Odievanie Pitelovčanov v minulosti

Základnými materiálmi, z ktorých sa na začiatku 18. storočia zhotovoval tradičný odev v dedinskom prostredí, boli podomácky vyrobené hrubšie konopné i ľanové plátno, súkno a ovčia kožušina. V menšej miere sa popri nich vyskytovali jemnejšie, remeselne zhotovené textílie. V prvej polovici 18. storočia sa začali spolu s domácimi textíliami používať nové, farebnejšie materiály – bavlnené textílie a jemnejšie druhy súkna, ktoré boli výrobkami manufaktúr. V roku 1725 vznikla prvá manufaktúra na výrobu súkna v Banskej Bystrici, o jedenásť rokov neskôr zase v Šaštíne prvá manufaktúra na výrobu kartúnu (hrubšieho bavlneného plátna zdobeného potláčaním), pričom textilné manufaktúry pracovali aj v ďalších mestách dnešného Slovenska. V druhej polovici 18. storočia nastal na Orave, Spiši a v Šariši veľký rozmach plátenníctva, zameraného na domácku výrobu plátna a jeho predaj vo veľkom i mimo hraníc Uhorska.

Textilný priemysel sa v Uhorsku začal rozvíjať od polovice 19. storočia, súbežne s ním tiež priemyselná výroba umelých farbív, čo sa odrazilo vo farebnosti súčiastok tradičného odevu a tá zase v rozlišovaní jednotlivých vekových kategórií. Mladí nosili pestré farby, starí tmavé farby. Zaujímavosťou je, že na okolí Svätého Kríža (dnes Žiar nad Hronom) rozhodovala o výbere určitého sfarbenia i konkrétna cirkevná príležitosť. Na veľké sviatky sa nosila biela vrchná sukňa, na nedeľu bledomodrá, ružová, telová, na pôstne nedele čierna. Na prvé ohlášky išlo dievča v bielej delinke, na druhé v modrej a na tretie v bordovej. Dedinské prostredie na Slovensku malo už koncom 19. storočia okrem podomácky zhotovených textílií k dispozícii aj množstvo látok zo zahraničnej i domácej priemyselnej textilnej výroby, ktoré sa vyznačovali druhovou a farebnou rôznorodosťou, no najmä širokou cenovou škálou, vďaka čomu bolo dostupné všetkým spoločenským vrstvám.

Prenikaním kupovaných látok sa začal odlišovať pracovný odev od sviatočného. Dovtedy sa odev na sviatok skladal iba z nových neobnosených súčastí pracovného oblečenia. Sviatočný odev sa vyznačoval drahším, kvalitnejším materiálom a rozsiahlejšou aj náročnejšou výzdobou. Najviac zdobený sviatočný odev mali príslušníci mladej generácie. So stúpajúcim vekom nositeľa rozsah výzdoby klesal. Nové druhy odľahčených textílií a ich úprava škrobením, naberaním, skladaním a vrstvením jednotlivých zložiek, prispeli k zmene celkovej línie sukne a rukávov, bola objemnejšia. Sviatočný odev si muži a ženy obliekali v nedeľu pri návšteve kostola, na ostatné cirkevné sviatky, rodinné a spoločenské príležitosti.

Do vývoja tradičného odevu nepriamo zasiahlo tiež zrušenie poddanstva a pravidelné odchádzanie na sezónne poľnohospodárske práce, čo znamenalo prístup k továrensky vyrábaným textíliám a odevným súčiastkam vlastným mestskému prostrediu (napr. kabátik). Súčasne vzrástol počet priemyselných a stavebných robotníkov. Tradičný odev mužov i žien vyhovoval roľníckej práci, ale nevyhovoval práci v priemysle a na stavbách. Z toho dôvodu muži prispôsobili svoje obliekanie novému pracovnému prostrediu prv než ženy pracujúce na poli.

Základným spôsobom zhotovenia odevu bolo až do konca 19. storočia ručné šitie. Šili hlavne ženy, len niektoré časti, najmä vrchného odevu, šili remeselníci. Od prelomu 19. a 20. storočia prenikali postupne do dedinského prostredia šijacie stroje. Tie podstatne zjednodušili a zrýchlili výrobu i úpravu odevov. K remeselným krajčírom sa pridružili nevyučení krajčíri a krajčírky, ktorí šili nové, mestské druhy šiat. Odievanie žien sa začalo uberať k vytvoreniu polomestskej formy a mužský odev smeroval k jeho náhrade mestským typom šiat. Od konca 19. do polovice 20. storočia sa z podomácky vyhotovených materiálov šili prevažne už iba pracovné alebo spodné súčasti odevov. Tradičné oblečenie mužov úplne zaniklo v polovici 20. storočia na území celého Slovenska.1

Najpresnejšie informácie o tradičnom odeve podávajú samotné hmotné dôkazy, ktorých sa však v Pitelovej do súčasnosti zachovalo veľmi málo. Snaha zozbierať súčiastky mužského odevu priniesla takmer nulové výsledky. Nepodarilo sa k nemu nájsť ani žiadny obrazový či fotografický materiál. Muži totiž vymenili svoj tradičný odev za mestský podstatne skôr ako ženy, zmeny sa udiali viac-menej náhle po prvej svetovej vojne. Fotodokumentáciu tých pár dodnes uschovaných a starostlivo opatrovaných odevných súčiastok dopĺňajú výpovede pamätníčok zachytávajúce medzivojnové obdobie.2 Keďže v tom čase sa už mužský odev vo svojej tradičnej podobe nevyskytoval, respondentky si len útržkovite pamätali na niektoré súčiastky kedysi nosené chlapmi. Cez sprostredkované informácie od svojich rodičov a starých rodičov siahali ich spomienky v ideálnom prípade nanajvýš na začiatok 20. storočia. V ženskom odeve prevládala v druhej štvrtine 20. storočia polomestská forma, ktorú vedeli opísať detailnejšie. Odev Pitelovčanov bol vystavený viacerým vplyvom, napríklad odchodu na sezónne práce, blízkosti banských miest pôsobiacich na svoje okolie ako kultúrny vzor i používaniu priemyselne vyrábaných textilných materiálov. K poznaniu zložiek pitelovského odevu z prelomu 19. a 20. storočia bolo tak nevyhnutné využiť výsledky etnologických výskumov realizovaných počas rokov 1971 až 1975 pre potreby Etnografického atlasu Slovenska (1990). Zvolené tematické oblasti sa skúmali v 250 lokalitách rovnomerne rozložených po celom území Slovenska a reprezentovaných jednou konkrétnou obcou. Pitelová ležala na hranici výskumných lokalít zastúpených dedinami Lutila a Železná Breznica.

 


[1] Benža, M.: Odev a obuv. In: Etnografický atlas Slovenska. Bratislava, Veda, 1990, s. 44.
Benža, M.: Tradičný odev Slovenska. Bratislava, Ústredie ľudovej umeleckej výroby, 2015, s. 185, 234 – 238.
Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska II. Bratislava, Veda, 1995, s. 222 – 223 (heslo: sviatočný odev).
Nosáľová, V.: Slovenský ľudový odev. Martin, Osveta, 1983, s. 15.
Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin, Osveta, 1978, s. 311 a 314.

[2] Respondentky: žena (*1926), žena (*1934), žena (*1937).