Matriky ako prameň poznania histórie obce

Cirkevné matriky v sebe ukrývajú bohatstvo informácií, ktoré sa dajú využiť nielen v genealógii, ale tiež v demografii a historickom výskume jednotlivých sídiel.

Na začiatku najstaršej dochovanej krstnej matriky farnosti Jastrabá sa nachádza menoslov farárov pôsobiacich vo farnosti od roku 1710 do roku 1937, a to vrátane presného obdobia ich účinkovania. Z tejto jednej strany sa dozvedáme, že od 24. apríla 1793 až do svojej smrti spravoval jastrabskú farnosť Ignác Matuláni (*15. 7. 1761 Nádas, dnes Hontianske Trsťany – †23. 12. 1807 Jastrabá). A tak aj Pitelovčanov krstil, sobášil a pochovával tento osvietenský pracovník, prívrženec Bernoláka a člen Slovenského učeného tovarišstva.¹

V roku 1833 sa v jastrabských matrikách objavuje meno kaplána Jozefa Neumanna, neskôr priezviskom Barši (*24. 2. 1810 Janova Lehota – †18. 2. 1893 Budapešť), publicisticky veľmi plodného autora. Debutoval v roku 1830 básnickou skladbou na počesť 50. výročia peštianskej univerzity. Vo svojich článkoch a štúdiách sa venoval národohospodárskym, kultúrnym, politickým, náboženským i školským problémom. Za básne a články uverejnené v Pešti Hírlap počas Maďarskej revolúcie 1848/49 bol odsúdený na trest smrti, napokon pozmenený na 20 rokov väzenia. Bol väznený v Olomouci a v roku 1856 amnestovaný. Potom sa stal vychovávateľom u baróna Orciho a od roku 1861 vyučoval zemepis a nemčinu na reálke v Pešti. V roku 1862 konvertoval na reformovanú vieru, od roku 1867 spolupracoval s Uhorským štatistickým úradom a od roku 1870 bol členom korešpondentom Uhorskej akadémie vied.²

Matričné záznamy z roku 1864 dokladajú prítomnosť Petra Tomkuljaka (*15. 6. 1838 Krivá – †30. 9. 1894 Zvolen; poch. Detvianska Huta) ako kaplána v Jastrabej. V rokoch 1869 – 1878 bol profesorom kanonického práva a cirkevných dejín v banskobystrickom seminári. Venoval sa zberu slovenského národopisného materiálu, hospodárskej a náboženskej osvete. Písal náboženské úvahy, národopisné i hudobné príspevky a články o hospodárstve a ovocinárstve. Publikoval v Cyrillovi a Methodovi, Kazateľovi, Kazateľni, Katolíckych novinách, Národných novinách a Tovaryšstve. Bol členom výboru Spolku sv. Vojtecha a dočasným predsedom Apoštolátu pre cirkevný spev. Prejavil sa ako štedrý mecén, prispel na slovenské gymnázium v Kláštore pod Znievom, pomník Juraja Fándlyho a ďalšie národné ciele. Patril medzi aktívnych podporovateľov slovenského národného hnutia v časoch silnej maďarizácie.³

V novembri 1897 sa farárom v Jastrabej stal náboženský spisovateľ Ján Ďateľ (*24. 10. 1847 Svätý Michal, dnes Liptovský Michal – †4. 9. 1928 Svätý Kríž nad Hronom). Vymenovaný bol zároveň za okresného škôldozorcu a vicearchidiakona (dekana). V Jastrabej zotrval do 31. októbra 1907. Už vo svojej mladosti literárne tvoril. Jeho prvou publikovanou prácou bol článok o Cyrilovi a Metodovi ako zakladateľoch slovanského písomníctva a školstva v Pamätníku sv. Cyrila z roku 1869. Podľa pravopisných a poetických pravidiel upravil Janečkov katolícky spevník a zo svojej púte do Lúrd v roku 1913 napísal cestopis. Ťažiskom jeho tvorby bola rozhodne poézia. Písal básne náboženské, vlastenecké, príležitostné a humoristické. Vyjadroval v nich slovanstvo, spolupatričnosť, hlboké sociálne cítenie, lásku k Liptovu i rodnej zemi. Uverejnené boli vo viacerých slovenských periodikách a výber z nich vyšiel knižne v roku 1928 pod názvom Boh a národ. Okrem básní po sebe zanechal dve rukopisné divadelné hry – dejepisné trúchlohry Bonifác VIII. a Posledné dni Heroda, uložené v Literárnom archíve Slovenskej národnej knižnice v Martine. V roku 1924 ho Svätý Otec vymenoval za pápežského komorníka.⁴

