Pitelovský kostol

Klasicistický rímskokatolícky farský Kostol Panny Márie Ružencovej v Pitelovej vznikol prestavbou malej barokovej kaplnky, ktorá sa vybudovala na vysluhovanie pohrebných obradov v priebehu roka 1778, niekedy po 29. apríli 1778, čo je dátum spísania protokolu z uskutočnenej kanonickej vizitácie. Vtedy ešte v Pitelovej nestála žiadna kaplnka a ani kostol.

Pramene pojednávajúce o termíne vzniku pitelovského kostola sa v tomto údaji navzájom líšia. Súpis pamiatok na Slovensku považuje za termín vzniku kostola rok 1857, jediný vyznačený na priečelí stavby v súčasnosti. Cirkevné zdroje (vizitačné protokoly, schematizmy a katalógy ctihodného kléru Banskobystrickej diecézy) uvádzajú nejednotne roky 1785 a 1793, pričom v aktuálnom Schematizme Banskobystrickej diecézy je zapísaný rok 1785.

Vizitačné protokoly z rokov 1804 a 1820 datujú prístavbu lode ku kaplnke rokom 1793 s tým, že miesto pôvodnej kaplnky zabralo sanktuárium (presbytérium). Stavebné práce prebiehali na náklady cirkevného spoločenstva v Pitelovej a po ich ukončení sa kostol zasvätil Panne Márii Ružencovej. Už v roku 1804 sa v protokole jednoznačne opisuje pitelovský murovaný kostol, stojaci na malom kopčeku mimo radu domov, so strechou pokrytou šindľami, sakristiou dlhou i širokou 2 siahy (cca 3,8 metra) a chórom postaveným z dreva na murovanom základe s kapacitou 100 ľudí. Na chóre bol umiestnený organ so štyrmi hrajúcimi registrami. Najbližší rodinný dom bol od kostola vzdialený približne 8 siah (cca 15 metrov), čo sa vtedy považovalo za väčšie riziko, ak by vypukol požiar.1

Hlavný oltár Ukrižovania priniesli na príkaz biskupa Františka Berchtoldta v roku 1779 z jezuitského kostola v Banskej Bystrici, dnešnej Katedrály sv. Františka Xaverského. Kompozícia hlavného oltára pozostávala z dvoch pilastrov s postavami anjelov a zo zakončenia volútovým nadstavcom. Stred vypĺňal obraz Krista na kríži. Bočné oltáre zasvätené sv. Františkovi Serafínskemu (z Assisi) a sv. Jánovi Nepomuckému boli Pitelovej darované v roku 1798 z františkánskeho kláštora v Kremnici.2

K vybaveniu kostola v roku 1804 patrili tieto bohoslužobné predmety: pozlátený medený kalich so striebornou paténou (liturgická miska/tanierik na prikrytie kalicha a položenie veľkej hostie), pozlátená medená monštrancia (schránka na vystavovanie Oltárnej sviatosti), pozlátené medené cibórium (nádoba na uschovávanie hostií vo svätostánku), postriebrený medený pacifikál (kríž, ktorý sa podáva veriacim na pobozkanie), mosadzná kadidelnica, osem pozlátených drevených svietnikov, šesť maľovaných drevených svietnikov, štyri mosadzné oltárne svietniky, tri mosadzné kríže, kovový zvonček, mešcový zvonček na vyberanie peňazí v kostole, menšia medená nádoba na svätenú vodu, štyri sklenené ampulky (nádobky) na víno alebo vodu, kropenička, cínový kalich, drevený kríž na účely procesií a pohrebov, liturgické odevy a textílie, závesný sklenený lampáš, tri misály – liturgické omšové knihy (z roku 1671, 1738, 1786), kniha k pohrebným obradom, dva rituály (kniha obradových predpisov), Kniha evanjelií.3

