O pitelovskej každodennosti

Spôsob života Pitelovčanov bol do polovice 20. storočia úzko spätý s pôdou. Obživu im zabezpečovalo pestovanie poľnohospodárskych plodín a chov hospodárskych zvierat. Z obilnín sa siala hlavne raž, ovos a jačmeň. Sejba obilia patrila k výsadným prácam gazdu a jej technika si uchovala stáročiami overenú podobu. Gazda niesol osivo v plahotke so štyrmi trakmi. Dva z nich mal zaviazané okolo krku a zvyšné dva okolo pása. Kráčajúc po brázdach, rukou naberal osivo z plahotky a rozhadzoval ho po poli, raz na jednu stranu, potom na druhú, na užšom pozemku po každom kroku pred seba zdola nahor. Vysiate obilie sa následne pobránilo a povalcovalo. Oziminy (raž) sa siali v septembri až októbri, jariny (ovos, jačmeň) po zmiznutí snehu, keď bolo možné pripraviť pôdu. Pestovali sa i strukoviny (napr. fazuľa, hrach), zemiaky, zelenina (napr. kapusta, mrkva, petržlen, kaleráb, šalát, tekvica, cesnak, cibuľa), z rastlín mak, konope a ľan.

K poľnohospodárskym prácam sa viazalo viacero zvykov a povier založených na mágii podobnosti, vychádzajúcej z predstavy, že rovnaké vyvoláva rovnaké. Pri siatí maku bolo potrebné zavrieť ústa a vyduť líca, aby narástli veľké makovice. Fazuľa sa sadila v dňoch, keď bolo veľa ľudí v kostole – na Krížové dni (pondelok, utorok a streda pred Nanebovstúpením Pána), alebo keď išli ľudia na púť (od množstva ľudí záviselo množstvo strukov na fazuli). Tiež sa zvykla sadiť na Žofiu (15. mája) z hľadiska vhodného agrotechnického termínu. Po zasadení zemiakov sa mal na tomto mieste pogúľať najväčší chlap, aby narástli rovnako veľké.

Božie požehnanie pre budúcu úrodu obilia sa vyprosovalo na deň sv. Marka (25. apríla), ochrancu ozimín, keď sa konala procesia do poľa s vysiatou oziminou. V sprievode sa niesol kríž a zástavy, ktoré boli ozdobené venčekmi z ozimín, uvitými dievkami v predvečer procesie. Cestou predspevoval spevák litánie s obsiahnutými prosbami za ochranu úrody pred krúpami, víchricou, búrkou, povodňami a za hojné naplnenie sýpok obilím. Na štyroch miestach, orientovaných jednotlivo vždy na inú svetovú stranu, sa sprievod zastavil, kňaz prečítal evanjelium a požehnal vysiatu oziminu. Obdobná procesia za úrodu a dážď sa usporadúvala ešte počas Krížových dní. Sprievod sa uberal každý deň odlišným smerom, aby boli požehnané všetky polia s jarinami i oziminami. Okrem toho na sv. Marka chodievali ľudia aj individuálne orodovať do svojich polí za želanú úrodu. Po modlitbe zapichli do zeme bahniatka posvätené kňazom na Kvetnú nedeľu, aby bolo obilie chránené pred búrkou a krupobitím. Nakoniec kotúľali po poli mrváň – okrúhly pletený koláč s otvorom v strede. Dávnejšie nechávali mrváň ležať na zemi pre poľných duchov, neskôr ho dávali chudobným. Predstavoval obetný dar a symbol plodnosti i prosperity roľníckej práce.

Dopestované plodiny sa uskladňovali v pivniciach. Cesnak a cibuľu viazali do viazaničiek a nechávali v podstreší dosušiť. Kapustu nastrúhali na strúhadle z drevenej dosky s vloženými čepeľami a posuvným rámikom. Pod strúhadlom bolo umiestnené drevené korýtko, z ktorého sa postrúhaná kapusta vkladala postupne do pol metra vysokého dreveného suda. Dno suda sa vystlalo celými kapustnými listami a priložil sa aj kúsok chleba. Kapusta sa tlačila bosými nohami tak dlho, kým na povrch nevystúpila kapustná voda. Po vrstvách sa solila, pridávala sa k nej nadrobno pokrájaná cibuľa, kyslé jablká, bobkový list, rasca, čierne korenie. Prvá voda zo súdka sa vybrala hrnčekom a nechalo sa jej v ňom len toľko, aby prekrývala hornú vrstvu kapusty. Túto vodu pili ľudia pri tráviacich ťažkostiach a na uhasenie smädu. Keď sa natlačený sud zaplnil takmer po okraj, navrch sa položili kapustné listy, na ne čisté plátno a drevená doska zaťažená kameňom. Mliečnym kvasením cukru obsiahnutého v kapuste vznikla približne po piatich týždňoch kyslá kapusta, ktorá sa v uzavretom sude mohla uchovávať niekoľko mesiacov. Časť z úrody v hlávkach skladovali v pivnici. Z kvasenej kapusty sa pripravovali mnohé jedlá. Najznámejšia bola polievka – kapustnica s klobásou, v pôstnych obdobiach so sušenými hubami. Niekedy sa zvykla variť polievka iba zo šťavy kyslej kapusty, so zemiakmi a zátrepkou (kyslá kapustnica, bočkovica). Kvasená kapusta sa miešala s haluškami, robieval sa z nej prívarok a jedla sa tiež surová, veľakrát na večeru k zemiakom upečeným v šupke. Nakrájanou a udusenou hlávkovou kapustou sa plnili kapustníky. Postupne sa dusená hlávková či kvasená kapusta začala servírovať ako príloha k pečenému bravčovému mäsu, hydine a podávala sa s knedľou alebo zemiakmi v nedeľu a v iné významné dni.

