O pitelovskej každodennosti

Spôsob života Pitelovčanov bol do polovice 20. storočia úzko spätý s pôdou. Obživu im zabezpečovalo pestovanie poľnohospodárskych plodín a chov hospodárskych zvierat. Z obilnín sa siala najmä raž, ovos a jačmeň. Sejba obilia patrila k výsadným prácam gazdu a jej technika si uchovala stáročiami overenú podobu. Gazda niesol osivo v plahotke so štyrmi trakmi. Dva z nich držal v ruke a dva mal zaviazané okolo krku. Druhou rukou, kráčajúc po brázdach, rozhadzoval osivo po poli, raz na jednu stranu, potom na druhú, na užšom pozemku po každom kroku pred seba zdola nahor. Vysiate obilie sa následne pobránilo. Oziminy (raž) sa siali v septembri až októbri, jariny (ovos, jačmeň) po zmiznutí snehu, keď bolo možné pripraviť pôdu. Taktiež sa pestovali strukoviny (napr. fazuľa, hrach), zemiaky, zelenina (napr. kapusta, mrkva, petržlen, kaleráb, šalát, tekvica, cesnak, cibuľa), z rastlín mak, konope a ľan.

K poľnohospodárskym prácam sa viazalo niekoľko zvykov a povier založených na mágii podobnosti, vychádzajúcej z predstavy, že rovnaké vyvoláva rovnaké. Pri siatí maku bolo potrebné zavrieť ústa a vyduť líca, aby narástli veľké makovice. Fazuľa sa sadila v dňoch, keď bolo veľa ľudí v kostole – na Krížové dni (pondelok, utorok a streda pred Nanebovstúpením Pána), alebo keď išli ľudia na púť (od množstva ľudí záviselo množstvo strukov na fazuli). Tiež sa zvykla sadiť na Žofiu (15. mája) z hľadiska vhodného agrotechnického termínu. Po zasadení zemiakov sa mal na tomto mieste pogúľať najväčší chlap, aby narástli rovnako veľké.

Božské požehnanie pre budúcu úrodu sa vyprosovalo na deň sv. Marka (25. apríla), ochrancu ozimín, keď sa konala procesia do poľa. V sprievode sa niesol kríž a zástavy, ktoré boli ozdobené venčekmi zo zeleného obilia, uvitými dievkami v predvečer procesie. Na rôznych miestach sprievod zastavil a kňaz svätenou vodou pokropil zasiate obilie, aby prinieslo želanú úrodu. Cestou predspevoval spevák litánie s obsiahnutými prosbami za ochranu úrody pred krúpami, víchricou, búrkou, povodňami a za hojnosť. Obdobná procesia za úrodu sa robila takisto počas Krížových dní. Každý deň sa išlo na inú svetovú stranu, k rôznym krížom a kaplnkám, aby boli požehnané všetky polia. Okrem toho na sv. Marka chodili ľudia aj individuálne orodovať do polí za úrodu, pričom sa pomodlili, zapichli do poľa bahniatka posvätené kňazom na Kvetnú nedeľu a kotúľali po poli koláč okrúhlej formy s otvorom v strede (mrváň). V starších dobách nechali mrváň ležať na poli, neskôr ho dávali chudobným. Predstavoval obetný dar a symbol plodnosti i prosperity roľníckej práce.

Dopestované plodiny sa uskladňovali v pivniciach. Cesnak a cibuľu viazali do viazaničiek a nechávali v podstreší dosušiť. Kapustu nakrájali na strúhadle z drevenej dosky s vloženými nožmi a nakladali do pol metra vysokého dreveného suda. Na dno suda sa dala celá hlávka kapusty a listy, kus chleba, prípadne kvások. Kapusta sa tlačila tak dlho, kým na povrch nevystúpila kapustná voda. Po vrstvách sa solila, pridávala nadrobno pokrájaná cibuľa, kyslé jablká, bobkový list. Sud prikryli plátnom, drevenou doskou a zaťažili kameňom. Kapusta kvasila približne šesť týždňov. Časť z úrody ponechali v hlávkach a skladovali v pivnici. Z kvasenej kapusty sa pripravovali mnohé jedlá. Najznámejšia je polievka – kapustnica s klobásou, v pôstnych obdobiach so sušenými hubami a slivkami. Takto pripravená je dodnes súčasťou štedrovečernej hostiny. Niekedy sa zvykla variť polievka iba zo šťavy kyslej kapusty, so zemiakmi a zátrepkou (kyslá kapustnica, bočkovica). Kvasená kapusta sa jedla tiež surová, miešala sa s haluškami. Nakrájanou a udusenou hlávkovou kapustou sa plnili kapustníky, robieval sa z nej prívarok. Postupne sa dusená hlávková či kvasená kapusta začala jesť ako príloha k pečenému bravčovému mäsu, hydine a podávala sa s knedľou alebo zemiakmi v nedeľu a v iné významné dni.

