Spolunažívanie v dedine

V období pred kolektivizáciou poľnohospodárstva bola pôda základným výrobným prostriedkom, ktorý určoval spôsob života človeka. Stala sa predmetom ľudských potrieb a zaujala popredné miesto v hodnotovom rebríčku jednotlivca i celej roľnícky zameranej dediny. Zveľaďovanie gazdovstva bolo ekonomickou nevyhnutnosťou a súčasne otázkou osobnej prestíže. Spôsob, akým dedina žila hospodársky, nemôžeme vnímať oddelene od jej sociálneho života. Na pozadí materiálnych javov totiž vznikali vzťahy medzi ľuďmi. Dedinské spoločenstvo plnilo sociálnu, komunikačnú, kultúrnu i zábavnú funkciu.

Vzájomná výpomoc

Pre neformálne vzťahy vytvorené na príbuzenskom, záujmovom, územnom a susedskom základe bola charakteristická spoločná práca, vzájomná výpomoc a rôzne prejavy solidarity. Činnosti a životné situácie, ktoré rodina nedokázala z hľadiska fyzickej namáhavosti, nedostatku času alebo slabého materiálneho vybavenia zvládnuť sama – napríklad zber úrody, mlátenie obilia, varenie lekváru, zabíjačka, stavba obytnej a hospodárskej budovy, príprava svadobnej či pohrebnej hostiny – boli najčastejšou príčinou spájania síl viacerých rodinných hospodárstiev. Spolupráca mohla zjednodušovať, zefektívňovať, urýchľovať, no často bola jediným riešením, ako zabezpečiť alebo urobiť potrebné. Poskytovala sa dobrovoľne a bezplatne. Odmenou bolo nanajvýš pohostenie, iná odmena sa neočakávala, no patrilo sa výpomoc recipročne vrátiť. Spolupráca v ľuďoch posilňovala pocit spolupatričnosti, uspokojovala potrebu stretávania sa a uvoľnenia, obzvlášť pri zdĺhavých a nenáročných prácach vykonávaných v menej vypätom hospodárskom období (napr. pradenie, páračky). Mohli sa porozprávať, odovzdať si informácie o rôznych udalostiach, ba dokonca čo to naučiť mladšiu generáciu pri spoločne prebiehajúcich činnostiach. Majitelia záprahov chodili na požiadanie vlastníkom menších pozemkov poorať pôdu, vyviezť hnoj, doviezť úrodu alebo drevo, čo im zase oni nahrádzali manuálnou robotou na gazdovstve (v rámci kosenia, hrabania sena, pestovania plodín a pod.). Daný stav bol ovplyvnený zabezpečovaním si živobytia identickým spôsobom, a to prácou na poli a chovom hospodárskych zvierat s orientáciou na výrobu i vlastnú spotrebu.

Okrem rôznych foriem spolupráce bola dedina spojená priateľskými vzťahmi. Jej obyvatelia sa navzájom poznali, na ulici sa zdravili pozdravom Pán Boh daj dobrý deň! a odpovedali naň Pán Boh uslyš. Jeden druhému sa prihovorili, postáli na kus reči: A kde ideš, Marka?; Pomáhaj Pán Boh, kosíte? Neraz bolo vidieť susedky v družnom rozhovore medzi plotmi. Pitelovčania vyrastali spolu už od detstva, chodili do rovnakej školy, stretávali sa v kostole, obchode, krčme, vo voľnom čase sa zabávali a takmer všetci sa zúčastňovali pohrebu miestneho zosnulého, čím mu vzdávali úctu. Domy po odchode rodiny do poľa zostávali často nezamknuté. Nechránil ich kľúč, ale etiketa, ktorú miestni rešpektovali. Prístup do domu mal každý, no všetci vedeli, pri akej príležitosti im bol cudzí príbytok otvorený.