Konope a ľan boli zdrojom pre výrobu domáceho plátna. V zmysle spomienok pamätníkov sa pri získavaní a spracovaní vláken z konopí na textil uplatňoval nasledujúci postup. Konope sa siali v máji po Žofii (15. mája), často na Petronelu (31. mája), keď im už nehrozil mráz. Po dozretí sa v júli trhali prvé poskonné (chlapské) konope. Tie sa zviazali do snopkov, nechali preschnúť a zaťažené kameňmi máčali v močidlách zhruba dva týždne, aby sa drevnatá časť byle ľahšie oddelila od vláken. Močidlá boli umelo vytvorené menšie jamy poniže domu č. 45, do ktorých bola odrazená voda z potoka prameniaceho nad domom č. 47. Aby sa konope nepremočili, chodili ženy drolením byle v prstoch skúšať jej oddeľovanie od vláken. Vymočené snopky opäť sušili. Materné rastliny, teda konope ponechané na semeno, trhali ľudia v septembri. Najprv sa vymlátili a až potom močili. V priebehu babieho leta gazdiné na dvore konope „trepali“ a „česali“. Trepaním na trlici (ilustračný obrázok trlice) odstraňovali drevnatú časť byle (pazderie) a rozčesávaním vláken na šteti (ilustračný obrázok šteti) sa zbavovali posledných zvyškov stonky. Zväzok vyčesaných vláken (kúdeľ) upevnili na praslicu a pradením (skrúcaním vláken) na kolovrátku získali priadzu – pradenú niť.

Ženy i dievky priadli spoločne v menších skupinách po večeroch v zimnom období, obvykle od novembra do fašiangov. Po pradení sa získané nite čistili (zvárali) lúhom z drevného popola. Vyzvárané nite sa vyplákali, nechali vysušiť, resp. vymrznúť. Ďalej sa zisťovalo množstvo nití zmotávaním na motovidle. Tento nástroj bol zložený z dvoch skrížených latiek s kolmými priečkami na koncoch, otáčajúcich sa na čape upevnenom v drevenom klátiku. Jednou rukou sa motovidlo krútilo a druhou rukou sa držala niť, pričom sa sledoval počet otočení. Obvod motovidla vynásobený počtom otočení určoval dĺžku nite v pradene (súbor zmotaných nití). Vodorovné motovidlo slúžilo aj na uloženie pradena pri zvíjaní nití do klbiek alebo na cievy.

Na prípravu osnovy do krosien, t. j. určitého počtu nití určitej dĺžky a v určitom poriadku, sa používalo krídlové snovadlo s dvomi hornými a dvomi dolnými činmi. Pozostávalo z dvoch kolmo na seba zasadených rámov otáčajúcich sa okolo spoločnej osi, ktorá sa upevnila napríklad v jamke na podlahe a v oku na stropnom tráme. Vzdialenosť medzi zvislými latkami rozloženého snovadla určovala dĺžku osnovy. Základným úkonom snovania bolo omotávanie nití okolo činov a zvislých latiek snovadla. Nite prechádzali z ciev nastoknutých v drevenom stojane (cievnik) cez dierky snovacieho piestu a osoba, ktorá ho držala, prstami druhej ruky nite rozdeľovala a kládla na činy a latky. Delenie nití na horných a dolných činoch určovalo ich usporiadanie v osnove (niťový kríž). Pri kladení nití na činy sa sledoval ich celkový počet stanovujúci šírku tkaniny (ilustračný obrázok snovania na krídlovom snovadle).

Prípravné práce zakončilo navinutie nite na cievku (dutý valcový predmet – bazový či lieskový prútik) do člnka. Vo vyčnievajúcich čelách debničkového potaku (súkadlo) sa otáčala rukou poháňaná os s kolieskom zotrvačníka (praseľ). Na os prečnievajúcu cez čelo debničky a zakončenú dlhším hrotom sa nastokla cievka, na ktorú sa otáčaním navíjala niť z klbka. Cievka sa potom nasunula na ohybnú paličku s koncami zasadenými do zárezov na užších vnútorných stranách dreveného puzdra člnkovitého tvaru. Člnkom sa zavádzal útok do osnovy.

