Matrika sobášených

V sobášnej matrike môžeme nájsť zapísané tieto údaje: dátum sobáša; mená sobášených, ich rodičov (resp. aspoň otca) a svedkov sobáša; vek (spočiatku nepresný až napokon dátum narodenia), miesto pôvodu (narodenia) a bydlisko snúbencov; meno sobášiaceho kňaza. Pre osoby vstupujúce prvý raz do manželstva bolo zaužívané označenie Honesta Virgine (počestná panna) a Honestus Iuvenis (počestný mládenec).

Ďalej sa uvádzalo, či boli snúbenci ohlásení, prípadne dišpenzovaní od ohlášok alebo príbuzenstva. Cirkevné ohlásenie sobáša prebiehalo prostredníctvom farára v kostole po tri nedele, aby sa zistili eventuálne manželské prekážky. Išlo o cirkvou predpísané zverejnenie pripravovaného manželstva pred celou dedinou. Dišpenz predstavoval oslobodenie od cirkevného predpisu a cirkevnou vrchnosťou udelené povolenie uzavrieť manželstvo aj napriek existencii prekážok. Oslobodenie od ohlášok bolo žiaduce v prípadoch časovej tiesne, napríklad pri tehotenstve snúbenice alebo sobáši vdovca (vdovy) s malými deťmi. Do roku 1917 sa vyžadoval cirkevný dišpenz pri sobášoch medzi pokrvnými príbuznými v štvrtom stupni, neskôr v treťom a od roku 1965 už len v druhom stupni. Pod manželskú prekážku spadalo tiež duchovné príbuzenstvo založené cirkevnoprávnymi úkonmi. Vznikalo krstom medzi krsteným, jeho rodičmi a krstnými rodičmi, resp. birmovkou medzi birmovaným, jeho rodičmi a birmovnými rodičmi (kmotrovstvo). Kmotrovstvom spriaznení ľudia sa medzi sebou nesobášili. Cirkevný sobáš zakladal duchovné príbuzenstvo medzi príbuznými manželov (švagrovstvo). Muž získal sobášom celé ženino príbuzenstvo a žena mužovo. Švagrovstvo viazalo dokonca už snúbencov a ich príbuzní do prvého stupňa (rodičia, súrodenci) patrili takisto pod paragraf o manželskej prekážke. Na rozdiel od pokrvného príbuzenstva bolo dišpenzovateľné hneď v prvom stupni až po štvrtý. Postupný zánik duchovného príbuzenstva ako manželskej prekážky ovplyvnilo zavedenie uhorského štátneho manželského a rodinného práva v roku 1894, z ktorého vyplývala povinnosť najprv uzavrieť civilný sobáš a po ňom prípadne i cirkevný.¹

Priemerný sobášny vek u mužov bol 24 rokov a u žien 22 rokov. Ako najmladší sa ženil Tomáš Páchnik (*1. 12. 1802 Pitelová – †13. 12. 1861; poch. Pitelová), mal tesne pred 13. narodeninami. Jeho snúbenica Alžbeta Minková bola staršia o päť rokov. Najmladšia nevesta Mária Čabáková (*28. 12. 1780 Pitelová – †neznáme) sa vydávala iba ako 11-ročná a svojmu manželovi Pavlovi Podhorovi, vdovcovi, porodila prvé dieťa vo veku 12 rokov. Pokiaľ jeden či obaja zo snúbencov neboli plnoletí, súhlas na sobáš dávali rodičia neplnoletého. Plnoletosť sa v najstaršom práve získavala oslobodením spod otcovskej moci, teda v podstate osamostatnením sa. Potom sa zaviedla hranica 24 rokov pre mužov a 16 rokov pre ženy, ktoré mohli získať plnoletosť aj skôr vydajom.² V uhorskom zákonnom článku XXIII/1874 bol pre obe pohlavia zjednotený vek plnoletosti na 24 rokov. Po prvej svetovej vojne podľa zákona č. 447/1919 Zb. z. a n. sa hranica plnoletosti znížila na 21 rokov.³ Ak bol snúbenec odvedený pre vojenskú službu, resp. vojakom základnej služby, musel mu byť vydaný súhlas na sobáš vojenskou autoritou. Pavol Kollár (*23. 5. 1873 Pitelová – †2. 9. 1940; poch. Pitelová) predkladal takéto povolenie k sobášu od ministerstva obrany v roku 1895. Na slovenskej dedine nebolo treba čakať so sobášom na ekonomickú samostatnosť a založenie vlastnej domácnosti. Manželia sa aspoň prvé roky usadili v rodičovskej rodine.

