Ako sa kto v Pitelovej „písal“ a ako „volal“

Častejšie než priezviskom sa dedinčania navzájom volali prímenom (prídomkom, prezývkou). Išlo o druhé meno, ktoré sa pridávalo k priezvisku po uzákonení jeho používania. Keďže v dedine bolo veľa rovnakých priezvisk, rozlišovali sa ním menovci. Prímeno sa mohlo preniesť aj na potomkov, kým nevzniklo nové, priliehavejšie, a staré zaniklo alebo sa začalo používať ako priezvisko. V obci tak všetci obyvatelia poznali druhých skôr podľa prímena než podľa priezviska. Rozoznávalo sa preto, ako sa kto „píše“ a ako sa kto „volá“. Oslovovať sa však patrilo krstným menom, prípadne príbuzenským názvom. Kým dedina sa v prímenách vyznala, veď slúžili na vzájomné dorozumievanie, problémy prinášala úradná evidencia obyvateľov. Ľudia i celé rodiny používali niekedy priezvisko, inokedy prímeno či dokonca oboje. Bežne sa stávalo, že v matrikách sa zamieňalo priezvisko s prímenom: pri narodení zapísali jedno, pri sobáši druhé. Napriek veľkej variabilite prímen, aby sa mená a osoby neplietli, rodové meno – priezvisko po mužskej línii tvorilo najstabilnejší znak príslušnosti k rodine zotrvávajúcej v dome, dvore alebo sídle rovnakého mena. Prijala ho nevesta i prístavok ako svoje oficiálne priezvisko, označujúce všetkých členov rodiny.¹

Naši predkovia si dlho vystačili iba s jedným menom. Od 13. storočia sa situácia s pomenovávaním osôb postupne menila. Čoraz viac sa pri mene osoby uvádzalo meno otca či iného príbuzného, označenie spoločenského zaradenia, zamestnania alebo miesta sídla rodu, čím sa jednotlivec bližšie identifikoval. Prelom vo vývine priezvisk na Slovensku prinieslo 15. storočie. Ku krstnému menu sa začalo pridávať druhé meno, takzvané prímeno (predchodca priezviska), aby nedochádzalo k zámene nositeľov rovnakého krstného mena. Ako prímeno sa zväčša používalo krstné meno príbuzensky spätej osoby. Tvorilo sa rozličnými príponami (Matejov syn Jakub – Jakub Mateje, Bohdanova dcéra Anna – Anna Bohdanka). Prímeno mohlo tiež vyjadrovať povolanie (napr. kolár), funkciu (napr. richtár), bydlisko alebo iné znaky totožnosti človeka (napr. telesná vlastnosť). V tomto spôsobe pomenúvania už možno vidieť zárodky priezvisk. Od 16. storočia, najmä však v 18. storočí sa prímená dedili, pripisovali sa celej rodine a označovali nimi aj potomkovia. Povinne používať priezvisko vyvinuté z prímena nariadil Jozef II. koncom 18. storočia. Po tejto kodifikácii dedičného priezviska dnešného typu sa k nemu obzvlášť vo vidieckom prostredí naďalej pridávalo prímeno na rozlíšenie rodín so zhodným priezviskom.²

Predpokladá sa, že v súčasnej zásobe našich priezvisk sa zachovala veľká časť tých mien, ktoré dalo našim predkom okolie, teda priamo osoby, ktoré sa s nimi stretávali, blízki i vzdialenejší susedia. Pri pomenúvaní svojich susedov ľudia prirodzene čerpali z ich charakteristických vlastností, z mien ich príbuzných, hlavne otcov, z názvov sídel, ktoré obývali či odkiaľ sa prisťahovali, z názvov nimi vykonávaných činností a pod. Dôvodom vzniku priezvisk bola potreba presnejšie odlíšiť, identifikovať svojich susedov. Vývojovo mladšie, umelo vytvorené priezviská si zvolili alebo upravili samotní ich nositelia. Mohli to byť napríklad pomaďarčené priezviská rodín prevažne z nižších a stredných vrstiev, ktorých členovia hľadali uplatnenie v štátnej správe, ale tiež zmenené priezviská pre dehonestujúce pôvodné znenie. Nech už vznikli akokoľvek, prirodzene vychádzali z dobovej slovnej zásoby. Keďže na našom území oddávna pôsobili príslušníci viacerých etník, popri výrazoch zo slovanských jazykov išlo aj o výrazy z nemčiny, maďarčiny a iných jazykov.³

