Formovanie pitelovskej farnosti

Z hľadiska cirkevných správnych jednotiek bola Pitelová pôvodne filiálnou obcou a patrila do rímskokatolíckej farnosti Svätý Kríž (dnes Žiar nad Hronom). V druhej polovici 13. storočia existovali na území arcibiskupského svätokrížskeho panstva len dve fary, a to vo Svätom Kríži a Trubíne. Približne v druhej polovici 14. storočia vznikla fara v Jastrabej s osadami Nevoľné, Kľačany a Bartošova Lehôtka. Pred reformáciou (1517) spravoval svätokrížsky farár spolu s mestskou farou ešte kostol v Lutile a osady: Lovču, Lovčicu, Starú Kremničku, Pitelovú, Jalnú, Trnavú Horu a Ihráč. Začiatkom 17. storočia sa ako farnosť osamostatnila Lovča a v roku 1767 Jalná.

Obyvatelia Svätého Kríža a filiálnych obcí boli popri zemepanskej rente, štátnych a stoličných daniach viazaní určitými dávkami aj voči svätokrížskej fare. V zmysle inventára kostola a fary z roku 1692 dostávala svätokrížska fara od mestečka a jeho obyvateľov každoročne štvrtinu z desiatku obilia, husí a sliepok (malý desiatok), tri urny piva (cca 127,5 litra), víno v cene 5 zlatých, od každého dvora jeden svätokrížsky gbel pšenice (cca 84 litrov) a jedno kurča, od želiarskeho domu 12 a podželiarskeho 6 denárov. Príjmy fary a kostola plynuli tiež z peňažnej šestnástiny z volov od filiálok (Stará Kremnička, Pitelová, Jalná, Trnavá Hora), zo šiestich povinných ofier a trojkráľovej ofery. Krížski farníci a obyvatelia filiálok  boli povinní obrobiť všetky farské polia. Pozemky fary a kostola (Pod hájom, Nad hájom, Istebná, Kupča) vynášali ročne 67 svätokrížskych gbelov urodených plodín (cca 5 628 litrov). Na farských lúkach sa dorobilo 29 vozov sena. Okrem pozemkov v mestečku mala fara role i v menovaných filiálkach. Ďalší príjem fary pozostával z odmeny za cirkevný úkon (štóla). Od narodenia dieťaťa museli rodičia dať koláč, sliepku, 3 denáre a riadnu oferu. Od krstu koláč a kurča. Od ohlášok a sobáša 15 grošov, od vádzky (cirkevný obrad uvedenia nevesty do stavu manželského a očisty šestonedieľky) sliepku, koláč a víno. Od pohrebu sa platilo podľa možnosti pozostalých, ale od spievania pri ňom 1 zlatý a od kázne 50 denárov. Od pohrebu vdovy pripadla fare z jej pozostalosti poduška a obrus.1

Počnúc rokom 1778 bola Pitelová vyňatá z farnosti Svätý Kríž a priradená k farnosti Jastrabá, čo súviselo s reorganizáciou cirkevnosprávneho usporiadania na území Slovenska a vznikom Banskobystrického biskupstva. Spolu s Pitelovou do jastrabskej farnosti v tom čase patrili: Bartošova Lehôtka, Nevoľné, Ihráč, Kľačany.2 Aj príjmy tejto fary spočívali v štólových poplatkoch, robotových povinnostiach a naturáliách odvádzaných veriacimi z ich poľnohospodárskej činnosti, resp. nahrádzaných peňažnou hotovosťou. K ziskom sa ešte započítavali ofery a podiel z desiatku. Príjmy farnosti sa odlišovali od obce k obci, spravidla v závislosti od ekonomickej sily miestneho obyvateľstva.

V protokoloch zostavených na základe kanonických vizitácií na farskom úrade Jastrabá v rokoch 1778, 1804 a 1820 bolo zaznamenané, že jastrabský farár neužíval v Pitelovej žiadne polia, lúky, miestni veriaci neobrábali jeho role ležiace na inom území a ani mu nedodávali palivové drevo, pretože sa z robôt vykupovali.

