Formovanie pitelovskej farnosti

Pitelová bola pôvodne filiálnou obcou a patrila do rímskokatolíckej farnosti Svätý Kríž (dnes Žiar nad Hronom) existujúcej už v roku 1264. Svätokrížsky farský obvod vtedy zahŕňal široké územie. Podliehali mu osady arcibiskupského svätokrížskeho panstva, niektoré osady susedného šášovského panstva, ba aj kráľovské mesto Kremnica. Vznikom nových farností sa rozsah územnej pôsobnosti postupne zmenšoval. Pred začiatkom protestantskej reformácie (1517) svätokrížsky farár okrem mestskej fary a Pitelovej spravoval ešte Lutilu, Lovču, Lovčicu (dnes Lovčica-Trubín), Starú Kremničku, Trnavú Horu, Jalnú (dnes miestna časť Trnavej Hory) a Ihráč.¹

Vzhľadom na postavenie rímskokatolíckej cirkvi v stredovekej spoločnosti zaiste i Pitelovčania prijímali vieru a praktizovali ju ako neoddeliteľnú súčasť svojho každodenného života, hoci sa nám k tomu nedochovali písomné pramene.

O cirkevných pomeroch vo svätokrížskej farnosti v druhej polovici 16. storočia najlepšie vypovedajú kanonické vizitácie z rokov 1559 a 1561. Opísané pomery zachytené vtedajšími cirkevnými inšpektormi svedčia o rozšírení nových myšlienkových prúdov súvisiacich s reformami Martina Luthera aj do oblasti svätokrížskeho panstva. Bežným zjavom bolo ženenie kňazov a vysluhovanie prijímania pod oboma spôsobmi (víno a oblátky) podobne ako u protestantov.² Na území svätokrížskeho panstva napokon rozhodla zásada „Cuius regio, eius religio“ (Koho panstvo, toho náboženstvo), prijatá v Augsburgu roku 1555 na nemeckom ríšskom sneme. Poddaní si museli osvojiť také náboženstvo, aké prijal ich zemepán. V Žiarskej kotline sa reformácia nestala rozhodujúcou ideologickou silou a v zásadnej miere k jej rozšíreniu neprispeli ani protihabsburské stavovské povstania, ktoré si za cieľ kládli tiež dosiahnutie slobody vierovyznania. Určite tu zohrával dôležitú úlohu faktor vlastníctva svätokrížskeho panstva ostrihomským arcibiskupom chrániacim rímskokatolícke vierovyznanie.³

V roku 1626 vizitoval fary Svätokrížskeho obvodu spadajúceho do Tekovského archidiakonátu Ostrihomského arcibiskupstva archidiakon Tobiáš Pisteš. Vo vypracovanom vizitačnom protokole sa zmienil o stave fary, kostola a knižnice. Okrem majetku kostola, nazývaného „Bratska“, z ktorého príjmy išli na potreby kostola a podporu chudobných, náklady na jeho opravy boli povinní znášať obyvatelia Svätého Kríža i filiálok. Fare prináležalo viacero príjmov z rolí, lúk, panského mlyna a naturálií (pšenica, miešanka, ovos) zo Svätého Kríža i filiálnych obcí. Vizitátor spomenul tiež školu a špecifikoval dôchodky jej učiteľa a kantora. Na sv. Michala (29. septembra) mu Pitelovčania odvádzali sedemnástinu z volov.⁴

Popri zemepanskej rente, štátnych a stoličných daniach boli teda Pitelovčania viazaní určitými dávkami aj voči svätokrížskej fare a kostolu. V zmysle inventára kostola a fary z roku 1692 zostávala farárovi šestnástina z desiatku vyzbieraného v Pitelovej ročne z volov a včiel. Každý sedliak musel okrem toho odovzdať jedno kurča. Pitelovčania boli zároveň povinní obrábať farské polia a znášať náklady na potreby kostola formou poskytovania 2 libier (cca 1,12 kg) vosku ročne za užívanie farskej lúky ležiacej v dedine. Ďalší príjem fary (kňazov) pozostával z poplatku za cirkevný úkon (štóla). Za krst dieťaťa museli rodičia dať chlieb a sliepku. Za obradovú očistu šestonedieľky (vádzka) sa dával chlieb, sliepka, 3 denáre a riadna ofera. Za ohlášky a sobáš sa platilo 15 grošov. Za obrad uvedenia nevesty do stavu manželského (vádzka) sa venoval uterák, chlieb, sliepka a holba (cca 0,83 litra) vína. Od pohrebu sa platilo podľa možnosti pozostalých, ale od spievania pri ňom 1 zlatý a od kázne 50 denárov. Za pohreb vdovy pripadli fare z jej pozostalosti vankúš a plachta.⁵

