K vývoju miestneho školstva
Stav nižšieho školstva bol ešte v polovici 18. storočia vskutku úbohý. K hlavným dôvodom nedostatočnej návštevnosti škôl na dedinách patrila vzájomná prepojenosť týchto inštitúcií s lokálnymi farami. Len tá dedina mala učiteľa, kde bola fara. Ani splnenie uvedeného predpokladu však automaticky neprinášalo lepšiu školskú dochádzku. Keďže k jednej fare prislúchalo zväčša šesť až sedem dedín, bolo nemysliteľné nútiť rodičov, aby svoje deti posielali do školy na veľkú vzdialenosť. Odborná úroveň učiteľov takisto nedosahovala želaných kvalít. Bežne nemali potrebné vzdelanie, boli to často notári alebo remeselníci. Chatrné budovy škôl zvykli pozostávať z jednej miestnosti, ktorá slúžila učiteľovi ako byt a súčasne učebňa. Prevažne sa vyučovalo iba v zimných mesiacoch podľa neustáleného študijného poriadku. Niekde sa žiaci okrem náboženstva učili čítať, inde tiež písať. Počty sa vyučovali zriedkavo. Na filiálne obce zašiel učiteľ občas, aby deti naučil modliť sa a pripravil ich na sviatosti. Miestami chodieval na filiálky v nedeľu a spolu s náboženstvom vyučoval spev a čítanie.1 Spoznajme podrobnejšie, aké možnosti mali v tejto dôležitej oblasti pitelovské deti.
[1] Mátej, J. a kol.: Dejiny českej a slovenskej pedagogiky. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1976, s. 158 – 170.
