Matrika pokrstených (narodených)

Zo záznamov v matrike pokrstených sa dá vyčítať meno dieťaťa, mená jeho rodičov, krstných rodičov, krstiaceho kňaza a od roku 1852 aj dátum narodenia. V starších záznamoch sa evidoval iba dátum krstu, pretože mali prioritne potvrdiť, či novorodenec prijal sviatosť krstu a stal sa členom cirkevného spoločenstva.

Krst sa vykonával väčšinou na druhý deň po narodení, ba dokonca niekedy v ten istý deň, a to z dôvodu vysokej detskej úmrtnosti. Ľudia verili, že nepokrstené deti sa po smrti zjavujú po nociach a plačú. Občas nájdeme poznámku, že novorodenca núdzovo pokrstila babica. Takéto zápisy sa dajú spoznať podľa toho, že v nich chýbajú krstní rodičia a meno dieťaťa, prípadne je pomenované ako Eva alebo Adam. Núdzovo boli krstené deti, ktoré sa narodili veľmi slabé a hrozilo, že neprežijú cestu do kostola. Na krst prinášali dieťa zvyčajne krstná mama s babicou. Matka sa obradu krstu nezúčastňovala. Pre ženu po pôrode totiž platili obmedzenia motivované dávnymi predstavami o jej „nečistote“. Znamenalo to, že je v moci zlých síl, pred ktorými ju treba chrániť, ale tiež chrániť okolie pred jej škodlivým vplyvom. Základným spôsobom ochrany bolo oddelenie a zakrytie kúta izby, kde sa nachádzalo lôžko šestonedieľky, takzvanou kútnou plachtou. Žena sa počas šestonedelia musela zdržiavať doma a nesmela vykonávať určité práce, lebo by mohla privodiť nešťastie (napr. kravy ňou podojené by stratili mlieko; studňa, z ktorej by nabrala vodu, by sčervivela). Celý čas trávila s dieťaťom za kútnou plachtou, kam jej vydaté ženy (kmotra, príbuzné, susedy, priateľky) nosili i jedlo. Pre všetkých cudzích ľudí platil zákaz vstupu do domu. Obyčaje uplatňované v období šestonedelia boli síce motivované vierou v pôsobenie nadprirodzených síl, no pre ženu znamenali zabezpečenie potrebného pokoja, oddychu a stáleho kontaktu s dieťaťom. Zaužívané obmedzenia skončili očistným cirkevným obradom (vádzkou) najneskôr po šiestich týždňoch od pôrodu. Pozostával z posvätenia rodičky kňazom a obídenia oltára s horiacou sviečkou v ruke.¹

V matrike pokrstených sa ďalej stretávame s bydliskom rodičov i krstných rodičov, ich sociálnym postavením (povolaním), od roku 1824 tiež s dievčenským priezviskom matky a rôznymi dodatočnými poznámkami, týkajúcimi sa hlavne dátumu sobáša alebo smrti pokrsteného. Krížik pri mene krstenca znamená, že dotyčné dieťa zanedlho zomrelo. Až do 50. rokov 20. storočia sa pôrody odbavovali v dome rodičky, preto sa bydlisko rodičov stotožňuje s miestom narodenia dieťaťa. Chvíľa pôrodu mohla ženu zastihnúť i mimo príbytku, napríklad pri práci na poli, ale presná lokalita, kde k tomu došlo, sa do matriky nezapisovala.

Obvykle všetky deti jednej rodiny mali tých istých krstných rodičov, resp. prizýval sa aspoň manžel už raz zvolenej krstnej mamy (a takisto opačne manželka krstného otca), keďže dvojica krstných rodičov často netvorila manželský pár. Mohli to byť susedia, priatelia, zriedkavejšie príbuzní rodičov pokrsteného dieťaťa, s ktorými sa navzájom stali kmotrovcami a kmotrovský vzťah si opätovali.

Súčasťou krstu bolo udelenie krstného mena. Zvyklo sa dávať meno po rodičoch (najmä pri prvorodených deťoch), starých rodičoch, neraz aj po zosnulom súrodencovi, čomu sa však niektoré matky naopak vyhýbali, lebo by tým vraj mohli dieťaťu uškodiť. Najrozšírenejšie boli mená: Mária, Anna, Ján, Jozef. Obľúbené boli teda mená svätých, aby mal krstenec patróna ako svoj vzor. Pri krstných menách sa navyše uvádzalo, podľa ktorého svätca rodičia pomenovali dieťa. Často to vidieť u Jánov (Krstiteľ, apoštol a evanjelista, Nepomucký) a Františkov (Saleský, Xaverský, Assiský). Patrón sa tiež považoval za ochrancu krstenca, preto deti dostávali niekedy viac mien. Pár takýchto prípadov sa vyskytlo i v Pitelovej. Obyčajne platilo, že čím lepšie situovaní a vzdelanejší rodičia, tým viac mien dieťa dostalo.

