Spoločenstvo veriacich

V živote pitelovských predkov mala kresťanská viera mimoriadny význam. Väčšina z nich žila v nepriaznivých sociálnych podmienkach, sužovala ich neúroda, choroby, vojna. So svojou úpenlivou prosbou o pomoc sa obyčajní ľudia mohli často obrátiť iba na Pána Boha, preto sa modlili doma, v kostole, pri práci i oddychu. Jedine pevná viera, modlitby, náboženské piesne a návštevy kostola im pomáhali zvládať všetky útrapy. Modlitbou však nielen prosili, ale tiež ďakovali a velebili Boha. Matka cirkev sprevádzala Pitelovčanov od kolísky až po hrob a niektorých nebožtíkov si pripomínala aj po smrti prostredníctvom omší obetovaných za spásu ich duší. Prevažná časť obyvateľov Pitelovej bola vždy a naďalej je rímskokatolíckeho vierovyznania. V starších súpisoch počtu veriacich v jednotlivých farnostiach vrátane filiálnych obcí, ako aj vo výsledkoch z posledného sčítania ľudu nachádzame za Pitelovú tieto údaje:

  • rok 1816, počet rímskokatolíkov – 442;
  • rok 1827, počet rímskokatolíkov – 450;
  • rok 1845, počet rímskokatolíkov – 438;
  • rok 1876, počet rímskokatolíkov – 493, počet evanjelikov – 7, počet židov – 8;
  • rok 1945, počet rímskokatolíkov – 870;
  • rok 2011, počet rímskokatolíkov – 549, počet evanjelikov – 4 na 688 obyvateľov.1

Podľa vyjadrenia jedného z notárov, ktorý pôsobil v Trnavej Hore, mala Pitelová dva charakteristické znaky: chudobu a nábožnosť.2 Silu viery dokladá už zmienená žiadosť  o pridelenie stáleho kaplána do Jastrabej. Prejavovala sa takisto v snahe realizovať finančné zbierky pre cirkevné účely, a to i napriek vlastným materiálnym nedostatkom. Pitelovčania svojpomocne zozbierali financie na prístavbu lode ku kaplnke či kostolné zvony (viď časť Pitelovský kostol). Cez cirkevné sviatky a v nedeľu sa takmer celé lokálne spoločenstvo pravidelne stretávalo na svätej omši, počas ktorej sa v modlitbách utiekali k Bohu. K priebehu bohoslužieb v 40. rokoch 20. storočia sa viaže niekoľko spomienok Mariána Hárezníka (*22. 6. 1936 Pitelová – †24. 6. 2017), syna bývalého pitelovského krčmára:
„Omše cez týždeň nebývali, iba na sviatky a v nedeľu, no i to nie každú. Keď neprišiel kňaz z Jastrabej, otec zvesil zo steny reproduktor, dal ho do okna a ľudia z okolitých domov počúvali omšu z rádia na baterky. Kostol býval vždy plný. Veľké dievky mali vyhradené miesto pred oltárom. Deti po bokoch. Dievčatá na ľavej strane, chlapci na pravej strane. Tam bola aj lavica pána Ferenčíka. Taká krátka len pre troch. Pár chlapcom vždy dovolili sa k nemu vopchať. Pán Ferenčík bývali hneď oproti kostolu. Vedeli všetko, čo treba robiť v kostole. Každý deň zvonili a aj nám dali štránok (povraz) ťahať. Vtedy už boli starý. Mali dlhé biele vlasy. Keď sme sa hrávali okolo kostola, niekedy nás zavolali k nim do domu. Bývali sám, ale mali veľa mačiek. A plnú izbu všelijakých knižiek, aj také veľmi hrubé. Vždy aj v zime mali veľa jabĺk, lebo mali veľkú záhradu. A potom jablká hocikomu rozdávali. Pán farár chodieval na Pitelovú z Jastrabej, lebo tam bola fara. Raz mala byť omša a pán Ferenčík vyzerali, či už ide pán farár. Keď videli, že už ide zvrchu od kríža dole Kopanicou, tak išli zvoniť. Dozvonili, vyšli z kostola a zbadali, že to nejde pán farár, ale kominár. No a čo teraz? Kominár predsa nevie slúžiť omšu.“
„My sme mali aj druhého kostolníka – Jozefa Páchnika. Býval poniže kostola. Chodil po kostole vyberať do zvončeka. Peniaze sme hádzali do takého pekného mešca z bordového zamatu. Na ňom bol krížik, zlaté strapce a na spodku zvonček. Keď chcel dočiahnuť ďalej do lavice, dal zvonček na dlhú palicu. Ako palicou potriasol, zvonček zazvonil. A čo sa raz stalo. Tetke Čikáloje klipli pri omši oči, zadriemali. Na potvoru akurát vtedy k nim prišiel vyberať do zvončeka. Zvonček zazvonil a kostolom sa rozľahlo: ,Cica, ná. A de tájdeš?!‘ Tetka Čikáloje mali v kostole svoje miesto v lavici. Oni tam vždy sedávali. V kostole sa predmodlievali ruženec. Aj pesničky začínali spievať, keď organista nebol v kostole. Boli veľmi pobožná a už stará. Doma mali kozy, pásavali ich. Aj pri kozách mali v ruke ruženec a modlili sa.“
3

