Spoločenstvo veriacich

V živote pitelovských predkov mala kresťanská viera mimoriadny význam. Väčšina z nich žila v nepriaznivých sociálnych podmienkach, sužovala ich neúroda, choroby, vojna. So svojou úpenlivou prosbou o pomoc sa obyčajní ľudia mohli často obrátiť iba na Pána Boha, a preto sa modlili doma, v kostole, pri práci i oddychu. Jedine pevná viera, modlitby, náboženské piesne a návštevy kostola im pomáhali zvládať všetky útrapy. Modlitbou však nielen prosili, ale tiež ďakovali a velebili Boha. Matka cirkev sprevádzala Pitelovčanov od kolísky až po hrob a niektorých nebožtíkov si pripomínala i po smrti prostredníctvom omší obetovaných za spásu ich duší. Pitelová bola vždy katolíckou dedinou, o čom svedčia počty veriacich uvedené v starších prameňoch:

• rok 1816, počet rímskokatolíkov – 442;
• rok 1827, počet rímskokatolíkov – 450;
• rok 1837, počet rímskokatolíkov – 434;
• rok 1845, počet rímskokatolíkov – 438;
• rok 1860, počet rímskokatolíkov – 440, počet evanjelikov – 7, počet židov – 6;
• rok 1876, počet rímskokatolíkov – 493, počet evanjelikov – 7, počet židov – 8;
• rok 1945, počet rímskokatolíkov – 870.¹

Podľa vyjadrenia notára, ktorý pôsobil v Trnavej Hore, mala Pitelová dva charakteristické znaky: chudobu a nábožnosť.² Silu viery dokladá už zmienená žiadosť o pridelenie stáleho kaplána do Jastrabej. Prejavovala sa takisto v snahe realizovať finančné zbierky na cirkevné účely, a to i napriek vlastným materiálnym nedostatkom. Pitelovčania svojpomocne zozbierali financie na prístavbu lode ku kaplnke, kostolné zvony či organ (pozri časť Pitelovský kostol). Ani na odslúženie svätej omše za spásu duše zosnulého neváhali vynaložiť nemalú sumu:

„Osvedčenie.
Nižepodpísaná v prítomnosti pána Ernesta Lauka farára, Petra Hanulu a Karola Víťazku jakožto svedkov, 500 kor. slovom päťsto korún deponujem pri jastrabskom farskom úrade ako omšovú základinu na jednu sv. omšu za môjho v Pánu zosnulého manžela Jozefa Hudeca, bývalého obyvateľa pitelovského a farníka rím. kat. farnosti jastrabskej, a prosím, aby za úroky tohoto kapitálu každoročne dľa možnosti 9. januára od jastrabského pána kaplána – v nedostatku kaplánov od pána farára alebo správcu fary – jedna sv. spievaná omša ‚Requiem‘ zvaná v pitelovskom kostole odslúžená bola.
Jestli 9. januára obrady cirkevné túto sv. omšu odbavovať by nedovolili, privolím k tomu, aby ju duchovný iný deň dľa možnosti, ale v mesiaci január odslúžiť mohol. Privolím taktiež ohľadom na malé úroky kapitálu i na obťažnosť cesty do Pitelovej, aby miesto spievanej čítaná (malá) omša odbavená bola v tom páde jestli tak nariadi cirkevná vrchnosť.

V Jastrabej dňa 28. októbra 1913

+Anna Hudec, zakladatelkyňa fundácie
Peter Hanula, menopodpisovateľ zakladateľkyne
V prítomnosti našej:
Ernest Lauko, farár
Peter Hanula, učiteľ
Karol Víťazka, svedok“³

Cez cirkevné sviatky a v nedeľu sa takmer celé lokálne spoločenstvo pravidelne stretávalo na svätej omši, počas ktorej sa v modlitbách utiekali k Bohu. K priebehu bohoslužieb v 40. rokoch 20. storočia sa viaže niekoľko spomienok Mariána Hárezníka (*22. 6. 1936 Pitelová – †24. 6. 2017), syna niekdajšieho pitelovského krčmára:

