Z Pitelovej do sveta

Popri zopár väčších gazdoch prevažnú časť obyvateľstva Pitelovej tvorili drobní roľníci a početná skupina námezdne pracujúceho poľnohospodárskeho robotníctva. Ich malé hospodárstva s jednoduchou formou obrábania pôdy, pestovania plodín i chovu dobytka sotva uživili rodinu. Niektorí Pitelovčania sa tak snažili svoje sociálno-ekonomické postavenie zlepšiť odchodom do zámoria. Slovenskí vysťahovalci smerovali masovo od konca 70. rokov 19. storočia až do začiatku prvej svetovej vojny hlavne do Spojených štátov amerických. Tamojší mohutný rozvoj priemyselnej výroby vyžadoval stále viac pracovných síl. Odchádzali zväčša iba muži v najlepšom produktívnom veku, a to z vrstiev menších roľníkov a príležitostných nádenníkov. Očakávali získanie potrebných finančných prostriedkov, aby mohli po návrate gazdovať na svojom a žiť čo i len na priemernej životnej úrovni. Podaktorí si cestu za oceán zopakovali, prichádzali za nimi ženy, zakladali si v cudzom svete rodiny, rodili sa deti. Do zámoria sa plavili loďou z nemeckých prístavov Hamburg a Brémy, takisto z Terstu, Antverp a Rijeky. Mierili najmä do priemyselných centier Pensylvánie, New Yorku, Ohia, New Jersey, Illinois, Connecticutu. Prioritu si udržiavala Pensylvánia, jeden z najpriemyselnejších amerických štátov s uhoľnými baňami, železiarňami a inými veľkými závodmi. Tu vykonávali najťažšie práce, no relatívne najlepšie platené.1

Za prácou do Spojených štátov amerických vycestoval tiež Jozef Hudec (*27. 9. 1877 Pitelová – †20. 11. 1913; poch. Pitelová). V roku 1900 prišla za ním i jeho nastávajúca manželka Anna Hudecová, rod. Albertová (*7. 9. 1883 Pitelová – †18. 8. 1964; poch. Pitelová). Podľa sčítania obyvateľstva USA z roku 1910 sa zosobášili o dva roky neskôr po jej príchode. V Pensylvánii sa im v roku 1905 narodila dcéra Helen. K 15. aprílu 1910 bývali v Bronxe, najsevernejšej štvrti mesta New York. V tom čase pracoval Jozef Hudec v továrni na nábytok. Optimistické vyhliadky do budúcnosti a ich šance na lepší život boli však zmarené príliš skoro. Tri roky po uskutočnení súpisu obyvateľstva USA Jozef zomrel a Anna zostala vdovou takmer 51 rokov. Ich spoločný hrob sa nachádza na pitelovskom cintoríne (č. 263).

Na vysťahovalectvo za prvej Československej republiky vplývali v podstate tie isté faktory ako v jeho začiatkoch. Ustavičným znižovaním životnej úrovne a nekonsolidovanými ekonomickými pomermi na Slovensku sa počet vysťahovalcov oproti predvojnovému obdobiu dokonca zvýšil. Podľa priemerov z rokov 1922 – 1925 patril okres Svätý Kríž (dnes Žiar nad Hronom) k tým s najväčšou mierou vysťahovalectva, ktorá dosahovala úroveň až 10 % všetkého obyvateľstva. Keďže vláda Spojených štátov amerických obmedzila prisťahovalectvo zákonmi z rokov 1921 a 1924, smer ciest sa začal obracať do iných zámorských krajín (Kanada, Južná Amerika) a rozvinutých priemyselných štátov západnej Európy (Francúzsko, Belgicko). Kanada potrebovala domácich robotníkov (služobníctvo) a poľnohospodárskych robotníkov, pretože z celkovej výmery pôdy sa obrábala len nepatrná časť. Na farmách však prisťahovalci zarobili málo, a preto sa presúvali do miest, kde hľadali prácu v priemysle. Spomedzi štátov Južnej Ameriky mala najväčšiu koncentráciu prisťahovalcov Argentína. V hlavnom meste Buenos Aires sa zamestnali prakticky vo všetkých odvetviach priemyslu, najmä v stavebníctve. Prácu našli aj na farmách špecializovaných na pestovanie zeleniny, bavlny, v ovocinárstve i bitúnkoch. Menší počet Slovákov sa nachádzal v ďalších krajinách juhoamerického a stredoamerického kontinentu: v Uruguaji, Brazílii, Paraguaji, Mexiku. Vo Francúzsku sa slovenskí vysťahovalci uplatnili ako robotníci v poľnohospodárstve a čiastočne aj v priemyslových i banských prevádzkach. V Belgicku pracovali najmä v baniach za náročných podmienok, v menšej miere v priemysle a najmenej v poľnohospodárstve.2