Počnúc rokom 1778 bola Pitelová vyňatá z farnosti Svätý Kríž a priradená k farnosti Jastrabá, čo súviselo s reorganizáciou cirkevnosprávneho usporiadania na území dnešného Slovenska a vznikom Banskobystrického biskupstva vyčlenením z Ostrihomského arcibiskupstva. Spolu s Pitelovou do jastrabskej farnosti v tom čase patrili: Bartošova Lehôtka, Nevoľné, Ihráč, Kľačany.⁶

Aj príjmy tejto fary spočívali v štólových poplatkoch, robotných povinnostiach a naturáliách odvádzaných veriacimi, resp. nahrádzaných peňažnou hotovosťou. K ziskom sa ešte započítavali ofery a podiel z desiatku. Príjmy farnosti sa odlišovali od obce k obci, spravidla v závislosti od ekonomickej sily miestneho obyvateľstva.

Podľa vizitačného protokolu z roku 1778 prináležala duchovnému správcovi farnosti Jastrabá peňažná šestnástina z desiatku vyzbieraného v Pitelovej, a to ročne z úrody obilia 3 zlaté a 50 denárov, z baránkov 30 denárov. Zo štóly mal získavať 22 zlatých, za koledovanie 5 zlatých. Z filiálnej obce Pitelová tak ročný príjem činil 30 zlatých a 80 denárov.

Dňa 21. februára 1804 podpísal richtár Pitelovej spolu s prísažnými dohodu o novoprijatých odmenách pre jastrabského farára. Obec sa zaviazala poskytovať ložné (daň za manželské lôžko) formou odvádzania 34 kurčiat ročne a vyplácania sumy 16 zlatých namiesto vykonávania robôt. Štólové taxy, uhrádzané za cirkevné obrady (krst, vádzka, sobáš, pohreb), vzrástli a dosahovali ročne 36 zlatých. Všetky tieto dávky i poplatky bolo možné zložiť naraz alebo v dvoch termínoch – na sv. Michala (29. septembra) a Narodenie Pána (25. decembra). Peňažná šestnástina z vyzbieraného desiatku, a to z úrody obilia, baránkov aj včiel, tvorila 4 zlaté a 8 grajciarov.

Potom, ako sa v Pitelovej vybudoval kostol, určili sa tiež príjmy plynúce výlučne kostolu. Na pitelovský kostol sa z tunajších lúk obstarávalo 7 zlatých ročne. Z vizitačnej zápisnice sa dozvedáme, že ku dňu 5. augusta 1820 bola v kostolnej pokladnici uložená peňažná hotovosť v hodnote 226 zlatých, zadovážená z príspevkov cirkevného spoločenstva v Pitelovej a príjmov obecného mlyna.⁷

Revolučnými marcovými zákonmi z roku 1848 došlo k zrovnoprávneniu cirkví na našom území a k zrušeniu desiatku. Keďže rímskokatolícke náboženstvo prestalo byť štátnym náboženstvom, katolícka cirkev stratila svoje dosiaľ požívané výsady. Aktuálnym sa tak stalo zavedenie cirkevnej dane. Tú mohli vyrubiť a vyberať samosprávne cirkevné obce po schválení stanov cirkevnou vrchnosťou a Ministerstvom kultu a verejnej výučby.⁸

Poplatky za krst, vádzku, sobáš, pohreb či odslúženie svätej omše na určený úmysel pretrvávali naďalej. V mesačníku Hlas ľudu⁹ sa 15. septembra 1902 objavila táto správa: „A z Pitelovej nám píšu, že tam zase jastrabský p. farár zakázal p. kapláňovi svojmu jedného zavraždeného človeka prv pochovať, kým truchliaca rodina nevyplatí pohrabný rachunok (účet). A tak sa p. kaplán ani nehol z kostola, kým poslednia babka nebola složená.“ Na smrť dobitý bol Martin Námešný (*1. 11. 1860 Lovčica) dňa 14. apríla 1902.¹⁰

Od roku 1926 kňazi dostávali od štátu tzv. kongruu – najnižší príjem duchovného vo verejnej duchovnej správe zabezpečený zákonom. Kongrua doplňovala čistý príjem duchovného na úroveň kongruálneho minima stanoveného v závislosti od dĺžky služobnej doby duchovného. Čistý príjem sa stanovil odčítaním započítateľných výdajov (napr. štátne dane, vedenie úradu) od započítateľných príjmov (napr. výnos nehnuteľností, ložné, štólové poplatky).