K priezviskám s dlhovekou, niekoľko storočnou prítomnosťou v Pitelovej patria: Baran, Čabák, Dovičiar, Hudec, Kollár, Kraus, Kubík, Mališ, Marko, Minka, Nemec, Novodomec, Páchnik, Páločný, Piatrik, Sklenka, Skrovný, Štefanka, Štefanovič. Spomedzi nich sa v Pitelovej už v 16. storočí vyskytovali priezviská Baran, Čabák, Kollár, Marko, Nemec, Páchnik (variant Páchno) a pravdepodobne tiež Kubík (variant Kubiš/Kubica), Piatrik (variant Patrowek/Petro).

Najstaršími, no v súčasnosti zaniknutými pitelovskými priezviskami sú: Antal, Gálik, Chovan, Kaňa, Malach, Pobežka, Poljak, Straka, Štubňan, Švec, Záhorec, Zverka, Žiak. Ich nositelia z obce odišli alebo vymreli po meči. Môžeme sa s nimi stretnúť už iba v archívnych listinách či matrikách.

Niektoré priezviská by sme na prvé počutie automaticky zaradili k „domácim“, ale po hlbšom skúmaní pôvodu ich nositeľov zistíme, že sa v Pitelovej objavili neskôr, a to priženením muža z inej obce. Takýmito priezviskami sú: Barát, Forgáč, Víťazka. Priezvisko Barát malo spočiatku hlavné lokálne zastúpenie v Jastrabej. Do Pitelovej sa dostalo zosobášením vdovy Terézie Barátovej, rod. Urgelovej (*15. 1. 1795 Trnavá Hora – †11. 11. 1846; poch. Pitelová) s Pitelovčanom Matejom Páchnikom a prisťahovaním Štefana Baráta (*21. 5. 1825 Jastrabá – †22. 3. 1869; poch. Pitelová), syna Terézie z prvého manželstva. Po smrti Terézie sa Matej Páchnik oženil s vdovou Alžbetou Malachovou, rod. Pastorkovou. V ten istý deň, 25. januára 1847, boli zosobášení aj Štefan Barát s Helenou Pastorkovou, Alžbetinou mladšou sestrou. Tento manželský zväzok stál na začiatku trvalej a stále aktuálnej prítomnosti niekoľkých generácií Barátovcov v Pitelovej. Najstarší výskyt priezviska Forgáč v Pitelovej súvisí so sobášmi dvoch bratrancov z Trnavej Hory s tunajšími dievkami. Koncom 19. storočia sa Michal Forgáč (*29. 10. 1872 Trnavá Hora – †neznáme) oženil s Katarínou Moškovou a Štefan Forgáč (*7. 8. 1873 Trnavá Hora – †1954; poch. Pitelová) s Rozáliou Mališovou. Priezvisko Víťazka sa v Pitelovej udomácnilo vydajom Kataríny Strakovej od Kuricov za Valentína Víťazku (*11. 2. 1838 Kľačany – †neznáme) z Kľačian.

Ešte v 20. rokoch 19. storočia preberal zať priezvisko svojho svokra, keď sa priženil do rodiny svojej manželky. Mužom nebolo jedno, či sa usídlia u svojich rodičov (patrilokalita) alebo u rodičov ženy (matrilokalita). Menilo sa tým ich postavenie v rodine. Patrilokálne manželstvá na dedine podstatne prevažovali nad matrilokálnymi už len z toho dôvodu, že rodinný majetok ostával synom. Nevesty nepovažovali za krivdu, že musia žiť v ženíchovej rodine a majetok prenechať bratom. O to viac mali potom ich deti, lebo ani manželove sestry si z rodinného majetku nebrali. Bolo to pravidlo v prospech ďalšieho pokolenia synov. Zatiaľ čo nevesty so svojím postavením dopredu počítali, muži sa s postavením zaťa – prístavka v ženinej rodine horšie zmierili. Priťažovala im verejná mienka, podľa ktorej sa muž žene nemal podriaďovať.⁴ K pitelovským nositeľom manželkinho priezviska patrili: Ignác Záhorec, rod. Hudec (*22. 3. 1760 Pitelová – †3. 4. 1803), Imrich Marko, rod. Mališ (*26. 10. 1768 Kľačany – †29. 11. 1835), Martin Švec, rod. Macho (*24. 10. 1768 Stará Kremnička – †15. 1. 1821), Tomáš Dovičiar, rod. Piatrik (*13. 11. 1773 Pitelová – †23. 1. 1827), Michal Nemec, rod. Mikuš (*1803 Dolná Trnávka – †30. 3. 1854; poch. Pitelová) a ďalší.