Podľa vizitačného protokolu z roku 1778 prináležala duchovnému správcovi farnosti Jastrabá peňažná šestnástina z desiatku vyzbieraného v Pitelovej, a to ročne z úrody 3 zlaté a 50 denárov, z baránkov 30 denárov. Zo štóly mal získavať 22 zlatých, za koledovanie 5 zlatých. Z filiálnej obce Pitelová tak ročný príjem činil 30 zlatých a 80 denárov.

Dňa 21. februára 1804 podpísal richtár Pitelovej spolu s prísažnými dohodu o novoprijatých odmenách pre jastrabského farára. Obec sa zaviazala poskytovať ložné (daň za manželské lôžko) formou odvádzania 34 kurčiat ročne a zároveň vyplácania sumy 16 zlatých. Štólové taxy, uhrádzané za vykonanie cirkevného obradu (krst, vádzka, sobáš, pohreb), vzrástli a dosahovali ročne 36 zlatých. Všetky tieto dávky i poplatky bolo možné zložiť naraz alebo v dvoch termínoch – na sv. Michala (29. septembra) a Narodenie Pána (25. decembra). Peňažná šestnástina z vyzbieraného desiatku, a to z úrody, baránkov aj včiel, tvorila 4 zlaté a 8 grajciarov.

Potom, ako sa v Pitelovej vybudoval kostol, určili sa tiež príjmy plynúce výlučne kostolu. Na pitelovský kostol sa z tunajších lúk získavalo 7 zlatých ročne. Z vizitačnej zápisnice sa dozvedáme, že ku dňu 5. augusta 1820 bola v kostolnej pokladnici uložená peňažná hotovosť v hodnote 226 zlatých, zadovážená z príspevkov cirkevného spoločenstva v Pitelovej a príjmov obecného mlyna.3

Revolučnými marcovými zákonmi z roku 1848 došlo k zrovnoprávneniu cirkví na našom území a k zrušeniu desiatku. Ložné bolo zaužívaným inštitútom uhorského obyčajového práva a existovalo až do roku 1949.4 Poplatky za krst, sobáš, pohreb či slúženie svätej omše na určený úmysel pretrvávali naďalej a vo forme milodarov sa zachovali dodnes. Napríklad v mesačníku Hlas ľudu5 sa 15. septembra 1902 objavila táto správa: „A z Pitelovej nám píšu, že tam zase jastrabský p. farár zakázal p. kapláňovi svojmu jedného zavraždeného človeka prv pochovať, kým truchliaca rodina nevyplatí pohrabný rachunok (účet). A tak sa p. kaplán ani nehol z kostola, kým poslednia babka nebola složená.“ Na smrť dobitý bol Martin Námešný (*1. 11. 1860 Lovčica) dňa 14. apríla 1902.6

Keďže Pitelová bola filiálnou obcou, bohoslužby sa konali predovšetkým v Jastrabej. Vo vizitačnom protokole z roku 1820 sa nám zachoval spísaný poriadok svätých omší slúžených v pitelovskom kostole. Dialo sa tak stabilne pri piatich príležitostiach: na každú tretiu Veľkú noc, každé tretie Turíce, sviatok svätého apoštola a evanjelistu Jána (27. decembra), každý ôsmy sviatok Božieho tela, prvú októbrovú nedeľu na slávnosť patrónky kostola Panny Márie Ružencovej. Za odslúženie týchto svätých omší platili pitelovskí veriaci jastrabskému farárovi 4 zlaté. Pokiaľ v Pitelovej odslúžil polnočnú svätú omšu na Narodenie Pána, bohoslužbu s procesiou na každé štvrté Krížové dni (pondelok, utorok a streda pred Nanebovstúpením Pána) a na Bielu sobotu, dostal 2 zlaté.7