Ložné, poskytované v prírodninách či práci, mohlo popri cirkevnej dani existovať až do definitívneho zániku všetkých záväzkov prispievať na cirkevné účely, vysloveného zákonom č. 218/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností štátom.

Masové zriaďovanie cirkevných obcí umožnil výnos Ministerstva školstva a národnej osvety z 22. augusta 1941, ktorého prílohou boli vzorové stanovy autonómnych katolíckych cirkevných obcí. Ak ustanovená obec prijala vzorové stanovy bez zmeny, po schválení príslušným ordinariátom boli tieto automaticky prijaté ministerstvom.¹¹ Zjednodušený proces zriaďovania cirkevných obcí využili tiež Pitelovčania a cirkevnú obec v zmysle nového výnosu založili 7. novembra 1943. Členom Rímskokatolíckej cirkevnej obce v Pitelovej bol každý katolík bez rozdielu pohlavia a veku, ktorý na území cirkevnej obce vlastnil nehnuteľný majetok alebo na ňom býval vyše šesť týždňov. Záležitosti cirkevnej obce spravovalo valné zhromaždenie, výbor a rada. Za členov výboru cirkevnej obce boli vyvolaním zvolení títo veriaci: Štefan Piatrik (vládny komisár obce), Ján Minka, Ján Heško, Ján Mališ, Emil Čabák a Ján Beňo. Predsedom výboru bol jastrabský farár Vendelín Naništa, podpredsedom a zapisovateľom sa stal riaditeľ školy Jozef Žbirka, kurátorom Martin Barát (spravoval účtovníctvo cirkevnej obce) a kostolným otcom Jozef Páchnik. Títo boli zároveň členmi rady cirkevnej obce, ktorej predsedal pán farár. Na úhradu výdavkov spojených s vykonávaním úloh cirkevnej obce (napr. udržiavanie cirkevnej ustanovizne) mali všetci jej členovia zaplatiť ročnú cirkevnú daň 3 Ks. V tomto zmysle kurátor zostavil rozpočet na rok 1944:¹²

Keďže Pitelová bola filiálnou obcou, bohoslužby sa konali hlavne v Jastrabej. Vo vizitačnom protokole z roku 1820 sa nám zachoval spísaný poriadok svätých omší slúžených v pitelovskom kostole. Dialo sa tak stabilne pri piatich príležitostiach: na každú tretiu Veľkú noc, každé tretie Turíce, sviatok svätého apoštola a evanjelistu Jána (27. decembra), každý ôsmy sviatok Božieho Tela, prvú októbrovú nedeľu na slávnosť patrónky kostola Panny Márie Ružencovej. Za odslúženie týchto svätých omší platili pitelovskí veriaci jastrabskému farárovi 4 zlaté. Pokiaľ v Pitelovej odslúžil polnočnú svätú omšu na Narodenie Pána, bohoslužbu s procesiou na každé štvrté Krížové dni (pondelok, utorok a streda pred Nanebovstúpením Pána) a na Bielu sobotu, dostal 2 zlaté.¹³

Ak sa aj frekvencia bohoslužieb konaných v miestnom kostole časom zvýšila, zrejme sa výrazne k lepšiemu nezmenila. Z 27. apríla 1928 pochádza list jastrabského farára Jozefa Švehlíka, ktorým v mene pitelovských veriacich žiadal Biskupský úrad v Banskej Bystrici o pridelenie stáleho kaplána do Jastrabej. Žiadosť odôvodňoval nedostatočnou veľkosťou kostola v Jastrabej pre celú farnosť a možnosťou častejšieho slúženia svätých omší i vo filiálnych kostoloch.¹⁴ Navyše, cesta do farského kostola trvala z Pitelovej dlho, v priemere jednu hodinu a päť minút pešo chodníkom cez les.¹⁵ Pri tomto chodníku bola v Jastrabej, na Bartoši postavená drevená kaplnka. Chodník do Pitelovej sa dokonca ujal ako jastrabský chotárny názov Pitelovské chodníky.¹⁶ Zo šetrnosti chodievali ľudia v priaznivejšom počasí bosí a topánky si obúvali len pred vstupom do kostola.¹⁷ Pitelovčania z častí Dolina, Čierne zeme, Záhrady a Pitelovský mlyn mali bližšie do Jalnej, preto sa zúčastňovali bohoslužieb v tamojšom kostole.¹⁸