„Omše cez týždeň nebývali, iba na sviatky a v nedeľu, no i to nie každú. Keď neprišiel kňaz z Jastrabej, otec zvesil zo steny reproduktor, dal ho do okna a ľudia z okolitých domov počúvali omšu z rádia na baterky. Kostol býval vždy plný. Veľké dievky mali vyhradené miesto pred oltárom. Deti po bokoch. Dievčatá na ľavej strane, chlapci na pravej strane. Tam bola aj lavica pána Ferenčíka. Taká krátka, len pre troch. Pár chlapcom vždy dovolili sa k nemu vopchať. Pán Ferenčík bývali hneď oproti kostolu. Vedeli všetko, čo treba robiť v kostole. Každý deň zvonili a aj nám dali štránok (povraz) ťahať. Vtedy už boli starý. Mali dlhé biele vlasy. Keď sme sa hrávali okolo kostola, niekedy nás zavolali k nim do domu. Bývali sám, ale mali veľa mačiek. A plnú izbu všelijakých knižiek, aj také veľmi hrubé. Vždy aj v zime mali veľa jabĺk, lebo mali veľkú záhradu. A potom jablká hocikomu rozdávali. Pán farár chodieval na Pitelovú z Jastrabej, lebo tam bola fara. Raz mala byť omša a pán Ferenčík vyzerali, či už ide pán farár. Keď videli, že už ide zvrchu od kríža dole Kopanicou, tak išli zvoniť. Dozvonili, vyšli z kostola a zbadali, že to nejde pán farár, ale kominár. No a čo teraz? Kominár predsa nevie slúžiť omšu.“
„My sme mali aj druhého kostolníka – Jozefa Páchnika. Býval poniže kostola. Chodil po kostole vyberať do zvončeka. Peniaze sme hádzali do takého pekného mešca z bordového zamatu. Na ňom bol krížik, zlaté strapce a na spodku zvonček. Keď chcel dočiahnuť ďalej do lavice, dal zvonček na dlhú palicu. Ako palicou potriasol, zvonček zazvonil. A čo sa raz stalo. Tetke Čikáloje klipli pri omši oči, zadriemali. Na potvoru akurát vtedy k nim prišiel vyberať do zvončeka. Zvonček zazvonil a kostolom sa rozľahlo: ,Cica, ná. A de tájdeš?!‘ Tetka Čikáloje mali v kostole svoje miesto v lavici. Oni tam vždy sedávali. V kostole sa predmodlievali ruženec. Aj pesničky začínali spievať, keď organista nebol v kostole. Boli veľmi pobožná a už stará. Doma mali kozy, pásavali ich. Aj pri kozách mali v ruke ruženec a modlili sa.“⁴

Pravdupovediac, ktorá pitelovská babka občas v kostole nepodľahla driemotám. Kostol bol pre nich miestom zbožnosti, prítomnosti Boha i stíšenia. Po koľkých z nich osireli miesta v kostolných laviciach, kde pokorne a odovzdane sedávali. Spolu s nimi sa vytratil aj kus pitelovskej histórie. Tetkou Čikáloje volali Pitelovčania Annu Sklenkovú, rod. Kršňovú (*17. 7. 1877 Pitelová – †neznáme). Bývala v dome, kam sa neskôr nasťahovali Ivaničovci (súpisné č. 68). Vzhľadom na jej vyšší vek si pri spievaní piesní niekedy pomýlila slová. Napríklad text piesne č. 377 jednotného katolíckeho spevníka znie: „Slávne meno Márie v srdciach našich nech žije, Mária! Teba uši počujú, teba ústa volajú: Mária!“ Odkedy pani Sklenková pozmenila text na: „...Teba oči počujú, teba ústa volajú: Mária!“, pitelovské ženy cestou na púť spievali už len túto upravenú verziu piesne.⁵