Ak sa aj frekvencia bohoslužieb konaných v miestnom kostole časom zvýšila, zrejme sa výrazne k lepšiemu nezmenila. Z 27. apríla 1928 pochádza list jastrabského farára Jozefa Švehlíka (*1. 12. 1884 Lovča – †8. 8. 1960; poch. Lovča), ktorým v mene pitelovských veriacich žiadal Biskupský úrad v Banskej Bystrici o pridelenie stáleho kaplána do Jastrabej. Žiadosť odôvodňoval nedostatočnou veľkosťou kostola v Jastrabej pre celú farnosť a možnosťou častejšieho slúženia svätých omší i vo filiálnych kostoloch.8 Navyše, cesta do farského kostola trvala z Pitelovej dlho, v priemere jednu hodinu a päť minút pešej chôdze chodníkom cez les.9 Zo šetrnosti chodili ľudia v priaznivejšom počasí bosí a topánky alebo čižmy si obúvali len pred vstupom do kostola.10 Pitelovčania z častí Dolina, Čierne zeme a Záhrady mali bližšie do Jalnej, preto sa zúčastňovali bohoslužieb na tomto mieste. Žiadosti bolo vyhovené až v roku 1946, keď sa v Pitelovej systematizovala miestna kaplánska stanica ako expozitúra Farského úradu v Jastrabej, t. j. jastrabský kaplán bol umiestnený na trvalé bydlisko v Pitelovej a mohol tak zabezpečovať duchovné služby v obci.11 Prvým duchovným správcom expozitúry v Pitelovej sa stal Anton Damko (*6. 1. 1892 Nemecké Pravno, dnes Nitrianske Pravno – †5. 2. 1970; poch. Pitelová). Z jeho záznamov vyberáme:
„Veriaci z Pitelovej boli už netrpezliví a žili v obavách, že zas nedostanú duchovného. Zaistený byt bolo treba obsadiť. V novembri 1947 musela sa stať už konečná zmena, lebo aj vdp. Ambróz Steinhübl (*16. 12. 1887 Nemecké Pravno – †10. 2. 1973 Kremnica; poch. Nevoľné) mal prejsť do Jastrabej, pričom si žiadal, aby som i ja bol vtedy súčasne v Pitelovej. Tak sa aj stalo a od novembra 1947 Pitelová mohla mať riadne bohoslužby.
Chodil som teda denne zo Záhrad č. d. 130
(dnes č. d. 188) hore do kostola po starej ceste cez železničnú trať a les Upieca. Cesta trvala pol hodiny. Byt mesačne stál 250,- Kčs, čo som si sám platil.
Prišli aj iné ťažkosti. Mal som slúžiť v Bartošovej Lehôtke, Kľačanoch a v Pitelovej. Vdp. Ambróz Steinhübl mal pastorovať v Nevoľnom, v Ihráči a v Jastrabej, aby bola spravodlivo rozdelená práca. Do Bartošovej Lehôtky bolo ťažko cestovať. Odslúžiť sv. omšu v nedele a sviatky aj v Bartošovej Lehôtke, aj v Pitelovej bolo nemožné. Služby Božie v Bartošovej Lehôtke konal teda vdp. Steinhübl. Žiadal však, aby vtedy, keď on bude v Bartošovej Lehôtke, ja som slúžil v Jastrabej. On si ponechal Bartošovu Lehôtku aj so školou, teda úplne. Ja som konal bohoslužby v Jastrabej obyčajne na prvú nedeľu v mesiaci. Vtedy som slúžil najprv tam a potom v Pitelovej. Chodil som cez polia peši. Pri špatnom počasí a v zime, keď nebolo ani chodníka, bola to veľká námaha a neraz sa pitelovskí veriaci aj načakali.“
 12

Expozita sa časom presťahoval zo Záhrad do domu s aktuálnym súpisným č. 62. K dispozícii mal pomocnicu v domácnosti Rozáliu Oswaldovú (*3. 3. 1891 Kunešov – †14. 10. 1960; poch. Pitelová) a sluhu Františka Gürtlera (*2. 12. 1899 Kunešov – †8. 9. 1966; poch. Pitelová). Posledné roky svojho života strávila v Pitelovej expozitova sestra Rosina Richterová, rod. Damková (*7. 11. 1884 Nemecké Pravno – †25. 7. 1950; poch. Pitelová).