Situácia sa zlepšila až v roku 1948, keď sa vo farnosti Jastrabá oficiálne systematizovala druhá kaplánska stanica pre filiálku Pitelová s tým, že druhý jastrabský kaplán bol umiestnený na trvalé bydlisko v Pitelovej a mohol zabezpečovať duchovné služby v obci.¹⁹ Duchovným správcom Expozitúry jastrabského rím. kat. farského úradu v Pitelovej sa stal Anton Damko (*6. 1. 1892 Nemecké Pravno, dnes Nitrianske Pravno – †5. 2. 1970; poch. Pitelová). V jeho záznamoch sa dočítame:

„Veriaci z Pitelovej boli už netrpezliví a žili v obavách, že zas nedostanú duchovného. Zaistený byt bolo treba obsadiť. V novembri 1947 musela sa stať už konečná zmena, lebo aj vdp. Ambróz Steinhübl mal prejsť do Jastrabej, pričom si žiadal, aby som i ja bol vtedy súčasne v Pitelovej. Tak sa aj stalo a od novembra 1947 Pitelová mohla mať riadne bohoslužby.
Chodil som teda denne zo Záhrad č. d. 130 (dnes č. d. 188) hore do kostola po starej ceste cez železničnú trať a les Upieca. Cesta trvala pol hodiny. Byt mesačne stál 250,- Kčs, čo som si sám platil.
Prišli aj iné ťažkosti. Mal som slúžiť v Bartošovej Lehôtke, Kľačanoch a v Pitelovej. Vdp. Ambróz Steinhübl mal pastorovať v Nevoľnom, v Ihráči a v Jastrabej, aby bola spravodlivo rozdelená práca. Do Bartošovej Lehôtky bolo ťažko cestovať. Odslúžiť sv. omšu v nedele a sviatky aj v Bartošovej Lehôtke, aj v Pitelovej bolo nemožné. Služby Božie v Bartošovej Lehôtke konal teda vdp. Steinhübl. Žiadal však, aby vtedy, keď on bude v Bartošovej Lehôtke, ja som slúžil v Jastrabej. On si ponechal Bartošovu Lehôtku aj so školou, teda úplne. Ja som konal bohoslužby v Jastrabej obyčajne na prvú nedeľu v mesiaci. Vtedy som slúžil najprv tam a potom v Pitelovej. Chodil som cez polia peši. Pri špatnom počasí a v zime, keď nebolo ani chodníka, bola to veľká námaha a neraz sa pitelovskí veriaci aj načakali.“²⁰

Expozita sa časom presťahoval zo Záhrad do domu s aktuálnym súpisným č. 62. K dispozícii mal pomocnicu v domácnosti Rozáliu Oswaldovú (*3. 3. 1891 Kunešov – †14. 10. 1960; poch. Pitelová) a sluhu Františka Gürtlera (*2. 12. 1899 Kunešov – †8. 9. 1966; poch. Pitelová). Posledné roky svojho života strávila v Pitelovej expozitova sestra Rosina Richterová, rod. Damková (*7. 11. 1884 Nemecké Pravno – †25. 7. 1950; poch. Pitelová).

Keď v roku 1965 Anton Damko oslávil päťdesiatročné jubileum vysvätenia za kňaza (ordinovaný 21. júna 1915), k slávnostnému programu prispeli kultúrnou vložkou tiež Pitelovčania, čím si uctili jeho osobnosť. Veď vtedy bol už takmer 18 rokov dušou náboženského života v obci. Anton Damko zomrel 5. februára 1970. Pohreb sa konal 9. februára 1970 v Pitelovej za hojnej účasti okolitého kňazstva a veriacich.

Krátko pred úmrtím vdp. Antona Damka začal v obci pôsobiť mladý kňaz Rudolf Baláž: „Tento rok (1969) bol pre obec významný tým, že dostala nového a zvlášť konečne mladého d. p. R. Baláža, rodáka z neďalekej obce Nevoľné. Svoju činnosť v obci začal od 21. 12., a tak vymenil už nevládneho A. Damka.“ Kým sa v roku 1970 nepostavila budova fary (dom č. 84), býval na Hornom konci, v dome s aktuálnym súpisným č. 116. Pričinením Rudolfa Baláža sa 6. septembra 1970 konalo historicky prvé udeľovanie sviatosti birmovania v Pitelovej.²¹ Dovtedy boli Pitelovčania birmovaní vo Svätom Kríži nad Hronom (1949), Zlatých Moravciach (1955), Banskej Štiavnici (1956).²²

[1] Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin: Osveta, 1978, s. 26 – 27.