Na priečelí kostola sa týči veža, ktorá mala v roku 1804 i 1820 tri zvony. Jeden zvon s hmotnosťou 1,5 centnára (cca 84 kg) niesol latinský nápis, v preklade: „Odlial ma Samuel Palisch v Kremnici. Nech je meno Pánovo požehnané. Obstarané (cirkevným) spoločenstvom v Pitelovej roku 1793.“ Na plášti zvona bol z jednej strany znázornený reliéf ukrižovaného Krista a z druhej strany sv. Floriána, ochrancu pred ohňom. Zasvätený bol sv. Donátovi, ochrancovi pred údermi bleskov. Druhý zvon vážil 1 centnár (cca 56 kg) a pochádzal od banskobystrického zvonolejárskeho majstra Tadeáša Draihona (Drahoňa). Prelial ho zo staršieho korpusu v roku 1752. Zaujímavosťou je, že Tadeáš Drahoň získal zvonolejárske znalosti v dielni svojho otčima Františka Zechentera, prastarého otca spisovateľa, lekára a prírodovedca Gustáva Kazimíra Zechentera-Laskomerského. Zvon zasvätili sv. Floriánovi. Po stranách bol zobrazený sv. Kríž a sv. Ladislav, uhorský kráľ, uctievaný pre svoju horlivosť, zbožnosť a morálny život. V dolnej časti zvon obsahoval mená pravdepodobne pitelovských fundátorov: Matúša Sklenku, Jána Piatrika, Tomáša Antala. Najmenší zvon, zasvätený Blahoslavenej Bohorodičke Panne Márii, vážil 30 libier (cca 16,8 kg) a na jeho plášti boli umiestnené reliéfy Panny Márie a sv. Donáta. Zadovážilo ho cirkevné spoločenstvo v Pitelovej v roku 1793.4

Zvon z Kremnice (1793) vo veži pitelovského kostola sa používa dodnes. Pokiaľ archívne dokumenty uvádzajú váhu zvonov správne, potom zvyšné dva mali byť nahradené ešte pred ich zrekvirovaním, no takmer iste boli počas prvej svetovej vojny zvesené a odvezené tie isté dva zvony z 18. storočia okrem jedného odliateho v Kremnici. V Archíve Banskobystrickej diecézy sa dochoval list zo dňa 22. apríla 1926, ktorým jastrabský farár Ernest Lauko v mene pitelovských veriacich informoval banskobystrického biskupa Mariána Blahu o uskutočnení finančnej zbierky na dva nové zvony a zároveň žiadal o povolenie úhrady zostávajúceho poplatku z iných zdrojov. V zmysle tohto listu sa namiesto zrekvirovaného zvona s hmotnosťou 78 kg mal zadovážiť zvon vážiaci 180 kg (nesúci nápis „VŠETKO PRE ŤEBA O NAJSVÄTEJŠIE SRDCE JÉŽIŠOVO. PITELOVÁ 1926.“) a druhý zrekvirovaný zvon s váhou 27 kg mal kompenzovať zvon s hmotnosťou 50 kg (nesúci nápis „BEZ POŠKVRNY POČATÁ PANNA MÁRIA ORODUJ ZA NÁS KTORÝ SA K TEBE UTIEKAME. PITELOVÁ 1926.“). Hlavnými organizátormi zbierky boli „tamojší neúnavný učiteľ Ján Duda a poctivý richtár Štefan Forgáč, za každú vznešenú a náboženskú vec horliví pracovníci, presvedčení to a príkladne cnostní katolíci“. Vyzbierať sa podarilo 6 800,73 Kč. Každý obetoval toľko, čo mohol. Zoznam milodarov obsahuje mená žiakov, ktorí venovali jednotlivo 1 až 10 Kč, mená Pitelovčaniek a Pitelovčanov s príspevkami poskytnutými v rôznej výške – max. 120 Kč na osobu. Dievky skupinovo vynaložili 571,20 Kč, mládenci dali zo zábavy 42 Kč, z fašiangovej hry sa odovzdalo 170 Kč, z divadelného predstavenia 40 Kč, skladala sa i miestna kapela, ružencový spolok a urbariát. Zvony boli vyhotovené vo firme Jána Mračka zo Slovenskej Ľupče, posledného činného zvonolejárskeho majstra v Banskobystrickom okrese. Cena výroby a dodania objednaného tovaru do 25. apríla 1926 bola 8 300 Kč. Pán farár z Jastrabej žiadal biskupa „vzhľadom tej veľkej obetavosti, čo títo skutočne chudobní a biedni veriaci pri zásobovaní svojich zvonov prinášajú“, aby k dosiahnutiu svojho cieľa mohli použiť minuloročný pokladničný zostatok pitelovského kostola (749,36 Kč) a aby im bolo vydaných 113,30 Kč zo zvonovej základiny založenej v roku 1925. Zvyšok (636,61 Kč) chceli Pitelovčania ešte vyzbierať formou milodarov. Ak by sa im to do konca mesiaca nepodarilo, za splnenie záväzku sa zaručil starosta a cirkevný výbor. Súčasťou žiadosti bola tiež prosba, aby nové kostolné zvony mohli byť posvätené v čo najbližšom čase po ich riadnom vyúčtovaní, „kým veriaci za ten biedny vezdejší (každodenný) chlieb na polročnú poľnú prácu do sveta sa nerozídu a na posviacke účasť brať by mohli“. Biskup s predloženým návrhom súhlasil a pánovi farárovi povolil požehnať zvony predpísaným obradom pod jednou podmienkou: „Poneváč chybí ešte 636,61 Kč, tieto budú musieť složiť zálohou za pytelovských veriacich členovia cirkevného výboru v Pytelovej Veľadôstojnosti Vašej ešte pred posviackou, lebo nemožno privoliť k tomu, aby dlžobou obťažený predmet požehnaný a bohoslužobným cieľom odovzdaný byť mohol.“5