Keď v roku 1965 Anton Damko oslávil päťdesiatročné jubileum vysvätenia za kňaza (ordinovaný 21. júna 1915), k slávnostnému programu prispeli kultúrnou vložkou aj Pitelovčania, čím si uctili jeho osobnosť. Veď vtedy bol už takmer 18 rokov dušou cirkevno-náboženského života v obci. Anton Damko zomrel 5. februára 1970. Pohreb sa konal 7. februára 1970 v Pitelovej za hojnej účasti okolitého kňazstva a veriacich.

Krátko pred úmrtím vdp. Antona Damka začal v obci pôsobiť mladý kňaz Rudolf Baláž: „Tento rok (1969) bol pre obec významný tým, že dostala nového a zvlášť konečne mladého d. p. farára R. Baláža, rodáka z neďalekej obce Nevoľné. Svoju činnosť v obci začal od 21. 12., a tak vymenil už nevládneho A. Damka.“ Kým sa v roku 1970 nepostavila budova fary (dom č. 84), býval na Hornom konci, v dome s aktuálnym súpisným č. 116. Pričinením Rudolfa Baláža sa 6. septembra 1970 konala prvýkrát v dejinách Pitelovej birmovka 30 detí.13 Dovtedy boli Pitelovčania birmovaní vo Svätom Kríži nad Hronom (1949), Zlatých Moravciach (1955), Banskej Štiavnici (1956).14

 


[1] Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin, Osveta, 1978, s. 26 – 27, 81.

[2] Schematismus Historicus Dioecesis Neosoliensis pro Anno Saeculari MDCCCLXXVI. Neosolii, Philippi Machold, 1876, s. 314 – 315.

[3] Diecézny archív, Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica, fond Kanonické vizitácie Banskobystrickej diecézy 1754 – 1830, CV33 Dištrikt Sv. Kríž – 1778, protokol z kanonickej vizitácie farnosti Jastrabá zo dňa 29. apríla 1778, CV34 Dištrikt Sv. Kríž superior – 1804, protokol z kanonickej vizitácie farnosti Jastrabá zo dňa 29. septembra 1804, CV32 Dištrikt Kremnica – II. – 1820, protokol z kanonickej vizitácie farnosti Jastrabá zo dňa 5. augusta 1820.

[4] Csukás, A.: Cirkevné dávky a ich právny život na Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Rigorózna práca. Univerzita Karlova, 2017, s. 12, 42 – 43, 84.

[5] Hlas ľudu, roč. I., č. 7, v Pešťbudíne 15. septembra 1902, s. 28.

[6] Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Obvodný notársky úrad pre Kremnicu a okolie za roky 1893 – 1944, úmrtná matrika matričného obvodu Jastrabá (Bartošova Lehôtka), 1895 – 1904, zv. 1, č. 27, rok 1902.

[7] Diecézny archív, Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica, fond Kanonické vizitácie Banskobystrickej diecézy 1754 – 1830, CV32 Dištrikt Kremnica – II. – 1820, protokol z kanonickej vizitácie farnosti Jastrabá zo dňa 5. augusta 1820.

[8] Sklenková, A.: Dejiny obce Pitelová. Diplomová práca. Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, 1995, s. 102.

[9] Catalogus Venerabilis Cleri Almae Dioecesis Neosoliensis pro Anno MDCCCXVI. Schemnicii, Francisci Joannis Sulzer, 1816, s. 46.
Schematismus Almae Dioecesis Neosoliensis pro Anno MDCCCXXXXV. Neosolii, Philippi Machold, 1845, s. 77.
Schematismus Historicus Dioecesis Neosoliensis pro Anno Saeculari MDCCCLXXVI. Neosolii, Philippi Machold, 1876, s. 315.

[10] Respondentka: žena (*1937).

[11] Zarevúcky, A.: Katalóg farností a kostolov banskobystrického biskupstva (rukopis). Samizdat, 1976, s. 223 a 273. [Online]. Dostupné na: http://www.knihydominikani.sk/.

[12] Historia domus Pitelová, zápis z roku 1947.

[13] Kronika obce Pitelová, zápis z roku 1965 (s. 42), 1969 (s. 63), 1970 (s. 64 a 68).

[14] Historia domus Pitelová, zápis z rokov 1955 – 1956.