Chotárne spoločenstvá

Vedomie spolupatričnosti obyvateľov obce udržiavali aj práce vo vzájomnej súčinnosti na spoločnom obecnom majetku a organizácia pasenia hospodárskych zvierat v spoločných čriedach. Obecný majetok tvorili bývalé urbárske úžitky, t. j. lesy a pasienky. Zrušením poddanstva v roku 1848 prešla urbárska pôda (pozemok s domom, hospodárskymi stavbami, dvorom a záhradou v intraviláne, role a lúky v extraviláne) čiastočne do vlastníctva poddaného, pričom urbársky pomer definitívne anuloval až urbársky patent z roku 1853 a poddaných ako užívateľov pôdy vyhlásil za jej vlastníkov. Okrem pôdy sa niekdajším poddaným začali vydeľovať tiež úseky z lesov a pasienkov, kde mali úžitkové práva na zdroje stavebných, palivových a kŕmnych surovín v zmysle pravidiel zakotvených v urbári. Zdĺhavým procesom vydeľovania dostali voľakedajší poddaní časť lesa a pasienku podľa rozlohy pôdy obhospodarovanej za feudalizmu. V záujme zachovania lesov sa zákonným článkom LIII/1871 stali lesné prídely spoločným majetkom a zákonným článkom XII/1894 bola navrhnutá jeho organizačná forma. Obci sa odporúčalo, aby vytvorila spolok roľníkov s podielovým vlastníctvom (1 podiel = 1 hlas) na bývalých urbárskych príslušenstvách – urbársku spoločnosť s vlastným štatútom, valným zhromaždením a volenou výkonnou radou. Podiely sa získavali dedením, kúpou alebo darom. Každý člen mal určité práva i povinnosti primerane k svojmu podielu v spoločnom vlastníctve. Na čele spolku stál predseda, volený plénom jeho členov na výročnom zhromaždení. Mal rozhodujúce slovo pri sporoch, vymeriaval pokuty za priestupky a zastupoval spolok pred súdom a úradmi. Pomáhal mu najmä lesný gazda, ktorý chránil les, kontroloval prácu horárov a inkasoval poplatky za drevo. Zákonným článkom XIX/1898 sa v urbárskych lesoch zaviedol štátny dozor.1

Prvé stanovy k pastve statku na bývalých urbárskych pasienkoch v Pitelovej boli prijaté v roku 1868. V tomto dokumente je vysvetlené, že sa tak stalo z dôvodu prevedenej komasácie chotára obce v roku 1863, následkom ktorej boli Pitelovčania ukrátení o polovicu pôvodne užívanej pasienkovej plochy. Tá pripadla svätokrížskemu panstvu. Obyvatelia sa dňa 14. marca 1868 stretli v richtárovom dome, aby sa dohodli na pravidlách pasenia statku. Ich znenie vychádzalo z aktuálneho počtu usadlostí za celú dedinu – 12 celých a 24/32 usadlosti – ako sumárneho počtu dielov niekdajšieho urbárskeho majetku rozdeleného do vlastníctva Pitelovčanov. Každý majiteľ štvrtinovej usadlosti (8/32) mal právo na obecných pasienkoch pásť dva kusy záprahového statku, dve kravy alebo namiesto toho dve jalovice, štyri kusy malého statku, teda ovce či ošípané. Kto vlastnil dvojštvrtinovú usadlosť, tomu sa povolený počet zvyšoval dvojnásobne, trojštvrtinkárovi zase trojnásobne a pod. Želiar s pridelenou pôdou v urbári smel na obecných pasienkoch pásť štyri kusy malého statku. Želiar, ktorý nemal účasť v urbári, mohol pásť iba dva kusy malého statku. Ak chcel niekto pásť viac úžitkových zvierat, mal si zakúpiť pasienok od hospodárov bez dobytka alebo podľa vypísanej tarify splácať do obecnej pokladnice ročný poplatok v pravidelných štvrťročných intervaloch vopred. Za pastvu zvieraťa presahujúceho dovolený počet sa platilo: od koňa, žrebca, vola, junca (mladý vôl), býka, kravy, jalovice po 60 grajciarov za 1 kus navyše; od ovce, jalovej ovce, barana, jahňaťa, brava, svine, prasaťa po 40 grajciarov za 1 kus navyše. Dohodnuté pravidlá sa zapracovali do písomných stanov a tieto sa museli prísne dodržiavať.2 Neskoršie právne predpisy už výrazne obmedzovali, resp. nepripúšťali deľbu pasienkov bývalých urbarialistov. Podľa zákonného článku X/1913 boli spoluvlastníci týchto pasienkov povinní organizovať sa ako pasienkové spoločenstvo, ktoré malo na valnom zhromaždení prijať svoje stanovy, zvoliť spomedzi členov predsedu, zriadiť výbor zložený z predsedu a minimálne ďalších štyroch členov, určiť pasienkový poriadok, spôsob chovu plemenníkov a celý majetok spravovať v medziach zákona.