Nasnovaná osnova potrebnej dĺžky a šírky sa zložila zo snovadla a namotala na zadný návoj krosien. Do niťového kríža osnovy sa vložili dve ploché paličky (ciepky) a nite sa navliekli do niteľníc a do brda. Pramene nití sa priviazali k strapcom na kuse plátna namotaného na prednom návoji a krosná boli prichystané na tkanie. To spočívalo v pravouhlom krížení dvoch sústav nití – osnovy a útku. Začínalo sa šliapnutím na podnož spojenú s niteľnicou, ktorá klesla. Súčasne sa druhá niteľnica zdvihla, čím vznikla medzi niťami osnovy vodorovná štrbina (ziva). Cez ňu tkáčka pomocou člnka prevliekla útok, brdom uloženým v bidle ho prirazila k hotovej tkanine a zároveň šliapla na druhú podnož, pričom sa tento postup opakoval. Ďalšie úkony záviseli od väzby budúcej tkaniny či spôsobu jej zdobenia.

Plátno sa tkalo do príchodu jari. Následne sa bielilo. Za slnečného počasia ho na lúkach v lokalitách Pálky a Pod Bučínom rozprestreli, opakovane niekoľko týždňov kropili vodou a nechali uschnúť. Plátno sa v Pitelovej používalo na plachty, vrecia, plahotky, zástery, gate a košele. Ľan sa spracovával podobne ako konope.

Neďaleko močidiel bola na tom istom potoku upravená úžľabina z ploských skál. Niektoré Pitelovčanky sem chodievali prať. Staršou formou prania bolo zváranie. Špinavý odev zvárali doma pôsobením horúcej vody a lúhu z drevného popola v kadi na pranie, stojacej na troch nohách s otvorom na boku dna. Keď voda začala chladnúť, vypustila sa, ohriala a naliala späť. Výmena vody sa niekoľkokrát opakovala, pričom sa zohrievala na čoraz vyššiu teplotu. Po vychladnutí poslednej naliatej vody, zvyčajne na druhý deň, odniesli šatstvo k potoku, kde ho rozložené na kameni či drevenom stolci vytĺkali piestom a napokon vyplákali. Novšie, jemnejšie textilné materiály sa prali na pracej doske v koryte, prípadne v plechovej vaničke, v teplej vode s mydlom. Bielizeň a bytový textil vyvárali v mydlovom roztoku v kotle, resp. veľkom hrnci. Opraný odev potom vyplákali v studenej tečúcej vode na potoku. Po usušení ho vyhladili kovovými hladičkami, do ktorých sa vkladali rozohriate železné vložky alebo žeravé drevné uhlíky.

Pri úžľabine sa tiež umývali hrnce so začmudeným dnom. Ženy ich šúchali vechťami – stočenými zväzkami slamy. Hlinené mliečniky, hrnce a pekáče sa raz za týždeň po umytí vypaľovali v peci a v lete sušili na slnku, nastoknuté na plotoch, aby nepáchli.

Keď vecheť ostal pár dní v potoku, bol dobrý na liečenie bradavíc. Kto sa ich chcel zbaviť, išiel s liečiteľkou na Veľký piatok po západe slnka k potoku, kde prebiehala liečebná procedúra založená na predstave o bradavici ako živom tvorovi, ktorého treba z tela odpudiť. Liečiteľka najprv prežehnala seba aj bradavicu „žehnám ťa v mene Otca, Syna i Ducha Svätého“, potom vechťom, s gestom odháňania smerom od tela, šúchala postihnuté miesto a špeciálnou slovnou formulkou výrastok zariekala. Nakoniec vecheť zahodila do vody, aby odniesla bradavicu. Za najlepšiu pitelovskú ľudovú liečiteľku v druhej štvrtine 20. storočia bola považovaná Emília Najšlová, rod. Kollárová (*21. 9. 1895 Pitelová – †21. 11. 1967; poch. Pitelová). Bradavice vyliečila niekoľkým Pitelovčanom.¹

V zimnom období po ukončení hlavných prác sa konali páračky. Ženy a dospievajúce dievčatá, spravidla susedky, kamarátky a príbuzné, sa schádzali v jednej domácnosti, kde párali perie domácej gazdinej do chystanej výbavy pre dcéru. Dialo sa tak vo večerných hodinách do polnoci. Keď zatvorili krčmu, prichádzali sem i mládenci. Vzali so sebou harmoniku, hralo sa, spievalo, tancovalo a žartovalo. Mládenci zavše vyviedli nejaké huncútstvo. Buď rozfúkali napárané perie, alebo priniesli vtáča, ktoré vypustili na kope s perím, aby pre zábavu narobilo neporiadok. Po dokončení párania peria v jednom dome prichádzali ženy a dievky na pozvanie zase do ďalšieho domu v rámci reciprocity.

