Z Pitelovej do sveta

Popri zopár väčších gazdoch prevažnú časť obyvateľstva Pitelovej tvorili drobní roľníci a námezdne pracujúci poľnohospodárski robotníci. Ich malé hospodárstva s jednoduchou formou obrábania pôdy, pestovania plodín i chovu dobytka sotva uživili rodinu. Niektorí Pitelovčania sa tak snažili svoje sociálno-ekonomické postavenie zlepšiť odchodom do zámoria. Slovenskí vysťahovalci smerovali masovo od konca 70. rokov 19. storočia až do začiatku prvej svetovej vojny hlavne do Spojených štátov amerických. Tamojší mohutný rozvoj priemyselnej výroby vyžadoval stále viac pracovných síl. Odchádzali zväčša iba muži v najlepšom produktívnom veku, a to z vrstiev menších roľníkov a príležitostných nádenníkov. Očakávali získanie potrebných finančných prostriedkov, aby mohli po návrate gazdovať na svojom a žiť čo i len na priemernej životnej úrovni. Podaktorí si cestu za oceán zopakovali, prichádzali za nimi ženy, zakladali si v cudzom svete rodiny, rodili sa deti. Do zámoria sa plavili loďou z nemeckých prístavov Hamburg a Brémy, takisto z Terstu, Antverp a Rijeky. Mierili predovšetkým do priemyselných centier Pensylvánie, New Yorku, Ohia, New Jersey, Illinois, Connecticutu. Prioritu si udržiavala Pensylvánia, jeden z najpriemyselnejších amerických štátov s uhoľnými baňami, železiarňami a inými veľkými závodmi. Tu vykonávali najťažšie práce, no relatívne najlepšie platené.¹

Na vysťahovalectvo za prvej Československej republiky vplývali v podstate tie isté faktory ako v jeho začiatkoch. Ustavičným znižovaním životnej úrovne a nekonsolidovanými ekonomickými pomermi na Slovensku, počet vysťahovalcov oproti predvojnovému obdobiu dokonca vzrástol. V zmysle priemerov z rokov 1922 – 1925 patril okres Svätý Kríž (dnes Žiar nad Hronom) k tým s najväčšou mierou vysťahovalectva, ktorá dosahovala úroveň až 10 % miestneho obyvateľstva. Keďže vláda Spojených štátov amerických obmedzila prisťahovalectvo zákonmi z rokov 1921 a 1924, smer ciest sa začal obracať do iných zámorských krajín (Kanada, Južná Amerika) a rozvinutých priemyselných štátov západnej Európy (Francúzsko, Belgicko). Kanada potrebovala domácich robotníkov (služobníctvo) a poľnohospodárskych robotníkov, pretože z celkovej výmery pôdy sa obrábala iba nepatrná časť. Lenže na farmách prisťahovalci zarobili málo, preto sa presúvali do miest, kde hľadali prácu v priemysle. Spomedzi štátov Južnej Ameriky mala najväčšiu koncentráciu prisťahovalcov Argentína. V hlavnom meste Buenos Aires sa zamestnali prakticky vo všetkých odvetviach priemyslu, najmä v stavebníctve. Prácu našli aj na farmách špecializovaných na pestovanie zeleniny, bavlny, v ovocinárstve i bitúnkoch. Nižší počet Slovákov sa nachádzal v ďalších krajinách juhoamerického a stredoamerického kontinentu: v Uruguaji, Brazílii, Paraguaji, Mexiku. Vo Francúzsku sa slovenskí vysťahovalci uplatnili ako robotníci v poľnohospodárstve a čiastočne aj v priemyselných i banských prevádzkach. V Belgicku pracovali prevažne v baniach za náročných podmienok, v menšej miere v priemysle a najmenej v poľnohospodárstve.²

S cieľom nájsť zamestnanie v Argentíne opustili Pitelovú v roku 1923 dočasne či natrvalo:

