Matrika pochovaných (zomretých)

Úmrtné matriky boli z hľadiska cirkevnej potreby menej významné, pretože posledné pomazanie mohol veriaci prijať bez kanonických prekážok i viackrát v živote. Z toho dôvodu sa spomedzi ostatných matrík začali viesť najneskôr.1 Už sme spomenuli, že Trnavská synoda v roku 1638 nariadila pri kanonických vizitáciách kontrolovať na farách matriky pokrstených a sobášených, nie však matriky zomretých. Knihy tak spočiatku vyvolávajú dojem, že na nich veľmi nezáležalo. Okrem toho sú najstaršie zápisy v nich mimoriadne strohé. V tom lepšom prípade kňaz uviedol, kedy vykonal pohreb, meno pochovaného, jeho bydlisko, približný vek a dátum úmrtia. Inokedy napísal iba počet pochovaných detí v príslušnom kalendárnom mesiaci alebo to, že 17. júla 1772 pochoval zhruba štvorročné dieťa pitelovského kováča. Občas sa zdá, že pohreby nie sú zapísané všetky. Vzhľadom na veľkosť farnosti je ich akosi podozrivo málo. Za rok 1792 nie je dokonca zapísaný pohreb ani jedného obyvateľa Pitelovej. Pán farár Filip Pichlmayr začal totiž v roku 1791 evidovať Pitelovčanov dodatočne na konci kalendárneho roku, nie chronologicky. Údaje mal azda zaznačené na samostatnom papieri. Keď 30. decembra 1792 v Jastrabej umrel, jeho poznámky sa pravdepodobne stratili.

Matričné záznamy sa postupne stali detailnejšími, čím z nich môžeme zistiť miesto pôvodu (narodenia) zosnulého (ak nepochádzal z miesta, kde umrel), jeho sociálne postavenie (povolanie), stav (slobodný, ženatý alebo vdovec), meno blízkeho príbuzného (rodičia či životný partner), zaopatrenie zomierajúceho sviatosťami, dĺžku trvania manželstva (novšie dátum posledného sobáša), meno pochovávajúceho (kňaza, kaplána, prípadne učiteľa).

Od 1. januára 1843 sa do matriky zomretých rímskokatolíckej farnosti Jastrabá zapisovalo aj miesto pohrebu. Po zaradení filiálnej obce Pitelová do jastrabskej farnosti boli obyvatelia dediny takmer iste pochovávaní na pitelovskom cintoríne, ktorý vznikol okolo roku 1778. Pozostalí sa snažili mŕtveho pochovať čo najskôr, podľa najstarších dochovaných matrík na druhý deň po smrti. Tereziánske nariadenia zaviedli pochovávanie až na tretí deň po skone, no za niektorých okolností sa tieto predpisy nedodržiavali, napríklad počas ohrozenia obyvateľstva epidémiami.2 Takisto nie je vôbec výnimočné nájsť naďalej zápis o pochovaní malých detí nasledujúci deň po ich úmrtí. Pohreby detí do sedem rokov mali jednoduchú formu. Vyplývalo to z kresťanského učenia, že dieťa nedospelo k používaniu vlastného rozumu, a teda k Bohu putovala nevinná duša, čo malo byť dôvodom radosti.3 Cirkevný obrad často vykonával pitelovský učiteľ.

Až do polovice 20. storočia bola smrť pevnou súčasťou rodín. Neexistovali domy smútkov, mŕtvi neumierali v nemocniciach, ale v kruhu svojich blízkych, v domácom prostredí, kde ostávali ešte tri dni po smrti. Z toho dôvodu sa bydlisko zosnulého zapísané v matrike stotožňuje s miestom jeho úmrtia. Presné miesto skonu sa vypisovalo len vtedy, keď človek nezomrel doma, napríklad:

  • Adam Záhorec, rod. Palčík (*1748 Stará Kremnička – †3. 4. 1799 Bartošova Lehôtka) – bol nájdený zamrznutý pri včelích úľoch oproti Bartošovej Lehôtke za sochou svätého Donáta, kde celú noc ležal v snehu, no keďže ešte javil známky života, bol rozhrešený a mimoriadne zaopatrený sviatosťami, v tom momente naposledy vydýchol;         
  • Helena Páchniková, rod. Dovičiarová (*4. 4. 1777 Pitelová – †18. 6. 1800 Ihráč) – v ihráčskych lesoch bola pritlačená padajúcim ťažkým stromom a s pomliaždeninami i zlomeninami po istom čase zomrela.