Vznik pitelovského kostola môžeme na základe cirkevných prameňov jednoznačne zaradiť do poslednej štvrtiny 18. storočia. Anton Zarevúcky, rímskokatolícky kňaz, kanonik a historik, ktorý v rukopisoch zanechal katalógy kňazov, farností a kostolov Banskobystrického biskupstva, sa v prípade kostola v Pitelovej zmieňuje o postavení kaplnky v roku 1778 a k nej v roku 1793 pripojenej lode. Roky 1857 a 1914 označuje ako obdobie renovácie sakrálnej stavby. Podľa Súpisu pamiatok na Slovensku bol kostol v roku 1914 reštaurovaný a zväčšený o predsieň (turnička).6

V priebehu 20. rokov 19. storočia sa Kostol Panny Márie Ružencovej v Pitelovej premenoval na Kostol Trpiaceho Krista. Patrocínium sa zvyčajne nemenilo, pretrvávalo od postavenia sakrálneho objektu, ktorý bol jeho nositeľom, dokonca sa prenášalo zo zaniknutého objektu na objekt nový. Akákoľvek zmena patrocínia znamenala vždy porušenie miestnej tradície, a preto musela byť motivovaná vážnou príčinou. Mohol ňou byť vplyv zemepanskej či cirkevnej vrchnosti, prípadne závažnejší zásah do objektu spojený s jeho novou konsekráciou. Stavebné úpravy pitelovského kostola z tohto obdobia nepoznáme. Teoreticky môžeme dôvody hľadať v snahe zosúladiť patrocínium kostola so zasvätením hlavného oltára.7

Najstarší organ slúžil v pitelovskom kostole do roku 1888, keď zo špitálskeho kostola v Kremnici (Kostol sv. Alžbety Uhorskej) kúpili veriaci organ pôvodom z roku 1709 za 100 zlatých. Na nový organ v hodnote 15 000 Kč Pitelovčania usporiadali zbierku a v roku 1929 si zadovážili organ od firmy Josefa Melzera z Kutnej Hory. Požehnal ho jastrabský farár Jozef Švehlík v pitelovskom kostole 6. januára 1930.8 Generálnu rekonštrukciu tohto nástroja vykonala továreň Varhany z Krnova v roku 1974. Zvukovú dispozíciu vypracoval kremnický banský lekár, chrámový organista a organológ MUDr. Pavol Hollý. Organ má osem znejúcich registrov so spojkami a je pneumatický. Píšťalový materiál je cínový.9

