Ondrej Sklenka

*25. 12. 1895 Pitelová – †16. 4. 1993 Prievidza; poch. Prievidza
železničný zamestnanec a ľudový rezbár

Narodil sa Michalovi Sklenkovi a Alžbete Sklenkovej, rod. Pavlíkovej v Pitelovej, v dome s aktuálnym č. 49. Po sobáši s Jozefínou Packovou z Trnavej Hory bývali spolu s deťmi v pitelovskej časti Dolina (dom č. 157).

Do školy chodil iba štyri zimy, no v roku 1933 súkromne vyštudoval štyri triedy meštianskej školy. V roku 1912 sa stal železničiarom v službách uhorských železníc. Z pozície pomocného robotníka prešiel na strážnika trate v Pitelovej, staničného manipulanta, pokladníka v stanici Hronská Breznica (neskôr premenovaná na stanicu Hronská Dúbrava) a Banská Bystrica, výpravcu vlakov a napokon správcu stanice v Tesároch nad Žitavou (dnes časť obce Tesárske Mlyňany).1 Vďaka voľným železničiarskym lístkom precestoval kus sveta: Švajčiarsko, Nemecko, Nórsko, Švédsko, Taliansko, Holandsko, Francúzsko, Belgicko. Jazdu v spacom vozni si dovoliť nemohol, a tak si vždy podložil pod hlavu „hatižák“ a vyspal sa v kupé. V noci cestoval, cez deň navštevoval európske metropoly, napríklad Paríž, Rím, Oslo, Stockholm, Mníchov, Berlín.2

Od roku 1950 žil s manželkou Jozefínou v Prievidzi, kde pre svoju dcéru Helenu a syna Víťazoslava postavil rodinné domy. Po odchode na zaslúžený dôchodok sa venoval rezbárstvu. Drevo ho síce lákalo oddávna, ale poddávalo sa najskôr len jeho remeselným, nie umeleckým schopnostiam. Ako chlapec si z neho zmajstroval vozík, na ktorom sa s kamarátmi spúšťali dolu pitelovským kopcom.3 Raz už ako dôchodca získal kmeň z orecha. Stromu, ktorý prestal rodiť plody, chcel vrátiť život, a preto z neho vyrobil podložky na parožie zdobené vyrezávanými dubovými a smrekovými vetvičkami. V roku 1969 ich priniesol na výstavu ľudovej tvorivosti v Prievidzi. Tu si všimol sošky niektorých ľudových rezbárov a dostal chuť skúsiť to i v tejto oblasti. Na Vianoce toho istého roku začal pracovať na prvých plastikách v pivničnej dielni svojho rodinného domu.4 Odvtedy ich až do konca života zhotovil približne 800, pričom spracoval takmer 100 motívov.5 Najprv hľadal námety prostredníctvom obrázkov v časopisoch a vytvoril malé busty s názvami: Mona Lisa, Kráľovná Anna, Senátor Fullbright. Neskôr si už predlohy kreslil sám podľa spomienok na starú rodnú dedinu.6

Ako hovoril, Pitelová – obec, kde vyrastal a kde začal chápať svet, žije v jeho drevených soškách pastierov, bačov, hudobníkov, fujaristov, drotárov, práčok na potoku, matiek s dieťaťom idúcich na pole s motykou, trepačiek ľanu, hrabačiek, pytliaka, kováča, kolára, kižbiera, kosca, regrúta, drevorubača a ďalších. V soškách Ondreja Sklenku je stvárnená celá niekdajšia dedina, tvrdý, no krásny život, chvíle radostné, ale takisto smutné. Zobrazil natĺkanie kapusty do suda, muža rozsievajúceho zrno na poli, zametačku ulíc, stretnutie invalidov z prvej svetovej vojny, rodinu pri stole a ďalšie témy.7 Postavy prostých ľudí vyrezal tak, ako ich videl každodenne pri práci počas mladosti. Chcel, aby po nich zostala pamiatka, aby sa z jeho plastík aj nasledujúce generácie dozvedeli o vidieckom živote dávnych čias. Jeho chlapi sú remeselníci, ženy koja deti na medzi, stĺkajú maslo či hrabú seno. „Sú to moji kamaráti, susedia. Ak beriem do rúk dláto, s ktorým sa dotýkam dreva, pred očami sa mi vybavuje postavička, ktorú chcem stvárniť. V duchu si premietam všetko okolo nočného hlásnika. Ako chodil pred polnocou po dedine, ako oznamoval nočný čas, ako cez deň spával, aby bol v noci čiperný. Vidím ho, ako sme mu raz z huncútstva ukradli hlásnu trúbu a zavesili doma na bránu. Všetky tieto osobné pocity sa snažím vložiť do mojich postavičiek. Azda preto žijú a sú obrazom doby, v ktorej sme žili,“ vyznal sa Ondrej Sklenka v rozhovore pre magazín Život krátko pred svojimi 90. narodeninami.8 Plastiky, vysoké okolo 30 až 40 centimetrov, nikdy neprifarboval, ponechával im farebnosť dreva, predovšetkým dubového a orechového.