Konope a ľan boli zdrojom pre výrobu domáceho plátna. V zmysle spomienok pamätníkov sa pri získavaní a spracovaní vláken z konopí na textil uplatňoval nasledujúci postup. Konope sa siali v máji po Žofii (15. mája), často na Petronelu (31. mája), keď im už nehrozil mráz. Po dozretí sa v júli trhali prvé poskonné (chlapské) konope. Tie sa zviazali do snopkov, nechali preschnúť a zaťažené kameňmi máčali v močidlách zhruba dva týždne, aby sa drevnatá časť byle ľahšie oddelila od vláken. Močidlá boli umelo vytvorené menšie jamy poniže domu č. 45, do ktorých bola odrazená voda z potoka prameniaceho nad domom č. 47. Aby sa konope nepremočili, chodili ženy drolením byle v prstoch skúšať jej oddeľovanie od vláken. Vymočené snopky opäť sušili. Materné rastliny, teda konope ponechané na semeno, trhali ľudia v septembri. Najprv sa vymlátili a až potom močili. V priebehu babieho leta gazdiné na dvore konope „trepali“ a „česali“. Trepaním na trlici (ilustračný obrázok trlice) odstraňovali drevnatú časť byle (pazderie) a rozčesávaním vláken na šteti (ilustračný obrázok šteti) sa zbavovali posledných zvyškov stonky. Zväzok vyčesaných vláken (kúdeľ) potom upevnili na praslicu a pradením (skrúcaním vláken) na kolovrátku získali priadzu – pradenú niť.

Ženy i dievky priadli spoločne v menších skupinách po večeroch v zimnom období. Po opradení sa získané nite čistili (zvárali) pomocou lúhu z drevného popola. Vyzvárané nite sa vyplákali, nechali vysušiť, resp. vymrznúť. Ďalej sa zisťovalo množstvo nití zmotávaním na motovidle. Tento nástroj bol zložený z dvoch skrížených latiek s kolmými priečkami na koncoch, otáčajúcich sa na čape upevnenom v drevenom klátiku. Jednou rukou sa motovidlo krútilo a druhou rukou sa držala niť, pričom sa sledoval počet otočení. Obvod motovidla vynásobený počtom otočení určoval dĺžku nite v pradene (súbor zmotaných nití). Vodorovné motovidlo sa vzhľadom i použitím zhodovalo so zvíjakom slúžiacim na uloženie pradena pri motaní nití na klbká, cievky alebo pri snovaní – príprave osnovy do krosien, t. j. určitého počtu nití určitej dĺžky a v určitom poriadku.

K snovaniu sa používalo krídlové snovadlo s dvoma hornými a dvoma dolnými činmi. Pozostávalo z dvoch kolmo na seba zasadených rámov otáčajúcich sa okolo spoločnej osi, ktorá sa upevnila napríklad v jamke na podlahe a v oku na stropnom tráme. Vzdialenosť medzi zvislými latkami rozloženého snovadla určovala dĺžku osnovy. Základným úkonom snovania bolo omotávanie nití okolo činov a zvislých latiek snovadla pomocou snovacieho piestu (doštička, lopárik) s dvomi vertikálnymi radmi dierok, cez ktoré sa viedli nite pri snovaní. Nite prechádzali z ciev alebo zvíjaka cez dierky snovacieho piestu a osoba, ktorá ho držala, prstami druhej ruky nite rozdeľovala a kládla na činy a latky. Delenie nití na horných a dolných činoch určovalo ich usporiadanie v osnove (niťový kríž). Pri kladení nití na činy sa sledoval ich celkový počet stanovujúci šírku tkaniny (ilustračný obrázok snovania na krídlovom snovadle).

Prípravné práce zakončilo navinutie nite na cievku (dutý valcový predmet – bazový alebo lieskový prútik) prostredníctvom debničkového potaku – súkadla. V úzkych vyčnievajúcich čelách debničky sa otáčala rukou poháňaná os s kolieskom zotrvačníka (praseľ). Na os prečnievajúcu cez čelo debničky a zakončenú dlhším hrotom sa nastokla cievka, na ktorú sa otáčaním navíjala niť z klbka. Cievka sa potom nasunula na ohybnú paličku s koncami zasadenými do zárezov na užších vnútorných stranách dreveného puzdra člnkovitého tvaru. Člnkom sa zavádzal útok do osnovy.