Zmenám mal podľahnúť aj hlavný oltár. Z listu jastrabského farára Jozefa Švehlíka, adresovaného 17. januára 1932 banskobystrickému biskupovi Mariánovi Blahovi, sa dozvedáme: „Úctive podávam zprávu v záležitosti oltára vo filiálnom kostole v Pitelovej. Obetavosť pitelovcov na ozdobenie chrámu takrečeno nemá hraníc; stále niečo nového chcejú mať vo svojom kostole. Posledne zamýšľajú, že by mal byť nový oltár, lebo terajší vyzerá starý. Pán správca učiteľ Ján Duda – jako ochotný kurátor – dozvedal sa v Turčianskom Svätom Martine, či dotyčný oltár nemá snáď umeleckú hodnotu. Vyžiadali si fotografiu oltára, čo sa stalo v prvej polovici roku 1931; odvtedy žiadna odpoveď nedošla. Poznamenávam, že oltár bol pred 5 – 6 rokmi novozabarvený nemožnou barvou; taktiež neni už v pôvodnej celosti. V skutočnosti neukáže to, čo na fotografii, ktorú pripojujem.“ K veci sa vyjadril i Štátny referát na ochranu pamiatok na Slovensku: „Referát konštatuje, že uvedený oltár je pozoruhodnou barokovou pamiatkou z konca 18. storočia (podľa Súpisu pamiatok na Slovensku z polovice 18. storočia) a jeho zachovanie v kostole je jedinou záchranou tohože. Preto referát dovoľuje si požiadať tamojší (biskupský) úrad, aby láskave zamedzil odstránenie tohto oltára tým viac, že na jeho zakúpenie neni prostriedkov a najlepšie je umiestnený v prostredí, do ktorého pôvodne už bol postavený. Referát ochotný je však na jeho opravu navrhnúť primeranú podporu.“10 Po tomto stanovisku ostal oltár na svojom mieste a obnovili sa niektoré jeho prvky (fotografia online). Osud vzácnej pamiatky spečatil požiar v roku 1962, keď sa oltár úplne znehodnotil. Do rekonštrukcie v 70. rokoch 20. storočia bol ponechaný iba v provizórnom stave. Hovorí sa, že požiar v chráme spôsobili nezhasnuté sviečky.

V máji 1935 boli v pitelovskom kostole umiestnené maľované obrazy krížovej cesty, ktoré darovali Jozef Albert s manželkou.11 Jednotlivé zastavenia krížovej cesty sa neskôr reštaurovali a v nových drevených rámoch slúžia dodnes.12

Podľa štátneho zoznamu hnuteľných pamiatok z roku 1968 sa v pitelovskom kostole nachádzal jeden barokový bočný oltár z prelomu 17. a 18. storočia s plošnou stĺpovou architektúrou, prázdnou strednou nikou a rozoklaným štítom dekorovaným ušnicovou ornamentikou (južná strana lode). Do zoznamu boli zaradené i rustikálne drevené plastiky sv. Petra a Pavla z prelomu 18. a 19. storočia (na konzolách v lodi); ľudová drevená plastika Ukrižovaného z polovice 19. storočia (v sanktuáriu); klasicisticko-rustikálna drevená plastika Vzkriesenia z druhej polovice 19. storočia (v sakristii); luisézny pacifikál z tepaného striebra, z prelomu 18. a 19. storočia (v sakristii); rustikálna drevená plastika Piety (postava sediacej Panny Márie, na kolenách drží vertikálne uložené telo mŕtveho Krista) z polovice 19. storočia (božie muky pred kostolom); rokoková monštrancia z tepaného pozláteného striebra, z druhej tretiny 18. storočia (na farskom úrade).13

Kostol predstavuje v súčasnosti jednoloďovú stavbu so štvorcovou sakristiou a doštenou vežou, aktuálne obalenou plechom. Konečná úprava kostola v zmysle požiadaviek pokoncilovej liturgie prebiehala v rokoch 1974 – 1978. Architektonický vzhľad v návrhoch riešil a sgrafito na čelnej stene (umelecká výzdoba na farebnej omietke) i realizoval akademický architekt, maliar, grafik a dizajnér Ján Šimo-Svrček. Po tejto činnosti zostal z pôvodných exteriérových prvkov v štítovom priečelí kostola už len kruhový otvor. Malebne vykrajovaná línia štítu bola odstránená a fasádnou omietkou bolo tiež prekryté vročenie informujúce o stavebnej úprave kostola v roku 1914.