Pokiaľ niekto z Pitelovčanov umrel mimo svätokrížskej/jastrabskej farnosti, k prevozu tela nedochádzalo. Dotyčný bol pochovaný v mieste, kde k smrti došlo, a súčasne aj zapísaný do matriky zomretých príslušnej farnosti, čo potom spôsobuje ťažkosti pri zisťovaní dátumu smrti niektorých osôb. Iba veľmi zriedkavo sa o takomto úmrtí urobila poznámka aj do tunajšej matriky. Výnimočnými záznamami tohto typu v matrike zomretých farnosti Jastrabá sú:

  • Ján Malach (*1758 – †21. 4. 1795 Nemčiňany) – bol zavalený mlynským kameňom (v mlyne) pri Nemčiňanoch po prevrhnutí voza;
  • Laurinec Piatrik (*8. 8. 1762 Pitelová – †1. 7. 1795 Dunajská Nová Ves) – utopil sa v prameni rieky v Dunajskej Novej Vsi (dnes súčasť obce Nová Dedinka) a mŕtvy bol vytiahnutý prievozníkom, ktorý viezol syr do Viedne;
  • Michal Žiak (*22. 9. 1761 Pitelová – †15. 8. 1795 Balážske Ďarmoty) – utopil sa v rieke Ipeľ pri mestečku Balážske Ďarmoty v Novohradskej stolici;
  • Pavol Piatrik (*7. 1. 1785 Pitelová – †15. 8. 1795 Balážske Ďarmoty) – utopil sa v rieke Ipeľ počas snahy o záchranu topiaceho sa Michala Žiaka.

Ďalším zaujímavým údajom, ktorý do matriky pribudol v neskoršom období, bola príčina úmrtia. Môžeme tak získať obraz o tom, na čo najčastejšie Pitelovčania zomierali, i keď zápisy majú isté obmedzenia. Zaznamenaná príčina smrti totiž nie vždy zodpovedala skutočnému ochoreniu, závisela od úrovne medicínskych vedomostí kňaza alebo členov rodiny. Niekedy sa ako príčina smrti uviedol len vonkajší príznak vyvolaný chorobou (napr. hnačka, horúčka), pričom skutočné ochorenie ostalo neznáme. Ľudí sužovali rôzne choroby, hlavne tuberkulóza, kašeľ, kiahne, celková slabosť, podvýživa, vodnatieľka. V rámci opisu udalostí v 19. storočí sme spomenuli niekoľko epidémií cholery, ktoré podstatne preriedili mestské i dedinské obyvateľstvo. V Pitelovej sa cholera objavila najmä v roku 1831, 1855 a 1873. Vyskytli sa tiež nešťastné udalosti, napríklad zásah bleskom, udupanie koňom, utopenie, privalenie, vraždy či neúmyselné zabitia. Hoci vrážd bolo málo, stávali sa. Často k nim dochádzalo v krčmách počas bitiek. Na ilustráciu stavu vyberáme:

  • Helena Záhorcová (*13. 4. 1780 Pitelová – †9. 9. 1799) – bola zasypaná obilím v sile a nájdená až o jedenásť dní;
  • Jozef Matej Páchnik (*6. 2. 1807 Pitelová – †20. 7. 1867; poch. Stará Kremnička) – usmrtený padajúcim stromom počas výrubu v lese;
  • Ján Puliš (*1. 6. 1838 Vieska – †4. 4. 1875; poch. Pitelová) – zomrel na následky zranenia hlavy utrpeného v bitke;
  • Juraj Novodomec (*11. 4. 1852 Pitelová – †18. 8. 1873; poch. Pitelová) – utopil sa počas kúpania;
  • Juraj Kubík (*10. 8. 1852 Pitelová – †8. 5. 1882; poch. Pitelová) – zomrel na následky udupania koňom;
  • Juraj Struhár (*18. 4. 1843 Jastrabá – †2. 7. 1885; poch. Jastrabá), manžel Anny Malachovej z Pitelovej – zasiahnutý bleskom na poli.

Dojčatá zomierali na následky nedostatočnej výživy a starostlivosti, staršie deti, ktoré zostávali bez dohľadu, neraz v dôsledku rozličných nehôd, napríklad:

  • Michal Hudec (*14. 9. 1858 Pitelová – †3. 10. 1863; poch. Pitelová) – utopil sa v jame plnej vody pri dome;
  • Rozália Kubíková (*27. 9. 1871 Pitelová – †4. 10. 1876; poch. Pitelová) – zomrela nešťastne pri vzbĺknutí ohňa v poli po tom, čo jej začala horieť zadná strana odevu;
  • Juraj Podhora (*6. 11. 1881 Pitelová – †18. 6. 1885; poch. Pitelová) – spadol do studne a utopil sa.