Pravdupovediac, ktorá pitelovská babka občas v kostole nepodľahla driemotám. Kostol bol pre nich miestom zbožnosti, prítomnosti Boha i stíšenia. Po koľkých z nich osireli miesta v kostolných laviciach, kde pokorne a odovzdane sedávali. Spolu s nimi sa vytratil aj kus pitelovskej histórie. Tetkou Čikáloje volali Pitelovčania Annu Sklenkovú, rod. Kršňovú (*17. 7. 1877 Pitelová – †neznáme). Bývala v dome, kam sa neskôr nasťahovali Ivaničovci (súpisné č. 68). Vzhľadom na jej vyšší vek si pri spievaní piesní niekedy pomýlila slová. Napríklad text piesne č. 377 jednotného katolíckeho spevníka znie: „Slávne meno Márie v srdciach našich nech žije, Mária! Teba uši počujú, teba ústa volajú: Mária!“ Odkedy pani Sklenková pozmenila text na: „...Teba oči počujú, teba ústa volajú: Mária!“, pitelovské ženy cestou na púť spievali už len túto upravenú verziu piesne.4

Dôvodom pútí bola zbožnosť, prosba, no i trest za určitý hriech. Trojdňová pešia púť na Staré Hory sa konala na Turíce – na slávnosť Zoslania Ducha Svätého. Odišlo sa v sobotu a vracalo sa v turíčny pondelok. Druhá púť smerovala do Banskej Štiavnice na dva dni 14. septembra. Chodilo sa pešo cez Močiar. Na čele sprievodu niesli mládenci kríž ovenčený kvetmi, za ním kostolné zástavy, potom kráčali dievky, kňaz, predriekavač modlitieb i piesní, ženy a muži. Niekedy si pútnici časť cesty skrátili jazdou vlakom. Vyprevádzala a vítala ich späť takmer celá dedina pri kríži v lokalite Studničky. Návrat pútnikov netrpezlivo čakali hlavne deti, pretože na púti sa dalo kadečo kúpiť: medovník s obrázkom Panny Márie, medovník v tvare koníka, škapuliar, nožík Sarajevo, ústna harmonika. Jedna z pútí mala, žiaľ, tragický koniec. Cestovalo sa nákladným vlakom. Pätnásťročná Mária Kollárová sedela v otvorených dverách vozňa s vyloženými nohami z vagóna. Keď vlak prechádzal popri nakladacej rampe, nohy sa jej zakliesnili do úzkeho priestoru, až na následky zranenia dňa 5. júla 1947 zomrela.5 Pre rodinu to bolo ďalšie nešťastie po úmrtí Máriinho brata Júliusa Kollára dňa 25. marca 1945 počas ostreľovania obce.