Z ovocných stromov boli v dedine rozšírené: jablko, hruška, slivka, čerešňa, orech. Skvalitnenie ovocia súviselo so založením ovocnej škôlky v roku 1890 pri miestnej škole za učiteľa Jána Ferenčíka.² Na tomto pozemku sa sústredilo pestovanie sadeníc ovocných drevín. Učitelia bývali iniciátormi hospodárskych krúžkov, napríklad aj ovocinárskych. Viedli mládež k dokonalejšiemu pestovaniu ovocných stromov. Žiaci sa učili štepeniu – prenášaniu ušľachtilých vlastností z materského jedinca na podpník (mladý stromček) toho istého či podobného druhu ovocia. Štepilo sa ostrým nožom. Zaštepené miesto s napojeným vrúbľom (časť jednoročného výhonku s niekoľkými púčikmi) sa obviazalo lykom a natrelo kolomažou alebo voskom. Vlastnú ovocnú škôlku si zriadil učiteľ Július Hudec (*23. 11. 1912 – †16. 8. 1993; poch. Pitelová) z Čiernych zemí. Pri jeho pôvodnom rodinnom dome (dnes nová stavba č. 266) mal vysadené množstvo ovocných stromov a súčasne vo vyhradenom priestore v záhrade vysádzal rastliny vyklíčené z jadier a z nich vypestované podpníky na ďalšie štepenie. Práve z tohto dôvodu sa miesto jeho bydliska hovorovo označovalo ako Štepnica.

Ovocie sa konzumovalo v čerstvom i konzervovanom stave ako sušené, uvarené na lekvár, vydestilované (vypálené) po vykvasení na alkohol. Ovocie sa sušilo v chlebových peciach a rúrach sporákov. Lekvár sa najčastejšie pripravoval zo sliviek. Odkôstkované plody sa varili v medenom kotle zasadenom v provizórnej piecke postavenej mimo domu – Na pažiti pri Podhorovcoch (dom č. 37) za vzájomnej výpomoci. Do kotla sa dali asi dve vedrá sliviek a bez pridania prímesí, dokonca ani vody či cukru, sa pomaly miešali veľkou varechou v tvare písmena L. Bola to zdĺhavá a jednotvárna práca. Slivky sa najprv rozvarili na tekutú brečku. Po jej skypení vznikol polorozvarený lekvár, tzv. lízak, pochúťka obzvlášť pre deti. Lekvár sa varil dovtedy, kým nebol dostatočne hustý. Keď lekvár padal z varechy, bol dovarený. Ešte horúci sa dával do drevených nádob, v ktorých stuhol. Na vrch lekváru sa naliala bravčová masť, aby nesplesnivel, a zakryl sa papierom. Správne uvarený lekvár vydržal niekoľko rokov a pred použitím sa znovu rozváral s malým množstvom vody. Muži obľubovali pálenô. Pálila sa slivovica aj hruškovica. Výroba pálenky si vyžadovala dlhší čas, preto bolo pálenie alkoholu ideálnou príležitosťou na stretnutia a humorné zážitky. U Ďurčov, teda Považanecovcov (domy č. 106, 107), sa raz chlapi pri pálení obvinuli bielymi plachtami a ako mátohy strašili okoloidúcich. Ľahko u nich vzbudili obavu, že skutočne majú do činenia s nadprirodzenými bytosťami a nie iba s čírym výplodom fantázie. Veď na páračkách a pri spoločnom pasení dobytka si vypočuli veľa príbehov o démonických postavách zakrútených do bielych plachiet.

Z domácich zvierat sa choval hovädzí dobytok, ošípané, ovce, kozy, králiky, sliepky, husi, včely a gazdovia s väčšou výmerou poľa tiež kone. Chov zvierat bol závislý od možnosti pasenia na lúkach i pasienkoch v lete a zásob krmovín počas zimy. Základným krmivom bolo seno, ďatelina, lucerna, bôľhoj, repa, kukurica, zemiaky, zrno nižšej kvality. V dobách núdze sa ošípaným dávali žalude, ovciam a kozám usušené lístie zo stromov. Rozvojom výroby nástrojov na prípravu krmiva (strúhadlá, šrotovníky, paráky atď.) došlo k jeho celkovému obohateniu. Začali sa vyrábať rôzne kašovité zmesi, napríklad zmiešaný šrot so zemiakmi, kŕmnou repou a zaliaty teplou vodou. Šrotovalo sa obilie a kukurica.

