Pitelovská škola

Do vzniku pitelovskej školy mohli tunajšie deti navštevovať školu v mestečku Svätý Kríž (dnes Žiar nad Hronom), keďže dedina patrila do svätokrížskej farnosti. Do akej miery sa tak reálne aj dialo, nevieme, no v zmysle protokolu z kanonickej vizitácie z roku 1626 bola Pitelová voči tamojšiemu učiteľovi a súčasne kantorovi, t. j. kostolnému organistovi a spevákovi, viazaná určitými dávkami. Spoločne s ďalšími filiálnymi obcami, konkrétne Starou Kremničkou a Trnavou Horou, mu na sv. Michala (29. septembra) odvádzali sedemnástinu z volov. V rámci kantorskej činnosti dostával za posviacku úrody pol zlatého, od krstu sliepku a koláč, od sobáša 12 a od pohrebu 2 denáre. Okrem toho mu prináležalo zápisné od každého žiaka a plat od mestečka.1 V roku 1778 prešla Pitelová pod správu jastrabskej farnosti, čím deti smeli využívať rímskokatolícku školu založenú v Jastrabej počas 16. storočia.2

V druhej polovici 18. storočia sa položili základy novovekého školstva. Všeobecným úsilím bolo, aby sa vzdelávaním hospodársky a spoločensky povzniesli široké masy. Dôraz sa kládol na školskú výchovu nielen dobrých kresťanov, ale aj užitočných občanov. V roku 1777 schválila Mária Terézia štátnu normu platnú pre Uhorsko, známu ako Ratio educationis, ktorou vznikla jednotná sústava od národných (ľudových) škôl po univerzitu. Dokument obsahoval takisto študijný a disciplinárny poriadok, normy pre telesnú, rozumovú a mravnú výchovu, administratívne predpisy. Zacielený bol na reformu katolíckeho školstva, no uzákonil sa tiež vrchný dozor nad protestantskými školami. Školopovinnosť nebola vymedzená. Vyžadovala sa návšteva škôl deťmi dovtedy, kým neboli schopné vykonávať poľnohospodárske práce. Vyučovanie sa malo riadiť diferencovanosťou obyvateľstva podľa reči (jazyka ľudu príslušného kraja), náboženstva, spoločenského postavenia a zamestnania.3

Uvedená školská reforma mala zrejme vplyv na zriadenie pitelovskej školy. Prvá zmienka o jej existencii pochádza z roku 1785. Zriaďovateľom školy bola rímskokatolícka cirkev. Škola sídlila spoločne so zemepanskou krčmou v kamennej budove o dĺžke 10 siah (cca 19 metrov) a šírke 6 siah (cca 11,4 metra). Od roku 1854 slúžili priestory stavby výlučne vzdelávaniu. Polohu školy opisujú už vizitačné protokoly z 29. septembra 1804 a 5. augusta 1820 za farnosť Jastrabá a z dostupných kartografických diel je budova školy jednoznačne identifikovateľná na katastrálnej mape obce Pitelová z roku 1860. Stála poniže kostola, blízko cintorína, čo zodpovedá domu s aktuálnym súpisným č. 87. V zmysle sčítania obyvateľov, domov a hospodárskych zvierat podľa stavu 31. decembra 1869 bývala priamo v školskom areáli rodina pitelovského učiteľa a horára. Učiteľ mal k dispozícii jednu izbu, jednu kuchyňu, jednu pivnicu a jednu maštaľ. Horárovi prislúchala jedna izba, jedna kuchyňa a jedna maštaľ.

Novú budovu školy začali v Pitelovej na tom istom mieste stavať po podpise zmluvy dňa 22. júla 1914 so staviteľom Eduardom Jančárikom (*18. 11. 1873 Slušovice – †24. 5. 1938 Martin; poch. Národný cintorín v Martine), ktorý sa po vzniku Československej republiky zapojil do odborového hnutia slovenských staviteľov, v roku 1921 sa stal spoluzakladateľom a prvým pokladníkom Jednoty staviteľov pre Slovensko a tiež významne prispel k stavebnému rozvoju Martina. Eduard Jančárik pripravil pre Pitelovú dva rôzne stavebné návrhy. Podľa jedného plánu mali byť súčasťou školskej budovy dve učebne a zároveň dva učiteľské byty, každý s vlastnou kuchyňou, komorou, dvomi izbami a spoločnou pivnicou. V druhom pláne navrhoval samostatnú stavbu pre školu a osobitnú stavbu pre učiteľské byty, situované oproti sebe na spoločnom dvore, pričom skladba vnútorného priestorového riešenia zostala rovnaká. Rozhodnutie padlo na realizáciu druhého stavebného plánu s oddelenými budovami. Rozbehnutú staviteľskú činnosť prekazila prvá svetová vojna. Napokon sa postavila iba budova s dvomi učiteľskými bytmi, z ktorých v roku 1923 jeden upravili na učebňu.4