K prijatiu iného priezviska dochádzalo tiež v situácii zverenca, ktorý získal priezvisko svojho tútora. Toto bol prípad osirelého Michala Kohúta (*28. 10. 1810 Močiar – †10. 1. 1861; poch. Pitelová), žijúceho od detstva u rodiny Strakovcov v územnej časti Kuricovci.⁵

Nové priezviská sa v Pitelovej objavili aj z iných príčin ako len sobášnych, napríklad sa týmto rodinám mohla v dedine naskytnúť vhodná pracovná či bytová príležitosť. V rámci opisu udalostí z 19. storočia je citovaná listina z roku 1846, uzavretá medzi Michalom Škriniarom a Michalom Stračinom (*24. 9. 1805 Stará Kremnička – †11. 3. 1855; poch. Pitelová). Mladšie pokolenia Stračinovcov pochádzajú od Michalovho syna Juraja, ženatého s Pitelovčankou Katarínou Sklenkovou. Považanecovci prišli do Pitelovej z Badína na prelome 50. a 60. rokov 19. storočia. Hlavou rodiny bol Ondrej Považanec (*13. 9. 1818 Badín – †neznáme). V Badíne sa narodila takisto jeho manželka Anna Halajová a ich prvé tri deti. Syn Juraj sa narodil 20. marca 1864 v Pitelovej, no krstiť ho museli vo farnosti Garamszeg (Hronsek), pretože rodičia boli príslušníkmi evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. V 80. rokoch 19. storočia Považanecovci konvertovali na katolicizmus. Ondrej Považanec, ml., ktorý sa natrvalo usadil v Pitelovej, sa 6. júna 1876 oženil s Amáliou Konstantovou, dcérou bývalého pitelovského učiteľa a notára.

Najrozšírenejšími pitelovskými priezviskami za hlavné sledované obdobie (1676 – 1901) sú v poradí podľa ich počtu: Sklenka, Mališ, Piatrik, Páchnik, Kollár, Kubík. Početnosť jednotlivých miestnych priezvisk poukazuje na to, ako dlho ich nositelia v obci žili. Najviac zastúpené priezviská svedčia o niekoľkých generáciách rodu nepretržite usadených v dedine. Už v súpisoch zo 16. storočia sa stretávame s priezviskom Kollár, Páchnik (použitý variant Páchno), zapísaný Patrowek/Petro by mohol byť Piatrik a Kubiš/Kubica azda Kubík. Kým sa priezviská vyvinuli do dnešnej jazykovej podoby, zneli a písali sa v jednotlivých obdobiach rôznorodo. Vývoj slovenského jazyka zo svojho slovanského základu, používanie latinčiny, nemčiny, maďarčiny a češtiny pri formovaní predspisovnej slovenčiny pôsobilo na vznik a jazykovú podobu priezvisk.⁶