Ošípané sa chovali hlavne na mäso, a to takmer v každom dome. Zabíjačky prebiehali pred Vianocami za vzájomnej susedskej a rodinnej výpomoci. Kedysi bol dňom zakáľačiek 21. december (na Tomáša). Ľudia verili, že mäso zvieraťa zabitého v tento deň dlhšie vydrží. Očistená a obarená ošípaná sa zavesila na oblúkovité drevo s dvomi drevenými hákmi na koncoch (kronholec), na ktorom ho chlapi vydvihli na rebrík opretý o stenu. Zviera sa rozrezalo, vybrali sa vnútornosti a črevá. Vyrezala sa podhrdlina (pauštik), ktorá sa dala variť a v priebehu dňa zjedla. Mäso sa pokrájalo na kúsky, vložilo do dreveného koryta a týždeň sa v ňom opakovane polievalo roztokom zo soli, vody a korenia, až sa napokon údilo. Touto technikou sa pôsobením dymu hubili škodlivé organizmy a vysušovaním sa vytvárala ochranná vrstva. Údilo sa v podstreší pri vyústení komína alebo v samostatne postavenej udiarni. Naplnením čriev rozsekaným mäsom a koreninami sa pripravili klobásky, ktoré vyúdením v dyme získali trvácnosť. Robili sa tiež hurky plnené zmesou z pečene, krúp či ryže, čierneho korenia a pokrájanej cibule. Obľúbená bola aj huspenina (studeno). Hlavnou surovinovou zložkou na jej prípravu boli látky nachádzajúce sa v koži, nožičkách, kolienkach, ušiach, hlave a chvoste ošípanej. Vývar z nich bol rôsolovitý a pri chladení tuhol. Huspenina sa dochutila cibuľou, cesnakom, čiernym korením, bobkovým listom, zeleninou. Zo slaniny pokrájanej na kocky sa vytápala masť. Ešte v tekutom stave sa vliala do plechovej nádoby, nechala vychladnúť a držala v komore. Z nádoby sa vyberalo potrebné množstvo masti k príprave pokrmov (napr. zápražiek, na vyprážanie, mastenie jedál) alebo k priamej konzumácii vo forme nátierky na chlieb. Masť uložená vo vhodnej nádobe a na chladnom mieste vydržala bez podstatnej zmeny niekedy i rok. Škvarením sa živočíšny tuk zbavil vody, vysokou teplotou sa sterilizoval, a preto sa nekazil. Zvyšná slanina sa zaúdila.

V rámci techník konzervovania mäsa sa praktizovali aj núdzové opatrenia. Keď gazdovi v lete zdochla ošípaná, mäso sa vložilo do dreveného suda na kapustu a zalialo prevarenou slanou vodou. Niekto ho dal do vedra a spustil do studne, aby vydržalo do nedele. Po rozšírení sklenených pohárov zasolené mäso sterilizovali. Mäso sa jedlo takmer len v nedeľu, a to najmä bravčové. Konzumovala sa tiež uvarená či pečená baranina a králičie mäso. Hovädzí dobytok sa držal v prvom rade na mlieko, menej na mäso, ktoré sa jedlo príležitostne pri nútenej porážke zvieraťa alebo v prípade možnej kúpy. Hydina sa takisto bežne nejedávala. Jej chov bol zameraný na produkciu vajec a peria. Hus alebo kačica sa piekla na hostinu – slávnosť pri príležitosti sviatku patróna kostola. Slepačia polievka sa podávala na svadobnej hostine a žene po pôrode dieťaťa.

Starú tradíciu mal chov včiel. Intenzívny bol v 18. storočí, a to aj v okolí banských miest. Kremnica bola v tom čase známa svojím trhom s medom.³ Včely sa chovali pre med a vosk, v novšej dobe i pre materskú kašičku, včelí jed, peľ a propolis. Hospodársky sú včely významné pri opeľovaní rastlín. K najstarším formám úľov patrili kláty vydlabané z kmeňa stromu a pletené slamené koše. V zmysle súpisných hárkov zo sčítania obyvateľov, domov a hospodárskych zvierat podľa stavu 31. decembra 1869 včely v Pitelovej chovali:

• Albert Ondrej (*29. 11. 1820 Pitelová – †27. 10. 1873; poch. Pitelová): 1 včelí klát;
• Dovičiar František (*13. 2. 1841 Pitelová – †3. 7. 1878; poch. Pitelová): 1 včelí klát;
• Hudec Juraj (*27. 4. 1820 Krupina – †9. 1. 1884; poch. Pitelová): 4 včelie kláty;
• Kraus Michal (*16. 9. 1820 Pitelová – †29. 10. 1885; poch. Pitelová): 6 včelích klátov;
• Kubík Juraj (*15. 4. 1817 Pitelová – †26. 9. 1877; poch. Pitelová): 5 včelích klátov;
• Peťko Štefan (*17. 8. 1815 Tekovská Breznica – †neznáme): 2 včelie kláty.