Pitelovská škola bola najnižším typom ľudovej školy pre potreby roľníkov s jedným učiteľom, kde sa žiaci učili čítať, písať, počítať a náboženstvo. Vyučovať sa malo v materinskom jazyku žiakov. V roku 1788 bola uzákonená povinná školská dochádzka od 6. do 12. veku dieťaťa a vytýčené sankcie za jej nedodržiavanie. Majetní dostávali finančné pokuty, nemajetní vykonávali verejné práce hlavne okolo školy.5 Školský rok trval od Všechsvätých (1. novembra) do Zvestovania Panny Márie (25. marca). V roku 1845 navštevovalo pitelovskú školu 36 žiakov.6

Ďalší rozvoj ľudových škôl nastal v Uhorsku po roku 1868, keď sa zákonom potvrdila povinná šesťročná školská dochádzka (od 6 do 12 rokov) a presne sa vymedzil obsah vzdelávania. Na dedine sa malo vyučovať aspoň osem mesiacov cez rok, v meste deväť mesiacov. Pod vplyvom existenčných problémov roľníckeho obyvateľstva, slovenské dedinské deti chodili do ľudovej školy i koncom 19. a začiatkom 20. storočia len tri či štyri zimy. Zákonne bolo dovolené, aby staršie ako 10-ročné deti v poľnohospodárskych krajoch nemuseli počas poľnohospodárskych prác dva mesiace navštevovať školu. Úrady sa správali benevolentne k celkovej absencii žiakov najmä v chudobných obciach, kde rodičia často využívali deti pri prácach, ba posielali ich aj na zárobky. Obsahovú náplň povinnej výučby pre deti od 6 do 12 rokov tvorili v druhej polovici 19. storočia a v obmenených podobách až do polovice 20. storočia tieto predmety: vierouka, mravouka, písanie, čítanie, počtovanie z hlavy a s číslicami, mluvnica (gramatika), cvičenie reči a umu, krajinský zemepis a dejepis a niečo aj zo všeobecného zemepisu a dejepisu, prírodospyt s osobitným zreteľom na spôsob výživy a kraj, prírodopis, praktické práce v poľnohospodárstve a záhradníctve, náuka o občianskych právach a povinnostiach, spev, kreslenie, telocvik so zreteľom na vojenskú prípravu. Na šesťročnú ľudovú školu nadväzovala opakovacia škola, vyššia ľudová škola, meštianska škola, stredná všeobecnovzdelávacia škola (gymnázium, reálka, lýceum) alebo odborná škola (napr. priemyselná, obchodná, učňovská).7