Rozbor priezviska nás môže doviesť k údajom, ktoré vypovedajú o prostredí a okolnostiach jeho vzniku či o predkoch samotných. Pozrime sa bližšie na význam niektorých pitelovských priezvisk. Na základe pomenovania domáceho zvieraťa a vtákov vznikli priezviská: Baran, Kaňa, Kohút, Straka. Podľa ľudového pomenovania klobúka s vysokým homoľovitým dienkom sa utvorilo priezvisko Čabák. Zo slovesa húsť – hudiem, ktoré malo význam „hrať na nejakom hudobnom nástroji, najmä však na gajdách alebo na husliach“, vznikol v slovenskom nárečí na strednom Slovensku názov zamestnania hudec. Táto podoba slova sa vyskytuje v slovenských priezviskách od najstarších čias, doložená je od 15. storočia. Najfrekventovanejšie pitelovské priezvisko Sklenka vychádza zo zdrobneniny zastaralého všeobecného podstatného mena sklenica (sklená nádoba na tekutiny). Priezvisko Žiak označuje toho, kto chodí do školy, ale i stúpenca niekoho, ba zastaralo (hlavne v stredoveku) poslucháča vyššej školy. Priezvisko Kollár je odvodené od výrazu pracovnej činnosti – kolárstva, remeselnej a domáckej výroby kolies, vozov, saní, bričiek, kočov, dreveného náradia a nástrojov. Nositelia tohto priezviska sú v dochovaných písomnostiach zapisovaní ako Kolár alebo Kollár. Z pomenovania remeselníka, ktorý sa v minulosti zaoberal šitím a opravou jednoduchej obuvi, vzniklo priezvisko Švec. Priezvisko Kubík pochádza z domáckej podoby mena Jakub – Kubo. Hoci priezvisko Antal vzniklo z pôvodnej maďarskej podoby mena Antal (slovensky Anton), nemali by sme ho považovať za maďarské, pretože táto podoba sa na stredovekom Slovensku, ktoré bolo súčasťou Uhorska, používala a tvorili sa z nej ďalšie podoby slovenských priezvisk. V priezvisku Mališ sa nachádza kratšia domácka podoba mena Melicher, variant biblického mena hebrejského pôvodu Melchior s pôvodným významom „môj kráľ je svetlo“. Staršie slovenské formy tohto mena boli Melichar i Malicher. Za základ priezviska Malach môžeme pokladať meno starozákonného proroka Malachiáša s významom „môj posol“ a v prípade priezviska Minka nemecké meno Meinhart so zmyslom „pevná moc, tvrdá sila“. Priezviská s príponou -ko, napríklad Marko, vznikli zo základných aj domáckych podôb mien, zdrobňujúcou príponou sa pôvodne vyjadroval synovský vzťah. Priezviská Štefanka, Štefanovič majú základ v krstnom mene Štefan. Prípona -ovič nemusí nutne signalizovať chorvátsky pôvod svojho nositeľa. Takýto spôsob tvorenia priezvisk nebol slovenčine cudzí. Z novozákonného mena Peter sa vyformovalo priezvisko Piatrik. Priezviská vznikali aj z pomenovaní národnostnej príslušnosti: Nemec, Poljak (v matrikách uvádzané tiež v tvare Poliak). Podnetom pre vznik priezviska Chovan je pomenovanie jeho nositeľa istými vlastnosťami s menej frekventovanou príponou -an. Priezvisko Považanec vzniklo z názvu oblasti slovenského územia Považie. Priezvisko Záhorec sa vzťahuje na niekoho, kto prišiel spoza hory. Východiskom priezviska Dovičiar je slovo vdovec a označuje ovdovenú osobu. Nemecký pôvod má priezvisko Kraus, čo v preklade znamená kučeravý človek. V matrikách býva zapisované zároveň vo forme skomoleniny Graus. Priezvisko Barát vychádza z maďarského slova barát s významom priateľ, ale takisto mních. Pri priezvisku Forgáč máme dve možné východiská. Jedno siaha do maďarčiny, v ktorej slovo forgács predstavuje triesku, stružliny. Predkovia pitelovských Forgáčovcov však mohli tiež žiť a pracovať na niektorom z majetkov starobylého šľachtického rodu Forgáčovcov.⁷

Všade tam, kde žilo pohromade veľa rovnomenných osôb, vznikali prímená. Slúžili ako rozlišovací znak, aby bolo možné ľahšie identifikovať menovcov, teda osoby, resp. vetvy rodín s rovnakým priezviskom. Záležalo už len na zapisovateľovi údajov do cirkevnej matriky, či prímeno použil a akým spôsobom. Niekedy sa uvádzalo súbežne s priezviskom a spolu s latinským slovom „alias“ (inak), prípadne maďarským „másképp“, „másképpen“. Objavovalo sa tiež so symbolom podobným malému písmenu „v“ s oblúčikom nad ním (skrátene maďarsky „vagy“ – alebo) a v tvare /:prímeno:/. Občas sa zapísalo iba prímeno, inokedy len priezvisko. Z toho dôvodu ťažko rozpoznať, čo bolo v danom prípade priezvisko a čo prímeno. Pôvodné prímená či prezývky mali lepšie charakterizovať postavenie jednotlivca domáckou podobou mena, jeho pôvodom, zamestnaním, spoločenským zaradením alebo vlastnosťami.⁸