Chrám 20. októbra 1978 posvätil banskobystrický biskup Jozef Feranec. Za patrónku kostola bola zvolená Panna Mária Ružencová. Spoločenstvo veriacich sa tak po dlhšom časovom prerušení vrátilo k pôvodnému patrocíniu. Evidentne sa zachovalo v tunajšej tradícii, silne zakorenilo v pamäti obyvateľov obce a nedalo sa vytlačiť ani pri určení termínu sviatku zasvätenia miestneho kostola. Slávnosť pred rokom 1978 pripadala a i naďalej pripadá na 7. októbra (sviatok Panny Márie Ružencovej), resp. na najbližšiu nedeľu k tomuto dňu. Myšlienku zasvätenia znázorňuje sgrafito na čelnej stene za oltárom. Na jeho ľavej strane je zachytené ružencové tajomstvo radosti – Narodenie Pána, drevený kríž s plastikou Piety v strede vyjadrujú tajomstvo bolesti a na pravej strane je stvárnené tajomstvo slávy – Vzkriesenie.14 Plastika Piety, zapísaná v štátnom zozname hnuteľných pamiatok, bola pôvodne umiestnená v malom zasklenom výklenku pred vstupom do kostola. Momentálne sa tu nachádza kríž s podobou ukrižovaného Krista. Plastiku zakúpil Pitelovčan Jozef Podhora (*16. 12. 1920 Pitelová – †19. 4. 1999; poch. Bratislava) ako prejav vďaky za to, že prežil udalosti druhej svetovej vojny spojené s jeho osobou (pozri bližšie časť Obdivuhodní rodáci).15

Pitelovský kostol kedysi obklopovali štyri mohutné lipy a o niečo mladšie gaštany. Jedna lipa musela byť spílená v roku 1970 z dôvodu výstavby budovy fary v polohe jej rastu. Vtedy sa vypílili aj priľahlé gaštany. Onedlho sa postup opakoval v prípade druhej lipy. Táto sa vypínala pred domom č. 82. Usídlili sa v nej sršne, ktoré nebezpečne útočili na ľudí. Počas ich vypaľovania sa lipa zničila a musela sa spíliť. Tretia lipa, zasadená na trávnatej ploche z bočnej strany kostola vedľa hlavnej cesty, bola vyťatá v priebehu stavebných úprav kostola v rokoch 1974 – 1978. Posledná lipa (odhadom vyše storočná), situovaná nad vstupom do garáže farskej budovy, sa pre hroziace zrútenie spílila cez leto roku 2008. Pamätné zostatkové časti jej kmeňa boli, bohužiaľ, definitívne odstránené v novembri 2011. Tak navždy zmizla posledná stopa po vzácnych krajinných prvkoch, ktoré tomuto miestu dodávali osobitý kolorit. O vysadených lipách pri pitelovskom kostole, bez udania presného počtu, sa zmieňoval už vizitačný protokol z roku 1820. Lipy mali symbolický i praktický význam zároveň. Vymedzovali posvätný priestor a strážili ho pred nečistými silami, keďže lipovému drevu sa v ľudových predstavách pripisovala táto magická moc. Tiež sa verilo, že kde stojí lipa, tam blesk udiera len zriedka. Z toho dôvodu sa konáriky lipy prinesené do domu na Turíce zastokávali pod strechu na ochranu pred bleskom, na zahnanie zlých duchov, dávali sa kravám, aby dobre dojili, uložili do stodoly, aby myši nehrýzli zrno, zapichli do záhrad a polí, aby ľadovec alebo hmyz nezničil úrodu. Lipy sa sadili na miestach zhromažďovania ľudí, aby napomáhali dobrým medziľudským vzťahom, pokoju, láske a mieru, čo vychádzalo zo slovanského zvyku uzatvárať mierové dohody medzi rozhnevanými rodmi pod korunou lipy. Súčasne predlžovali životnosť stavby, pretože chránili budovu kostola pred poveternostnými vplyvmi – nárazmi vetra, prudkým dažďom, snehom, páľavou slnka.16 V Pitelovej mohli byť vysadené po dokončení kaplnky, jej rozšírení o loď, ale aj v súvislosti s pamiatkou na iné dôležité udalosti, slávnosti či významné jubileá. Dve lipy boli pri pitelovskom kostole určite zasadené 27. októbra 1928 pri príležitosti 10. výročia vzniku Československej republiky.17

