Čo o Pitelovčanoch hovoria matriky

Matriky sú verejné knihy, do ktorých sa zapisovali a zapisujú najdôležitejšie údaje zo života človeka: narodenie (krst), uzavretie manželstva a úmrtie (pohreb). Vznikli ako forma evidencie obyvateľstva pre cirkevné potreby. Hlavná príčina zavedenia matrík spočívala v postavení a úlohe cirkvi v stredoveku. Cirkev, nositeľka oficiálnej vzdelanosti, ovplyvňovala celé spoločenské vedomie a bola neoddeliteľnou zložkou spoločnosti. Svojou ideologickou pôsobnosťou nielen v duchovnej sfére, ale i vo výkone verejnej správy a práva, udržiavala ľud v poslušnosti a zároveň sa snažila získať kontrolu nad všetkými udalosťami spätými s osobným stavom každého človeka. Tomuto účelu mali poslúžiť aj matriky.

Snaha o zavedenie matrík siaha až do doby II. lateránskeho koncilu v roku 1139, keď sa prvýkrát hovorilo o ich potrebe z hľadiska udržania cirkevnej disciplíny medzi obyvateľstvom vo veciach monogamie manželstva a pristupovania k sviatostiam. Trvalo však ešte niekoľko desaťročí, kým sa matriky stali skutočnosťou. V Uhorsku sa cirkevné kruhy začali zaoberať vedením matrík v roku 1515 na synode vo Vespréme. Konkrétne bolo farárom nariadené viesť register, do ktorého mali zapisovať mená pokrstených, ich rodičov i krstných rodičov a dátumy krstov. Mal sa tak dať kedykoľvek zistiť vek a príbuzenské väzby snúbencov, aby sa zabránilo sobášom neplnoletých osôb či osôb z blízkeho príbuzenstva. Stav zachovania cirkevných matrík nenasvedčuje, že by sa toto nariadenie naozaj dodržiavalo. K všeobecnému rozšíreniu matrík prispel nástup reformácie, vznik evanjelickej cirkvi augsburského vyznania a kalvínskej cirkvi. V záujme obnovenia cirkevnej jednoty sa v roku 1545 zišiel koncil v Tridente, kde sa znovu venovala pozornosť evidencii veriacich v matrikách. Výsledkom 24. zasadnutia Tridentského koncilu v novembri 1563 bolo vyhlásenie doktríny o sviatosti manželstva ako dobrovoľného a nerozlučiteľného zväzku. Koncil nariadil presný postup jeho uzavretia a vedenie kníh sobášených. Manželstvo mohlo byť uzavreté len medzi pokrstenými osobami, čím Tridentský koncil zdôraznil tiež nutnosť vedenia kníh pokrstených. Realizácia uznesení koncilu bola prerokovaná na synodách v Trnave v rokoch 1564 a 1611.

Pápež Pavol V. vydal v roku 1614 Rímsky rituál – knihu s podrobnými pokynmi na vysluhovanie sviatostí a vykonávanie náboženských obradov. Táto liturgická príručka ustálila povinnosť v každej farnosti viesť knihu pokrstených, birmovaných, sobášených, zomrelých a knihu o stave duší (veriacich). Obsahovala i vzory zápisov do jednotlivých kníh s presným určením údajov. Na príkaz ostrihomského arcibiskupa bol podľa Rímskeho rituálu vypracovaný Ostrihomský rituál (1625), záväzný pre katolíkov v Uhorsku.

Napriek nariadeniam a opatreniam cirkevných vrchností zostávalo zavedenie matrík do praxe neuspokojivé. Z toho dôvodu Trnavská synoda v roku 1638 nariadila pri kanonických vizitáciách kontrolovať na farách knihy pokrstených i sobášených a zistené nedostatky sankcionovať. Vďaka vytrvalosti katolíckej cirkvi sa matriky v druhej polovici 17. storočia stali samozrejmosťou, čo bolo nepochybne spojené s konsolidáciou pomerov v nej a nástupom rekatolizácie.

Katolícke matriky sa spočiatku viedli v latinčine. V roku 1836 bolo zavedené používanie maďarčiny tam, kde sa aj bohoslužby konali v tomto jazyku. Zákonným článkom VI/1840 už bolo výslovne prikázané viesť matriky do troch rokov po maďarsky všade. Toto nariadenie platilo do roku 1851, keď sa väčšina rímskokatolíckych farárov vrátila k latinčine. Národnostný zákon z roku 1868 umožnil farským úradom, aby si jazyk zvolili ľubovoľne (ostalo sa prevažne pri latinčine alebo maďarčine). Zápisy v najstarších matrikách boli riadkové, v tvare súvislého textu. Neskôr sa písalo do ručne narysovaných rubrík a v druhej polovici 19. storočia do predtlačených stĺpcov. Čím starší pôvod zápisy majú, tým sú strohejšie a neraz informačne neúplné. Obsahujú iba najzákladnejšie údaje, no v mnohých prípadoch absentujú i tie.