V 20. storočí pôsobilo v Pitelovej niekoľko včelárov. Boli členmi včelárskeho spolku, od ktorého dostávali dotácie na cukor pre zakrmovanie včelstiev v zime ako značnej investície pri výrobe medu. Prehľad včelárov z 20. storočia:

• Čabák Jozef (*6. 6. 1926 – †17. 1. 2021; poch. Pitelová);
• Golian Jozef (*6. 9. 1921 – †neznáme);
• Hudec Július (*23. 11. 1912 – †16. 8. 1993; poch. Pitelová);
• Hudec Pavol (*23. 9. 1906 – †31. 8. 1974; poch. Pitelová);
• Hudec Pavel (*6. 2. 1932 – †1. 11. 2019; poch. Pitelová);
• Mališ Imrich (*30. 11. 1927 – †1. 10. 2011; poch. Pitelová);
• Mališ Ján (*7. 6. 1914 Pitelová – †19. 3. 1983; poch. Pitelová);
• Ťakuš František (*31. 1. 1923 Špania Dolina – †23. 8. 2021; poch. Pitelová).

V zaužívanom kolobehu práce trávila väčšina dospelých bežný deň mimo domu. Ráno sa z toho dôvodu podávala sýta teplá strava. Raňajky (fruštik) tvorili halušky s vajcom alebo oškvarkami, resp. mliekovou masťou, inokedy rezance s tvarohom, praženica a chlieb s mliekom. Na obed sa podávali najmä polievky a údená slanina s chlebom. Z polievok: fazuľová (fizola), hrachová, krúpová (geršňa), zemiaková (kyslie krumple), mlieková mrvenica, ryžová (rajs); v lete pribudla šalátová, tekvicová (gyne) a struková. Na večeru gazdiná zvykla pripraviť: krupicovú kašu (grís), zemiakovú kašu (fučku) s mliekom, pečené zemiaky v šupke s kyslou kapustou, varené zemiaky s cibuľkou, čerstvou petržlenovou vňaťou či pažítkou. V prípade namáhavejších prác, akými bola napríklad žatva, kosba trávy alebo okopávanie zemiakov, sa podávali dvojité raňajky. Prvé raňajky, prevažne suchá strava: chlieb so slaninou, maslom, smotanou či lekvárom, sa jedli ešte doma zavčas ráno. Druhé, varené a výdatnejšie raňajky sa nosili na pole.

Hlavným nápojom bola voda zo studní. Z malinových listov a šípkových plodov sa pripravoval domáci čaj. Kyslé mlieko sa pilo od smädu predovšetkým v lete. Mlieko, sladké i kyslé, považovali ľudia skôr za jedlo s chlebom, haluškami a zemiakmi. Skladovalo sa v mliečniku. Z najtučnejšej časti kyslého mlieka, usádzajúcej sa na povrchu, zbierala gazdiná smotanu. Jej stĺkaním v drevenej vysokej nádobe (mútovník) získavala maslo. Po odobratí smotany používanej na výrobu masla sa pripravoval tvaroh. Kyslé mlieko sa zohrialo, aby sa zrazilo a tvaroh tak vyšiel na povrch. Následne sa zozbieral do plátenného vrecka, ktoré sa na okraji stiahlo šnúrkami s priviazanou dlhšou vareškou. Tá sa položila vodorovne na operadlá dvoch protiľahlých stoličiek, aby z visiaceho vrecúška mohla do nádoby pod ním odtiecť srvátka. Tvarohom sa posypali halušky, rezance, dával sa do koláčov. Srvátka sa zvykla pridať do chlebového cesta, varila sa z nej mliečna polievka alebo sa v lete vypila na uhasenie smädu. Mlieko a smotana slúžili k príprave zátrepky na zahustenie polievok, prívarkov a omáčok. Bola to tekutá zmes z vody, mlieka či smotany a múky. Zátrepka sa nahladko vymiešala, postupne sa vliala do variaceho sa jedla a spolu s ním ešte povarila.

