Jozef Podhora

*16. 12. 1920 Pitelová – †19. 4. 1999; poch. Bratislava, cintorín Vrakuňa
priamy účastník Slovenského národného povstania a partizánskeho odboja proti fašizmu

Narodil sa v rodine Jána Podhoru a jeho manželky Paulíny, rodenej Markovej. Jozefovi rodičia bývali v Pitelovej, v dome s aktuálnym č. 37. Do roku 1941 pracoval ako robotník na píle v Šášovskom Podhradí a v kameňolome v Hronskej Dúbrave.

Ako vojak slovenskej armády bol v roku 1941 odvelený na východný front, kde sa stal príslušníkom 102. pešieho pluku Zaisťovacej divízie.1 Táto bola jednou z dvoch divízií, ktoré Slovenský štát vyslal do vojny proti Sovietskemu zväzu. Mala zabezpečovať ochranu strategických objektov v tyle bojujúcich armád (sklady, mosty, cesty či železničné komunikácie). Okrem zaisťovacích úloh sa slovenské jednotky zúčastňovali tiež protipartizánskych akcií. Na jeseň roku 1942, keď dochádzalo k prvým prípadom dezercií na stranu protivníka, slovenskí vojaci strácali záujem angažovať sa na strane nemeckej armády rútiacej sa do záhuby. Nevideli dôvody, pre ktoré by mali v tejto vojne nasadzovať svoje životy. V rajóne pôsobenia 102. pešieho pluku nebolo navyše výnimočné stretnúť sa s vypálenými dedinami alebo zmasakrovaným obyvateľstvom. Jeden z takýchto otrasných obrazov sa naskytol Jozefovi Podhorovi v obci Chojno (Khoyno, Bielorusko), kde nemecký policajný prápor 30. marca 1942 povraždil 1 350 ľudí a viacerých pritom zaživa upálili vo vlastných príbytkoch. Jeho slová citoval generál I. Vetrov (Bratja po oružiju, Minsk 1965): „Mnohí dôstojníci nám prikazovali, aby sme strieľali civilné obyvateľstvo, pretože sú to akoby prezlečení sovietski partizáni, ktorí keď chytia Slovákov, s nimi kruto zaobchádzajú. Boli sme touto tragédiou otrasení, bolo nám strašné, že čosi takého mohli urobiť ľudia. Už vtedy sme sa rozhodli, že sa nevrátime k fašistom, ale utečieme k partizánom.“ Bezmocný pohľad na vypálené domy a ležiace zvyšky zaživa upálených tiel – to museli byť hrozné dojmy aj pre tvrdých vojakov.2 Útek Jozefa Podhoru k bieloruským partizánom nepodnietilo asi len rozhorčenie nad fašistickými praktikami, definitívne mohol rozhodnúť strach z hroziaceho trestu za pomoc kamarátovi Mikulášovi Kramerovi, ktorý 1. decembra 1942 na izbe v ubikácii vystrelil v opitosti zo služobnej zbrane a namiesto ospravedlnenia udrel službukonajúceho čatníka3 do tváre potom, ako ho napomenul. V zmysle podaného trestného oznámenia na Mikuláša Kramera mal Jozef Podhora s tromi ďalšími mužmi (Ondrej Ščambora, Vendelín Vaščík, Jozef Zeleňák) fyzicky napadnúť tohto čatníka, aby zabránili ďalšiemu zákroku proti opitému kamarátovi. Všetci mali byť potrestaní za neprístojné chovanie. Nech už sa udalosti vyvinuli akokoľvek, isté je, že Jozef Podhora sa aktívne zapojil do boja proti fašizmu, stal sa veliteľom roty v oddiele bieloruských partizánov a spoluorganizátorom 1. československej partizánskej brigády J. V. Stalina. Na sovietsku stranu zbehol 3. decembra 1942 pri protipartizánskom prieskume v obci Mišenki (Myshanka, Bielorusko) spolu s menovanými štyrmi príslušníkmi 102. pešieho pluku Zaisťovacej divízie.4

V roku 1944 absolvoval výcvik v Škole zvláštneho určenia Ukrajinského štábu partizánskeho hnutia vo Sviatošine pri Kyjeve, konkrétne druhý kurz. Do tohto kurzu bolo vybraných 98 dôstojníkov a vojakov, väčšinou Slovákov a niekoľko Čechov. Polovica z nich boli bývalí prebehlíci zo slovenskej armády k sovietskym partizánom. Príprava sa skladala z paravýcviku a kurzu zvláštnych úloh (špeciálny výcvik pre boj v tyle nepriateľa) pri 2. československej paradesantnej brigáde v ZSSR. Až po osobitnej previerke boli vybraní vojaci odosielaní do partizánskej školy vo Sviatošine. Tam absolvovali kurzy partizánskej taktiky, mínovania, topografie, streleckého výcviku, výsadkovej a zdravotnej prípravy. Intenzívny výcvik trval štyri týždne, prebiehal šesť dní v týždni pri desaťhodinovom pracovnom dni, ktorý sa začínal a končil prekonávaním trojkilometrovej prekážkovej dráhy. Absolvent školy bol míner – diverzant. Z absolventov sa zostavilo 31 organizátorských výsadkových skupín.5

