Kňazi pôsobiaci v Pitelovej

Od zriadenia Expozitúry jastrabského rím. kat. farského úradu v Pitelovej sa v obci vystriedalo trinásť duchovných pastierov. Výnimočnosť prvého z nich, Antona Damka, nespočíva len v umiestnení na čele poradovníka osôb, ale tiež v tom, že ako jediný je pochovaný na tunajšom cintoríne.

Správcami farnosti (najprv expozitúry) Pitelová a farskými administrátormi excurrendo (dochádzajúcimi duchovnými správcami) boli:¹

november 1947 – 1968
Anton Damko (*6. 1. 1892 Nemecké Pravno, dnes Nitrianske Pravno – †5. 2. 1970; poch. Pitelová)
Aktívny nebol iba ako kňaz, venoval sa takisto zberu nemeckej ľudovej slovesnosti stredoslovenského Hauerlandu a jeho početné príspevky s týmto zameraním boli uverejňované najmä v časopise Karpatenland (Karpatsko, štvrťročník pre dejiny, etnografiu a kultúru Nemcov žijúcich na severe Karpatskej oblasti). Pôsobil vo Veľkom Poli, Tužine, Novej Bani, Kremnických Baniach, Malinovej, v rokoch 1925 – 1945 bol farárom v Kunešove. Vo februári 1945 emigroval do Rakúska, v januári 1946 sa vrátil do Kunešova a pred príchodom do Pitelovej bol krátko na fare v Jastrabej.²

1968 – 1969
Ján Ondruš (*2. 12. 1908 Prievidza – †18. 3. 1979; poch. Prievidza), zastupovanie p. farárom z Trnavej Hory pre vážne ochorenie vdp. Antona Damka. Koncom roka 1933 prišiel ako kaplán do Jastrabej, v priebehu roka 1934 sa stal správcom farnosti Močiar a v rokoch 1938 až 1973 bol farárom v Trnavej Hore. Zorganizoval zriadenie expozitúry duchovnej služby v Pitelovej. Zo zdravotných dôvodov musel odísť na odpočinok.