Začiatkom 20. storočia nastúpil na miesto kaplána v Jastrabej Karol Anton Medvecký (*8. 6. 1875 Dolná Lehota, dnes súčasť Oravského Podzámku – †12. 12. 1937 Bojnice), historik, etnograf a publicista. Hoci jeho meno v zdigitalizovaných cirkevných matrikách nevidíme, pretože za kňaza bol vysvätený vo Svätom Kríži až 3. júla 1899, nemôžeme túto dôležitú osobnosť obísť. Jastrabá sa pre Medveckého stala jednou z prestupných staníc. V dôsledku svojich neskrývaných vlasteneckých postojov bol cirkevnou vrchnosťou prenasledovaný a prekladaný na najchudobnejšie a najodľahlejšie fary. Okrem pastorácie sa zúčastňoval na politickom živote. V predprevratovom období Uhorska sa pridal k politickým snahám národne orientovaného katolíckeho duchovenstva na čele s Andrejom Hlinkom o vytvorenie kresťanskej Slovenskej ľudovej strany. Počas prvej svetovej vojny však odmietal politiku jej vedenia, zapojil sa do československého odboja a udržiaval kontakty s Benešovou Maffiou (tajnou českou organizáciou). Bol spolutvorcom a signatárom Martinskej deklarácie, ktorou sa slovenský národ prihlásil k československej štátnosti. Po vzniku Československej republiky ho zvolili za člena výkonného výboru a tajomníka Slovenskej národnej rady, člena Revolučného národného zhromaždenia a referenta pre katolícke a cirkevné záležitosti na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska v Žiline (1918) a Bratislave (1919 – 1920). Tu pracoval na demaďarizácii katolíckej Cirkvi v intenciách čechoslovakizmu a dostal sa do ideových rozporov so Slovenskou ľudovou stranou Andreja Hlinku. Od mladosti bol aktívnym členom Muzeálnej slovenskej spoločnosti a ako predseda spoločnosti sa v roku 1926 pričinil o znovuvydávanie jej tlačových orgánov – Časopisu a Sborníka Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Podieľal sa na budovaní zbierkových fondov Slovenského národného múzea, najmä etnografických. Zaradil sa medzi najvýznamnejšie postavy slovenského múzejníctva. Popri všetkých povinnostiach bol literárne činný. Z etnografických prác za zmienku stojí miesto-národopisná črta Veľké Pole a Píla (1904), monografia Detva (1905) a štúdia Prochoť (1910). K poznaniu slovenskej folklórnej tvorby prispel zbierkou Sto slovenských ľudových balád (1923). V oblasti historiografie sa venoval biografistike, regionálnym dejinám, archeológii, cirkevnej histórii, no hlavne problematike zániku Uhorska a vzniku samostatného československého štátu. V roku 1922 mu udelili čestnú hodnosť titulárneho prepošta.⁵