Nasnovaná osnova potrebnej dĺžky a šírky sa zložila zo snovadla a namotala na zadný návoj krosien. Do niťového kríža osnovy sa vložili dve ploché paličky (ciepky) a nite sa navliekli do niteľníc a do brda. Pramene nití sa priviazali k strapcom na kuse plátna namotaného na prednom návoji a krosná boli prichystané na tkanie. To spočívalo v pravouhlom krížení dvoch sústav nití – osnovy a útku. Začínalo sa šliapnutím na podnož spojenú s niteľnicou, ktorá klesla. Súčasne sa druhá niteľnica zdvihla, čím vznikla medzi niťami osnovy vodorovná štrbina (ziva). Cez ňu tkáčka prevliekla pomocou člnka útok, brdom uloženým v bidle ho prirazila už k utkanej tkanine a súčasne šliapla na druhú podnož, pričom sa tento postup opakoval. Ďalšie úkony záviseli od väzby budúcej tkaniny alebo spôsobu jej zdobenia.

Plátno sa tkalo do príchodu jari. Následne sa bielilo. Za slnečného počasia ho na lúkach v lokalitách Pálky a Pod Bučínom rozprestreli, opakovane niekoľko týždňov kropili vodou a nechali uschnúť. Plátno sa v Pitelovej používalo na plachty, vrecia, plahotky, zástery, gate a košele. Ľan sa spracovával podobne ako konope.

Neďaleko močidiel bola na tom istom potoku upravená úžľabina z ploských skál. Niektoré Pitelovčanky sem chodievali prať. Staršou formou prania bolo zváranie. Špinavý odev zvárali doma pôsobením horúcej vody a lúhu z drevného popola v kadi na pranie, stojacej na troch nohách s otvorom v strede dna alebo dolu na boku. Výmena vody sa niekoľkokrát opakovala. Keď posledná naliata voda v nádobe vychladla, odniesli šatstvo k potoku, kde ho rozložené na kameni či drevenom stolci vytĺkali piestom a napokon vyplákali. Novšie, jemnejšie textilné materiály sa prali na pracej doske v koryte, prípadne v plechovej vaničke, v teplej vode s mydlom. Bielizeň a bytový textil vyvárali v mydlovom roztoku v kotle, resp. veľkom hrnci. Opraný odev potom vyplákali v studenej tečúcej vode na potoku. Po usušení ho vyhladili kovovými hladičkami, do ktorých sa vkladali rozohriate železné vložky alebo horiace drevené uhlie.

Pri úžľabine sa tiež umývali hrnce so začmudeným dnom. Ženy ich šúchali vechťami – stočenými zväzkami slamy. Hlinené mliečniky, hrnce a pekáče sa raz za týždeň po umytí vypaľovali v peci a v lete sušili na slnku, nastoknuté na plotoch, aby nepáchli.

Keď vecheť ostal pár dní v potoku, bol dobrý na liečenie bradavíc. Kto sa ich chcel zbaviť, išiel s liečiteľkou na Veľký piatok po západe slnka k potoku, kde prebiehala liečebná procedúra založená na predstave o bradavici ako živom tvorovi, ktorého treba z tela odpudiť. Žena najprv prežehnala seba aj bradavicu „žehnám ťa v mene Otca, Syna i Ducha Svätého“ a potom vechťom s gestom odháňania smerom od tela šúchala postihnuté miesto. Nakoniec vecheť zahodila do vody, aby odniesla bradavicu. Za najlepšiu pitelovskú ľudovú liečiteľku v druhej štvrtine 20. storočia bola považovaná Emília Najšlová, rod. Kollárová (*21. 9. 1895 Pitelová – †21. 11. 1967; poch. Pitelová). Bradavice vyliečila niekoľkým Pitelovčanom.1

V zimnom období po ukončení hlavných prác sa konali páračky. Ženy a dospievajúce dievčatá, spravidla susedky, kamarátky a príbuzné, sa schádzali v jednej domácnosti, kde párali perie domácej gazdinej do chystanej výbavy pre dcéru. Dialo sa tak vo večerných hodinách do polnoci. Keď zatvorili krčmu, prichádzali sem i mládenci. Vzali so sebou harmoniku, hralo sa, spievalo, tancovalo a žartovalo. Mládenci zavše vyviedli nejaké huncútstvo. Buď len tak rozfúkali napárané perie, alebo priniesli vtáča, ktoré vypustili na kope s perím, aby pre zábavu narobilo neporiadok. Po dokončení párania peria v jednom dome prichádzali ženy a dievky na pozvanie zase do ďalšieho domu v rámci reciprocity.