 


[1] Catalogus venerabilis cleri almae dioecesis Neosoliensis pro anno MDCCCXXV. Neosolii: Susanna Stephani, 1825, s. 48.
Catalogus venerabilis cleri almae dioecesis Neosoliensis pro anno MDCCCXXVII. Neosolii: Susanna Stephani, 1827, s. 50.
Diecézny archív, Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Banská Bystrica, fond Kanonické vizitácie Banskobystrickej diecézy 1754 – 1830, CV33 Dištrikt Sv. Kríž – 1778, protokol z kanonickej vizitácie farnosti Jastrabá zo dňa 29. apríla 1778, CV34 Dištrikt Sv. Kríž superior – 1804, protokol z kanonickej vizitácie farnosti Jastrabá zo dňa 29. septembra 1804, CV32 Dištrikt Kremnica – II. – 1820, protokol z kanonickej vizitácie farnosti Jastrabá zo dňa 5. augusta 1820.
Güntherová, A. a kol.: Súpis pamiatok na Slovensku II. Bratislava: Obzor, 1968, s. 470.
Hudák, J.: Patrocíniá na Slovensku (súpis a historický vývin). Bratislava: Umenovedný ústav Slovenskej akadémie vied, 1984, s. 242.
Schematismus almae dioecesis Neosoliensis pro anno MDCCCXXXXV. Neosolii: Philippus Machold, 1845, s. 77.
Schematismus historicus dioecesis Neosoliensis pro anno saeculari MDCCCLXXVI. Neosolii: Philippus Machold, 1876, s. 315.
Schematismus dioecesis Neosoliensis (Banská Bystrica) pro anno MCMXLV. Banská Bystrica: Andreas Žabka, 1945, s. 54.
Schematizmus Banskobystrickej diecézy. Banská Bystrica: Biskupský úrad v Banskej Bystrici, 2021, s. 161. [Online]. Dostupné na: https://bbdieceza.sk/farske-a-reholne-spolocenstva/.

[2] Güntherová, A. a kol.: Súpis pamiatok na Slovensku II. Bratislava: Obzor, 1968, s. 470.
Schematismus historicus dioecesis Neosoliensis pro anno saeculari MDCCCLXXVI. Neosolii: Philippus Machold, 1876, s. 315.

[3] Diecézny archív, Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Banská Bystrica, fond Kanonické vizitácie Banskobystrickej diecézy 1754 – 1830, CV34 Dištrikt Sv. Kríž superior – 1804, protokol z kanonickej vizitácie farnosti Jastrabá zo dňa 29. septembra 1804.

[4] Diecézny archív, Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Banská Bystrica, fond Kanonické vizitácie Banskobystrickej diecézy 1754 – 1830, CV34 Dištrikt Sv. Kríž superior – 1804, protokol z kanonickej vizitácie farnosti Jastrabá zo dňa 29. septembra 1804, CV32 Dištrikt Kremnica – II. – 1820, protokol z kanonickej vizitácie farnosti Jastrabá zo dňa 5. augusta 1820.
Spiritza, J.: Banskobystrickí zvonolejári a delolejári v 18. storočí. In: Zborník Slovenského národného múzea, História, roč. LXXXIV, 1990, č. 30, s. 175 – 197.