Dôvodom putovania na posvätné miesto mohlo byť úsilie o vyslyšanie prosby, vyjadrenie úprimnej vďaky i kajanie sa z hriechov. Púť na Staré Hory sa konala pri príležitosti sviatku Zoslania Ducha Svätého (Turíce), pripadajúceho na 50. deň po Veľkej noci. Odchádzalo sa v sobotu po rannej svätej omši vo farskom kostole v Jastrabej, a to z Ihráčskej píly po lesnej ceste cez Čiernu vodu, Horné Pršany a Banskú Bystricu. Pútnikov vyprevádzala po okraj dediny skupinka veriacich, ktorí ostali doma, a rovnako ich pri návrate vítala. Na púť chodievali Pitelovčania spravidla hromadne pešo, no občas sa nejaký ten kus cesty odviezli vlakom do Ulmanky (dnes Uľanka, mestská časť Banskej Bystrice) a odtiaľ pokračovali ďalej peši. Pútnici sa domov vrátili v turíčny pondelok večer. K sviatku Povýšenia Svätého kríža (14. september) smerovala púť na Kalváriu v Banskej Štiavnici pešo cez Močiar na dva dni. Sprievod pútnikov bol zoradený podľa veku a pohlavia. Na jeho čele niesol slobodný mládenec kríž ovenčený kvetmi, za ním nasledovali mládenci s kostolnými zástavami, potom kňaz, modleník (kto cestou predriekaval modlitby a predspevoval náboženské piesne), deti od šiestich rokov, muži, mládenci, dievky a ženy. Najdôležitejšie organizačné úlohy pripadali kňazovi. V kostole vyhlasoval termín konania púte, v sprievode mal čestné miesto a podieľal sa na predspevovaní náboženských piesní i predriekaní modlitieb. Cirkev sa snažila, aby na púť išli spoločne celé rodiny, ale nie vždy to bolo možné. Medzi pútnikmi prevažovali ženy, mužov bývalo o čosi menej. Mládenci a dievky sa pútí zúčastňovali často a veľmi radi, lebo mohli nadväzovať vzájomné kontakty. Návrat pútnikov netrpezlivo očakávali hlavne deti, pretože na púti sa dalo kadečo kúpiť: cukríky, lízanky, medovníky v tvare srdiečka, koníka či bábätka, vreckový nožík, ústna harmonika. I keď niečia mama práve na púti nebola, určite zariadila, aby deťom ktosi priniesol malý darček. Dospelí kupovali najmä krížiky, sväté obrázky a ružence, s ktorými sa dávali aj pochovať. Pútničky sa zaujímali tiež o drevený riad, výrobky z prútia, továrensky vyrábané hrnce, rôzne druhy látok, šatky a farebné stužky. Bolo si, veru, z čoho vyberať a sotvakto dokázal vystavenému tovaru úplne odolať.⁶

Spomienky Mariána Hárezníka obsahujú zlomok pravidiel zo zasadacieho poriadku platného v pitelovskom kostole. Boli v ňom zakomponované hodnotové kritériá súvisiace s jednotlivými vekovými skupinami a príslušnosťou k pohlaviu. Východiskovým bodom, od ktorého sa odvíjalo zaujatie konkrétneho miesta v kostole, bolo presbytérium (dávnejšie sanktuárium – svätyňa), najdôležitejšia časť kostola s hlavným oltárom, svätostánkom a v ňom prebývajúcim Pánom Ježišom v podobe premenených hostií. Význam ostatných častí kostola sa vytváral cez vzťahy k nim. V dávnejších predstavách totiž existovali dvojice miest s protikladným pozitívnym a negatívnym nábojom: vpredu a vzadu, vpravo a vľavo, hore a dole. Veriaci boli do týchto miest v kostole zaradení na základe veku a pohlavia. Deti, mládež a mladí ľudia, schopní reprodukcie rodu, plní životnej sily a pracovnej potencie, zaujímali predné miesta, kým starší jednotlivci sa s pribúdajúcim vekom posúvali do zadných častí kostola. Z toho dôvodu stáli deti (dievčatá vľavo, chlapci vpravo) po bočných stranách presbytéria. Tesne pred ním mali vyhradené miesto slobodné dievky. Stáli v niekoľkých radoch. Za nimi stáli vydaté mladé ženy, pričom postupne ustupovali miesto neskôr vydatým ženám, až sa dostali do uličky medzi lavicami. Mládenci stáli vpredu na chóre. Starší ľudia sedeli v laviciach. Mužom patrila pravá strana lode alebo chór, ženám ľavá strana a iba loď kostola. Mladé ženy si do lavíc sadali až po prvom pôrode. Vzájomné prepojenie miesta a pohlavia bolo prejavom princípu, v zmysle ktorého sa mužom prisudzovali pozitívne hodnoty (pravá strana, horná galéria) a ženám negatívne hodnoty (ľavá strana, dolná loď). Žena, ako bytosť so zápornými hodnotami, musela svoju čistotu obhajovať pred zrakom celého spoločenstva. Preto, ak bolo dievča panna, stálo vpredu na mieste symbolickej čistoty. Pokiaľ bolo dievča poškvrnené (prespanka), stálo vzadu na symbolickom mieste nečistoty a pohany. V tradičnom spoločenstve mali ženy oproti mužom menejcenné postavenie. Podriadená pozícia ženy voči mužovi bola zakotvená právne prevzatím jeho priezviska a symbolicky založením čepca na hlavu mladuchy. V takomto spoločenstve pramenila nečistota ženy z narúšania poriadku sveta, v ktorom rovnako platila priorita muža. Jednoducho všetko to, čo muž nemal, prekračovalo normu sveta a bolo nečisté (menštruujúca žena, tehotná žena, žena pri pôrode, žena v šestonedelí atď.). Obradmi a zvykmi, resp. zákazmi a príkazmi, sa spoločenstvo snažilo vyhnúť znečisteniu, teda nebezpečenstvu, ktoré mohlo spôsobiť fatálne narušenie usporiadaného sveta. Z toho dôvodu sa napríklad žena počas šestonedelia musela zdržiavať doma a nesmela vykonávať určité práce, lebo by mohla privodiť nešťastie. Zasadací poriadok v kostole odrážal i hospodársky prínos obyvateľov dediny. Najbližšie k oltáru sedeli majetnejší gazdovia produktívneho veku a osoby s prestížnym postavením v obci (napr. richtár, prísažní). Najďalej od oltára sedávali sociálne najnižšie vrstvy. Túto skupinu uzatvárali žobráci, ich miesta boli pri vchode, prípadne aj vonku pred ním.⁷