Manželstvá sa zvykli uzatvárať medzi vrstovníkmi v rámci rovnakých sociálnych vrstiev z tej istej dediny alebo aspoň farnosti. Zriedkavé neboli ani vekovo nerovné manželstvá (najväčší zistený vekový rozdiel: 32 rokov). Starší vdovec hľadal mladšiu ženu kvôli opatere svojich detí a staršie vdovy potrebovali mladších gazdov na hospodárstvo. Ak nebohý gazda po sebe zanechal výnosné hospodárstvo, mohol byť sobáš s vdovou pre mladšieho muža prospešný. Dôvody boli teda zištné, ale vylúčiť sa nedá ani vzájomná náklonnosť. Ekonomické otázky sa riešili i v prípade sobáša rovesníkov. Výber manžela musela starostlivo zvážiť najmä dievka, pretože voľba manželky neovplyvnila budúcnosť mládenca do takej miery ako nevestu, ktorej osud závisel od ženíchovej rodiny. Syn spravidla býval s rodičmi aj po sobáši a dostal podiel z nehnuteľného majetku pôvodnej rodiny. Dcéry, napriek zákonom z rokov 1836 a 1840, začali podiely na rodinných nehnuteľnostiach dostávať až v priebehu 20. storočia. Dovtedy ich z dedičstva zväčša iba vyplatili vystrojením svadby, výbavou a venom. Výška tejto výplaty z dedičstva nikdy nedosiahla úroveň čiastky, akú dostávali synovia. Majetkové výhody prinášali sobáše „krížom“, keď si brat so sestrou vzal sestru a brata z inej rodiny. Ak bola „čara spravená“, majetok ostal v celku, nemusel sa deliť. K takýmto manželským dvojiciam patrili napríklad:

1. Pavol Albert (*25. 1. 1875 Pitelová – †8. 5. 1947; poch. Pitelová) + Antónia Albertová, rod. Hudecová (*14. 2. 1880 Pitelová – †neznáme; poch. Pitelová)
   Jozef Hudec (*27. 9. 1877 Pitelová – †20. 11. 1913; poch. Pitelová) + Anna Hudecová, rod. Albertová (*7. 9. 1883 Pitelová – †18. 8. 1964; poch. Pitelová);
2. Štefan Kollár (*7. 11. 1898 Pitelová – †10. 12. 1970; poch. Pitelová) + Katarína Kollárová, rod. Dovičiarová (*19. 2. 1897 Pitelová – †neznáme; poch. Pitelová)
   Anton Dovičiar (*2. 5. 1900 Pitelová – †20. 9. 1959; poch. Pitelová) + Antónia Dovičiarová, rod. Kollárová (*30. 1. 1904 Pitelová – †21. 5. 1978; poch. Pitelová).

Motívom pre manželstvo bola, samozrejme, aj láska medzi mládencom a dievkou. Pri voľbe partnera do manželstva nerozhodoval len racionálny prístup. V dedinách nerozvrstvených vzdelaním, profesiou a závislých od lokálnych vzťahov, ku ktorým patrila tiež Pitelová, existovalo menej podnetov k tomu, aby sa mládeži zakazoval voľný výber partnera než v spoločenstve s rozmanitejším sociálnym rozvrstvením.⁴