[2] Matunák, M.: Cirkevné dejiny mesta Kremnice I. (strojopis uložený v knižnici Štátneho archívu v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica), s. 54 – 55.

[3] Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin: Osveta, 1978, s. 27 – 28.

[4] Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin: Osveta, 1978, s. 67.

[5] Diecézny archív, Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Banská Bystrica, fond Jednotlivé farské archívy /1430/ 1497 – 2002, farský archív Žiar nad Hronom (Svätý Kríž nad Hronom), Liber ecclesiae Sancto Crucensis... ab anno 1756, šk. č. 1.

[6] Schematismus historicus dioecesis Neosoliensis pro anno saeculari MDCCCLXXVI. Neosolii: Philippus Machold, 1876, s. 314 – 315.

[7] Diecézny archív, Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Banská Bystrica, fond Kanonické vizitácie Banskobystrickej diecézy 1754 – 1830, CV33 Dištrikt Sv. Kríž – 1778, protokol z kanonickej vizitácie farnosti Jastrabá zo dňa 29. apríla 1778, CV32 Dištrikt Kremnica – II. – 1820, protokol z kanonickej vizitácie farnosti Jastrabá zo dňa 5. augusta 1820.

[8] Csukás, A.: Cirkevné dávky a ich právny život na Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Rigorózna práca. Univerzita Karlova, 2017, s. 12, 42 – 43.

[9] Hlas ľudu, roč. I., č. 7, v Pešťbudíne 15. septembra 1902, s. 28, https://www.slovakiana.sk/.

[10] Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Obvodný notársky úrad pre Kremnicu a okolie za roky 1893 – 1944, úmrtná matrika matričného obvodu Jastrabá (Bartošova Lehôtka), 1895 – 1904, zv. 1, č. 27, rok 1902.

[11] Csukás, A.: Cirkevné dávky a ich právny život na Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Rigorózna práca. Univerzita Karlova, 2017, s. 70, 78 – 79, 84.

[12] Diecézny archív, Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Banská Bystrica, fond Spisy farských úradov 1920 – 1990, Farský úrad v Jastrabej, šk. č. 35.

[13] Diecézny archív, Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Banská Bystrica, fond Kanonické vizitácie Banskobystrickej diecézy 1754 – 1830, CV32 Dištrikt Kremnica – II. – 1820, protokol z kanonickej vizitácie farnosti Jastrabá zo dňa 5. augusta 1820.

[14] Diecézny archív, Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Banská Bystrica, fond Spisy farských úradov 1920 – 1990, Farský úrad v Jastrabej, šk. č. 35.

[15] Catalogus venerabilis cleri almae dioecesis Neosoliensis pro anno MDCCCXVI. Schemnicii: Franciscus Joannes Sulzer, 1816, s. 46.
Schematismus almae dioecesis Neosoliensis pro anno MDCCCXXXXV. Neosolii: Philippus Machold, 1845, s. 77.
Schematismus historicus dioecesis Neosoliensis pro anno saeculari MDCCCLXXVI. Neosolii: Philippus Machold, 1876, s. 315.

[16] Kronika obce Jastrabá, I. zväzok, s. 48 – 49. [Online]. Dostupné na: https://e-kroniky.sk/jastraba/.

[17] Respondentka: žena (*1937).

[18] Farnosť sa do roku 1955 oficiálne nazývala Jalná podľa obce ležiacej za Hronom. Keďže budovy farnosti stoja na území Trnavej Hory, začal sa užívať tento názov.
Žiaková, M.: Od založenia rímskokatolíckej farnosti v Trnavej Hore uplynulo 250 rokov. [Online]. Dostupné na: https://www.trnavahora.sk/od-zalozenia-rimskokatolickej-farnosti-v-trnavej-hore-uplynulo-250-rokov-oznam/mid/328695/.html, 8. novembra 2017.

[19] Diecézny archív, Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Banská Bystrica, fond Spisy farských úradov 1920 – 1990, Farský úrad v Jastrabej, šk. č. 35.

[20] Historia domus Parochiae Pitelová, zápis z roku 1947.

[21] Diecézny archív, Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Banská Bystrica, fond Druhopisy cirkevných matrík, farnosť Pitelová, zápisy úmrtí v roku 1970, šk. č. 176.
Kronika obce Pitelová, zápis z roku 1965 (s. 42), 1969 (s. 63), 1970 (s. 64 a 68).

[22] Historia domus Parochiae Pitelová, zápis z rokov 1955 – 1956.