Z ovocných stromov boli v dedine rozšírené: jablko, hruška, slivka, čerešňa, orech. Skvalitnenie ovocia súviselo so založením ovocnej škôlky v roku 1890 pri miestnej škole za učiteľa Jána Ferenčíka.2 Na tomto pozemku sa sústredilo pestovanie sadeníc ovocných drevín. Učitelia bývali iniciátormi hospodárskych krúžkov, napríklad aj ovocinárskych. Viedli mládež k dokonalejšiemu pestovaniu ovocných stromov. Žiaci sa učili štepeniu – prenášaniu ušľachtilých vlastností z materského jedinca na podpník (mladý stromček) toho istého alebo podobného druhu ovocia. Štepilo sa ostrým nožom. Zaštepené miesto s napojeným vrúbľom (časť jednoročného výhonku s niekoľkými púčikmi) sa obviazalo lykom a natrelo kolomažou alebo voskom. Vlastnú ovocnú škôlku si zriadil učiteľ Július Hudec (*23. 11. 1912 – †16. 8. 1993; poch. Pitelová) z Čiernych zemí. Pri jeho pôvodnom rodinnom dome (dnes nová stavba č. 266) mal vysadené množstvo ovocných stromov a súčasne vo vyhradenom priestore v záhrade vysádzal rastliny vyklíčené z jadier a z nich vypestované podpníky na ďalšie štepenie. Práve z tohto dôvodu sa miesto jeho bydliska hovorovo označovalo ako Štepnica.

Ovocie sa konzumovalo v čerstvom i konzervovanom stave ako sušené, uvarené na lekvár, vydestilované (vypálené) po vykvasení na alkohol. Ovocie sa sušilo v chlebových peciach. Lekvár sa najčastejšie pripravoval zo sliviek. Odkôstkované plody sa varili v medenom kotle zasadenom v provizórnej piecke postavenej mimo domu – na Pažiti pri Podhorovcoch (dom č. 37) za vzájomnej výpomoci. Do kotla sa dali asi dve vedrá sliviek a bez pridania vody sa pomaly miešali. Lekvár sa varil dovtedy, kým nebol dostatočne hustý. Keď lekvár padal z varechy, bol dovarený. Ešte horúci sa dával do drevených nádob, v ktorých stuhol. Na vrch lekváru sa naliala bravčová masť, aby nesplesnivel, a zakryl sa papierom. Správne uvarený lekvár vydržal niekoľko rokov a pred použitím sa znovu rozváral. Muži obľubovali pálenô. Pálila sa slivovica aj hruškovica. Výroba pálenky si vyžadovala dlhší čas, preto bola príležitosťou stretnutí i humorných zážitkov. U Ďurčov, teda Považanecovcov (domy č. 106, 107), sa raz chlapi pri pálení obvinuli bielymi plachtami a ako mátohy strašili okoloidúcich. Tí si neboli istí, či ide skutočne o nadprirodzené bytosti alebo len číry výplod fantázie. Veď sa neraz na páračkách a pri spoločnom pasení dobytka napočúvali rôznych príbehov o démonických postavách zakrútených do bielych plachiet.

Z domácich zvierat sa choval hovädzí dobytok, ošípané, ovce, kozy, králiky, sliepky, husi, včely a gazdovia s väčšou výmerou poľa aj kone. Chov zvierat bol závislý od možnosti pasenia na lúkach i pasienkoch v lete a zásob krmovín počas zimy. Základným krmivom bolo seno, ďatelina, zemiaky, zrno nižšej kvality. V časoch núdze sa ošípaným dávali žalude, ovciam a kozám usušené lístie zo stromov. Rozvojom výroby nástrojov na prípravu krmiva (strúhadlá, šrotovníky atď.) došlo k jeho celkovému obohateniu. Začali sa vyrábať rôzne kašovité zmesi, napríklad zmiešaný šrot so zemiakmi, kŕmnou repou a zaliaty teplou vodou. Šrotovalo sa obilie a kukurica.