Originalitu, dokumentárnu a umeleckú hodnotu plastík Ondreja Sklenku si všimli najmä akademický sochár Ladislav Gajdoš a slovenská etnografka PhDr. Irena Pišútová, CSc. Všetkým jeho dielam sa dostalo plné uznanie a viaceré z nich patria medzi základné fondy ľudového rezbárskeho umenia v Slovenskom národnom múzeu v Martine, Slovenskom národnom múzeu – Historickom múzeu na Bratislavskom hrade, Slovenskej národnej galérii v Bratislave, Slovenskom poľnohospodárskom múzeu v Nitre, Hornonitrianskom múzeu v Prievidzi.

Pre areál amfiteátra vo Východnej zhotovil z kmeňa stromu monumentálne diela Hlásnik (1975) a Matka dojčiaca dieťa (1976), dosahujúce výšku dva a pol metra. Prácu ľudových rezbárov pri výzdobe amfiteátra na tému Matka zachytil dokumentárny film Kresané do dreva (1976).

Jeho plastiky boli vystavované nielen doma, ale tiež v zahraničí: Japonsku, Brazílii, Mexiku, Írsku, Dánsku, Mongolsku, Holandsku, Francúzsku, Nemecku, Taliansku. V roku 1977 vyšla v Paríži, vo vydavateľstve Max et Fourny, kniha o 270 ľudových umelcoch sveta Archa Noemova a naivisti, v ktorej sa medzi ostatnými rezbármi za bývalé Československo ocitol iba Ondrej Sklenka. V ďalšej publikácii menovaného vydavateľstva Sen a naivisti z roku 1981 je venovaná strana jeho portrétnej fotografii a plastike Nočný strážnik.

Ministerstvo kultúry Slovenskej socialistickej republiky udelilo Ondrejovi Sklenkovi v roku 1979 striebornú medailu a titul Zaslúžilý pracovník kultúry.9

 


[1] Lomnická, A.: Ondrej Sklenka. In: Nebudú zabudnutí I. – Tradičná ľudová kultúra. Prievidza, Hornonitrianske osvetové stredisko Prievidza a Miestny odbor Matice slovenskej Prievidza, 2002, s. 3.
Mikolaj, D.: Keď prestal robiť „na štreke“... In: Slovensko, kultúrno-spoločenský mesačník, roč. V., 1981, č. 8, s. 23.
Sokolová, V.: Za vôňou dreva. In: Smer, 1982, č. 179, 30. júla 1982, s. 14.

[2] Lomnická, A.: Ondrej Sklenka. In: Nebudú zabudnutí I. – Tradičná ľudová kultúra. Prievidza, Hornonitrianske osvetové stredisko Prievidza a Miestny odbor Matice slovenskej Prievidza, 2002, s. 3, 5 – 6.

[3] Lomnická, A.: Ondrej Sklenka. In: Nebudú zabudnutí I. – Tradičná ľudová kultúra. Prievidza, Hornonitrianske osvetové stredisko Prievidza a Miestny odbor Matice slovenskej Prievidza, 2002, s. 3.
Sokolová, V.: Za vôňou dreva. In: Smer, 1982, č. 179, 30. júla 1982, s. 14.

[4] Mikolaj, D.: Keď prestal robiť „na štreke“... In: Slovensko, kultúrno-spoločenský mesačník, roč. V., 1981, č. 8, s. 23.
Pišútová, I.: Rezbár Andrej Sklenka. In: Zborník Slovenského národného múzea, Etnografia 14, roč. LXVII., 1973, s. 273 – 274.

[5] Lomnická, A.: Ondrej Sklenka. In: Nebudú zabudnutí I. – Tradičná ľudová kultúra. Prievidza, Hornonitrianske osvetové stredisko Prievidza a Miestny odbor Matice slovenskej Prievidza, 2002, s. 3.

[6] Mikolaj, D.: Keď prestal robiť „na štreke“... In: Slovensko, kultúrno-spoločenský mesačník, roč. V., 1981, č. 8, s. 23.

[7] Lomnická, A.: Ondrej Sklenka. In: Nebudú zabudnutí I. – Tradičná ľudová kultúra. Prievidza, Hornonitrianske osvetové stredisko Prievidza a Miestny odbor Matice slovenskej Prievidza, 2002, s. 3 a 6.
Novotný, V.: Niečo pekné spraviť z rodného dreva. In: Prieboj, č. 33, 1981, 19. augusta 1981, s. 6.

[8] Chudý, V.: „Keď sa cítim unavený, idem kosiť!“. In: Život, 1985, s. 50.

[9] Lomnická, A. 2002: Ondrej Sklenka. In: Nebudú zabudnutí I. – Tradičná ľudová kultúra. Prievidza, Hornonitrianske osvetové stredisko Prievidza a Miestny odbor Matice slovenskej Prievidza, 2002, s. 4 – 5.
Mikolaj, D.: Keď prestal robiť „na štreke“... In: Slovensko, kultúrno-spoločenský mesačník, roč. V., 1981, č. 8, s. 23.