Bývalí urbarialisti v Pitelovej vytvorili najprv lesný spolok a neskôr tiež pasienkové spoločenstvo. Člen lesného spolku bol oprávnený ťažiť stavebné i palivové drevo, ale aj viazaný povinnosťami údržby lesa vrátane lesných ciest, určenými počtom podielov v spoločnom vlastníctve. Členovia pasienkového spoločenstva mohli obdobne využívať pasienky k pastve svojho dobytka a pripúšťať kravy k plemennému býkovi ustajnenému v pastierni. Aby bola pastva kvalitná, plochy na jar čistili od kamenia, kríkov a hnojili. Počas sucha ich zavlažovali, budovali na nich napájadlá a prístupové cesty. Tieto práce vykonávali spoločne, v rozsahu podľa množstva vyháňaného statku alebo počtu členských podielov v spoločenstve. Vypasené plochy sa na určitý čas uzatvárali a boli hájené. V období prvej Československej republiky, v rámci pozemkovej reformy, pribudli do spoluvlastníctva pasienkového spoločenstva nové pasienkové plochy, výhodne obstarané počas rozpredaja veľkostatku Hronský Svätý Kríž patriaceho Banskobystrickému biskupstvu.3 V druhej štvrtine 20. storočia sa kvôli potrebe mlieka, mäsa a ťažnej sily choval predovšetkým hovädzí dobytok, hromadne pasený najímaným pastierom. Do spoločného stáda sa sústredili takisto kozy a pásli sa pod dozorom ďalšieho najímaného pastiera.

Dlhé prežívanie kolektívneho vlastníctva, hlavne lúk a pasienkov, malo na Slovensku niekoľko príčin. Okrem iného to bola neustála tendencia zvyšovať plochu ornej pôdy na ich úkor. Keďže pôda bola vzácna, považovalo sa za nerozumné pestovať na nej krmoviny namiesto potravín pre človeka. Kult pôdy bol zakódovaný v uhorskom dedičskom práve, pretože uznávalo rovnú a reálnu deľbu rodičovského majetku medzi synmi. Dcéry, napriek zákonom z rokov 1836 a 1840, začali dostávať pôdu z majetku pôvodnej rodiny až v priebehu 20. storočia. Dovtedy ich z dedičstva zväčša iba vyplatili vystrojením svadby, výbavou a venom. Mnohí gazdovia tak museli hospodáriť na skutočne minimálnej výmere pôdy. V Uhorsku sa nevžil dedičský zákon uplatňovaný v západnej Európe a v rakúskych i českých krajinách, ktorý uprednostňoval jediného dediča, uznávajúc princíp prvorodenectva a vyplatenia ostatných detí, čím sa majetok nerozdroboval. Uhorské dedičské právo síce posilňovalo roľnícky kult vlastníctva pôdy, ale súčasne znižovalo úroveň agrárnej kultúry v zemi. Pretrvávanie samozásobiteľského charakteru malých hospodárstiev vyžadovalo chov pomerne vysokého počtu hovädzieho dobytka a tým pádom zvyšovalo nároky aj na plochy pastvín.4 Pasienkové spoločenstvá zanikli zákonom Slovenskej národnej rady č. 81/1949 Zb. a ich majetok prešiel do vlastníctva jednotných roľníckych družstiev. Lesné spolky boli zrušené zákonom Slovenskej národnej rady č. 2/1958 Zb. s tým, že ich pozemky sa odovzdali do obhospodarovania krajským správam lesov a jednotným roľníckym družstvám.

Sociálno-hospodárske puto zjednocovalo obyvateľov rovnako v čase žatvy a mlatby, keď vznikala zvýšená potreba chrániť úrodu pred požiarom. Muži takmer zo všetkých domov sa vystriedali vo funkcii pomocníka nočného strážnika (hlásnika). Zvyk posilneného sezónneho nočného stráženia pretrval do zániku súkromného poľnohospodárstva.

Odtlačky pečiatok Spolku bývalých urbarialistov v Pitelovej:

Zdroj: Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Obvodné notárske úrady z obvodu Okresného úradu v Kremnici /1868/ 1888 – 1950, Obvodný notársky úrad v Trnavej Hore 1868 – 1945 (1950), šk. č. 1, 8, 12.