Deti narodené mimo manželstva boli zapisované ako spurius alebo illegitimus (nemanželský). V novších dobách sa nelegitímnosť detí slobodných matiek značila v samostatnej rubrike. Väčšina takýchto novorodencov po narodení zakrátko zomrela. Nepochybne aj v dôsledku situácie, v akej sa ich matky i deti samotné ocitli. Spoločnosť slobodné matky odcudzovala, nazývali ich prespankami. Cirkevné sankcie boli prísne. Prespanka mala do pôrodu osobitné miesto v kostole, dakde ju vykričali z kancľa, nepripustili na vádzku. Neminula ju spoločenská izolácia. Nepatrila medzi dievky ani medzi ženy, podľa toho sa musela obliekať, krstiny sa odbavovali potichu.² Aby sa rodina vyhla či zmiernila tlak verejnej mienky, snažila sa dcéru čím skôr vydať. Hoci aj zatajovaním tehotenstva a za muža, ktorý nebol biologickým otcom dieťaťa. Paulíne Jančovej (*21. 6. 1840 Ihráč – †15. 12. 1866; poch. Pitelová) sa toto konanie vypomstilo. Keď sa jej narodila dcéra Mária (*1. 3. 1865 Pitelová – †5. 4. 1865; poch. Pitelová), kňaz do matriky napísal, že matkou dieťaťa je Paulína Jančová, ktorú z domu vyhnal manžel Matej Dovičiar, lebo po sobáši sa ukázalo, že pod srdcom nosí cudzie dieťa. Zápisy o narodení nelegitímnych detí v Pitelovej sa objavujú prevažne v druhej polovici 19. storočia. K tomu mohol, okrem iného, prispieť nový branný zákon, ktorý vstúpil do platnosti v 60. rokoch a nariaďoval uzavrieť manželstvo až po absolvovaní povinnej vojenskej služby. Ak sa rodičia po narodení dieťaťa zosobášili, dieťa bolo dodatočne legitimizované, čo sa zaznačilo do poznámky v matrike a meno otca sa dopísalo k menu matky. Otec nemanželského dieťaťa sa inak neuvádzal. Výnimkou sú len dva prípady vdov, keď sa v jednej situácii otec k dieťaťu dobrovoľne prihlásil a v druhej situácii kňaz zaznamenal meno pravdepodobného otca.

Pitelovčanky privádzali deti na svet s rôznym časovým odstupom. Doba od sobáša po prvý pôrod bývala v priemere 29-mesačná. Priemerný medzipôrodný interval trval 35 mesiacov, no u konkrétnych rodín sa mohli vyskytovať intervaly od necelého roku až do troch rokov a viac. V prípade úmrtia novorodenca sa interval medzi ním a ďalším dieťaťom podstatne skrátil. Najviac detí sa narodilo v januári až marci, najmenej v apríli až júli.

Priemerný vekový rozdiel medzi prvým a posledným súrodencom spoločného otca bol 15 rokov, v prípade spoločnej matky 12 rokov, pričom najväčší zistený za spoločného otca až 42 rokov a spoločnú matku 27,5 roka.

Ženy rodili v priemere 4,5 detí za svoj život. Najviac detí, celkom 13, porodila Katarína Štefanovičová, rod. Štefanková (*1740 Pitelová – †7. 5. 1790) a Anna Záhorcová, rod. Mikulová (*28. 5. 1857 Budča – †22. 9. 1898). Napriek všeobecne vysokej pôrodnosti zostávalo veľa rodín málopočetných. Hoci Anna Záhorcová porodila 13 detí, 9 z nich pochovala ešte počas svojho života a 10. dieťa zomrelo krátko po jej smrti. Až 43 % detí sa nedožilo ani 5 rokov. S postupujúcim vekom síce úmrtnosť klesala, no deti do 15 rokov tvorili presne polovicu z celkového počtu zomrelých.

Najvyšší vek pri poslednom pôrode dovŕšila Anna Kubíková, rod. Ďurková (*3. 2. 1821 Pitelová – †21. 8. 1883; poch. Pitelová). Syna Františka porodila ako 49-ročná. Najvyšší vek muža pri narodení posledného dieťaťa dosiahol Ján Belička (*4. 5. 1768 Kľačany – †16. 2. 1854; poch. Kľačany), ktorý sa oženil s Annou Čabákovou z Pitelovej. Dcéra Terézia Beličková sa narodila, keď mal Ján 66 rokov. Spomedzi mužov žijúcich priamo v Pitelovej sa najstarším otcom stal Jakub Hudec (*22. 7. 1762 Pitelová – †11. 12. 1831), a to vo veku 64 rokov.

[1] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska II. Bratislava: Veda, 1995, s. 232 (heslo: šestonedieľka).
Jakubíková, K.: Rodinné obyčaje. In: Tradície slovenskej rodiny. Bratislava: Veda, 1997, s. 166 – 168.

[2] Švecová, S.: Premeny v živote člena rodiny. In: Tradície slovenskej rodiny. Bratislava: Veda, 1997, s. 83.