• Čabák Štefan (*23. 8. 1890 Pitelová – †neznáme);
• Ivan Ján (*31. 10. 1889 Kľačany – †24. 7. 1954; poch. Pitelová);
• Kubík Tomáš (*17. 11. 1900 Pitelová – †10. 12. 1933): zomrel v Argentíne, podľahol následkom popálenín utrpených počas nehody vo fabrike, kde pracoval;
• Minka Michal (*16. 9. 1893 Pitelová – †neznáme);
• Najšel Štefan (*2. 1. 1893 Pitelová – †30. 3. 1945; poch. Pitelová);
• Páchnik František (*10. 12. 1895 Pitelová – †26. 12. 1945): zomrel v Buenos Aires;
• Peťková Etela (*26. 6. 1900 Pitelová – †25. 12. 1986): odchádzala slobodná, v Argentíne sa vydala a usadila s manželom bieloruského pôvodu, menom Georgij Basilievich Trepenok, narodili sa im štyri deti;
• Piatrik Michal (*17. 9. 1890 Pitelová – †26. 1. 1957; poch. Pitelová);
• Piatrik Michal (*30. 9. 1896 Pitelová – †neznáme);
• Podhora Ján (*16. 6. 1885 Pitelová – †neznáme).³

Pomerne veľký záujem bol o vydanie cestovných pasov do Francúzska. Rekonštrukcia vojnou zničenej krajiny vytvorila pre vysťahovalcov priaznivé podmienky. Síce ťažko, ale zarobiť sa dalo v baniach, hutách, na železniciach a hlavne v poľnohospodárstve trpiacom nedostatkom pracovných síl z dôvodu presunu vlastných robotníkov do priemyselných miest. Ženy pracovali v poľnohospodárstve, textilnom a spotrebnom priemysle, ako pomocnice v domácnostiach a hoteloch.⁴ V roku 1923 do Francúzska vycestovali: Kollár Anton (*1902), Kollár Ján (*1894), Minka Štefan (*1901), Moštenický Ondrej (*1893) s manželkou Rozáliou (*1892), Nemec Vincent (*1901) a Sklenka Karol (*1902). O rok nato odišli: Hanák Peter (*1906), Kollárová Mária (*1898), Kubovská Mária (*1907), Mališ Juraj (*1887) s manželkou Katarínou (*1897), Minka Ján (*1904), Páchnik Ondrej (*1902), Páločný Jozef (*1901) a Víťazka Juraj (*1884).⁵ K dvojiciam, ktoré sa už do Pitelovej nikdy nevrátili a zostali žiť vo Francúzsku, patrili napríklad Michal Michelík (*26. 8. 1902 Pitelová – †neznáme) a Jozefína Michelíková, rod. Sklenková (*29. 3. 1902 Pitelová – †neznáme). Dedinu opúšťali s tromi synmi a vo Francúzsku sa im narodili ešte štyri deti. Najprv bývali v obci Chaumont a neskôr v obci Chassigny. Živili sa poľnohospodárstvom.

Drobní roľníci, sociálne slabší obyvatelia Pitelovej, mládenci i dievky si za Rakúsko-Uhorska privyrábali sezónnymi poľnohospodárskymi prácami na Dolnej zemi (pomedzie dnešného Maďarska, Rumunska, srbskej Vojvodiny a chorvátskej Slavónie). Približne od roku 1899 až do prvej svetovej vojny sa ako lokality sezónneho zárobku spomínali predovšetkým mestá Mezőhegyes, Bábolna a Báčská Palanka. Pitelovčania tomu hovorili polroky („bola som štrnásť razy na polroku“), lebo odchádzali na jarné práce a domov sa vracali až po ukončení jesenných prác. Existovali tiež trhanie roboty, keď sa vrátili po ukončení jarných prác a znovu po ukončení letných žatevných prác. Majitelia hospodárstiev si najímanie sezonárov zabezpečovali už v zime a ešte na jar prostredníctvom vedúcich skupín, takzvaných sezonárskych gazdov. Tí si radi stabilizovali pracovný kolektív a po roku vždy prichádzali na to isté miesto. Dievčatá i chlapci, ktorí sotva vychodili školu a boli na takýchto prácach prvýkrát (prváci), si zvolili krstnú mamu/krstného otca, aby na nich dozerali a pomáhali im pri zaradení sa medzi skúsenejších robotníkov. Krst sa potvrdil prípitkom, z čoho v žartovnej reči vznikol termín krstná mama/krstný otec pri pálenom. Krstenci dostali od svojich krstných rodičov drobné darčeky, chlapci košeľu, dievčatá šatku. Chránenec si svojho krstného rodiča vážil a ctil po celý život. Náplňou sezónnej práce bývalo okopávanie plodín, zvážanie krmovín, vykopávanie zemiakov i cukrovej repy, vylamovanie a čistenie kukurice, kosenie, žatva, mlatba. Sezonárov odmeňovali mzdou a naturáliami. Poskytovali im jednoduchú, málo výživnú stravu a skromné ubytovanie vo vyprázdnených stodolách, sýpkach alebo maštaliach.