Chvíle voľna a zábavy

Strediskom informácií, medziľudskej komunikácie, spoločenského i kultúrneho vyžitia bola v minulosti krčma. Od roku 1924 až približne do roku 1934 prevádzkovala v zadnej časti pozemku s terajším rodinným domom č. 67 pohostinstvo Anna Šarayová,5 ktorá tu súčasne bývala s manželom Františkom. Starší pôvod mal hostinec v Doline (dom č. 173). Keď pitelovská obecná rada v roku 1925 schvaľovala žiadosť Ladislava Wagnera, ml. (*18. 4. 1903 Trnavá Hora – †1982), syna učiteľa v Jalnej, o udelenie koncesie na neobmedzený výčap liehových nápojov a trafiku, konštatovala: „Pre dolnú Pitelovú (dnes Dolina) v dome L. Wagnera patriaci licenc sa už vyše 50 rokov stále sprevádzal ku všeobecnej spokojnosti a dom tento počas týchto časov sa aj primerane a ku tomuto závodu vybudoval tak, že dnes vyhovie všetkým požiadavkám, ba najnovšie ku všeobecnej zábave je zariadený. Preto tak všetké miestnosti, ako i celé položenia tohoto domu za hodnoverné držíme, aby sa v tomto dome i naďalej licencia sprevádzala.“ Hostinec v Doline fungoval až do apríla 1935, keď sa Ladislav Wagner, ml. presťahoval do Košíc. Pitelovčania z tejto časti obce potom navštevovali hostinec Františka Nárožného v Trnavej Hore (Okružná cesta č. 81).

Pre pohostinské účely prestavila urbárska spoločnosť v Pitelovej pravdepodobne v rokoch 1931 – 1932 dom, ktorý predtým slúžil obecnému kováčovi (pozemok s rodinným domom č. 43). Jeho súčasťou bol tiež byt. Na zriadenie prevádzky sa hľadal vhodný záujemca s oprávnením na vedenie hostinskej a výčapníckej živnosti, pričom urbársky dom mal dostať do nájmu. Ponuku prijal Anton Hárezník (*12. 6. 1896 Babiná – †23. 5. 1969; poch. Trnavá Hora). K pobytu v obci Pitelová sa prihlásil 21. novembra 1931, v roku 1932 spravoval ako nájomca hostinskú a výčapnícku živnosť Ladislava Wagnera, ml. a vlastnú koncesnú listinu na nový hostinec nadobudol 18. marca 1933. Krčma sa stala centrom diania. Organizovali sa tu zábavy, urbárske a obecné schôdze. Večermi pod košatým orechom na dvore sedávali za dvomi dlhými stolmi mládenci, v nedeľu zase chlapi hrávali mariáš. Krčmár však dovolil hrať iba s drobnými peniazmi. Nesmelo dôjsť k veľkej prehre. Na to upozorňovala vyvesená tabuľka s textom: „Hazardné hry zakázané!“ Pri nej bola ďalšia s nápisom príslovia: „Borg (úver, dlh) zomrel, kredit nežije, kto nemá peňazí, nech nepije.“ V zimných mesiacoch sa hrával turnaj v biliarde a v šachu.

V roku 1939 získal koncesiu na hostinskú a výčapnícku živnosť Pitelovčan Štefan Páločný (*21. 12. 1908 Pitelová – †26. 5. 1962; poch. Pitelová). Plánoval využiť priestory po Anne Šarayovej. Zavedenie ďalšej prevádzky bolo vítané a obecným zastupiteľstvom schválené jednohlasne, pretože „obec počítajúc do 900 duší má len jednu hostinskú koncesiu a obec je značne rozsiahla“. Či k vykonávaniu živnosti skutočne došlo, nevedno. Keď Štefan Páločný v roku 1941 žiadal o preloženie hostinskej a výčapníckej živnosti spolu s jeho malým obchodom na Čierne zeme, konkrétne do domu s aktuálnym č. 224, vo svojom životopise napísal, že v roku 1939 otvoril kramárstvo a od toho času sa zaoberal výlučne iba ním. Župný úrad v Banskej Bystrici síce Štefanovu žiadosť schválil, no svoj súhlas zároveň podmienil ôsmimi požiadavkami na stavebné úpravy a vybavenie miestností. Možno práve nesplnenie týchto kritérií rozhodlo nakoniec o tom, že hostinec spoločne s obchodom „U Páločnov“ bol prevádzkovaný v Štefanovom rodinnom dome (dnes č. 93).6

Veľkou udalosťou v dedine bývali zábavy. V rohu krčmy u Antona Hárezníka urobili mládenci z rozložiteľných drevených dosiek malé pódium pre muzikantov. Hrávala hudobná skupina Gejzu z Kremničky a Joža z Trnávky. Vedľa výčapu, kde sa tancovalo, bola ešte jedna menšia miestnosť. Volala sa hosťovská. V nej boli umiestnené tri stoly pre vážených hostí: richtára, učiteľa a ich známych. Krčma sa vždy zaplnila ľuďmi, ani miesta na tancovanie poriadne nebolo. Sem-tam si niekto zaplatil sólo, ak sa chcel lepšie pozvŕtať.