S cieľom nájsť zamestnanie v štátoch Latinskej Ameriky opustili Pitelovú v 20. – 30. rokoch 20. storočia dočasne či natrvalo:

  • Čabák Štefan (*23. 8. 1890 Pitelová – †neznáme);
  • Ivan Ján (*31. 10. 1889 Kľačany – †24. 7. 1954; poch. Pitelová);
  • Kollár Mikuláš (*1904 – †neznáme);
  • Kubík Štefan (*27. 8. 1898 Pitelová – †neznáme);
  • Kubík Tomáš (*17. 11. 1900 Pitelová – †10. 12. 1933): zomrel v Argentíne, podľahol následkom popálenín utrpených počas nehody vo fabrike, kde pracoval;
  • Minka Michal (*16. 9. 1893 Pitelová – †neznáme);
  • Najšel Štefan (*2. 1. 1893 Pitelová – †30. 3. 1945; poch. Pitelová);
  • Páchnik František (*10. 12. 1895 Pitelová – †26. 12. 1945): zomrel v Buenos Aires;
  • Páchnik Ondrej (*1902 – †neznáme);
  • Peťková Etela (*26. 6. 1900 Pitelová – †25. 12. 1986): odchádzala slobodná, s manželom bieloruského pôvodu, menom Georgij Basilievich Trepenok, sa natrvalo usadili v Argentíne, narodili sa im štyri deti;
  • Piatrik Michal (*17. 9. 1890 Pitelová – †26. 1. 1957; poch. Pitelová);
  • Piatrik Michal (*30. 9. 1896 Pitelová – †neznáme);
  • Podhora Ján (*16. 6. 1885 Pitelová – †neznáme).3

Pomerne veľký záujem bol o vydanie cestovných pasov do Francúzska. Rekonštrukcia vojnou zničenej krajiny vytvorila pre vysťahovalcov priaznivé podmienky. Síce ťažko, ale zarobiť sa dalo v baniach, hutách, na železniciach a hlavne v poľnohospodárstve trpiacom nedostatkom pracovných síl z dôvodu presunu vlastných robotníkov do priemyselných miest. Ženy pracovali v poľnohospodárstve, textilnom a spotrebnom priemysle, ako pomocnice v domácnostiach a hoteloch.4 K dvojiciam, ktoré sa už do Pitelovej nikdy nevrátili a zostali žiť vo Francúzsku, patrili napríklad Michal Michelík (*26. 8. 1902 Pitelová – †neznáme) a Jozefína Michelíková, rod. Sklenková (*29. 3. 1902 Pitelová – †neznáme). Dedinu opúšťali s tromi synmi a vo Francúzsku sa im narodili ešte štyri deti. Najprv bývali v obci Chaumont a neskôr v obci Chassigny. Živili sa poľnohospodárstvom.