V roku 1879 sa musela na ľudových školách zaviesť maďarčina ako povinný predmet, pričom zo všetkých vyšších škôl počnúc meštianskymi bola slovenčina vytlačená už po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867. Vydaním Apponyiho zákonov (1907) sa maďarčina stala vyučovacím jazykom a na dedinách sa v materinskej reči vyučovalo iba náboženstvo. Vyžadovaný bol tiež maďarský spev žiakov v kostoloch, aspoň vo všedných dňoch. Maďarizácii napomáhalo zriaďovanie štátnych škôl a lepšie platy štátnych učiteľov.8 Na identický vývoj situácie v Pitelovej poukazuje list čitateľa Zvolenských novín:9
„Od Sv. Kríža. (Mučenie detí.)
S ľútosťou uznávame, že nás Tekovčanov už všetky slovenské stolice prevyšujú v národnom pohybe. Čítame aj tuná našské noviny, ale dáky dopis, to je biela vrana a látky by vždy bolo dosť. Však aj my sme neboli spokojní s naším peštiansko-maďarónsko-ľudáckym vyslancom. Za to ale aj tuná mu rozhodne povieme, nech si len sebe rovný okres hľadá, — jestli ho totiž kde dostane. Posledný raz vo Sv. Kríži reč držal, že by sme sa len vraj čo skorej maďarsky učili, že jak je to dobre. Beda! Kňaz a toľká bezočivosť. — Celý okres si žiada slovenčinu, a on nám na miesto vody dáva skalu jako v pekle. A o to by sa on nemusel nič starať, na to je nezdarných a najatých, slovenských detí dosť, ba až hanba veľa. Čo si už títo mladí učitelia dovoľujú, to je už hrozné a zvlášť na Pitelovej. On je tu zo Sv. Kríža rodák, jeho otec je, jako ho tu volajú, koňský krajčír.
10 Ešte ani diplom nemá, ale v maďarčení chce všetkých prelicitovať. Čo vlani učiteľ podával polomaďarské knižky, tomuto už boly neupotrebiteľné. V škole deti sa musia shovárať maďarsky, na ulici tiež. Keď to nerobia, ích bije, ešte aj v domoch ím dal Órarend (rozvrh hodín) po dverách popribíjať. A s oslovskou trpezlivosťou Slovák to trpí. On pravda šomre, len že na patričnom mieste ešte málo.
Potom už veru aj nemôžme švagrovi Maďarovi zazlievať, keď nás takto zobúdza: Szegény tót, buta tót!
(Chudobný Slovák, hlúpy Slovák!)
Slováci! Pre živého Boha vás prosím, čítajte naše dobré noviny. Bludára Kresťana nepusťte do vašich príbytkov.
Svojich práv povedomého človeka ctí každý.
Hamovník.“

Odtlačky pečiatok školy a obecnej knižnice v Pitelovej:

Zdroje:
Archív Múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici, fond XIII, šk. č. 3, pôvodina prír. č. 34/59.
Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Obvodné notárske úrady z obvodu Okresného úradu v Kremnici /1868/ 1888 – 1950, Obvodný notársky úrad v Trnavej Hore 1868 – 1945 (1950), šk. č. 1, 12, 13.
Súkromný archív rodiny Páločných.

Hoci počet pitelovských školopovinných detí narastal, škola zostávala naďalej jednotriedna. V školskom roku 1918/1919 mala 131 žiakov. Veľkým nedostatkom pri napĺňaní obsahu vzdelávania boli úľavy v školskej dochádzke, ktoré zamedzil až takzvaný malý školský zákon z roku 1922. Povinnosť detí navštevovať školu zároveň predĺžil o dva roky (od 6. do 14. veku žiaka) počnúc školským rokom 1927/1928. Po ukončení 5. ročníka viac ako polovica detí pokračovala v 6., 7. a 8. ročníku ľudovej školy, kde sa učivo len málo rozširovalo, zväčša iba opakovalo. Menšia časť detí odchádzala z 5. ročníka na meštianske školy či gymnáziá a tu uzavrela svoju povinnú školskú dochádzku. V školskom roku 1932/1933 sa v pitelovskej škole zriadili dve triedy s počtom žiakov 132. Vyučovalo sa po slovensky.

Rovnako ako všetky ostatné školy na Slovensku aj pitelovská bola poštátnená nariadením Slovenskej národnej rady č. 5 zo 6. septembra 1944. Ľudové školy sa v zmysle zákona z roku 1948 pretvorili na národné školy (1. – 5. ročník), na ktoré nadväzovala nižšia a vyššia stredná škola. Zaviedla sa deväťročná povinná školská dochádzka. Po reforme v roku 1953 len malá časť národných škôl (v menších dedinách) ostala samostatná, zvyšné sa organizačne začlenili do novovzniknutých osemročných alebo jedenásťročných stredných škôl. Povinná školská dochádzka bola stanovená na osem rokov.11

Trojtriedne vyučovanie s úhrnným počtom žiakov 81 bolo v zmysle obecnej kroniky zavedené v roku 1959. Na odborných školách v tom roku študovalo z Pitelovej päť žiakov, na vysokých školách dvaja poslucháči. Po školskej reforme v roku 1960 zostala pitelovská škola trojtriedna a dostala názov Základná deväťročná škola, 1. – 5. ročník. Školopovinnosť sa opäť stala deväťročnou. Dňom 1. septembra 1960 mohli žiaci od 6. ročníka pokračovať v štúdiu na škole v Trnavej Hore, kam mali dobré autobusové spojenie. Dovtedy museli dochádzať do Žiaru nad Hronom. Od roku 1965 tvorili pitelovskú školu dve triedy: veľká trieda určená pre druhákov, tretiakov, piatakov a malá trieda pre prvákov a štvrtákov. Školu v roku 1967 navštevovalo 69 žiakov.