Jozefa Podhoru zaradili do organizátorskej skupiny veliteľa Alexeja Semionoviča Jegorova s počtom členov 22. Táto skupina bola v noci zo 7. na 8. augusta 1944 prepravená na dvoch lietadlách typu Douglas nad územie stredného Slovenska a vysadená na Latiborskej holi v Nízkych Tatrách, na základňu pripravenú partizánskou skupinou veliteľa Piotra Alexejeviča Velička. Zoskok partizánov sa uskutočnil 8. augusta 1944 v čase od 00.30 do 01.00 hod. Ukrajinský štáb partizánskeho hnutia v Kyjeve skupinu vyslal s rozkazom narúšať premávku na cestných a železničných komunikáciách na úseku Banská Bystrica – Brezno, Ružomberok – Poprad a v mieste pôsobenia rozvinúť partizánske hnutie. Dňa 27. augusta 1944 bola Jegorovova skupina preformovaná na partizánsku brigádu, čoho spoluorganizátorom bol aj Jozef Podhora. Brigáda dosiahla plne vyzbrojených a vystrojených 750 príslušníkov, ktorí absolvovali najmenej päťdňový výcvik. Spočiatku niesla názov Partizánska brigáda kapitána Červenej armády A. S. Jegorova. Koncom novembra 1944 bola premenovaná na 1. československú partizánsku brigádu J. V. Stalina.

V publikovaných spomienkach Jozefa Podhoru sa možno dočítať o jeho účasti na obsadzovaní Banskej Bystrice partizánmi dňa 30. augusta 1944, ktorí sa už deň predtým sústredili v Hiadeľskej doline. Uviedol, že na zhromaždení povstaleckých dôstojníkov v budove Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici dňa 30. augusta o 9.00 hod. bol navrhnutý do pozície styčného dôstojníka medzi partizánmi a povstaleckým vojskom. Ponuku odmietol z dôvodu vlastnej požiadavky na priamu účasť v bojoch s nemeckými okupantmi. V ďalších dňoch sa zúčastnil akcie zameranej na oslobodenie politických väzňov v Nitre a na obsadenie Nitry partizánmi. Akcii velil komisár Jegorovovej brigády Grigorij Semionovič Myľnikov. Skupinu tvoril 4. oddiel veliteľa Rylina, 2. a 3. rota 6. oddielu veliteľa Ozábala a družstvo vojakov 1. československej armády na Slovensku. Kolóna v počte asi 30 áut vyrazila z Banskej Bystrice 5. septembra. Po obsadení Zlatých Moraviec sa začali pripravovať k útoku na Nitru, no dostali rozkaz od veliteľa Jegorova na okamžitý návrat do Banskej Bystrice a na presun k povstaleckému úseku do Turca. Rozkaz uposlúchli až po príchode druhej spojky, ktorá potvrdila neodkladnosť návratu. Kolóna sa 6. septembra vrátila do Banskej Bystrice, partizáni prenocovali na Sliači a ráno boli vojenským transportom prepravení do Turčianskeho Sv. Martina (dnes Martin), kde nastala veľmi vážna situácia. Jozef Podhora prechádzal bojovými líniami od Vrútok cez Priekopu (dnes súčasť Martina) po Sučany. Dňa 20. septembra prenikla z juhu do Turca nemecká bojová skupina Schill a spojila sa s tu útočiacou divíziou Tatra. Obrancovia Turca sa dostali do obkľúčenia. Nasledujúci deň bol vydaný rozkaz na organizovaný ústup, po ktorom naložili na vozy ranených a ustupovali do Gaderskej doliny. Koniec doliny uzatváral strmý vrch. Bolo nariadené všetko nechať na mieste a spáliť, brať len ranených a prenášať ich cez vrch. Počet ľudí na úteku vrátane civilného obyvateľstva odhadol na 3 000 a počet ranených bojovníkov na vyše 300. Za tri dni prišli na Staré Hory, kde bolo veľké táborisko a lazarety pre ranených. Jozef Podhora svoje spomienky ukončil vyjadrením: „Nikdy v živote nezabudnem na útrapy, ktoré sme tam prežili. S ranenými na chrbtoch sme sa škriabali na vrch. Jedného človeka s raneným na chrbte ťahalo povrazom nahor aj desať ľudí. Podarilo sa nám prejsť na Kráľovu studňu a až tam sme si odpočinuli. Nič ma tak duševne nezlomilo, ako ťahať stonajúcich ranených cez také peklo, ktorým i zdravý a silný človek ťažko prejde. Bola to pre mňa najväčšia tragédia, ktorú som vo svojom živote vtedy zažil. Ani najkrvavejšie boje s fašistami ma tak nezlomili ako ten ústup z Turca Gaderskou dolinou na Staré Hory.“ V ústupových bojoch stratila Jegorovova brigáda celkovo vyše 300 partizánov. Vypustenie Turca z povstaleckej obrany bolo vážnou stratou a značne zúžilo manévrovací priestor povstaleckých ozbrojených síl.