Drobní roľníci, sociálne slabší obyvatelia Pitelovej, mládenci i dievky si za Rakúsko-Uhorska privyrábali sezónnymi poľnohospodárskymi prácami na Dolnej zemi (pomedzie dnešného Maďarska, Rumunska, srbskej Vojvodiny a chorvátskej Slavónie). Približne od roku 1899 až do prvej svetovej vojny sa ako lokality sezónneho zárobku spomínali predovšetkým maďarské mestá Mezőhegyes a Bábolna. Pitelovčania tomu hovorili polroky („bola som štrnásť razy na polroku“), lebo odchádzali na jarné práce a domov sa vracali až po ukončení jesenných prác. Existovali aj trhanie roboty, keď sa vrátili po ukončení jarných prác a znovu po ukončení letných žatevných prác. Majitelia hospodárstiev si najímanie sezonárov zabezpečovali už v zime a ešte na jar prostredníctvom vedúcich skupín, takzvaných sezonárskych gazdov. Tí si radi stabilizovali pracovný kolektív a po roku vždy prichádzali na to isté miesto. Dievčatá i chlapci, ktorí sotva vychodili školu a boli na takýchto prácach prvýkrát (prváci), si zvolili krstnú mamu/krstného otca, aby na nich dozerali a pomáhali im pri zaradení sa medzi skúsenejších robotníkov. Krst sa potvrdil prípitkom, z čoho v žartovnej reči vznikol termín krstná mama/krstný otec pri pálenom. Krstenci dostali od svojich krstných rodičov drobné darčeky, chlapci košeľu, dievčatá šatku. Chránenec si svojho krstného rodiča vážil a ctil po celý život. Náplňou sezónnej práce bývalo okopávanie plodín, zvážanie krmovín, vykopávanie zemiakov i cukrovej repy, lámanie a čistenie kukurice, kosenie, žatva, mlatba. Sezonárov odmeňovali mzdou a naturáliami. Poskytovali im jednoduchú, málo výživnú stravu a skromné ubytovanie vo vyprázdnených stodolách, sýpkach alebo maštaliach.

V roku 1919 bol zriadený Zemský úrad práce pre poľnohospodárskych robotníkov v Bratislave, ktorý spolu s podliehajúcimi župnými úradmi práce sprostredkovával pracovné príležitosti na slovenských veľkostatkoch, Morave, v Čechách, Rakúsku, Nemecku, Francúzsku a v Juhoslávii. Odchod na sezónne práce sa realizoval na základe vopred dohodnutej pracovnej zmluvy. Aj v tomto období chodili po obciach takzvaní gazdovia najímajúci ľudí do roboty. K tomu museli mať zvláštne povolenie úradu práce a zložiť kauciu podľa počtu najatých robotníkov. Vysoká miera namáhavosti práce, takmer neobmedzený pracovný čas, nevhodné podmienky na bývanie či chabá strava pretrvávali naďalej. Okrem kolektívnych zmlúv odchádzali ľudia za prácou tiež jednotlivo. Doma zostávali zvyčajne len chorí a starší ľudia, prípadne muž odišiel na sezónne práce a žena bola doma s deťmi, niekde zase žena sezonárčila a otec s dcérou hospodárili doma, prípadne sa „za robotou“ vydala celá rodina ponechajúc najmenšie ratolesti starým rodičom. Veď už pre šesťročné deti bolo bežné samostatne pásť husi pri potoku a dobytok v spoločnosti starších súrodencov. Po vzniku Slovenského štátu smeroval prúd sezonárov do Čiech, na Moravu a predovšetkým do Rakúska i Nemecka. V Rakúsku pracovali slovenskí robotníci v poľnohospodárstve, v Nemecku navyše vo vojnovom priemysle a ako lesní robotníci.

Deň, mesiac a rok vstupu do zamestnania

Prihlásená v nemocenskej poisťovni

Deň, mesiac a rok výstupu zo zamestnania

Podpis (pečiatka) zamestnávateľa
alebo jeho zástupcu

Poznámka

8. 5. 1938

Znoim

20. 11. 1938

Adalbert Kübeck
Gutsverwaltung Borotice
Lechovice

Názov nemocenskej poisťovne (Znojmo) je zapísaný kurentom – nemeckou obdobou novogotického kurzívneho písma. Zamestnávateľ Adalbert Kübeck (Správa nehnuteľností Borotice) bol posledným majiteľom zámku v obci Lechovice (okres Znojmo), ktorý opustil v apríli 1945 krátko pred príchodom Červenej armády.