Z dôvodu dezolátneho stavu budovy školy sa v roku 1967 pristúpilo k výberu pozemku pre novostavbu Základnej deväťročnej školy v Pitelovej. Do úvahy pripadali tieto miesta: Námešnoje pole (nad budovou Miestneho národného výboru v Pitelovej, orná pôda vo vlastníctve tunajšieho jednotného roľníckeho družstva), Páločnoje záhrada (záhrada pod cestou), Zverkoje záhrada (záhrada nad cestou), záhrada Piatrikovcov (záhrada v centre obce). Z navrhovaných stavenísk sa za najviac vyhovujúci považoval pozemok rodiny Piatrikovcov, a to vzhľadom na bezprostrednú blízkosť prístupovej cesty, jednoduchšie zabezpečenie prívodu pitnej vody, elektriny a odvodu odpadových vôd. Na jednaní o zámere výstavby bola majiteľom pozemku ponúknutá finančná náhrada a iný pozemok v zmysle vyhlášky č. 73/1964 Zb. o cenách stavieb v osobnom vlastníctve a o náhradách pri vyvlastnení nehnuteľností. Podľa ustanovení uvedenej vyhlášky mohla byť Piatrikovcom navrhnutá odplata odhadom 760 Kčs za 3 226 m2 a náhradný pozemok pravdepodobne v nižšej kvalite. Pre porovnanie priemerná mesačná mzda v hospodárstve dosahovala v roku 1967 úroveň 1 594 Kčs.12  Keďže Piatrikovci ani s jednou z foriem odškodnenia nesúhlasili, Miestny národný výbor v Pitelovej požiadal dňa 4. októbra 1967 Okresný národný výbor v Žiari nad Hronom o vyvlastnenie pozemku Piatrikovcov pre výstavbu školy.

So stavbou školskej budovy sa začalo v roku 1968 v záhrade (pozemok so súčasným parcelným č. 280) pani Anny Piatrikovej, rod. Čulíkovej (*9. 1. 1887 Horná Štubňa – †17. 3. 1977; poch. Pitelová). Práce sa zabezpečovali väčšinou brigádnicky, ale platene. Nová škola bola otvorená 1. septembra 1970 a slúžila 60 žiakom. Pôvodnú budovu školy odkúpil riaditeľ Ján Osvaldt pre obytné účely. Neustále klesajúci počet žiakov sa stal predzvesťou zrušenia Základnej deväťročnej školy v Pitelovej. V roku 1976 školu využívalo iba 22 detí 1. – 4. ročníka vyučovaných v jednej triede. Jej fungovanie spomenul obecný kronikár naposledy v roku 1977, keď sa súčasne v tej istej budove od 1. septembra spustila činnosť materskej školy. Kuchyňa bola vtedy ešte zriadená v priestoroch Miestneho národného výboru v Pitelovej. Priemerný poplatok za stravovanie na jeden deň predstavoval 5,40 Kčs. Celodenné zaopatrenie dostávalo 28 detí pod vedením Ivety Považanovej (po sobáši Vranjicanovej). Sklad s kuchyňou sa pristavili v priebehu rokov 1979 až 1980. Do materskej školy v roku 1988 dochádzalo 25 detí a v roku 1995 služby zužitkovalo 22 detí.13 Miestna škôlka ukončila svoju činnosť k 1. júlu 2007 z toho istého dôvodu ako základná deväťročná škola.

 


[1] Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin, Osveta, 1978, s. 67.

[2] Bornemisza, J.: Kremnica, Nová Baňa a ich okolie. Kremnica, Učiteľstvo školského inšpektorátu kremnického, 1933, s. 29.

[3] Mátej, J. a kol.: Dejiny českej a slovenskej pedagogiky. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1976, s. 158 – 170.