[5] Diecézny archív, Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Banská Bystrica, fond Spisy farských úradov 1920 – 1990, Farský úrad v Jastrabej, šk. č. 35.
Fusko, Ľ.: Pitelová (SK), kostol Ružencovej Panny Márie – zvony, 2021. [Online]. Dostupné na: https://www.youtube.com/watch?v=4cbln1JaFhY&t=2s.
Fusko, Ľ.: Podrobná fotodokumentácia zvonov a interiéru pitelovskej kostolnej veže, 2021. [Online]. Dostupné na: https://www.zonerama.com/LubomirFuskoCampanology/Album/7476258.

[6] Güntherová, A. a kol.: Súpis pamiatok na Slovensku II. Bratislava: Obzor, 1968, s. 470.
Zarevúcky, A.: Katalóg farností a kostolov banskobystrického biskupstva (rukopis). Samizdat, 1976, s. 273. [Online]. Dostupné na: http://www.knihydominikani.sk/.

[7] Catalogus venerabilis cleri almae dioecesis Neosoliensis pro anno MDCCCXXV. Neosolii: Susanna Stephani, 1825, s. 48.
Catalogus venerabilis cleri almae dioecesis Neosoliensis pro anno MDCCCXXVII. Neosolii: Susanna Stephani, 1827, s. 50.
Hudák, J.: Patrocíniá na Slovensku (súpis a historický vývin). Bratislava: Umenovedný ústav Slovenskej akadémie vied, 1984, s. 34 – 36.
Zarevúcky, A.: Katalóg farností a kostolov banskobystrického biskupstva (rukopis). Samizdat, 1976, s. 273. [Online]. Dostupné na: http://www.knihydominikani.sk/.

[8] Bornemisza, J.: Kremnica, Nová Baňa a ich okolie. Kremnica: Učiteľstvo školského inšpektorátu kremnického, 1933, s. 97.
Diecézny archív, Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Banská Bystrica, fond Spisy farských úradov 1920 – 1990, Farský úrad v Jastrabej, šk. č. 35.
Zarevúcky, A.: Katalóg organov. Organy v jednotlivých kostoloch a kaplnkách bansko-bystrického biskupstva (rukopis). Heslo Pitelová. [Online]. Dostupné na: http://www.knihydominikani.sk/.

[9] Neznámy autor: Dejiny rímskokatolíckeho kostola v Pitelovej. Obraz vyvesený v miestnom kostole.

[10] Diecézny archív, Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Banská Bystrica, fond Spisy farských úradov 1920 – 1990, Farský úrad v Jastrabej, šk. č. 35.
Güntherová, A. a kol.: Súpis pamiatok na Slovensku II. Bratislava: Obzor, 1968, s. 470.

[11] Diecézny archív, Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Banská Bystrica, fond Spisy farských úradov 1920 – 1990, Farský úrad v Jastrabej, šk. č. 35.

[12] Respondentka: žena (*1960).

[13] Balaša, G. a kol.: Hnuteľné pamiatky Stredoslovenského kraja v štátnych zoznamoch. Banská Bystrica: Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti a ochrany – stredisko v Banskej Bystrici, 1970, s. 430.

[14] Neznámy autor: Dejiny rímskokatolíckeho kostola v Pitelovej. Obraz vyvesený v miestnom kostole.

[15] Respondentka: žena (*1960).

[16] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska II. Bratislava: Veda, 1995, s. 203 – 204 (heslo: strom).
Diecézny archív, Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Banská Bystrica, fond Kanonické vizitácie Banskobystrickej diecézy 1754 – 1830, CV32 Dištrikt Kremnica – II. – 1820, protokol z kanonickej vizitácie farnosti Jastrabá zo dňa 5. augusta 1820.

[17] Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Okresný úrad v Kremnici /1919/ 1923 – 1945, inv. č. 259, ročník 1929, šk. č. 128, č. j. 1026/1929-adm.