Pitelovský kostol

Klasicistický rímskokatolícky farský Kostol Panny Márie Ružencovej v Pitelovej vznikol prestavbou malej barokovej kaplnky, ktorá sa vybudovala pre celebrovanie pohrebných obradov v priebehu roka 1778, niekedy po 29. apríli 1778, čo je dátum spísania protokolu z uskutočnenej kanonickej vizitácie. Vtedy ešte v Pitelovej nestála žiadna kaplnka a ani kostol.

Pramene pojednávajúce o termíne vzniku pitelovského kostola sa v tomto údaji medzi sebou rozchádzajú. Súpis pamiatok na Slovensku považuje za termín vzniku kostola rok 1857, jediný vyznačený na priečelí stavby v súčasnosti. Cirkevné zdroje (vizitačné protokoly, schematizmy a katalógy ctihodného kléru Banskobystrickej diecézy) uvádzajú nejednotne roky 1785 a 1793, pričom v aktuálnom Schematizme Banskobystrickej diecézy je zapísaný rok 1785.

Vizitačné protokoly z rokov 1804 a 1820 datujú prístavbu lode ku kaplnke rokom 1793, pričom miesto pôvodnej kaplnky zabralo sanktuárium. Stavebné práce prebiehali na náklady cirkevného spoločenstva v Pitelovej a po ich ukončení sa kostol zasvätil Panne Márii Ružencovej. Už v roku 1804 sa v protokole jednoznačne opisuje pitelovský murovaný kostol, stojaci na malom kopčeku mimo radu domov, so strechou pokrytou šindľami, sakristiou dlhou i širokou 2 siahy (cca 3,8 metra) a chórom postaveným z dreva na murovanom základe s kapacitou 100 ľudí. Na chóre bol umiestnený organ so štyrmi hrajúcimi registrami. Najbližší rodinný dom bol od kostola vzdialený približne 8 siah (cca 15 metrov), čo sa vtedy považovalo za väčšie riziko, ak by vypukol požiar.

Hlavný oltár Ukrižovania priniesli na príkaz biskupa grófa Františka Berchtolda v roku 1779 z jezuitského kostola v Banskej Bystrici, dnešnej Katedrály sv. Františka Xaverského. Kompozícia hlavného oltára z polovice 18. storočia vychádzala z dvoch pilastrov s postavami anjelov a zo zakončenia volútovým nadstavcom. Stred vypĺňal obraz Krista na kríži (fotografia online). Bočné oltáre zasvätené sv. Františkovi Serafínskemu (z Assisi) a sv. Jánovi Nepomuckému boli Pitelovej darované v roku 1798 z františkánskeho kláštora v Kremnici.

K vybaveniu kostola v roku 1804 patrili tieto bohoslužobné predmety: pozlátený medený kalich so striebornou paténou (liturgická miska/tanierik na prikrytie kalicha a položenie veľkej hostie), pozlátená medená monštrancia (schránka na vystavovanie Oltárnej sviatosti), pozlátené medené cibórium (nádoba na uschovávanie hostií vo svätostánku), postriebrený medený pacifikál (kríž, ktorý sa podáva veriacim na pobozkanie), mosadzná kadidelnica, osem pozlátených drevených svietnikov, šesť maľovaných drevených svietnikov, štyri mosadzné oltárne svietniky, tri mosadzné kríže, kovový zvonček, mešcový zvonček pripevnený na palici, menšia medená nádoba na svätenú vodu, štyri sklenené ampulky (nádobky) na víno alebo vodu, kropenička, cínový kalich, drevený kríž pre účely procesií a pohrebov, liturgický odev pre kňaza a miništrantov, liturgické textílie, visiaci sklenený lampáš, tri misály – liturgické omšové knihy (z roku 1671, 1738, 1786), kniha k pohrebným obradom, dva rituály (kniha obradových predpisov), Kniha evanjelií.