Ošípané sa chovali hlavne na mäso, a to takmer v každom dome. Zabíjačky prebiehali pred Vianocami za vzájomnej susedskej a rodinnej výpomoci. Kedysi bol dňom zakáľačiek 21. december (na Tomáša). Ľudia verili, že mäso zvieraťa zabitého v tento deň dlhšie vydrží. Očistená a obarená ošípaná sa zavesila na oblúkovité drevo s dvomi drevenými hákmi na koncoch (kronholec), na ktorom ho chlapi vydvihli na rebrík opretý o stenu. Zviera sa rozrezalo, vybrali sa vnútornosti a črevá. Vyrezala sa podhrdlina (pauštik), ktorá sa dala variť a v priebehu dňa zjedla. Mäso sa pokrájalo na kúsky, vložilo do dreveného koryta a týždeň sa v ňom opakovane polievalo roztokom zo soli, vody a korenia, až sa napokon údilo. Touto technikou sa pôsobením dymu hubili škodlivé organizmy a vysušovaním sa vytvárala ochranná vrstva. Údilo sa v podstreší pri vyústení komína alebo v samostatne postavenej udiarni. Naplnením čriev rozsekaným mäsom a koreninami sa pripravili klobásky, ktoré vyúdením v dyme získali trvácnosť. Robili sa tiež hurky plnené zmesou z pečene, krúp alebo ryže, čierneho korenia a pokrájanej cibule. Obľúbená bola aj huspenina (studeno). Hlavnou surovinovou zložkou na jej prípravu boli látky nachádzajúce sa v koži, nožičkách, kolienkach, ušiach, hlave a chvoste ošípanej. Vývar z nich bol rôsolovitý a pri chladení tuhol. Huspenina sa dochutila cibuľou, cesnakom, čiernym korením, bobkovým listom, zeleninou. Zo slaniny pokrájanej na kocky sa vytápala masť. Ešte v tekutom stave sa vliala do plechovej nádoby, nechala vychladnúť a držala v komore. Z nádoby sa vyberalo potrebné množstvo masti k príprave pokrmov (napr. zápražiek, na vyprážanie, mastenie jedál) alebo k priamej konzumácii vo forme nátierky na chlieb. Masť uložená vo vhodnej nádobe a na chladnom mieste vydržala bez podstatnej zmeny niekedy i rok. Škvarením sa živočíšny tuk zbavil vody, vysokou teplotou sa sterilizoval, a preto sa nekazil. Zvyšná slanina sa zaúdila.

V rámci techník konzervovania mäsa sa praktizovali aj núdzové opatrenia. Keď gazdovi v lete zdochla ošípaná, mäso sa vložilo do dreveného suda na kapustu a zalialo prevarenou slanou vodou. Niekto ho dal do vedra a spustil do studne, aby vydržalo do nedele. Po rozšírení sklenených pohárov zasolené mäso sterilizovali. Mäso sa jedlo takmer iba v nedeľu, a to hlavne bravčové. Konzumovala sa tiež uvarená či pečená baranina a králičie mäso. Hovädzí dobytok sa držal v prvom rade na mlieko, menej na mäso, ktoré sa jedlo príležitostne pri nútenej porážke zvieraťa alebo v prípade možnej kúpy. Hydina sa takisto bežne nejedávala. Jej chov bol zameraný na produkciu vajec a peria. Hus alebo kačica sa piekla na hostinu – slávnosť pri príležitosti sviatku patróna kostola. Slepačia polievka sa podávala na svadobnej hostine a žene po pôrode dieťaťa.

Starú tradíciu mal chov včiel. Intenzívny bol v 18. storočí, a to aj v okolí banských miest. Kremnica bola v tom čase známa svojím trhom s medom.3 Včely sa chovali pre med a vosk, v novšej dobe i pre materskú kašičku, včelí jed, peľ a propolis. Hospodársky sú včely významné pri opeľovaní rastlín. K najstarším formám úľov patrili kláty vydlabané z kmeňa stromu a pletené slamené koše. V zmysle súpisných hárkov zo sčítania obyvateľov, domov a hospodárskych zvierat podľa stavu 31. decembra 1869 včely v Pitelovej chovali:

  • Albert Ondrej (*29. 11. 1820 Pitelová – †27. 10. 1873; poch. Pitelová): 1 včelí klát;
  • Dovičiar František (*13. 2. 1841 Pitelová – †3. 7. 1878; poch. Pitelová): 1 včelí klát;
  • Hudec Juraj (*27. 4. 1820 Krupina – †9. 1. 1884; poch. Pitelová): 4 včelie kláty;
  • Kraus Michal (*16. 9. 1820 Pitelová – †29. 10. 1885; poch. Pitelová): 6 včelích klátov;
  • Kubík Juraj (*15. 4. 1817 Pitelová – †26. 9. 1877; poch. Pitelová): 5 včelích klátov;
  • Peťko Štefan (*17. 8. 1815 Tekovská Breznica – †neznáme): 2 včelie kláty.