Zákonným článkom XXXIII/1894 boli od 1. októbra 1895 zriadené štátne matričné obvody, v sídlach ktorých sa začali viesť štátne matriky. Cirkevné matriky odvtedy stratili charakter úradných kníh a viedli sa ďalej len pre vnútornú potrebu cirkvi, ale ponechala sa im hodnovernosť i dôkazná sila pre vydávanie matričných výpisov z obdobia do uzákonenia štátnych matrík. Zákonom č. 268/1949 Zb. s účinnosťou od 1. januára 1950 prešla pôsobnosť v matričných veciach na miestne národné výbory. Cirkevné matriky spred roku 1895 boli vyhlásené za majetok štátu a prostredníctvom národných výborov od roku 1952 postupne sústredené do štátnych archívov.¹

Pitelová bola najprv filiálnou obcou rímskokatolíckej farnosti Svätý Kríž (dnes Žiar nad Hronom). Po reorganizácii cirkevnosprávneho usporiadania na území dnešného Slovenska v roku 1776 sa zakladali farnosti nové, resp. došlo k preskupeniu filiálok v rámci farností už existujúcich. Zmeny sa dotkli tiež Pitelovej, ktorá od roku 1778 patrila do rímskokatolíckej farnosti Jastrabá.² Matričné knihy oboch týchto farností sú súčasťou rozsiahlej Zbierky cirkevných matrík Štátneho archívu v Banskej Bystrici.

Historické cirkevné matriky síce prevzali do odbornej správy štátne archívy, no postupom času sa výnimočne podarilo objaviť nejaké roztratené či zabudnuté kusy vo farských knižniciach a archívoch. Na Farskom úrade v Žiari nad Hronom zostala takto uložená Matrika pokrstených, sobášených a zomrelých rímskokatolíckej farnosti Svätý Kríž, zv. I, 1668 – 1718. Aktuálne sa nachádza v archíve Banskobystrickej diecézy, sídliacom v priestoroch bývalého kňazského seminára v Badíne. Z rokov 1719 – 1743 cirkevné matriky svätokrížskej farnosti chýbajú, čo pri tvorbe rodokmeňa komplikuje až znemožňuje nadviazať na zachované matričné záznamy od roku 1744. Najstaršia svätokrížska cirkevná matrika je však nezastupiteľným prameňom poznania rodových súvislostí, akými sú vtedajšie pitelovské priezviská alebo miesto pochovávania Pitelovčanov.

Pre genealogický výskum pitelovských rodov sú najzásadnejšie tieto matriky:

Svätý Kríž, rímskokatolícka farnosť

• matrika pokrstených (narodených): 1744 – 1764, 1764 – 1864
• matrika sobášených: 1744 – 1777, 1777 – 1895
• matrika pochovaných (zomrelých): 1744 – 1777

Jastrabá, rímskokatolícka farnosť

• matrika pokrstených (narodených): 1766 – 1852, 1853 – 1879, 1880 – 1896
• matrika sobášených: 1777 – 1877, 1877 – 1896
• matrika pochovaných (zomrelých): 1778 – 1854, 1854 – 1873, 1873 – 1896

Štátne matriky

• rodná matrika matričného obvodu Jastrabá (Bartošova Lehôtka): 1895 – 1901
• úmrtná matrika matričného obvodu Jastrabá (Bartošova Lehôtka): 1895 – 1904

Uvedené cirkevné matriky sú v zdigitalizovanej forme zverejnené na stránke Genealogickej spoločnosti pri Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní https://www.familysearch.org/ (Svätý Kríž, Jastrabá). Vymenované štátne matriky sú v podobe kníh uložené v archívnom pracovisku v Kremnici. Ostatné štátne matriky neboli v čase bádania (rok 2019) ešte odovzdané do archívnej starostlivosti. Keďže štátne matriky existujú iba od roku 1895, cirkevné matriky predstavujú výlučný zdroj informácií o predošlých generáciách až do konca 19. storočia. Pozrieme sa teda, čo môžeme z týchto historických dokumentov zistiť o Pitelovčanoch. Vyhodnotíme údaje za všetky osoby obsiahnuté v rodokmeni obce Pitelová (bližšie pozri časť Rodokmeň obce Pitelová), ktoré boli do schematickej postupnosti predkov zaevidované práve na základe zápisov v dostupných cirkevných i štátnych matrikách (okrem najstaršej svätokrížskej cirkevnej matriky).

[1] Sarmányová-Kalesná, J.: Cirkevné matriky na Slovensku zo 16. – 19. storočia. Bratislava: Odbor archívnictva MV SR, 1991, s. 4 – 10.

[2] Schematismus historicus dioecesis Neosoliensis pro anno saeculari MDCCCLXXVI. Neosolii: Philippus Machold, 1876, s. 314 – 315.