Na priečelí kostola sa týčila veža, ktorá mala v roku 1804 i 1820 tri zvony. Jeden zvon o hmotnosti 1,5 centnára (cca 84 kg) niesol latinský nápis, v preklade: „Ulial ma Samuel Palischek (Palisch) v Kremnici. Nech je meno Pánovo požehnané. Obstarané (cirkevným) spoločenstvom v Pitelovej roku 1793.“ Na plášti zvona sa z jednej strany nachádzal reliéf ukrižovaného Krista a z druhej strany sv. Floriána, ochrancu pred ohňom. Zasvätený bol sv. Donátovi, ochrancovi pred údermi bleskov. Druhý zvon vážil 1 centnár (cca 56 kg) a pochádzal od banskobystrického zvonolejárskeho majstra Tadeáša Draihona (Drahoňa). Prelial ho zo staršieho korpusu v roku 1752. Zaujímavosťou je, že Tadeáš Drahoň získal zvonolejárske znalosti v dielni svojho otčima Františka Zechentera, prastarého otca spisovateľa, lekára a prírodovedca Gustáva Kazimíra Zechentera-Laskomerského. Zvon zasvätili sv. Floriánovi. Po stranách bol zobrazený sv. Kríž a sv. Ladislav, uhorský kráľ, uctievaný pre svoju horlivosť, zbožnosť a morálny život. V dolnej časti obsahoval zvon mená pravdepodobne pitelovských fundátorov: Matúša Sklenku, Jána Piatrika, Tomáša Antala. Najmenší zvon, zasvätený Blahoslavenej Bohorodičke Panne Márii, vážil 30 libier (cca 16,8 kg) a na jeho plášti boli umiestnené reliéfy Panny Márie a sv. Donáta. Z textu na zvone sa dozvedáme, že ho zadovážilo cirkevné spoločenstvo v Pitelovej v roku 1793.1

Dokedy sa tieto zvony používali, nevieme. Umiestnenie zvona z Kremnice (1793) vo veži pitelovského kostola spomína Ján Bornemisza ešte na začiatku 30. rokov 20. storočia. Pokiaľ archívne dokumenty uvádzajú váhu zvonov správne, potom zvyšné dva mali byť nahradené ešte pred ich zrekvirovaním, no s vysokou pravdepodobnosťou boli počas prvej svetovej vojny zvesené a odvezené tie isté dva zvony z 18. storočia okrem jedného odliateho v Kremnici. V Archíve Banskobystrickej diecézy sa dochoval list zo dňa 22. apríla 1926, ktorým jastrabský farár Ernest Lauko v mene pitelovských veriacich informoval banskobystrického biskupa o uskutočnení finančnej zbierky na dva nové zvony a súčasne žiadal o povolenie úhrady zostávajúceho poplatku z iných zdrojov. V zmysle tohto listu sa namiesto zrekvirovaného zvona s hmotnosťou 78 kg mal zadovážiť zvon vážiaci 180 kg a druhý zrekvirovaný zvon o váhe 27 kg mal kompenzovať zvon s hmotnosťou 50 kg. Hlavnými organizátormi zbierky boli „tamojší neúnavný učiteľ Ján Duda a poctivý richtár Štefan Forgáč, za každú vznešenú a náboženskú vec horliví pracovníci, presvedčení to a príkladne cnostní katolíci“. Vyzbierať sa podarilo 6 800,73 Kč. Zvony boli objednané u firmy Jána Mračka zo Slovenskej Ľupče (*14. 9. 1869 Banská Bystrica-Sásová – †18. 1. 1943 Slovenská Ľupča), posledného činného zvonolejárskeho majstra v Banskobystrickom okrese. Cena výroby a dodania objednaného tovaru činila 8 300 Kč. Pán farár z Jastrabej žiadal biskupa „vzhľadom tej veľkej obetavosti, čo títo skutočne chudobní a biedni veriaci pri zásobovaní svojich zvonov prinášajú“, aby k dosiahnutiu svojho cieľa mohli použiť tohoročné príjmy filiálnej obce Pitelová (749,36 Kč) a aby im bol vydaný obnos vo výške 113,30 Kč zo zvonovej základiny založenej v roku 1925. Zvyšok (636,61 Kč) chceli Pitelovčania ešte vyzbierať formou milodarov. Súčasťou žiadosti bola tiež prosba o posvätenie nových kostolných zvonov v čo najbližšom čase, „kým veriaci za ten biedny vezdejší (každodenný) chlieb na polročnú poľnú prácu do sveta sa nerozídu a na posviacke účasť brať by mohli“.2