V 20. storočí pôsobilo v Pitelovej niekoľko včelárov. Boli členmi včelárskeho spolku, od ktorého dostávali dotácie na cukor pre zakrmovanie včelstiev v zime ako značnej investície pri výrobe medu. Prehľad včelárov z 20. storočia:

  • Čabák Jozef;
  • Golian Jozef (*6. 9. 1921 – †neznáme);
  • Hudec Július (*23. 11. 1912 – †16. 8. 1993; poch. Pitelová);
  • Hudec Pavol (*23. 9. 1906 – †31. 8. 1974; poch. Pitelová);
  • Hudec Pavel (*6. 2. 1932 – †1. 11. 2019; poch. Pitelová);
  • Mališ Imrich (*30. 11. 1927 – †1. 10. 2011; poch. Pitelová);
  • Mališ Ján (*7. 6. 1914 Pitelová – †19. 3. 1983; poch. Pitelová);
  • Ťakuš František.

V zaužívanom kolobehu práce trávila väčšina dospelých bežný deň mimo domu. Ráno sa z toho dôvodu podávala sýta teplá strava. V lete sa jedlo štyri až päťkrát denne, v zime trikrát. Raňajky (frišťik) tvorili halušky s vajcom alebo oškvarkami, resp. mliekovou masťou, inokedy praženica a chlieb s mliekom. Na obed sa podávali najmä polievky a údená slanina s chlebom. Z polievok: fazuľová (fizola), hrachová, krúpová (geršňa), zemiaková (kyslie krumple), mlieková mrvenica, ryžová (rajs); v lete pribudla šalátová, tekvicová (gyne) a struková. Na večeru gazdiná zvykla pripraviť: krupicovú kašu (grís), zemiakovú kašu (fučku) s mliekom, pečené zemiaky v šupke s kyslou kapustou, varené zemiaky s cibuľkou, čerstvou petržlenovou vňaťou alebo pažítkou. Desiatoval a olovrantoval sa chlieb s lekvárom, smotanou, maslom alebo slaninou.

Hlavným nápojom bola voda zo studní. Z malinových listov a šípkových plodov sa pripravoval domáci čaj. Kyslé mlieko sa pilo od smädu predovšetkým v lete. Mlieko, sladké i kyslé, považovali ľudia skôr za jedlo s chlebom, haluškami či zemiakmi. Skladovalo sa v mliečniku. Z najtučnejšej časti kyslého mlieka, usádzajúcej sa na povrchu, zbierala gazdiná smotanu. Jej stĺkaním v drevenej vysokej nádobe (mútovník) získavala maslo. Po odobratí smotany používanej na výrobu masla sa pripravoval tvaroh. Kyslé mlieko sa zohrialo, aby sa zrazilo a tvaroh tak vyšiel na povrch. Následne sa zozbieral do plátenného vrecka, ktoré sa na okraji stiahlo šnúrkami s priviazanou dlhšou vareškou. Tá sa položila vodorovne na operadlá dvoch protiľahlých stoličiek, aby z visiaceho vrecúška mohla do nádoby pod ním odtiecť zvyšná srvátka. Tvarohom sa posypali halušky, rezance, dával sa do koláčov. Srvátka sa zvykla pridať do chlebového cesta, varila sa z nej mliečna polievka alebo sa v lete vypila na uhasenie smädu. Mlieko a smotana slúžili k príprave zátrepky na zahustenie polievok, prívarkov a omáčok. Bola to tekutá zmes z vody, mlieka alebo smotany a múky. Zátrepka sa nahladko vymiešala, postupne sa vliala do variaceho sa jedla a spolu s ním ešte povarila.