Májová tanečná zábava (majáles) spojená s kultúrnym programom a občerstvením sa organizovala v prírode, na rovnej lúčke v dubovom lese, v lokalite Upieca. Toto miesto sa volalo Jama. Účasť bývala veľmi vysoká. Prichádzali aj ľudia z okolia. Občerstvenie priviezol furman. Obaja krčmári (Anton Hárezník, Štefan Páločný) sa museli obracať. Pivo sa čapovalo ručnou pumpou. O konkurencii a rivalite medzi nimi nemohlo byť ani reči. Pán Hárezník vždy rozkázal sólo a vzal do tanca Štefanovu manželku Paulínu. Štefan zase naopak Antonovu manželku Zuzanu. Už okolo tretej popoludní hrali muzikanti. Mládenci požičali od baníkov karbidky (lampy svietiace acetylénom). Povešané na stromoch sa v tme mihotali. Veľa svetla z nich nebolo, ale to mládeži neprekážalo. Skôr mamám, ktoré dávali pozor na dcéry. Zábava trvala do rána.

Zábavy dopĺňali premietači nemých filmov pomocou agregátu na výrobu prúdu. Na stenu v krčme sa dalo plátno, zatemnili sa okná, z domov sa doniesli ďalšie stoličky a lavice. Premietali sa napríklad grotesky s Charliem Chaplinom. Chodieval i kúzelník s vlastnou asistentkou. Predvádzal triky, pri ktorých používal karty, nechal zmiznúť predmety, jedným ťahom rozuzloval špagát, vyťahoval zajaca z klobúka, vykúzlil peniaze.7

Niektorí Pitelovčania navštevovali obecnú knižnicu. Jej zriadenie vyplývalo z legislatívy a rozhodnutie o splnení zákonnej povinnosti bolo prijaté na mimoriadnom zasadnutí zastupiteľského zboru dňa 26. apríla 1925. V roku 1943 pozostával knižničný fond zo 183 jednotiek (169 zábavných, 14 náučných), služby využívalo 63 čitateľov a za finančný príspevok od obce vo výške 240 Ks sa zakúpilo 5 nových kníh.8 Ľudia najradšej čítali kalendár. V časopise Slovenský Ľud9 bol uverejnený list Štefana Barana z Pitelovej: „Srdečná vďaka Vám za Váš milý, dobrý a poučný kalendár a taktiež aj tomu podobný časopis. Boh Vám buď na pomoci aj naďalej vo Vašich prácach. A pošlite mi ešte jeden kalendár.“ Vtedajšie kalendáre neobsahovali len prehľad dní, týždňov a mesiacov v roku, ale boli obohatené o náučné a zábavné texty. Obsahovali zoznam jarmokov, rady k chovu zvierat, pestovaniu plodín, liečbe chorôb, takisto kroniky významných rodov, básne, poviedky, anekdoty, príslovia, pranostiky.

Starostlivosť o kultúrny život prináležala oddávna miestnym učiteľom. Prvotné spomienky v spojitosti s ochotníckym divadlom sa viažu k správcovi pitelovskej školy Jozefovi Žbirkovi (*26. 10. 1914 Trnavá Hora – †neznáme), ktorý spolu s Antonom Hárezníkom nacvičili hru Márnotratný syn. Zožali úspech. Ten ochotníkov povzbudil a nacvičili ďalšie hry: Kamenný chodníček, Škriatok, Čaj u pána senátora, Statky-zmätky. Úvodné čítacie skúšky prebiehali v krčme. Divadlo sa hrávalo v škole, vo veľkej triede, odkiaľ sa vyniesli lavice a postavilo sa javisko z rozoberateľných drevených dosiek. Kulisy boli zhotovené ochotníkmi a ručne maľované. Spoločne s javiskovými doskami bývali uložené na povale v krčme. Predstavenia sa konali najmä na Vianoce, keď bolo doma najviac ľudí.