13. 6. 1941

Turčiansky Svätý Martin

20. 9. 1941

Artur & Otto Spitz
poľnohospodárstvo
Rakovo – Stariny

Rakovo leží v okrese Martin. K obci patrí tiež majer Stariny, nachádzajúci sa v juhovýchodnej časti katastrálneho územia Rakova smerom k Daňovej. Majer patril Menyhértovi Rakovskému. Mali ho v prenájme viacerí. Najdlhšie sa tu udržali bratia Artur a Otto Spitz.

6. 10. 1941

Turčiansky Svätý Martin

15. 11. 1941

Artur & Otto Spitz
poľnohospodárstvo
Rakovo – Stariny

18. 5. 1942

Turčiansky Svätý Martin

4. 9. 1942

Slovenský drevársky priemysel, úč. spol. v Štubnianskych Tepliciach,
Svätý Kríž nad Hronom

V prvej polovici 20. storočia sa vo Svätom Kríži nad Hronom zaoberali ťažbou a spracovaním dreva: Drevoobchodná účastinná spoločnosť (vlastnila pílu v Šášovskom Podhradí), Vlastenecká drevopriemyselná účastinná spoločnosť, píla Banskobystrického biskupstva. V období Slovenského štátu to bol hlavne Slovenský drevársky priemysel, účastinná spoločnosť v Štubnianskych Tepliciach.

9. 9. 1942

Turčiansky Svätý Martin

14. 11. 1942

Odbor pre údržbu tratí v Zlatých Moravciach

Popri Zlatých Moravciach vedie významná železničná trať z Bratislavy do Prievidze a aj z Bratislavy do Zvolena. Ich údržbu spravoval menovaný odbor.

23. 3. 1943

Trnava

1. 4. 1943

Správa štátnych majetkov Špačince
Dvor Špačince

Dňa 5. októbra 1939 Slovenský štát prevzal veľkostatok od bývalého Dioseckého cukrovaru, ktorý po zabratí južného slovensko-maďarského pohraničia pripadol Maďarsku. K týmto majetkom pripojili Gáň, Lukachichov, Majláthov, Bertov a malženický  majer. Prvým správcom štátnych majetkov bol Rudolf Vroubek.

1. 4. 1943

Mzdové listiny Nitra

29. 10. 1943

Správa štátnych majetkov Špačince
Dvor Malženice

Sezónne vysťahovalectvo pretrvalo vo svojej pôvodnej podobe až do polovice 40. rokov 20. storočia. Neriešilo existenčné problémy, iba zmierňovalo nezamestnanosť a biedu.5 Získaný výťažok slúžil predovšetkým na pokrytie základných životných nákladov (strava, ošatenie). Pokiaľ sa niečo podarilo usporiť, peniaze sa investovali do stavby domu, na získanie pôdy, u slobodných dievčat do zakúpenia výbavy.

 

 


[1] Bielik, F. a kol.: Slováci vo svete II. Martin, Matica slovenská, 1980, s. 27 – 40.

[2] Bielik, F. a kol.: Slováci vo svete II. Martin, Matica slovenská, 1980, s. 40 – 51, 73, 205, 210, 227 – 236, 260.

[3] Databáza Centra pre latinskoamerické migračné štúdie (CEMLA). [Online]. Dostupné na: http://cemla.com/buscador/.
Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Obvodné notárske úrady z obvodu Okresného úradu v Kremnici /1868/ 1888 – 1950, Obvodný notársky úrad v Trnavej Hore 1868 – 1945 (1950). Knihy: inv. č. 37, Evidencia hlásených vojakov Pitelová 1928 – 1942. Spisový materiál: inv. č. 146, ročník 1935, šk. č. 3. Fond Okresný úrad vo Svätom Kríži nad Hronom (v Žiari nad Hronom) 1923 – 1928, inv. č. 7, Evidencia o vydaných cestovných pasoch 1923-28.
Poznámka v zázname o narodení Františka Páchnika dňa 10. decembra 1895 v cirkevnej matrike krstených farnosti Jastrabá, www.familysearch.org.

[4] Bielik, F. a kol.: Slováci vo svete II. Martin, Matica slovenská, 1980, s. 54, 239 – 244.

[5] Bielik, F. a kol.: Slováci vo svete II. Martin, Matica slovenská, 1980, s. 52 – 55.