Chlieb sa piekol z ražnej múky v týždenných intervaloch po toľkých kusoch, aby vydržal do ďalšieho pečenia (v niektorých rodinách päť až šesť trojkilových pecňov). Na kysnutie chleba sa používal rozmočený kvások z odloženého chlebového cesta z predchádzajúceho pečenia. Cesto sa miesilo ručne alebo pomocou menšej drevenej lopatky v drevenom koryte postavenom na stojane. Po vykysnutí sa vyváľalo na dosku, rozdelilo na kusy, ktoré sa vložili do okrúhlych slamených nádobiek, vystlaných pomúčenými plátennými obrúskami. Prečnievajúcimi časťami plátenných obrúskov sa cesto zakrylo, aby ešte podrástlo. Počas kysnutia cesta sa začala veľkými polenami rozkurovať pec. Uhlíky z dreva sa po dohorení vyťahovali z pece pomocou dreveného náradia (ohrablo) a jej dno sa vymietalo metlou (ometlo) namočenou vo vode. Pred samotným sádzaním chlebov do pece sa musela zistiť jej teplota. Väčšinou sa do nej vhodila hrsť múky. Ak múka sčernela, pec bola prekúrená a so sádzaním sa muselo počkať. Pokiaľ hnedla pomaly, pec sa musela znova rozkúriť. Keď bola pec správne vykúrená a vymetená, gazdiná vyklopila cesto zo slamienok na plochú drevenú lopatu s dlhou rúčkou, omyla ho vodou, prežehnala a zasunula do pece. Počas pečenia, čo trvalo približne dve hodiny, sa chlieb kontroloval, presádzal a kropil vodou. Po upečení sa bochníky položili na stôl, znovu omyli studenou vodou pre lepší lesk a po vychladnutí odniesli do komory. Pred prvým nakrojením chleba sa na ňom nožom urobil symbolický kríž. Načatý chlieb býval zavinutý v plátennom obrúsku a na stole musel nakrojenou časťou ležať smerom do kúta izby s obrázkami svätých, lebo sa mau ďívať na Pánbožka. Časť z chlebového cesta sa zvykla odoberať na prípravu samostatného pečiva v tvare placiek, nazývaného podymníky. Piekli sa v peci ešte pred upečením chleba, prostredníctvom čoho sa tiež dala skontrolovať teplota pece. Podymníky sa zvrchu dochucovali masťou či cesnakom a zapíjali mliekom. Keďže sa do chlebového cesta pridávali varené roztlačené alebo postrúhané zemiaky, v rámci pečenia chleba vysmážali niekedy gazdiné aj zemiakové placky (haruľa).

V dobe, keď rodina bola zároveň výrobnou jednotkou, platilo, že muži sa starali o hospodárstvo a ženy o domácnosť. Muži siali, orali, kosili, chystali drevo, opatrovali statok, venovali sa údržbe a opravám náradia potrebného k obrábaniu pôdy. Ženy varili, nosili jedlo do poľa, dojili, pri žatve odoberali, pri senách hrabali, obrábali pôdu motykou, chodili po vodu, drevo. Do pracovného procesu sa zaraďovali takisto deti, najprv ľahšími aktivitami a pribúdaním fyzických síl sa okruh detských prác rozširoval. V predškolskom veku pásli husi, pomáhali pri zametaní dvora, hrabaní, zbere zemiakov, nosení dreva. Počas školskej dochádzky už okopávali, pásli, kŕmili, napájali statok, kydali hnoj, odpratávali sneh pred domom, dozerali na mladších súrodencov.

Vyvrcholením hospodárskeho roka roľníka bola žatva – zber dozretého obilia. Pri žatevných prácach sa spočiatku používal kosák. Žena žala, muž viazal a ukladal zožaté obilie, čo sa považovalo za namáhavejšie. Novším náradím bola obilná kosa s prídavným zariadením na ukladanie odkoseného obilia, aby sa minimalizovali straty spôsobené vypadávaním zrna. Gazda kosil, gazdiná zberala – robila hrste. Odobraté hrste zviazali chlapi povrieslami do snopov, ktoré sa zvyčajne po 13 kusoch ukladali do kôpok, takzvaných obilných krížov, a po preschnutí odviezli z poľa do humna na voze – rebriňáku. Zvážanie obilia bolo spoločnou prácou celej rodiny, no fúru si ukladali spravidla muži. Ešte pred zvozom najmladšia generácia zhrabala strnisko a vyzbierala klásky. Mlátilo sa ručne cepmi v humne počas neskorej jesene. Len chudobní roľníci, ktorí túto hospodársku stavbu nemali, museli mlátiť pod holým nebom. Obilie bolo v humne uložené podľa poradia, v akom sa malo mlátiť. Prvá sa obyčajne mlátila raž, pretože sa zužitkovala ako chlebové obilie, potrebná bola tiež jej slama a zrno ako osivo. Mlátením jarných druhov obilia sa začínalo len v prípade nedostatku krmiva. Slamou z jarín spolu s ďatelinou kŕmili ľudia dobytok. Ražná slama sa využívala ako krytina domov i hospodárskych stavieb (hláviky), výplň do látkou obalených vložiek do postelí (strožliaky) a podstielka pre dobytok. Vyrábali sa z nej stočené zväzky slamy na viazanie snopov pri žatevných prácach (povriesla) a nádoby (slamenice). Proces mlátenia obilia mal dve fázy. V prvej fáze sa predmlátili nerozviazané snopy, aby sa získalo najhodnotnejšie zrno na osivo a zabránilo sa stratám pri ďalšej manipulácii so snopmi. Pri druhej fáze sa rozviazané snopy uložili na mlatovisko, mlatci ich dvakrát prešli cepmi, potom obilie prevrátili a znovu dvakrát prešli cepmi. Údery museli byť pravidelné a mať správny rytmus. Vymlátenú slamu vytriasli a odložili. Obilné zrno, ktoré ostalo na zemi, odhrnuli na kopu. Po skončení prác z neho vyhrabali zvyšky slamy a kláskov. Takto bolo pripravené na čistenie, k čomu sa používala technika viatia proti vetru. Zrno sa najprv očistilo na veľkom site (riečica) a potom vialo pomocou drevenej lopaty (vejačka) v otvorenej stodole z oboch strán, aby vznikol prievan. Vietor odniesol plevy s drobnými nečistotami a ťažšie zrno spadlo na zem. Tento postup sa udržal až do zavedenia prvých mechanických čističiek na ručný pohon (rajtár).