[1] Catalogus venerabilis cleri almae dioecesis Neosoliensis pro anno MDCCCXVI. Schemnicii: Franciscus Joannes Sulzer, 1816, s. 46.
Catalogus venerabilis cleri almae dioecesis Neosoliensis pro anno MDCCCXXVII. Neosolii: Susanna Stephani, 1827, s. 50.
Schematismus almae dioecesis Neosoliensis pro anno MDCCCXXXVII. Neosolii: Philippus Machold, 1837, s. 69.
Schematismus almae dioecesis Neosoliensis pro anno MDCCCXXXXV. Neosolii: Philippus Machold, 1845, s. 77.
Schematismus dioecesis Neosoliensis pro anno MDCCCLX. Neosolii: Philippus Machold, 1860, s. 50.
Schematismus historicus dioecesis Neosoliensis pro anno saeculari MDCCCLXXVI. Neosolii: Philippus Machold, 1876, s. 315.
Schematismus dioecesis Neosoliensis (Banská Bystrica) pro anno MCMXLV. Banská Bystrica: Andreas Žabka, 1945, s. 54.

[2] Jančo, M.: 725 rokov obce Pitelová. Pitelová: Miestny národný výbor Pitelová, 1989, s. 13.

[3] Dokument bol prepísaný bez štylistických úprav. Pôvodný pravopis bol korigovaný minimálne, upravené boli len drobné pisárske chyby a zjavné preklepy.
Diecézny archív, Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Banská Bystrica, fond Spisy farských úradov 1895 – 1920, Farský úrad v Jastrabej, šk. č. 48.

[4] Hárezník, M.: Moja rodná dedinka. Súkromný rukopis, 2017.

[5] Respondentka: žena (*1937).

[6] Hárezník, M.: Moja rodná dedinka. Súkromný rukopis, 2017.

[7] Apáthyová-Rusnáková, K. – Stoličná, R.: Spoločenstvo obce a rodiny. In: Slovensko. Európske kontexty ľudovej kultúry. Bratislava: Veda, 2000, s. 176 – 179.
Beňová, K.: Žena v tradičnej kultúre Slovenska: menštruácia, panenstvo, materstvo (so zameraním na nečistotu a tabu). In: AntropoWebzin, 3/2010, s. 161 – 168. [Online]. Dostupné na: http://www.antropoweb.cz/cs/zena-v-tradicnej-kulture-slovenska-menstruacia-panenstvo-materstvo-so-zameranim-na-necistotu-a-tabu.
Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska II. Bratislava: Veda, 1995, s. 361 (heslo: žena).