Jozef Podhora bojoval v 1. československej partizánskej brigáde J. V. Stalina až do spojenia so sovietskou armádou. Po oslobodení do roku 1948 vykonával funkciu tajomníka Okresného výboru Komunistickej strany Slovenska v Modrom Kameni. V 50. rokoch 20. storočia bol neoprávnene väznený.

Za výkon vojenskej služby Jozefa Podhoru vyznamenali Československým vojnovým krížom 1939 (1945), Československou medailou Za chrabrosť pred nepriateľom (1945), Radom SNP I. triedy (1946), Radom Veľkej vlasteneckej vojny (1946), Radom červenej hviezdy (1964) a viacerými medailami.6

Poskytol niekoľko spomienkových rozhovorov pre dobovú tlač (napr.: Bojovník č. 32/1974, Nové slovo č. 17/1970, Ľud č. 180/1974) a účinkoval tiež vo filmovom týždenníku venovanom Slovenskému národnému povstaniu (Týždeň vo filme č. 32/1974).

Ako prejav vďaky za to, že prežil udalosti druhej svetovej vojny, zakúpil barokovú sochu zobrazujúcu Pannu Máriu s mŕtvym telom Krista v náručí a umiestnil ju do malého zaskleného výklenku pred pitelovský kostol. V súčasnosti sa socha nachádza pred sgrafitom v presbytériu kostola a spolu s krížom vyjadruje tajomstvo bolestného ruženca (viď fotografie v časti Pitelovský kostol).

 


[1] Plevza, V.: Dejiny Slovenského národného povstania 1944, 5. zväzok. Bratislava, Pravda, 1985, s. 403 (heslo: Podhora Jozef).
Lacko, M.: Dezercie a zajatia príslušníkov Zaisťovacej divízie v ZSSR v rokoch 1942 – 1943. Bratislava, Ústav pamäti národa, 2007, s. 256 – 257.

[2] Baka, I.: Účasť pešieho pluku 102 Zaisťovacej divízie na nemeckých protipartizánskych akciách v juhovýchodnom Bielorusku v marci a začiatkom apríla 1942. In: Vojenská história, roč. 21, 2017, č. 2, s. 84 – 108.
Lacko, M.: Dezercie príslušníkov Zaisťovacej divízie na sovietsku stranu roku 1942. In: Historický časopis, roč. 52, 2004, č. 4, s. 653 – 672.

[3] Čatník – najnižšia hodnosť poddôstojníkov z povolania za tzv. slovenského štátu.

[4] Lacko, M.: Dezercie a zajatia príslušníkov Zaisťovacej divízie v ZSSR v rokoch 1942 – 1943. Bratislava, Ústav pamäti národa, 2007, s. 123 – 124.
Plevza, V.: Dejiny Slovenského národného povstania 1944, 5. zväzok. Bratislava, Pravda, 1985, s. 403 (heslo: Podhora Jozef).

[5] Vaněk, O.: Výber a príprava kádrov pre špeciálne operácie zo ZSSR v rokoch 1941 – 1945. In: Vojenská história, roč. 12, 2009, č. 4, s. 71 – 74, 84.

[6] Cséfalvay, F. – Mičev, S.: Deň po dni – SNP. Banská Bystrica, Múzeum Slovenského národného povstania, 2012, s. 10 – 11.
Pažúrová, H.: Jegorovova partizánska brigáda. Prvá čs. partizánska brigáda J. V. Stalina. Banská Bystrica, Múzeum Slovenského národného povstania, 2017, s. 5, 17 – 18, 24, 29 – 31, 47, 50 – 61.
Plevza, V.: Dejiny Slovenského národného povstania 1944, 5. zväzok. Bratislava, Pravda, 1985, s. 403 (heslo: Podhora Jozef).
Podhora, J.: Z povstaleckých dní. In: S ohňom v srdci. Spomienky z bojov proti fašizmu na Slovensku. Bratislava, Osveta, 1962, s. 41 – 46.