Termín sobáša zohľadňoval cirkevné sviatky. Svadobná hostina sa nesmela konať v čase pôstu (40 dní pred Veľkou nocou) a počas adventu (4 týždne pred Vianocami). Z hospodárskeho hľadiska bolo výhodné organizovať svadobnú hostinu v ročnom období, keď bolo menej prác a úroda z poľa zozbieraná. Sobáše i svadby sa usporadúvali predovšetkým v novembri alebo v januári až februári. Príprava svadby vyžadovala značné výdavky, a tak nebolo výnimočné, že sa v jeden deň konal sobáš dvoch súrodencov či ovdoveného otca a jeho dieťaťa. Sústredením sobášnych termínov na určité mesiace a rozrastaním jastrabskej farnosti sa bežnými stávali doslova hromadné sobáše. Napríklad 23. novembra 1783 absolvovalo sobášny obrad až 27 párov snúbencov naraz. Sobášny obrad prebiehal v rokoch 1736 – 1815 takmer vždy v nedeľu, od novembra 1815 zväčša v pondelok. Dňom sobáša tradične nebýval piatok, ktorý sa považoval za najnešťastnejší deň týždňa. Čo sa vraj v piatok začalo, neprinieslo úžitok (piatok – mrcha začiatok).⁵ Sobáš sa zvykol odbaviť v kostole farnosti, ku ktorej prislúchala nevesta. Ak bol ženích vdovec, často o mieste obradu rozhodla príslušnosť k jeho farnosti. Občas nájdeme doslovnú poznámku, že snúbenci boli zosobášení v Pitelovej, t. j. nie vo farskom kostole v Jastrabej.

Ovdovení sa sobášili počas celého roku, pretože maloleté deti vdovca potrebovali matku a hospodárstvo vdovy zase nového gazdu. Smútok za zosnulým partnerom bol síce prekážkou konania svadobnej hostiny, no nie sobášneho obradu. Takéto svadby prebiehali v tichosti a veľmi krátko po strate životného partnera, do niekoľkých týždňov či mesiacov. Vysoká úmrtnosť prispievala k uzatváraniu nielen druhých, ale tiež ďalších sobášov, a to hlavne v prípade mužov. Najviac manželiek, postupne až šesť, mal Štefan Čabák (*4. 7. 1784 Pitelová – †13. 12. 1850; poch. Pitelová) a všetky nakoniec prežil. Keď ovdovela mladá matka, jej budúcnosť sa dotýkala aj detí. Bolo právom vdovy ostať s nimi v mužovej rodine, nebola to však povinnosť. U druhého manžela polosiroty nečakalo dedičstvo. Podľa obyčajového práva ich ale nečakalo ani v otcovej rodine, ak tam neostali pracovať. Vdova sa mohla rozhodnúť, či nechá deti mužovým rodičom a zabezpečí im budúcnosť, alebo si ich vezme do nového manželstva a pripraví im osud bezzemkov. Ďalšou možnosťou bolo, že vdova sa znovu radšej nikdy nevydala, aby deťom nepokazila život. Najideálnejšie riešenie predstavoval sobáš s príbuzným zosnulého manžela. Takto sa vdova Agnesa Sklenková, rod. Mičincová (*22. 4. 1835 Ihráč – †neznáme) vydala za svojho synovca Alojza Sklenku (*7. 6. 1842 Pitelová – †27. 12. 1879; poch. Pitelová) a vdova Anna Kubíková, rod. Forgáčová (*28. 4. 1857 Bartošova Lehôtka – †neznáme) si za manžela vzala synovca Jána Kubíka (*22. 5. 1858 Pitelová – †4. 6. 1940). V oboch prípadoch bol pri ich sobášoch v matrikách zapísaný dišpenz od afinitného príbuzenstva (švagrovstva) v druhom stupni. Mladému vdovcovi sa poväčšine príbuzní snažili nájsť druhú manželku, ktorá by sa dobre postarala o jeho deti. Neraz sa oženil so sestrou svojej nebohej ženy. Učinili tak napríklad: Michal Beňo (*15. 10. 1886 Pitelová – †25. 11. 1978; poch. Pitelová), Michal Čabák (*7. 12. 1887 Pitelová – †16. 1. 1955; poch. Pitelová), Jozef Kollár (*20. 3. 1901 Pitelová – †7. 11. 1992; poch. Pitelová). Súčasne sa tým zachránila výbava (periny, šatstvo) pre dcéry, ináč ju museli vrátiť rodine zomrelej ženy. Zriedkavé neboli ani situácie, že najmenšie deti vdovca odišli bývať k príbuzným matky, kde sa o nich postarali.⁶ Keď mala Paulína Páločná, rod. Kollárová (*19. 11. 1913 Pitelová – †4. 12. 2016; poch. Pitelová) deväť rokov, zomrela jej mama. Vychovali ju v rodine matkinej sestry Antónie Albertovej, rod. Hudecovej.