V prvých desaťročiach 20. storočia sa rozšírili mláťačky. Vývojovo najstaršie mláťačky boli ručné, ovládané krútením kľuky, dokonalejšie poháňal gepeľ. Toto zariadenie bolo osadené pevne v zemi blízko humna, viedla z neho žrď na koleso s remeňom (remenica) napojeným na mláťačku a oje k zapriahnutiu koňa, ktorý opakovane chodil do kruhu. Gepeľ prevádzal silu ťažného zvieraťa na točivý moment na remenici, čím sa mohlo mlátiť. Mláťačku s gepľom si v roku 1918 zakúpil Jozef Anton Kraus (*5. 5. 1895 Pitelová – †neznáme) a Michal Štefanka (*24. 7. 1883 Pitelová – †1959; poch. Pitelová). V 30. rokoch 20. storočia sa v Pitelovej objavili mláťačky na motorový pohon. Motor, samostatný hnací stroj, bol opatrený dvomi zotrvačníkmi. Na jednom z nich bola remenica a z nej sa prenášal pohyb pomocou dlhšieho ťahacieho remeňa na mláťačku. Konštrukčne zložitejšie typy mali vlastné zariadenie na čistenie i oddeľovanie zrna od pliev a slamy. Mohli si ich dovoliť iba lepšie situovaní gazdovia, prípadne skupina roľníkov. Strojovému mláteniu obilia sa venoval František Gejza Kraus (*19. 7. 1884 Peserany – †13. 7. 1965; poch. Pitelová). V roku 1940 ohlásil definitívne ukončenie prevádzky tejto živnosti. O štyri roky neskôr získal živnostenský list na mlátenie obilia Laurinec Kollár (*8. 8. 1907 Pitelová – †28. 1. 1985; poch. Pitelová).4 Za dohodnutý poplatok alebo naturálie chodieval mlátiť obilie (mašinovať) väčším gazdom. Prevodom toho istého motora poháňal tiež iné stroje, napríklad cirkulár. Kto potreboval popíliť väčšie množstvo dreva, tomu popílil. Laurinec bol medzi ľuďmi považovaný za veľmi zručného človeka, technického odborníka. Vyrábal úžitkové predmety zo železa a opravoval náradie.

V zime sa čas namáhavej roľníckej práce zmenil na dobu prírodou vynúteného pracovného pokoja. Ku každodenným povinnostiam mužov patrila iba starostlivosť o dobytok a oprava či výroba nového domáceho i poľnohospodárskeho náradia. Ženy využívali zimu na už spomínané pradenie, tkanie a páranie peria. Pitelovčania, ktorí dlhé mesiace pracovali na poli až do vyčerpania, určite potrebovali odpočinok. Uvoľnenie z pracovného vypätia nachádzali v širokom spektre obyčajových prejavov predvianočného obdobia a napokon v slávení Vianoc. Na jar zase gazdovstvá ožili, lebo polia si žiadali svoje, ak z nich chceli ľudia získať poživeň a naplniť komory, pivnice i humná zásobami.

 

 


[1] Hárezník, M.: Moja rodná dedinka. Súkromný rukopis, 2017.

[2] Michalička, V. – Vaněková, D.: Dejiny žiarskeho školstva. Aktuálne otázky školského múzejníctva IX. Bratislava, Ústav informácií a prognóz školstva, 2004, s. 68.
Priezvisko Ferenčík býva v záznamoch uvádzané aj vo forme Ferienčík.

[3] Slavkovský, P.: Tradičná agrárna kultúra. In: Slovensko. Európske kontexty ľudovej kultúry. Bratislava, Veda, 2000, s. 44.

[4] Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Obvodné notárske úrady z obvodu Okresného úradu v Kremnici /1868/ 1888 – 1950, Obvodný notársky úrad v Trnavej Hore 1868 – 1945 (1950): inv. č. 129, ročník 1918, šk. č. 1; inv. č. 151, ročník 1940, šk. č. 8; inv. č. 155, ročník 1944, šk. č. 15.