[4] Bornemisza, J.: Kremnica, Nová Baňa a ich okolie. Kremnica, Učiteľstvo školského inšpektorátu kremnického, 1933, s. 29 a 97.
Diecézny archív, Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica, fond Kanonické vizitácie Banskobystrickej diecézy 1754 – 1830, CV34 Dištrikt Sv. Kríž superior – 1804, protokol z kanonickej vizitácie farnosti Jastrabá zo dňa 29. septembra 1804, CV32 Dištrikt Kremnica – II. – 1820, protokol z kanonickej vizitácie farnosti Jastrabá zo dňa 5. augusta 1820.
Geodetický a kartografický ústav Bratislava, Ústredný archív geodézie a kartografie, zbierka katastrálnych máp, pôvodná katastrálna mapa obce Pitelová, rok vydania 1860.
Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Obvodné notárske úrady z obvodu Okresného úradu v Kremnici /1868/ 1888 – 1950, Obvodný notársky úrad v Trnavej Hore 1868 – 1945 (1950): inv. č. 124, ročník 1913, šk. č. 1; inv. č. 125, ročník 1914, šk. č. 1.
http://www.narodnycintorin.com/jancarik-eduard-167

[5] Kohútová, M.: Slovensko a Slováci v novoveku. Trnava, Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 2008, s. 100 – 101.
Mátej, J. a kol.: Dejiny českej a slovenskej pedagogiky. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1976, s. 166 a 169.

[6] Schematismus Almae Dioecesis Neosoliensis pro Anno MDCCCXXXXV. Neosolii, Philippi Machold, 1845, s. 78.

[7] Mátej, J. a kol.: Dejiny českej a slovenskej pedagogiky. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1976, s. 285 – 290, 296 – 301.
Michalička, V. – Vaněková, D.: Dejiny žiarskeho školstva. Aktuálne otázky školského múzejníctva IX. Bratislava, Ústav informácií a prognóz školstva, 2004, s. 92 – 94.
Pavlík, O.: Pedagogická encyklopédia Slovenska I. Bratislava, Veda, 1984, s. 519 (heslo: ľudové školy).
Pavlík, O.: Pedagogická encyklopédia Slovenska II. Bratislava, Veda, 1985, s. 356 (heslo: školopovinnosť).

[8] Bornemisza, J.: Kremnica, Nová Baňa a ich okolie. Kremnica, Učiteľstvo školského inšpektorátu kremnického, 1933, s. 27.
Mátej, J. a kol.: Dejiny českej a slovenskej pedagogiky. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1976, s. 287.
Pavlík, O.: Pedagogická encyklopédia Slovenska II. Bratislava, Veda, 1985, s. 374 – 376 (heslo: školy).

[9] Zvolenské noviny, roč. III., č. 3, 25. marca 1906, s. 6.

[10] Pisateľ má na mysli pomocného učiteľa Jozefa Makovického, ktorý sa narodil 17. januára 1886 vo Svätom Kríži Jozefovi Makovickému a Márii Makovickej, rod. Kalinovej. Pri zápise krstu dieťaťa kňaz k menu otca uviedol povolanie „lorarius“, čo v preklade znamená remenár. Títo remeselníci vyrábali konské postroje. (Zdroj: záznam o narodení Jozefa Makovického dňa 17. januára 1886 v cirkevnej matrike krstených farnosti Svätý Kríž, www.familysearch.org.)

[11] Bornemisza, J.: Kremnica, Nová Baňa a ich okolie. Kremnica, Učiteľstvo školského inšpektorátu kremnického, 1933, s. 29.
Michalička, V. – Vaněková, D.: Dejiny žiarskeho školstva. Aktuálne otázky školského múzejníctva IX. Bratislava, Ústav informácií a prognóz školstva, 2004, s. 68, 92 a 94.
Pavlík, O.: Pedagogická encyklopédia Slovenska I. Bratislava, Veda, 1984, s. 114, 519, 534 – 535 (heslo: cirkevné školy, ľudové školy, malý školský zákon).
Pavlík, O.: Pedagogická encyklopédia Slovenska II. Bratislava, Veda, 1985, s. 356 (heslo: školopovinnosť).

[12] Príloha č. 3 k zákonu č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov.

[13] Kronika obce Pitelová, zápis z roku 1959 (s. 23 a 25), 1960 (s. 28), 1965 (s. 40), 1967 (s. 50), 1968 (s. 54), 1970 (s. 64 a 66), 1976 (s. 89), 1977 (s. 90), 1979 (s. 98), 1980 (s. 100), 1988 (s. 123), 1995 (s. 140).
Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Miestne národné výbory v okrese Žiar nad Hronom 1945 – 1982, IV. časť, 2. zväzok, Miestny národný výbor v Pitelovej 1950 – 1976, inv. č. 33, ročník 1967, šk. č. 4.
Respondent: muž (*1957).