Spomienky Mariána Hárezníka obsahujú časť pravidiel zo zasadacieho poriadku platného v pitelovskom kostole. Boli v ňom zakomponované hodnotové kritériá súvisiace s jednotlivými vekovými skupinami a príslušnosťou k pohlaviu. Východiskovým bodom, od ktorého sa odvíjalo zaujatie konkrétneho miesta v kostole, bolo presbytérium (dávnejšie sanktuárium – svätyňa), najdôležitejšia časť kostola so svätostánkom a v ňom prebývajúcim Pánom Ježišom v podobe premenených hostií. Tu sa tiež nachádzal hlavný oltár s obrazom Krista na kríži. Pred Druhým vatikánskym koncilom (1962 – 1965) slúžil kňaz svätú omšu obrátený tvárou k hlavnému oltáru a chrbtom k veriacim. Po bočných stranách tohto priestoru stáli deti (dievčatá vľavo, chlapci vpravo). Tesne pred presbytériom mali vyhradené miesto slobodné dievky. Stáli v niekoľkých radoch. Za nimi stáli vydaté mladé ženy, pričom postupne ustupovali miesto neskôr vydatým ženám, až sa dostali do uličky medzi lavicami. Starší sedeli v laviciach, ženy dolu a chlapi hore na chóre. Mládenci stáli vpredu na chóre. Vzájomné prepojenie miesta a pohlavia bolo prejavom uplatňovaného princípu prameniaceho v starších ľudových predstavách, podľa ktorých sa mužom prisudzovali pozitívne hodnoty (pravá strana, horná galéria) a ženám negatívne hodnoty (ľavá strana, dolná loď). Žena, ako bytosť so zápornými hodnotami, musela svoju čistotu obhajovať pred zrakom celého spoločenstva. Z toho dôvodu, ak bolo dievča panna, stálo vpredu na mieste symbolickej čistoty. Pokiaľ bolo dievča poškvrnené (prespanka), stálo vzadu na symbolickom mieste nečistoty a pohany. Ďalšia zásada spočívala vo vzťahu mladosť – staroba. Deti, mládež a mladí ľudia, schopní reprodukcie rodu, plní životnej sily a pracovnej potencie, zaujímali predné miesta, kým starší jednotlivci sa s pribúdajúcim vekom posúvali do zadných častí kostola.6

 


[1] Catalogus Venerabilis Cleri Almae Dioecesis Neosoliensis pro Anno MDCCCXVI. Schemnicii, Francisci Joannis Sulzer, 1816, s. 46.
Catalogus Venerabilis Cleri Almae Dioecesis Neosoliensis pro Anno MDCCCXXVII. Neosolii, Susannae Stephani, 1827, s. 50.
Schematismus Almae Dioecesis Neosoliensis pro Anno MDCCCXXXXV. Neosolii, Philippi Machold, 1845, s. 77.
Schematismus Historicus Dioecesis Neosoliensis pro Anno Saeculari MDCCCLXXVI. Neosolii, Philippi Machold, 1876, s. 315.
Schematismus Dioecesis Neosoliensis (Banská Bystrica) pro Anno MCMXLV. Banská Bystrica, Andreae Žabka, 1945, s. 54.
Sčítanie obyvateľov, domov a bytov 2011. Výsledky v multidimenzionálnych tabuľkách. [Online]. Dostupné na: https://census2011.statistics.sk/tabulky.html.

[2] Jančo, M.: 725 rokov obce Pitelová. Pitelová, Miestny národný výbor Pitelová, 1989, s. 13.

[3] Hárezník, M.: Moja rodná dedinka. Súkromný rukopis, 2017.

[4] Respondentka: žena (*1937).

[5] Hárezník, M.: Moja rodná dedinka. Súkromný rukopis, 2017.
Respondentka: žena (*1924).

[6] Apáthyová-Rusnáková, K. – Stoličná, R.: Spoločenstvo obce a rodiny. In: Slovensko. Európske kontexty ľudovej kultúry. Bratislava, Veda, 2000, s. 176 – 179.