Vznik pitelovského kostola môžeme na základe cirkevných prameňov jednoznačne zaradiť do poslednej štvrtiny 18. storočia. Anton Zarevúcky, rímskokatolícky kňaz, kanonik a historik, ktorý v rukopisoch zanechal katalógy kňazov, farností a kostolov Banskobystrického biskupstva a i., sa v prípade kostola v Pitelovej zmieňuje o postavení kaplnky v roku 1778 a k nej v roku 1793 pripojenej lodi. Roky 1857 a 1914 označuje ako obdobie renovácie sakrálnej stavby. Podľa Súpisu pamiatok na Slovensku bol kostol v roku 1914 reštaurovaný a zväčšený o predsieň (turnička).

V priebehu 20. rokov 19. storočia sa Kostol Panny Márie Ružencovej v Pitelovej premenoval na Kostol Trpiaceho Spasiteľa. Patrocínium sa zvyčajne nemenilo, pretrvávalo od postavenia sakrálneho objektu, ktorý bol jeho nositeľom, dokonca sa prenášalo zo zaniknutého objektu na objekt nový. Akákoľvek zmena patrocínia znamenala vždy porušenie miestnej tradície, a preto musela byť motivovaná vážnou príčinou. Mohol ňou byť vplyv zemepanskej či cirkevnej vrchnosti, prípadne väčší zásah do objektu spojený s jeho novou konsekráciou. Stavebné úpravy pitelovského kostola z tohto obdobia nepoznáme. Teoreticky môžeme dôvody hľadať v snahe zosúladiť patrocínium kostola so zasvätením hlavného oltára.3

Najstarší organ slúžil v pitelovskom kostole do roku 1888, keď zo špitálskeho kostola v Kremnici (Kostol sv. Alžbety Uhorskej) kúpili veriaci organ pôvodom z roku 1709 za 100 zlatých. V roku 1932 zadovážili organ od firmy Josefa Melzera z Kutnej Hory (*6. 3. 1871 Kutná Hora – †29. 11. 1958 Montreál). Tento bol jednomanuálový so štyrmi hrajúcimi registrami. V roku 1974 továreň Varhany z Krnova previedla generálnu rekonštrukciu nástroja. Zvukovú dispozíciu vypracoval kremnický banský lekár, chrámový organista a organológ MUDr. Pavol Hollý (*7. 12. 1912 Chynorany – †28. 6. 1988 Kremnica). Organ má osem znejúcich registrov so spojkami a je pneumatický. Píšťalový materiál je cínový.

Zmenám podľahol aj hlavný oltár, ktorý sa znehodnotil pri požiari chrámu v roku 1962 a do rekonštrukcie v 70. rokoch 20. storočia zostal iba v provizórnom stave. Hovorí sa, že požiar spôsobili nezhasnuté sviečky. Pôvodné bočné oltáre boli nahradené jedným malým barokovým oltárom z konca 17. storočia, ktorého pozostatkom je socha Panny Márie na podstavci zabudovanom v stene pred presbytériom.

Kostol predstavuje v súčasnosti jednoloďovú stavbu so štvorcovou sakristiou a doštenou vežou, aktuálne obalenou plechom. Konečná úprava kostola podľa požiadaviek pokoncilovej liturgie prebiehala v rokoch 1974 – 1978. Architektonický vzhľad v návrhoch riešil a sgrafito na čelnej stene (umelecká výzdoba na farebnej omietke) i realizoval akademický architekt, maliar, grafik a dizajnér Ján Šimo-Svrček (*1. 5. 1922 Spišská Nová Ves – †6. 11. 2006 Nové Zámky). Po tejto činnosti zostal z pôvodných exteriérových prvkov v štítovom priečelí kostola už len kruhový otvor. Ozdobná obrysová línia ohraničujúca plochu priečelia, kedysi tvarovaná volútovým motívom, bola odstránená (viď obr. č. 2). Fasádnou omietkou bolo tiež prekryté vročenie informujúce o stavebnej úprave kostola v roku 1914. Čiastočne je viditeľné na obrázku č. 2, nachádza sa nad vyznačením roku 1857.