S pitelovskými divadelnými ochotníkmi hrával tiež birmovný syn Antona Hárezníka, vtedy ešte neznámy Karol L. Zachar (*12. 1. 1918 Svätý Anton – †17. 12. 2003; poch. Bratislava, cintorín Slávičie údolie), neskorší slovenský herec, divadelný režisér, scénický výtvarník a pedagóg. So sestrou Irenkou trávili prázdniny u svojich birmovných rodičov Hárezníkovcov v Pitelovej. Bolo to v rokoch 1934 až 1936. Ich syn Marián Hárezník zachytil tie časy prostredníctvom spomienok svojej mamy, otca a Pavla Štefanku (*26. 10. 1913 – †23. 9. 1964; poch. Pitelová) takto: „Karol v čase príprav divadla by najradšej býval v Pitelovej. Divadlo mal veľmi rád a nakoniec sa stalo jeho osudom. Ak sa zrovna aj nenacvičovalo, vymyslel niečo, s čím sa mohol s rovesníkmi predviesť. Hrávali taký krčmový kabaret. Kamarátom podelil úlohy, na kartónový papier namaľoval postavy a v mieste tvárí vystrihol otvory. Za tento kartón sa postavili pitelovskí herci, do otvorov vložili tváre a vystupovali so satirickým programom. V krčme, kde hrali, bolo vraj veľmi veselo. Mladí aj starší sa bavili. Karol veľmi dobre kreslil, pomáhal tiež s maľovaním kulís pre ochotníkov. Skvelým hercom komických úloh bol aj Pavel Štefanka, Karolov kamarát, rovesník, veselý človek a taký ľudový rozprávač. Spomienky na Karola a psie kúsky, čo spolu porobili, vedel zaujímavo porozprávať. Karol na Pitelovú nikdy nezabudol. Aj v čase jeho najväčšej slávy a úspechov si našiel čas, i keď zriedka, na návštevu Pitelovej. Vtedy sa rád stretol s Paľom Štefankom, vyšli spolu na Hôďu, Upiecu a spomínali na mladosť. Keď sa Karol dožil veku 60 rokov, poslal som mu gratuláciu, na ktorú mi odpovedal: ,...Aj keď minulo už vyše štyridsať rokov, čo som trávil prázdniny na Pitelovej pod opaterou Tvojej mamy, Tvojho otecka, nezabúdam na Upiecu, na Hôďu, na Suť, na Golianovcov, Kaňjakovcov, Barátovcov, Čabákovcov, Páhnikovcov, na čerešňu za domom, na jablonku pred schodmi a na všetko ostatné. Boli to mladé roky, na ktoré sa často rozpamätávam. Povinnosti, povolanie ma zaniesli do sveta a iba spomienky ma spájajú s rodným krajom a miestami, kde som míňal roky môjho detstva i mládenectva...‘.“10

Divadelné predstavenia, tanečné zábavy a verejné cvičenia na pitelovských lúkach usporadúvala v 30. rokoch 20. storočia i Jednota Orla v Pitelovej. Spolok Orol bol po Československej obci sokolskej druhou najväčšou športovou organizáciou vo vtedajšom Československu. Orol staval svoju činnosť na katolíckych základoch, snažil sa zo svojich členov vychovať hlboko národne uvedomelých ľudí, zodpovedných za seba a národ. Telocvičným a výchovným pôsobením chcel prispieť k brannej zdatnosti národa. Predsedom spolku v Pitelovej bol Ján Námešný. Na poľnohospodárskom pozemku bývalých urbarialistov (na Pažiti) sa plánoval postaviť orolský dom s tým, že jedna izba mala byť určená pre schôdze členov lesného spolku. Plány sa však nepodarilo zrealizovať, pretože Jednota Orla v Pitelovej sa rozpadla v októbri 1936, ešte pred zrušením všetkých telovýchovných organizácií vládnym nariadením koncom roka 1938.11

Rozpomienky pamätníkov obsiahli určite len zlomok života v „starej“ Pitelovej, no aj z toho mála si nemôžeme nevšimnúť, že Pitelovčania trávievali kedysi spoločne oveľa viacej času. Či už išlo o návštevu pri sviatočnej príležitosti, alebo o schádzanie sa vyplývajúce z organizácie každodenného života, v prípade početnejšieho osadenstva sa z týchto stretnutí stávali veselé spoločenské udalosti plné zábavy a žartov. Ženy prebrali všetky novinky, rozprávali sa príbehy a zážitky, spievali sa piesne, starší pospomínali. Čaro dediny spočívalo predovšetkým v tom, že ľudia si mali viac čo povedať.