Detská úmrtnosť bola vysoká v dôsledku nákazlivých ochorení, predovšetkým kiahní, ktoré v určitých rokoch doslova kosili deti. Napríklad v decembri 1795 a v priebehu roka 1796 zomrelo na kiahne 17 pitelovských detí, v roku 1804 ochoreniu podľahlo 14 detí, v roku 1834 rovnako 14 detí a 1 dospelá žena z Pitelovej.

Najviac ľudí zomieralo v prvých troch mesiacoch kalendárneho roku a z toho podstatne v marci, čo mohlo súvisieť so sezónnym zdravotným preťažením organizmu (Marec, poberaj sa starec.). Najmenej úmrtí pripadalo na obdobie od júna do augusta.

Mŕtvonarodené deti sa začali do matrík zapisovať až koncom 19. storočia, a to iba do krstnej matriky. Za celé skúmané obdobie nenájdeme v matrikách zomretých ani jeden záznam o samovrahovi. Takéto osoby boli pochovávané bez kresťanských obradov, mimo dedinu, na krížnych cestách, ktorým sa prisudzoval magický význam spojený s predstavou o hraniciach svetov, alebo priamo na mieste, kde si siahli na život, až neskôr pri plote cintorína. Ich hroby sa označili krížom, kopou kamenia či haluzia.4 Cirkev tento spôsob smrti zakazovala, preto kňazi nemali dôvod samovrahov pochovať a tým pádom ani zapísať do zoznamu cirkevne pochovaných.

Dospelí ľudia sa v 18. – 19. storočí dožívali nižšieho priemerného veku ako dnes: 45 rokov muži, 44 rokov ženy. Úmrtnosť žien vo veku od 25 do 35 rokov bola o jednu tretinu vyššia oproti úmrtnosti mužov tejto vekovej kategórie. Príčinami mohli byť choroby, vyčerpanosť, nedostatočná strava, hygiena a starostlivosť pred pôrodom i po ňom. Niektoré zápisy v matrikách sa nás snažia presvedčiť, že vo svätokrížskej farnosti žili aj storoční a starší ľudia, napríklad:

  • Ondrej Malach z Pitelovej zomrel 2. apríla 1747 vo veku cca 100 rokov;
  • Alžbeta Kaňová z Pitelovej zomrela 16. januára 1754 vo veku cca 100 rokov;
  • Anna Kuricová z Pitelovej zomrela 12. marca 1754 vo veku cca 113 rokov.

Vek osôb bol však uvádzaný nepresne, stanovovaný odhadom a často nadsadený. Zrobení poddaní vyzerali zrejme oveľa starší. S istotou vieme potvrdiť, že k dlhovekým Pitelovčanom patrili deväťdesiatnici v 20. storočí a v druhom desaťročí 21. storočia Paulína Páločná, rod. Kollárová (*13. 11. 1913 Pitelová – †4. 12. 2016; poch. Pitelová), ktorá sa dožila úctyhodných 103 rokov.

Ukážka štátnej úmrtnej matriky matričného obvodu Jastrabá (Bartošova Lehôtka) z prelomu 19. a 20. storočia.
Zdroj: Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Obvodný notársky úrad pre Kremnicu a okolie za roky 1893 – 1944, úmrtná matrika matričného obvodu Jastrabá (Bartošova Lehôtka), 1895 – 1904, zv. 1.

 


[1] Zemene, M. R.: Genealogické pramene v katolíckych archívoch. In: Príručka ku genealogickému výskumu na Slovensku a v slovacikálnom zahraničí 1. Martin, Slovenská genealogicko-heraldická spoločnosť, 2004, s. 187.

[2] Kohútová, M. – Šišmiš, M.: Slovenské rodiny od 16. do začiatku 20. storočia. In: Príručka ku genealogickému výskumu na Slovensku a v slovacikálnom zahraničí 1. Martin, Slovenská genealogicko-heraldická spoločnosť, 2004, s. 55.

[3] Feglová, V. – Jakubíková, K.: Rodinné obyčaje. In: Slovensko. Európske kontexty ľudovej kultúry. Bratislava, Veda, 2000, s. 234.

[4] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. a II. Bratislava, Veda, 1995, s. 277 (heslo: krížne cesty) a s. 138 (heslo: samovrah).