Jedným zo spôsobov vzniku prímena v Pitelovej bolo priradenie priezviska rodiny bývajúcej nablízku. Kubík z Horného konca bol prímenom Páchnik/Páchnoje (Páchnikovci z neďalekého domu č. 122) a Kubíkovci z dnešného domu č. 41 zase Kubík alias Minka (Minkovci z domov č. 22, 26). Keďže rodina Páločných bývala kúsok od Kollárovcov z domu s aktuálnym súpisným č. 89, označovali sa títo v cirkevných matrikách ako Kollár alias Piatrik/Páločný. Piatrik bolo prvotné oficiálne priezvisko najstaršieho predka rodiny, povolaním kolára. Domy s č. 88, 89 a 90 predstavovali ešte v 19. storočí jeden komplex stavieb Kollárovcov. V dome č. 88 neskôr prevážilo priezvisko Sklenka s prímenom Šimko po druhom manželovi Anny Esterháziovej, rod. Kollárovej. Iné mladšie pokolenie, konkrétne rodinu Laurinca Kollára z č. 89 začali Pitelovčania volať Minoje.

Prideľovanie prímena súviselo aj s pomenovaním domu či dvora, t. j. priezvisko pôvodného majiteľa pozemku sa prenieslo na nového majiteľa, pričom nemuseli byť nutne spojení príbuzenskými väzbami. Práve pri tomto postupe môžeme vidieť použité najstaršie, no v súčasnosti už zaniknuté pitelovské priezviská. V zmysle matričných kníh sa do Chovanov volalo k Baranovcom, do domu s aktuálnym súpisným č. 101. Súčasná najstaršia generácia Pitelovčanov používa toto prímeno na označenie neďalekého domu Piatrikovcov s aktuálnym súpisným č. 97, čo môže súvisieť so sobášom Floriána Barana alias Chovana s Veronikou Piatrikovou v roku 1861 a súčasne s tým, že do domu č. 101 sa časom dostali tak jedinečné priezviská (Moštenický, Více a nakoniec Bobot), že ich nositeľov nebolo potrebné rozlišovať prímenom. Do Šoucov znamenalo k Barátovcom (pozemok s parcelným č. 143), pričom na prvý pohľad nezreteľný tvar šouc nárečovo vyjadroval slovo švec. Po pribudnutí ďalších generácií sa z Barátovcov z vedľajšieho domu č. 18 stali Kochoje. Keď niekto povedal, že ide do Záhorcov, mal na mysli rodinu Hudecovcov z domu č. 108. Malachovci boli Sklenkovci a Beňovci z domu č. 49. Prímeno Poljak označovalo Piatrikovcov z domu č. 58. Nositelia toho istého prímena žili na jednom spoločnom dvore, ale mohli byť tiež rozmiestnení rôzne po dedine. To bol prípad Kollárovcov s prímenom Pobežka, bývajúcich v domoch s dnešnými súpisnými č. 11, 42 a 54. Keďže Michal Kohút, posledný mužský nositeľ tohto priezviska v Pitelovej, zomrel až v roku 1902, prostredníctvom katastrálnej mapy z roku 1860 môžeme vidieť, kde presne rodina Kohútovcov žila. Bol to ten istý dom, do ktorého sa k Michalovej vnučke Rozálii Mališovej priženil Štefan Forgáč z Trnavej Hory. Práve z toho dôvodu sa do príslušného domu so súčasným súpisným č. 47 volalo do Kohútov. Prímeno Kaňa patrilo Páchnikovcom z Horného konca, z domu č. 122. Jozef Páchnik, spolumajiteľ domu v 19. storočí, vlastnil poniže pozemok, ktorý využíval ako lúku s ovocnými stromami. V rámci dedenia majetku mladšími pokoleniami sa na tomto pozemku postavil najprv jeden dom (parcela č. 128/3) a o čosi neskôr pribudol ďalší (dom č. 121). Do oboch príbytkov sa volalo do Kaňov i napriek tomu, že obyvatelia domu č. 121 boli priezviskom Mališovci. Syn druhého spolumajiteľa domu Páchnikovcov z Horného konca sa presťahoval do domu s aktuálnym č. 56 a so všetkými členmi jeho rodiny dostal prímeno Kaňjak. Princíp, keď sa priezvisko najstaršej rodiny v dome prenieslo vo forme prímena na rodinu mladšiu, platil u Piatrov. Tak sa volalo do domu s aktuálnym súpisným č. 100 a v podstate toto pomenovanie vystihovalo tiež domy č. 98, 99. V 19. storočí obýval dom č. 100 Karol Piatrik s manželkou Máriou Piatrikovou, rod. Baranovou a ich deťmi. V roku 1876 sa do tohto domu priženil Tomáš Mališ a vzal si za manželku Karolovu dcéru Katarínu Piatrikovú, ktorá sa ako jediná spomedzi súrodencov dožila dospelosti. Katarína sa vydávala v čase, keď boli obaja jej rodičia mŕtvi. Dom teda nutne potreboval gazdu. Po Kataríninej smrti v roku 1894 sa Tomáš druhýkrát oženil. Z oboch manželských zväzkov vzišli mladší potomkovia, ktorí sa usadili v dome č. 100 a v novších príbytkoch č. 98 a 99. Hoci v osobitných sídlach už oficiálne figurovalo priezvisko Mališ či Ťažiar, staršia generácia naďalej označovala ľudí v nich žijúcich prímenom Piatroje podľa oddávna tu žijúcej rodiny Piatrikovcov. Uvedený zvyk sa udržal i v neskoršom období. Na základe prezývky bývalej majiteľky neskôr zrekonštruovaného domu Ivaničovcov (č. 68) sa jeho obyvatelia volali Čikáloje a do Piatrikov sa volalo k Jánovi Čabákovi (č. 72).