Chlieb sa piekol z ražnej múky v týždenných intervaloch (prevažne v piatok či sobotu) po toľkých kusoch, aby vydržal do ďalšieho pečenia (obyčajne štyri, v niektorých rodinách päť až šesť trojkilových pecňov). Práca spojená s prípravou chleba začínala už večer pred pečením, keď sa zarobil kvások a preosiala múka. Na kysnutie chleba sa používal kvások získaný rozmočením zvyškov chlebového cesta z predchádzajúceho pečenia. Skoro ráno sa zohriala voda, naliala sa do dreveného koryta, nasypala sa k nej múka, pridala soľ, rasca, kvások a rukami sa cesto miesilo tak dlho, až sa ťahalo a nelepilo na ruky. Vykysnuté cesto sa po častiach váľalo na doske do budúceho tvaru chleba a vkladalo do okrúhlych slamených košíkov (ošjatka), vystlaných pomúčenými plátennými obrúskami. Prečnievajúcimi časťami plátenných obrúskov sa cesto zakrylo, aby ešte podrástlo. Veľkými polenami sa zatiaľ rozkurovala pec. Uhlíky z dreva sa po dohorení vyťahovali z pece pomocou ohrebla a jej dno sa vymetalo metlou (ometlo) namočenou vo vode. Pred sádzaním chlebov do pece sa musela zistiť jej teplota. Väčšinou sa do nej vhodila hrsť múky. Ak múka okamžite sčernela, pec bola prekúrená a so sádzaním sa muselo počkať. Pokiaľ hnedla pomaly, pec sa musela znova rozkúriť. Keď bola pec správne vykúrená a vymetená, gazdiná vyklopila cesto z ošjatky na plochú drevenú lopatu s dlhou rúčkou, omyla ho vodou, prežehnala a zasunula do pece. Počas pečenia, čo trvalo približne dve hodiny, sa chlieb kontroloval, presádzal a kropil vodou. Chlieb bol dobre upečený, keď bol hnedočervený, alebo ak na drievku, ktorým sa doňho pichlo, nezostalo cesto. Po upečení sa bochníky položili na stôl, znovu omyli studenou vodou pre lepší lesk a po vychladnutí odniesli do komory. Pred prvým nakrojením chleba sa na ňom nožom urobil symbolický kríž. Načatý chlieb býval zavinutý v plátennom obrúsku a na stole musel nakrojenou časťou ležať smerom do kúta izby s obrázkami svätých, lebo sa mau ďívať na Pánbožka. Časť z chlebového cesta sa odoberala na prípravu samostatného pečiva v tvare placiek, nazývaného podymníky. Piekli sa v peci ešte pred upečením chleba, prostredníctvom čoho sa tiež dala skontrolovať teplota pece. Podymníky sa zvrchu dochucovali masťou či cesnakom a zapíjali mliekom. Pretože sa do chlebového cesta pridávali varené roztlačené alebo postrúhané zemiaky, v rámci pečenia chleba gazdiné zvykli vysmážať aj zemiakové placky (haruľa).

V dobe, keď rodina bola zároveň výrobnou jednotkou, platilo, že muži sa starali o hospodárstvo a ženy o domácnosť. Muži siali, orali, kosili, chystali drevo, opatrovali statok, venovali sa údržbe a opravám náradia potrebného k obrábaniu pôdy. Ženy varili, nosili jedlo do poľa, dojili, pri žatve odoberali, pri senách hrabali, obrábali pôdu motykou, chodili po vodu, drevo. Do pracovného procesu sa zaraďovali takisto deti, najprv ľahšími aktivitami a pribúdaním fyzických síl sa okruh detských prác rozširoval. V predškolskom veku pásli husi, pomáhali pri zametaní dvora, hrabaní, zbere zemiakov, nosení dreva a vody. Počas školskej dochádzky už okopávali, pásli, kŕmili, napájali statok, kydali hnoj, odpratávali sneh pred domom, štiepali palivové drevo, dozerali na mladších súrodencov.

Vyvrcholením hospodárskeho roka roľníka bola žatva – zber dozretého obilia. Pri žatevných prácach sa spočiatku používal kosák. Žena žala, muž viazal a ukladal zožaté obilie, čo sa považovalo za namáhavejšie. Novším náradím bola obilná kosa s prídavným zariadením na opretie odkoseného obilia o neodkosené, čím sa minimalizovali straty spôsobené vypadávaním zrna. Gazda kosil, gazdiná zberala – robila hrste. Aby obilie dlhším státím v humne nestratilo na kvalite, muselo sa už na poli dobre vysušiť. Nechávali ho preto ležať v hrstiach aspoň dva dni. Po preschnutí viazali chlapi odobraté hrste povrieslami do snopov. Tie sa zvyčajne po 13 kusoch ukladali do kôpok, takzvaných obilných krížov, a odvážali z poľa do humna na voze – rebriňáku. Zvážanie obilia bolo spoločnou prácou celej rodiny, no fúru si naložili spravidla muži. Ešte pred zvozom najmladšia generácia zhrabala strnisko a vyzbierala klásky. Mlátilo sa ručne cepmi v humne počas neskorej jesene až zimy. Iba chudobní roľníci, ktorí túto hospodársku stavbu nemali, museli mlátiť pod holým nebom. Obilie bolo v humne uložené podľa poradia, v akom sa malo mlátiť. Prvá sa obvykle mlátila raž, lebo sa zužitkovala ako chlebové obilie, potrebná bola tiež jej slama a zrno ako osivo. Mlátením jarných druhov obilia sa začínalo len v prípade nedostatku krmiva. Slamou z jarín spolu s ďatelinou kŕmili ľudia dobytok. Ražná slama sa využívala ako krytina domov i hospodárskych stavieb (hláviky), výplň do látkou obalených vložiek do postelí (strožliaky) a podstielka pre dobytok. Vyrábali sa z nej stočené zväzky slamy na viazanie snopov pri žatevných prácach (povriesla) a nádoby (slamienky). Proces mlátenia obilia mal dve fázy. V prvej fáze sa predmlátili nerozviazané snopy, aby sa získalo najhodnotnejšie zrno na osivo a zabránilo sa stratám pri ďalšej manipulácii so snopmi. Pri druhej fáze sa rozviazané snopy uložili na mlatovisko, mlatci ich dvakrát prešli cepmi, potom obilie prevrátili a znovu dvakrát prešli cepmi. Údery museli byť pravidelné a mať správny rytmus. Vymlátenú slamu vytriasli a odložili. Obilné zrno, ktoré ostalo na zemi, odhrnuli na kopu. Po skončení prác z neho vyhrabali zvyšky slamy a kláskov. Takto bolo pripravené na čistenie, k čomu sa používala technika viatia proti vetru. Zrno sa najprv očistilo na veľkom site (riečica) a potom prehadzovalo (vialo) drevenou lopatou (vejačka) v otvorenej stodole z oboch strán, aby vznikol prievan. Vietor odniesol plevy s drobnými nečistotami a ťažšie zrno spadlo na zem. Tento postup sa zachoval až do zavedenia mechanických čističiek na ručný pohon (rajtár).