 


[1] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. a II. Bratislava, Veda, 1995, s. 305 a 189 (heslá: lesné hospodárstvo, lesný spolok, spoločné práce, spolok bývalých urbarialistov).
Slavkovský, P.: Svet na odchode. Tradičná agrárna kultúra Slovákov v strednej a južnej Európe. Bratislava, Veda, 2009, s. 147 – 148, 150.

[2] Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Obvodné notárske úrady z obvodu Okresného úradu v Kremnici /1868/ 1888 – 1950, Obvodný notársky úrad v Trnavej Hore 1868 – 1945 (1950), inv. č. 115, ročník 1868, šk. č. 1.

[3] Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Banskej Bystrici, fond Panstvo Banskobystrického biskupstva vo Svätom Kríži /1315/ 1579 – 1949, inv. č. 222, šk. č. 53.
Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Obvodné notárske úrady z obvodu Okresného úradu v Kremnici /1868/ 1888 – 1950, Obvodný notársky úrad v Trnavej Hore 1868 – 1945 (1950): inv. č. 127, ročník 1916, šk. č. 1; inv. č. 145, ročník 1934, šk. č. 2; inv. č. 147, ročník 1936, šk. č. 4; inv. č. 151, ročník 1940, šk. č. 8; inv. č. 153, ročník 1942, šk. č. 11; inv. č. 154, ročník 1943, šk. č. 12.

[4] Apáthyová-Rusnáková, K. – Stoličná, R.: Spoločenstvo obce a rodiny. In: Slovensko. Európske kontexty ľudovej kultúry. Bratislava, Veda, 2000, s. 176.
Švecová, S.: Premeny v živote člena rodiny. In: Tradície slovenskej rodiny. Bratislava, Veda, 1997, s. 74.

[5] Priezvisko Šaray býva v záznamoch uvádzané aj vo forme Šaraj.

[6] Hárezník, M.: Moja rodná dedinka. Súkromný rukopis, 2017.
Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Obvodné notárske úrady z obvodu Okresného úradu v Kremnici /1868/ 1888 – 1950, Obvodný notársky úrad v Trnavej Hore 1868 – 1945 (1950). Knihy: inv. č. 9, Zápisnice Obecného zastupiteľstva Pitelová 1914 – 1931; inv. č. 37, Evidencia hlásených vojakov Pitelová 1928 – 1942; inv. č. 40, Evidencia obchodníkov a živnostníkov 1924 – 1942. Spisový materiál: inv. č. 135, ročník 1924, šk. č. 1; inv. č. 142, ročník 1931, šk. č. 2; inv. č. 146, ročník 1935, šk. č. 3; inv. č. 147, ročník 1936, šk. č. 4; inv. č. 150, ročník 1939, šk. č. 7; inv. č. 151, ročník 1940, šk. č. 8; inv. č. 152, ročník 1941, šk. č. 9. Fond Okresný úrad v Kremnici 1923 – 1945, inv. č. 267, ročník 1937, šk. č. 327.

[7] Hárezník, M.: Moja rodná dedinka. Súkromný rukopis, 2017.

[8] Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Obvodné notárske úrady z obvodu Okresného úradu v Kremnici /1868/ 1888 – 1950, Obvodný notársky úrad v Trnavej Hore 1868 – 1945 (1950). Knihy: inv. č. 9, Zápisnice Obecného zastupiteľstva Pitelová 1914 – 1931. Spisový materiál: inv. č. 154, ročník 1943, šk. č. 13.

[9] Slovenský Ľud, Košice, 11. novembra 1926, č. 45, roč. VI., s. 486.

[10] Hárezník, M.: Moja rodná dedinka. Súkromný rukopis, 2017.

[11] Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Obvodné notárske úrady z obvodu Okresného úradu v Kremnici /1868/ 1888 – 1950, Obvodný notársky úrad v Trnavej Hore 1868 – 1945 (1950): inv. č. 145, ročník 1934, šk. č. 2; inv. č. 146, ročník 1935, šk. č. 3; inv. č. 147, ročník 1936, šk. č. 4; inv. č. 148, ročník 1937, šk. č. 5.