V roku 1919 bol zriadený Zemský úrad práce pre poľnohospodárskych robotníkov v Bratislave, ktorý spolu s podliehajúcimi župnými úradmi práce sprostredkovával pracovné príležitosti na slovenských veľkostatkoch, Morave, v Čechách, Rakúsku, Nemecku, Francúzsku a Juhoslávii. Odchod na sezónne práce sa realizoval na základe vopred dohodnutej pracovnej zmluvy. Aj v tomto období chodili po obciach takzvaní gazdovia najímajúci ľudí do roboty. K tomu museli mať zvláštne povolenie úradu práce a zložiť kauciu podľa počtu najatých robotníkov. Vysoká miera namáhavosti práce, takmer neobmedzený pracovný čas, nevhodné podmienky na bývanie či chabá strava pretrvávali naďalej. Okrem kolektívnych zmlúv odchádzali ľudia za prácou tiež jednotlivo. Doma zostávali zvyčajne len chorí a starší ľudia, prípadne muž odišiel na sezónne práce a žena bola doma s deťmi, niekde zase žena sezonárčila a otec s dcérou hospodárili doma, prípadne sa „za robotou“ vydala celá rodina ponechajúc najmenšie ratolesti starým rodičom. Veď už pre šesťročné deti bolo bežné samostatne pásť husi pri potoku a dobytok v spoločnosti starších súrodencov. Po vzniku slovenského štátu smeroval prúd sezonárov do Čiech, na Moravu a najmä do Rakúska i Nemecka. V Rakúsku pracovali slovenskí robotníci v poľnohospodárstve, v Nemecku navyše vo vojnovom priemysle a ako lesní robotníci.

Sezónne vysťahovalectvo pretrvalo vo svojej pôvodnej podobe až do roku 1943. Neriešilo existenčné problémy, iba zmierňovalo nezamestnanosť a biedu.⁶ Získaný výťažok slúžil predovšetkým na pokrytie základných životných nákladov (strava, ošatenie). Pokiaľ sa niečo podarilo usporiť, peniaze sa investovali do stavby domu, na získanie pôdy, u slobodných dievčat do zakúpenia výbavy.

[1] Bielik, F. a kol.: Slováci vo svete II. Martin: Matica slovenská, 1980, s. 27 – 40.
Jančo, M.: 725 rokov obce Pitelová. Pitelová: Miestny národný výbor Pitelová, 1989, s. 13.

[2] Bielik, F. a kol.: Slováci vo svete II. Martin: Matica slovenská, 1980, s. 40 – 51, 73, 205, 210, 227 – 236, 260.

[3] Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Obvodné notárske úrady z obvodu Okresného úradu v Kremnici /1868/ 1888 – 1950, Obvodný notársky úrad v Trnavej Hore /1868/ 1888 – 1950. Knihy: inv. č. 37, Evidencia hlásených vojakov Pitelová 1928 – 1942. Spisový materiál: inv. č. 146, ročník 1935, šk. č. 3. Fond Okresný úrad vo Svätom Kríži nad Hronom 1923 – 1928, inv. č. 1, Evidencia cestovných pasov 1923.
Poznámka v zázname o narodení Františka Páchnika dňa 10. decembra 1895 v cirkevnej matrike pokrstených farnosti Jastrabá, www.familysearch.org.

[4] Bielik, F. a kol.: Slováci vo svete II. Martin: Matica slovenská, 1980, s. 54, 239 – 244.

[5] Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Okresný úrad vo Svätom Kríži nad Hronom 1923 – 1928, inv. č. 1 a 2, Evidencia cestovných pasov 1923 a 1924, inv. č. 7, Evidencia o vydaných cestovných pasoch 1923.

[6] Bielik, F. a kol.: Slováci vo svete II. Martin: Matica slovenská, 1980, s. 52 – 55.