1969 – 1970
Rudolf Baláž (*20. 11. 1940 Nevoľné – †27. 7. 2011 Banská Bystrica; poch. Nevoľné)
Kňazskú vysviacku prijal z rúk biskupa Ambróza Lázika dňa 23. júna 1963. Po nej pôsobil ako kaplán v Brezne, Krupine, Vrútkach, Kláštore pod Znievom a Vrícku. V roku 1968 sa stal aktuárom Biskupského úradu v Banskej Bystrici. Súčasne bol v tomto období jedným z hlavných aktérov založenia Diela koncilovej obnovy, hnutia za obnovu katolíckej cirkvi v Československu, a jeho tajom­níkom pre Slovensko. Vydával rôzne obežníky a iné písomnosti, ktoré posielal na farské úrady i štátnym orgánom. Chcel tak podporiť politické zmeny po januári 1968 v oblasti uvoľnenia náboženského života. Pre tieto aktivity ho štátna moc už pred Vianocami 1969 preložila zo stredoslovenského centra spoločenských i cirkevných udalostí do Pitelovej za farského administrátora. Chceli tým eliminovať alebo aspoň redukovať jeho činnosť. Nepodarilo sa, ba práve naopak. Rudolf Baláž začal aktivizovať náboženský život v Žiari nad Hronom a okolí. Nečinnou však nezostala ani Štátna bezpečnosť a pokračovala v zhromažďovaní informácií o jeho konaní, ktoré bolo z pohľadu totalitného režimu trestné. V dôsledku toho mu Okresný národný výbor v Žiari nad Hronom 15. decembra 1970 odňal štátny súhlas k výkonu kňazského povolania. Po jeho odobraní nastúpil ako robotník do žiarskej hlinikárne, neskôr pracoval na Jednotnom roľníckom družstve v Nevoľnom, potom v podniku Domáce potreby – veľkosklad Hronská Dúbrava. Svoje duchovné povolanie vykonával naďalej tajne, hoci bol pod stálou kontrolou Štátnej bezpečnosti. Náboženský život aktivizoval tiež prostredníctvom stretnutí s mladými kaplánmi (Jozef Hanák, Tomáš Galis, Štefan Žilka, Vojtech Nepšinský), ktorých pozýval každú druhú stredu na stretnutia do Pitelovej. Tí zase podobné stretnutia uskutočňovali v mestách a obciach na farách, kde pôsobili. Príslušníkom Štátnej bezpečnosti sa stále nedarilo zhromaždiť potrebnú dokumentáciu k tomu, aby mohli proti Rudolfovi Balážovi začať trestné stíhanie. Preto v súčinnosti so straníckymi orgánmi i so štátnou správou vyhodnotili situáciu tak, že pre socialistické zriadenie by bolo pravdepodobne bezpečnejšie, ak bude v pastorácii, čím by ho mohli jednoduchšie kontrolovať a dokumentovať jeho „trestnú činnosť“. Z toho dôvodu mu bol v roku 1982 vrátený súhlas k výkonu funkcie duchovného a stal sa správcom farnosti v Turčianskom Petri (1982 – 1990). Až dovtedy býval na pitelovskej fare. Podľa záznamov Štátnej bezpečnosti sa podozrenie z vykonávania trestnej činnosti pre nedostatok dôkazov nakoniec nepotvrdilo. Húževnatý boj Rudolfa Baláža za slobodu a práva veriacich i cirkvi nezostal nepovšimnutý. Po novembrových udalostiach bol 14. februára 1990 menovaný za 15. rímskokatolíckeho biskupa Banskobystrickej diecézy. Biskupská vysviacka sa konala 19. marca 1990 v Banskej Bystrici. Od roku 1994 do 31. augusta 2000 bol predsedom Konferencie biskupov Slovenska. Od 16. septembra 2003 pôsobil ako podpredseda Konferencie biskupov Slovenska. Poskytol podporu výstavbe mnohých kostolov a farských budov, zriadil nové inštitúcie a obnovil diecézny kňazský seminár s novým sídlom v Badíne. Pochovaný je na cintoríne v Nevoľnom vedľa hrobu kňaza Ambróza Steinhübla, ako si želal vo svojom závete.³

1971 – 1983
Emanuel Schubert (*5. 12. 1903 Ellsworth, Pensylvánia, po odchode rodičov z Liptovskej Osady za prácou do USA – †11. 5. 2001; poch. Nevoľné), zastupovanie p. farárom z Kremnice z dôvodu zákazu kňazskej činnosti Rudolfovi Balážovi.

1983 – 1989
Ján Joachim Hanko, Pitelová bez kňaza, dochádzal p. farár z Trnavej Hory, neskôr rehoľný kňaz – kapucín.