Z matrík môžeme takisto zistiť, aké číslo mal dom, v ktorom bývali naši predkovia. S evidenčnými číslami domov sa v matrikách stretávame prvýkrát v rokoch 1787 – 1790, keď kňaz začal k miestu úmrtia, t. j. k názvu obce, zapisovať číslo domu. Tento krok súvisel s uskutočneným súpisom všetkého obyvateľstva Uhorska v roku 1787. Ešte pred ním sa očíslovali domy v obciach v poradí, akom stáli, bez ohľadu na to, či v nich žili poddaní alebo šľachtici.⁶ Číslovať sa začínalo od dôležitej stavby, napríklad kaštieľa, fary, obecnej šmikne alebo richtárskeho domu. Čísla domov boli napísané na drevených, zriedkavejšie keramických, novšie na plechových tabuľkách. Mohli byť tiež vymodelované v omietke priečelia, prípadne vyryté na bránke.⁷ So zapisovaním čísiel domov do matrík sa potom prestalo a znovu sa začali objavovať až od roku 1852, tentokrát už vo všetkých matričných knihách. Nepresnostiam sa však nevyhneme ani pri tomto údaji. Bežne nájdeme situácie, keď miesto narodenia detí toho istého manželského páru je uvedené na rôznych číslach domov, často v rozpätí plus-mínus dve/tri čísla (resp. ± 10) v krátkom časovom slede za sebou. Podľa dochovaných archívnych materiálov platili čísla pitelovských domov z tohto obdobia do ich zmeny v priebehu 20. rokov 20. storočia. Ďalšie a zatiaľ posledné prečíslovanie prebehlo v roku 1972.⁸

Prostredníctvom zapísaného povolania v matrikách môžeme identifikovať obecných zamestnancov či remeselníkov pôsobiacich v Pitelovej, ako aj prevažujúce povolanie obyvateľov, v prípade Pitelovčanov poľnohospodárstvo. Matriky nám dovoľujú sledovať najstaršie pitelovské rody, pravopisné obmeny ich priezvisk, používané rodinné prímená a zmeny týchto prezývok na oficiálne priezviská. V rubrikách venovaných poznámkam niekedy objavíme zmienku o konvertovaní evanjelika na katolícku vieru, o úmrtí vysťahovaného Pitelovčana v ďalekej cudzine, o úradnej zmene priezviska alebo o vyhlásení muža bojujúceho v prvej svetovej vojne za mŕtveho.

Na prvý pohľad strohé matričné záznamy v sebe popravde nesú množstvo vzácnych informácií, vďaka ktorým môžeme odhaliť prekvapujúce súvislosti a nečakané nadväznosti. Práve to ich robí tak zaujímavými.

[1] Čelko, M. – Florovič, P. – Zaťkovič, I.: Jastrabá 1487 – 1997. Jastrabá: Obecný úrad Jastrabá, 1997, s. 52 – 53.
Vyvíjalová, M.: Bratislavský generálny seminár a jeho význam pre slovenské národné hnutie. In: Slovenské učené tovarišstvo 1792 – 1992. Trnava: Západoslovenské múzeum v Trnave, 1993, s. 35.

[2] Slovenský biografický slovník, I. zväzok, A – D. Martin: Matica slovenská, 1986, s. 150.

[3] Pašteka, J. a kol.: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. Bratislava: Lúč, 2000, s. 1398.

[4] Ďateľ, J.: Boh a národ. Trnava, Spolok sv. Vojtecha, 1928.
Slovenská národná knižnica – Literárny archív, osobný fond Andrej Kliman a Ján Ďateľ, sign. 196.

[5] Čelko, M. – Florovič, P. – Zaťkovič, I.: Jastrabá 1487 – 1997. Jastrabá: Obecný úrad Jastrabá, 1997, s. 53.
Pašteka, J. a kol.: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. Bratislava: Lúč, 2000, s. 910 – 911.

[6] Kohútová, M.: Slovensko a Slováci v novoveku. Trnava: Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 2008, s. 118.

[7] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava: Veda, 1995, s. 76 (heslo: číslovanie domov).

[8] Kronika obce Pitelová, zápis z roku 1972 (s. 71).