Chrám 20. októbra 1978 posvätil banskobystrický biskup Mons. Jozef Feranec (*14. 3. 1910 Pobedim – †3. 5. 2003 Banská Bystrica). Za patrónku kostola bola zvolená Panna Mária Ružencová. Spoločenstvo veriacich sa tak po dlhšom časovom prerušení vrátilo k pôvodnému patrocíniu. Evidentne sa zachovalo v miestnej tradícii, silne zakorenilo v pamäti obyvateľov obce a nedalo sa vytlačiť ani pri určení termínu sviatku zasvätenia miestneho kostola. Slávnosť pred rokom 1978 pripadala a i naďalej pripadá na 7. októbra (sviatok Panny Márie Ružencovej), resp. na najbližšiu nedeľu k tomuto dňu. Myšlienku zasvätenia znázorňuje sgrafito na čelnej stene za oltárom. Po ľavej strane zachytáva ružencové tajomstvo radosti – Narodenie Pána, kríž a Pieta (socha) v strede vyjadrujú tajomstvo bolesti a po pravej strane je stvárnené tajomstvo slávy – Vzkriesenie. Viackrát premaľovaná baroková socha Piety z konca 17. storočia, zobrazujúca Pannu Máriu s mŕtvym telom Krista v náručí (viď obr. č. 5), bola pôvodne umiestnená v malom zasklenom výklenku pred vstupom do kostola (viď obr. č. 3).4 Momentálne sa tu nachádza kríž s podobou ukrižovaného Krista (viď obr. č. 4). Sochu zakúpil Pitelovčan Jozef Podhora (*16. 12. 1920 Pitelová – †19. 4. 1999; poch. Bratislava) ako prejav vďaky za to, že prežil udalosti druhej svetovej vojny spojené s jeho osobou (viď bližšie časť Obdivuhodní rodáci).5

Okolie kostola dopĺňali kedysi tri lipy. Jedna lipa musela byť spílená v roku 1970 z dôvodu výstavby budovy fary v mieste jej rastu. Vtedy sa vypílil aj neďaleký gaštan. Onedlho sa postup opakoval v prípade druhej lipy. Táto sa vypínala pred domom č. 82. Usídlili sa v nej sršne, ktoré nebezpečne útočili na ľudí. Počas ich vypaľovania sa lipa zničila a musela sa spíliť. Posledná lipa, situovaná nad vstupom do garáže farskej budovy, sa pre hroziace zrútenie spílila cez leto roku 2008. Pamätné zostatkové časti jej kmeňa (viď obr. č. 12) boli definitívne odstránené v novembri 2011. Tak navždy zmizla posledná stopa po neopakovateľnom starobylom kolorite tohto miesta. O vysadených lipách, hoci nie v presnom počte, sa zmieňoval už vizitačný protokol z roku 1820. Lipy mali symbolický i praktický význam zároveň. Vymedzovali posvätný priestor a strážili ho pred nečistými silami, keďže lipovému drevu sa v ľudových predstavách pripisovala táto magická moc. Tiež sa verilo, že kde stojí lipa, tam blesk udiera len zriedka. Z toho dôvodu sa konáriky lipy prinesené do domu na Turíce zastokávali pod strechu na ochranu pred bleskom, na zahnanie zlých duchov, dávali sa kravám, aby dobre dojili, uložili do stodoly, aby myši nehrýzli zrno, zapichli do záhrad a polí, aby ľadovec alebo hmyz nezničil úrodu. Lipy sa sadili na miestach zhromažďovania ľudí, aby napomáhali dobrým medziľudským vzťahom, pokoju, láske a mieru, čo vychádzalo zo slovanského zvyku uzatvárať mierové dohody medzi rozhnevanými rodmi pod korunou lipy. Súčasne predlžovali životnosť stavby, pretože chránili budovu kostola pred poveternostnými vplyvmi – nárazmi vetra, prudkým dažďom, snehom, páľavou slnka. V Pitelovej mohli byť vysadené po dokončení kaplnky, jej rozšírení o loď či po ďalších stavebných úpravách kostola, ale aj v spojení s pamiatkou na iné dôležité udalosti, slávnosti alebo významné jubileá.6

 