3. apríl 1990 – 1991
Cyril Revák

1992 – 6. február 1993
Pavel Sitár (*4. 12. 1920 Sielnica – †6. 2. 1993 Pitelová; poch. Sielnica)
Za kňaza ho vysvätil nitriansky pomocný biskup Eduard Nécsey 15. júna 1947. Najprv slúžil ako kaplán v Handlovej, potom v Čiernom Balogu, Nitrianskom Pravne a od decembra 1948 v Chrenovci. Tu sa aktívne zapájal do výstavby nového chrenoveckého kostola, keďže pôvodný zničil požiar. Vo svojich kázňach vystupoval proti zoštátňovaniu súkromného majetku a potláčaniu náboženskej slobody totalitným režimom.
V roku 1952 ho vzali do väzby v Banskej Bystrici, kde bol podrobovaný fyzickému násiliu a držaný v tme, aby nevedel, či je noc alebo deň. Odsúdili ho za trestný čin poburovania proti republike a zneužitia náboženskej funkcie na tri roky odňatia slobody, päť rokov pozbavenia občianskych práv i slobôd a 5 000 Kčs pokuty. Väznili ho v Ilave a zároveň nútili vzdať sa kňazstva. Vyjadril sa, že keď ho rodičia vychovali za kňaza, kňazom aj ostane. Z väznice bol prepustený 4. mája 1953 na amnestiu prezidenta ČSR Antonína Zápotockého. Po príchode z väzenia býval u svojej matky a pracoval vo výrobe v stavebnej firme Doprastav vo Zvolene, pretože mu odňali štátny súhlas na vykonávanie kňazskej služby. Potajomky sa venoval mládeži pri duchovných cvičeniach v horách a bohoslovcom, no Štátna bezpečnosť ho neustále sledovala. V roku 1958 bol opäť zatknutý a odsúdený na sedem rokov odňatia slobody a konfiškáciu majetku za ilegálne vedenie seminaristov. Vo väznici vo Valdiciach pracoval ako brusič skla do amnestie, ktorú mu udelili 9. mája 1960. Po prepustení sa vrátil do výroby.
V roku 1964 dostal štátny súhlas a mohol pokračovať v pastorácii. Najskôr bol kaplánom v Kremnici, od roku 1966 v Detvianskej Hute a od roku 1967 sa prvýkrát stal správcom farnosti v Nemeckej. Do Pohronskej Polhory bol preložený v roku 1985 a duchovné povolanie zavŕšil ako farár v Pitelovej.
Titul čestný dekan mu udelili v roku 1990 a v tom istom roku ho súd v plnom rozsahu rehabilitoval. O bolestivých zážitkoch z väzníc, kde sa stretol s neľudským ponižovaním, veľkým fyzickým i psychickým nátlakom, nechcel rozprávať.
Zomrel 6. februára 1993 v Pitelovej. Veriaci ho našli mŕtveho, sediac v kresle nad breviárom. Jeho telo odpočíva pri Kostole Ducha Svätého v Sielnici, pri hrobe farára Juraja Ohrivala, ktorý ho pokrstil.⁴

1993 – 1994
Ján Klimo (*21. 1. 1943 Hriňová – †20. 8. 2007; poch. Hriňová)

1994 – jún 1995
Ján Krajčík, dochádzal p. farár z Trnavej Hory a kapláni zo Žiaru nad Hronom (p. farár Ján Klimo bol preradený pre zlý zdravotný stav do Trnavy).

júl 1995 – september 2004
Marián Bublinec

október 2004 – jún 2007
Viktor Tomčányi

júl 2007 – jún 2011
Peter Caban

od júla 2011
Stanislav Noga

[1] Zarevúcky, A.: Katalóg zosnulých duchovných pastierov bansko-bystrickej diecézy za obdobie od roku 1776 do 1985 (rukopis). Samizdat, 1985, s. 18 a 74. [Online]. Dostupné na: http://www.knihydominikani.sk/.
Zoznam zostavený taktiež prostredníctvom obecnej kroniky, virtuálnych cintorínov a internetových stránok: https://bbdieceza.sk/farske-a-reholne-spolocenstva/, http://trnavahora.fara.sk/.

[2] Pöss, O. – Horváthová, M.: Sochár Jozef Damko. Bratislava: Slovenské národné múzeum – Múzeum kultúry karpatských Nemcov, 2001, s. 4 – 5.

[3] Baláž, Z. – Bendík, A. – Lacko, R.: Nevoľné: monografia obce. Banská Bystrica – Badín: Kňazský seminár sv. Františka Xaverského Banská Bystrica – Badín, 2010, s. 212 – 213.
Gula, M.: Niektoré pramene k perzekúciám biskupa Rudolfa Baláža Štátnou bezpečnosťou. In: Pamäť národa, roč. IX, 2013, č. 2, s. 40 – 52.
Labjak, S.: Mons. Rudolf Baláž – pamätáme. In: Pamäť národa, roč. VII, 2011, č. 3, s. 98 – 100.

[4] Várošík, M.: Pavel Sitár. [Online]. Dostupné na: http://www.farnostsielnica.sk/knazi/knazi-pochovani-v-sielnici/pavel-sitar/, 2017.