Matriky ako prameň poznania histórie obce

Cirkevné matriky v sebe ukrývajú bohatstvo informácií, ktoré sa dajú využiť nielen v genealógii, ale tiež v demografii a v historickom výskume jednotlivých sídiel.

Na začiatku najstaršej dochovanej krstnej matriky farnosti Jastrabá sa nachádza zoznam farárov pôsobiacich vo farnosti od roku 1710 do roku 1937, a to vrátane vypísaného presného obdobia ich účinkovania. Prostredníctvom tejto jednej strany sa dozvedáme, že od 24. apríla 1793 až do svojej smrti spravoval jastrabskú farnosť Ignác Matuláni (*15. 7. 1761 Nádas, dnes Hontianske Trsťany – †23. 12. 1807 Jastrabá). A tak aj Pitelovčanov krstil, sobášil a pochovával tento osvietenský pracovník, prívrženec Bernoláka a člen Slovenského učeného tovarišstva.

V roku 1833 sa v jastrabských matrikách objavuje meno kaplána Jozefa Neumanna, neskôr priezviskom Barši (*24. 2. 1810 Janova Lehota – †18. 2. 1893 Budapešť), autora článkov a štúdií z oblasti národohospodárstva, kultúry, politiky, náboženstva, školstva, štatistiky i príležitostnej poézie.

Matričné záznamy z roku 1864 dokladujú prítomnosť Petra Tomkuljaka (*15. 6. 1838 Krivá – †30. 9. 1894 Zvolen; poch. Detvianska Huta) ako kaplána v Jastrabej. V rokoch 1869 – 1878 bol profesorom kanonického práva a dejín v banskobystrickom seminári, potom až do smrti spravoval farnosť Detvianska Huta. Zastával sa slovenského národa a vyvíjal bohatú kultúrnoosvetovú i publicistickú činnosť.

V roku 1897 sa farárom v Jastrabej stal básnik Ján Ďateľ (*24. 10. 1847 Svätý Michal, dnes Liptovský Michal – †4. 9. 1928 Svätý Kríž nad Hronom), kde ho zároveň vymenovali za dočasného vicearchidiakona. V Jastrabej zotrval do roku 1906. Veľkú časť jeho tvorby predstavujú vlastenecké básne venované slovanstvu i Slovensku. Bol známym ľudovovýchovným pracovníkom a odporcom násilnej maďarizácie.

Začiatkom 20. storočia nastúpil na post kaplána v Jastrabej Karol Anton Medvecký (*8. 6. 1875 Dolná Lehota, dnes súčasť Oravského Podzámku – †12. 12. 1937 Bojnice), slovenský národovec, etnograf, historik, politik, signatár Martinskej deklarácie. Hoci jeho meno v zdigitalizovaných cirkevných matrikách nevidíme, pretože za kňaza bol vysvätený vo Svätom Kríži až 3. júla 1899, nemôžeme túto dôležitú osobnosť obísť. Jastrabá sa pre Medveckého stala jednou z prestupných staníc. V dôsledku svojich neskrývaných vlasteneckých postojov bol cirkevnou vrchnosťou prenasledovaný a prekladaný na najchudobnejšie a najodľahlejšie fary.1

Z matrík môžeme takisto zistiť, aké číslo mal dom, v ktorom bývali naši predkovia. S evidenčnými číslami domov sa v matrikách stretávame prvýkrát v rokoch 1787 – 1790, keď kňaz začal k miestu úmrtia, t. j. k názvu obce, zapisovať číslo domu. Tento krok súvisel s uskutočneným súpisom všetkého obyvateľstva Uhorska v roku 1787. Ešte pred ním sa očíslovali domy v obciach v poradí, akom stáli, bez ohľadu na to, či v nich žili poddaní alebo šľachtici.2 Číslovať sa začínalo od dôležitej stavby, napríklad kaštieľa, fary, obecnej vyhne alebo richtárskeho domu. Čísla domov boli napísané na drevených, zriedkavejšie keramických, novšie na plechových tabuľkách. Mohli byť tiež vymodelované v omietke priečelia, prípadne vyryté na bránke.3 So zapisovaním čísiel domov do matrík sa potom prestalo a znovu sa začali objavovať až od roku 1852, tentokrát už vo všetkých matričných knihách. Nepresnostiam sa však nevyhneme ani pri tomto údaji. Bežne nájdeme situácie, keď ten istý manželský pár alebo miesto narodenia ich detí je uvedené na rôznych číslach domov, často v rozpätí plus-mínus dve/tri čísla (resp. ± 10) v krátkom časovom slede za sebou. Podľa dochovaných archívnych materiálov platili čísla pitelovských domov z tohto obdobia do ich zmeny v priebehu 20. rokov 20. storočia. Ďalšie a zatiaľ posledné prečíslovanie prebehlo v roku 1972.4

Prostredníctvom zapísaného povolania v matrikách môžeme identifikovať obecných zamestnancov či remeselníkov pôsobiacich v Pitelovej, ako aj prevažujúce zamestnanie obyvateľov, v prípade Pitelovčanov poľnohospodárstvo. Matriky nám dovoľujú sledovať najstaršie pitelovské rody, pravopisné obmeny ich priezvisk, používané rodinné prímená a zmeny týchto prezývok na oficiálne priezviská. V rubrikách venovaných poznámkam niekedy objavíme zmienku o konvertovaní evanjelika na katolícku vieru, o úmrtí vysťahovaného Pitelovčana v ďalekej cudzine, o úradnej zmene priezviska alebo o vyhlásení muža bojujúceho v prvej svetovej vojne za mŕtveho.

Presvedčili sme sa, že na prvý pohľad strohé matričné záznamy v sebe popravde nesú množstvo vzácnych informácií, vďaka ktorým môžeme odhaliť prekvapujúce súvislosti a nečakané nadväznosti. Práve to ich robí tak zaujímavými.

 


[1] Čelko, M. – Florovič, P. – Zaťkovič, I.: Jastrabá 1487 – 1997. Obecný úrad Jastrabá, 1997, s. 52 – 53.

[2] Kohútová, M.: Slovensko a Slováci v novoveku. Trnava, Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 2008, s. 118.

[3] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava, Veda, 1995, s. 76 (heslo: číslovanie domov).

[4] Kronika obce Pitelová, zápis z roku 1972 (s. 71).