Zložité postavenie sirôt odráža i dochovaný list z 13. apríla 1782, adresovaný fiškálovi (právnemu zástupcovi) svätokrížskeho panstva od sirôt Páločných, konkrétne Márie (*2. 2. 1764 Pitelová – †neznáme), Alžbety (*18. 3. 1771 Pitelová – †neznáme) a Mateja (*17. 10. 1768 Pitelová – †neznáme):

„Urodzený pane nám najláskavejší a najmilostivejší!
Keď sa naša matka Helena, vdova pozostalá po nebohom Matejovi Páločnom, niekdajšom obyvateľovi pitelovskom, za Paľka Kubeje, tiež obyvateľa pitelovského, vydala, priniesla naše nasledujúce sirotské (veci) do toho hospodárstva: 9,5 prešporských meríc (cca 592,73 litra) pšenice, 8 prešporských meríc (cca 499,14 litra) ovsa, 9 prešporských holieb (cca 7,64 litra) masla, poldruha pôlta slaniny, 5 funtov (cca 2,46 kilogramu) sadla, 1 kravu, 1 ošípanú dva roky starú, 1 priečin (nádoba na uskladnenie vymláteného obilia), 1 sud a iné drobné veci drevené, 1 truhlu so šatami. Medzi tým však menovaná naša matka a otčim zomreli. Synovia menovaného Paľka Kubeje, pozostalí od prvej manželky, najmenšiu sirotu, totižto dcéru menovanej Heleny od prvého manžela, v dome držať odmietajú a žiadnym spôsobom nechcú byť naklonení k tomu, aby nám naše vyššie menované sirotské veci vydali. Pretože nemáme nikoho iného, komu by sme naše krivdy a utiekanie vyjavili, padáme prosiac k nohám ich urodzenej milosti, aby nám úbohým sirotám v tomto útisku a zjavnej krivde na pomoci boli a k navráteniu našich sirotských vecí prinútiť ráčili, o čo ponížene prosíme a v očakávaní milostivej rezolúcie zostávame.
Ich urodzenej milosti najmenší služobníci
Mária, Alžbeta, Matej, siroty pozostalé po nebohom Matejovi a Helene Páločných, niekdajších obyvateľoch pitelovských.“⁷

Do roku 1895 existoval výlučne cirkevný sobáš, s účinnosťou od 1. októbra 1895 bol zavedený ako povinný civilný sobáš, ktorý sa konal spravidla tri týždne pred cirkevným a medzi ľuďmi sa považoval len za zápis u notára. Po vzniku Československej republiky v roku 1918 sa civilný sobáš stal dobrovoľným, čo v tej dobe na Slovensku znamenalo preferenciu cirkevného.⁸

[1] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. a II. Bratislava: Veda, 1995, s. 13 – 14, 95, 113, 281, 429 – 430, 245 (heslá: afinitné príbuzenstvo, dišpenz, duchovné príbuzenstvo, krst, ohlášky, švagrovstvo).

[2] Provazník, M.: Fyzické osoby ako subjekty občiansko-právnych vzťahov. Bakalárska práca. Bankovní institut vysoká škola Praha, zahraničná vysoká škola Banská Bystrica, 2014, s. 14.

[3] Šprocha, B. – Majo, J.: Storočie populačného vývoja Slovenska I.: demografické procesy. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, INFOSTAT – Výskumné demografické centrum, Centrum spoločenských a psychologických vied SAV, s. 17.

[4] Švecová, S.: Premeny v živote člena rodiny. In: Tradície slovenskej rodiny. Bratislava: Veda, 1997, s. 70, 74 – 75.

[5] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava: Veda, 1995, s. 95 – 96 (heslo: dni týždňa).

[6] Švecová, S.: Premeny v živote člena rodiny. In: Tradície slovenskej rodiny. Bratislava: Veda, 1997, s. 85.

[7] Štátny archív v Banskej Bystrici, fond Panstvo Banskobystrického biskupstva vo Svätom Kríži /1315/ 1579 – 1949, inv. č. 52b, šk. č. 6.

[8] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska II. Bratislava: Veda, 1995, s. 179 (heslo: sobáš).