Obvodné notárske úrady z obvodu Okresného úradu v Kremnici /1868/ 1888 – 1950, Obvodný notársky úrad v Trnavej Hore /1868/ 1888 – 1950: inv. č. 141 – 145, ročník 1929 – 1934, šk. č. 2; inv. č. 147, ročník 1936, šk. č. 4; inv. č. 148, ročník 1937, šk. č. 5; inv. č. 149, ročník 1938, šk. č. 7.

[3] Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Obvodné notárske úrady z obvodu Okresného úradu v Kremnici /1868/ 1888 – 1950, Obvodný notársky úrad v Trnavej Hore /1868/ 1888 – 1950: inv. č. 146, ročník 1935, šk. č. 3; inv. č. 148, ročník 1937, šk. č. 5; inv. č. 149, ročník 1938, šk. č. 7; inv. č. 151, ročník 1940, šk. č. 8; inv. č. 152, ročník 1941, šk. č. 9.

[4] Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Obvodné notárske úrady z obvodu Okresného úradu v Kremnici /1868/ 1888 – 1950, Obvodný notársky úrad v Trnavej Hore /1868/ 1888 – 1950: inv. č. 147, ročník 1936, šk. č. 4; inv. č. 148, ročník 1937, šk. č. 5. Fond Okresný úrad v Kremnici /1919/ 1923 – 1945: inv. č. 267, ročník 1937, šk. č. 327; inv. č. 271, ročník 1941, šk. č. 426.