Iným podnetom pre vznik prímena bolo rodné priezvisko matky, napríklad Kubík Čižniar (č. 46), Sklenka Mališ (č. 77). Žiakoje boli Páloční pôvodne z domu č. 93. Keď sa rodina rozrástla a s novými generáciami pribudli príbytky, začalo sa do domu č. 95 volať do Tónov podľa majiteľa Antona Páločného a do domu č. 96 sa volalo do Janov po vlastníkovi Jánovi Páločnom.

Ak sa muž priženil do rodiny svokra, dostal ako prímeno manželkino rodné priezvisko, napríklad Ďurka Nemec, Beňo Štefanka, Šimun Kaňa, Forgáč Hábela, Truban Páločný, Sklenka Knap. V prípade priženenia sa k vdove nadobudol muž prímeno na základe priezviska jej prvého manžela, napríklad Baran Záhorec, Piatrik Sklenka.

Nevestu pochádzajúcu z cudzej dediny volali Pitelovčania podľa rodiska. Napríklad Annu Piatrikovú, rod. Čulíkovú nazývali Nemkyňa, pretože sa narodila v Hornej Štubni, v obci osídlenej nemeckými kolonistami a patriacej do Hauerlandu.

Medzi prímenami sa vyskytovali varianty, ktoré vznikli z funkcie (Beňo Kižbier, č. 36; Sklenka Bubnár, č. 75), zo zamestnania či remesla (Hudec Kováč; Minka Kováč; Kubík Cestároje, č. 217; Štefanka Šustrík, č. 221; Štefanka Prachár, č. 201), sociálnej situácie (Sklenka Pánoje, č. 113) a miestnej príslušnosti (Marko Vrškoje, č. 110; Čabák Povyšoje, č. 14; Minka z Murovanici, č. 81; Hudec zo Štepnici, č. 266). Na odlíšenie stačilo i krstné meno hlavy rodiny (Čabák do Pištov, č. 226; Kollár do Vincov, č. 73). Prímeno mohlo byť odvodené takisto z pomenovania zvieraťa – Sklenka Zajac, čo vychádzalo zo schopnosti Karola Sklenku, miestneho lesného a poľného hájnika, nájsť hravo miesta, kde sa zdržiavala divá zver, hlavne zajace. Toto prímeno sa v Pitelovej tak vžilo, že ho zdedili aj nasledujúce pokolenia.