[1] Catalogus Venerabilis Cleri Almae Dioecesis Neosoliensis pro Anno MDCCCXXVII. Neosolii, Susannae Stephani, 1827, s. 50.
Diecézny archív, Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica, fond Kanonické vizitácie Banskobystrickej diecézy 1754 – 1830, CV33 Dištrikt Sv. Kríž – 1778, protokol z kanonickej vizitácie farnosti Jastrabá zo dňa 29. apríla 1778, CV34 Dištrikt Sv. Kríž superior – 1804, protokol z kanonickej vizitácie farnosti Jastrabá zo dňa 29. septembra 1804, CV32 Dištrikt Kremnica – II. – 1820, protokol z kanonickej vizitácie farnosti Jastrabá zo dňa 5. augusta 1820.
Güntherová, A. a kol.: Súpis pamiatok na Slovensku II. Bratislava, Obzor, 1968, s. 470.
Hudák, J.: Patrocíniá na Slovensku (súpis a historický vývin). Bratislava, Umenovedný ústav Slovenskej akadémie vied, 1984, s. 242.
Schematismus Almae Dioecesis Neosoliensis pro Anno MDCCCXXXXV. Neosolii, Philippi Machold, 1845, s. 77.
Schematismus Historicus Dioecesis Neosoliensis pro Anno Saeculari MDCCCLXXVI. Neosolii, Philippi Machold, 1876, s. 315.
Schematismus Dioecesis Neosoliensis (Banská Bystrica) pro Anno MCMXLV. Banská Bystrica, Andreae Žabka, 1945, s. 54.
Schematizmus Banskobystrickej diecézy. Banská Bystrica, Biskupský úrad v Banskej Bystrici 2016, s. 158. [Online]. Dostupné na: http://bbdieceza.sk/farske-a-reholne-spolocenstva/.
Spiritza, J.: Banskobystrickí zvonolejári a delolejári v 18. storočí. In: Zborník Slovenského národného múzea, História, roč. LXXXIV, 1990, č. 30, s. 175 – 197.

[2] Bornemisza, J.: Kremnica, Nová Baňa a ich okolie. Kremnica, Učiteľstvo školského inšpektorátu kremnického, 1933, s. 97.
Sklenková, A.: Dejiny obce Pitelová. Diplomová práca. Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, 1995, s. 72, 103 – 105.

[3] Catalogus Venerabilis Cleri Almae Dioecesis Neosoliensis pro Anno MDCCCXXVII. Neosolii, Susannae Stephani, 1827, s. 50.
Güntherová, A. a kol.: Súpis pamiatok na Slovensku II. Bratislava, Obzor, 1968, s. 470.
Hudák, J.: Patrocíniá na Slovensku (súpis a historický vývin). Bratislava, Umenovedný ústav Slovenskej akadémie vied, 1984, s. 34 – 36.
Schematismus Almae Dioecesis Neosoliensis pro Anno MDCCCXXXXV. Neosolii, Philippi Machold, 1845, s. 77.
Schematismus Dioecesis Neosoliensis (Banská Bystrica) pro Anno MCMXLV. Banská Bystrica, Andreae Žabka, 1945, s. 54.
Zarevúcky, A.: Katalóg farností a kostolov banskobystrického biskupstva (rukopis). Samizdat, 1976, s. 273. [Online]. Dostupné na: http://www.knihydominikani.sk/.

[4] Bornemisza, J.: Kremnica, Nová Baňa a ich okolie. Kremnica, Učiteľstvo školského inšpektorátu kremnického, 1933, s. 97.
Güntherová, A. a kol.: Súpis pamiatok na Slovensku II. Bratislava, Obzor, 1968, s. 470.
Neznámy autor: Dejiny rímskokatolíckeho kostola v Pitelovej. Obraz vyvesený v miestnom kostole.
Zarevúcky, A.: Katalóg organov. Organy v jednotlivých kostoloch a kaplnkách bansko-bystrického biskupstva (rukopis). Heslo Pitelová. [Online]. Dostupné na: http://www.knihydominikani.sk/.

[5] Respondentka: žena (*1960).

[6] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska II. Bratislava, Veda, 1995, s. 203 – 204 (heslo: strom).
Diecézny archív, Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica, fond Kanonické vizitácie Banskobystrickej diecézy 1754 – 1830, CV32 Dištrikt Kremnica – II. – 1820, protokol z kanonickej vizitácie farnosti Jastrabá zo dňa 5. augusta 1820.