V prvých desaťročiach 20. storočia sa rozšírili mláťačky. Vývojovo najstaršie mláťačky boli ručné, udržiavané v činnosti štyrmi chlapmi krútením kľukou, dokonalejšie poháňal gepeľ. Toto zariadenie bolo osadené pevne v zemi blízko humna, viedla z neho žrď na koleso s remeňom (remenica) napojeným na mláťačku a oje k zapriahnutiu dvoch alebo štyroch koní, ktoré opakovane chodili do kruhu. Gepeľ prevádzal silu ťažných zvierat na točivý moment na remenici, čím sa mohlo mlátiť. Mláťačku s gepľom si v roku 1918 zakúpil Jozef Anton Kraus (*5. 5. 1895 Pitelová – †neznáme) a Michal Štefanka (*24. 7. 1883 Pitelová – †1959; poch. Pitelová). V 30. rokoch 20. storočia sa v Pitelovej objavili mláťačky na motorový pohon. Motor, samostatný hnací stroj, bol opatrený dvomi zotrvačníkmi. Na jednom z nich bola remenica a z nej sa prenášal pohyb pomocou dlhšieho ťahacieho remeňa na mláťačku. Konštrukčne zložitejšie typy mali vlastné zariadenie na čistenie i oddeľovanie zrna od pliev a slamy. Mohli si ich dovoliť iba lepšie situovaní gazdovia, prípadne skupina roľníkov. Strojovému mláteniu obilia sa venoval František Gejza Kraus (*19. 7. 1884 Peserany – †13. 7. 1965; poch. Pitelová). V roku 1940 ohlásil definitívne ukončenie prevádzky tejto živnosti. O štyri roky neskôr získal živnostenský list na mlátenie obilia Laurinec Kollár (*8. 8. 1907 Pitelová – †28. 1. 1985; poch. Pitelová).⁴ Za dohodnutý poplatok či naturálie chodieval mlátiť obilie (mašinovať) väčším gazdom. Prevodom toho istého motora poháňal aj iné stroje, napríklad cirkulár. Kto potreboval popíliť drevo, tomu popílil. Laurinec bol medzi ľuďmi považovaný za veľmi zručného človeka, technického odborníka. Vyrábal úžitkové predmety zo železa a opravoval náradie.

V zime sa čas namáhavej roľníckej práce zmenil na dobu prírodou vynúteného pracovného pokoja. Každodenné povinnosti mužov sa zredukovali na starostlivosť o dobytok, pílenie a štiepanie dreva, sekanie haluziny, opravu alebo výrobu poľnohospodárskeho náradia, domácich úžitkových predmetov i kuchynského riadu. Ženy využívali zimu na už spomínané pradenie, tkanie, šitie, vyšívanie a páranie peria. Pitelovčania, ktorí dlhé mesiace pracovali na poli až do vyčerpania, určite potrebovali odpočinok. Uvoľnenie z pracovného vypätia nachádzali v širokom spektre obyčajových prejavov predvianočného obdobia a napokon v slávení Vianoc. Na jar zase gazdovstvá ožili, lebo polia si žiadali svoje, ak z nich chceli ľudia získať poživeň a naplniť komory, pivnice i humná zásobami.

[1] Hárezník, M.: Moja rodná dedinka. Súkromný rukopis, 2017.

[2] Michalička, V. – Vaněková, D.: Dejiny žiarskeho školstva. Aktuálne otázky školského múzejníctva IX. Bratislava: Ústav informácií a prognóz školstva, 2004, s. 68.
Priezvisko Ferenčík býva v záznamoch uvádzané aj vo forme Ferienčík.

[3] Slavkovský, P.: Tradičná agrárna kultúra. In: Slovensko. Európske kontexty ľudovej kultúry. Bratislava: Veda, 2000, s. 44.

[4] Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Obvodné notárske úrady z obvodu Okresného úradu v Kremnici /1868/ 1888 – 1950, Obvodný notársky úrad v Trnavej Hore /1868/ 1888 – 1950: inv. č. 129, ročník 1918, šk. č. 1; inv. č. 151, ročník 1940, šk. č. 8; inv. č. 155, ročník 1944, šk. č. 15.