Dopátrať sa prvotného významu prímena rodiny Považanecovcov Ďurčoje (č. 106 a 107) a Hudecovcov Markoje (č. 30) je ťažšie. Ďurčoje mohli byť Ďurkovci, ktorých priezvisko v dedine zaniklo úmrtím posledného mužského nositeľa, a tak pravdepodobne išlo o sídelný princíp pridelenia prímena. Spojenie Hudec – Marko by teoreticky mohlo súvisieť s vydajom vdovy Anny Hudecovej, rod. Mališovej za Vincenta Marka a presťahovaním sa potomkov z Horného konca na pozemok s dnešným domom č. 30. V súčasnosti už ani najstaršia generácia nevie zdôvodniť, prečo sa k obyvateľom zbúraného príbytku nad domom č. 11 volalo do Šimunov. V 19. storočí tu žila rodina pitelovského čižmára Ondreja Alberta.

„Prezývaný“ niekedy prijal svoje prímeno za priezvisko, čím sa napríklad z Baranovcov stali Štefankovci, z Malachovcov rovnako Štefankovci, z Piatrikovcov Kollárovci a zo Štefankovcov zase Hudecovci.

Opísali sme si pitelovské priezviská a prímená, mladšie aj tie dávnoveké. Pri objavovaní rodových mien a prezývok bolo dôležité všímať si podpisy richtárov i prísažných na dobových listinách, mená v súpisoch poddaných a matrikách. Rovnako poučná bola prechádzka pomedzi náhrobné kamene na miestnom cintoríne, ktorá pre oko všímavého návštevníka ponúka síce smutný, no názorný doklad o vývoji rodových mien v dedine. V Pitelovej vždy prevažovalo slovenské etnikum. Vo všetkých dochovaných dokumentoch dominovali slovensky znejúce priezviská, síce často skomolením prispôsobené latinskému alebo maďarskému pravopisu. Z anonymnej ľudskej masy sa vďaka priezviskám stali konkrétne bytosti s jedinečným identifikačným znakom – vlastným rodinným menom. Z nevyhnutnosti, ale občas tiež zo žartu vznikali prímená (prezývky). Boli originálnymi prejavmi ľudovej tvorivosti, dôvtipu a obohatením pitelovského dialektu. Dnes sa používanie tejto formy pomenúvania osôb a príslušníkov celých rodín postupne vytráca. Raz ich navždy odveje čas, preto malo určite zmysel si ich pripomenúť a zaznamenať.

[1] Švecová, S.: Príbuzenské vzťahy medzi rodinami. In: Tradície slovenskej rodiny. Bratislava: Veda, 1997, s. 139 – 140.

[2] Majtán, M.: Naše priezviská. Bratislava: Veda, 2018, s. 6 – 7.

[3] Šišmiš, M.: Osobné mená v genealogickom výskume. In: Príručka ku genealogickému výskumu na Slovensku a v slovacikálnom zahraničí 1. Martin: Slovenská genealogicko-heraldická spoločnosť, 2004, s. 77 a 81.

[4] Švecová, S.: Premeny v živote člena rodiny. In: Tradície slovenskej rodiny. Bratislava: Veda, 1997, s. 75.

[5] Záznam o sobáši Michala Kohúta dňa 21. novembra 1831 v cirkevnej matrike sobášených farnosti Jastrabá, www.familysearch.org.

[6] Majtán, M.: Naše priezviská. Bratislava: Veda, 2018, s. 8.

[7] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava: Veda, 1995, s. 238 – 239, 242 (heslá: klobúk, kolárstvo).
Majtán, M.: Naše priezviská. Bratislava: Veda, 2018, s. 14 – 16, 21 – 23, 26, 28 – 29, 39, 42 – 43, 45, 53 – 54, 68 – 69, 76, 89.
Moldanová, D.: Naše příjmení. Praha: Agentura Pankrác, 2019, s. 119, 169.

[8] Majtán, M.: Naše priezviská. Bratislava: Veda, 2018, s. 49.