Mužský odev

Skladba súčiastok mužského odevu na konci 19. a začiatku 20. storočia pozostávala z gatí (v zime i súkenných nohavíc), košele s voľnými rukávmi a zástery. Široké nohavice, nazývané gate, siahali do polovice lýtok, boli z doma tkaného konopného plátna, rovného strihu, s klinom v rozkroku a rozstrapkanými koncami. Spodný okraj nad strapcami sa spevňoval pásikom vyšitej mešterky.¹ Bola to nielen jednoduchá ozdoba, ale tiež najracionálnejšie riešenie okraja, ktorý sa pri nosení neustále odieral. Každá gaťa bola zošitá z dvoch šírok (tzv. pôl) plátna. Tkanicou navlečenou do obalka – prehnutého horného okraja gatí – sa v páse stiahli a zaviazali. Obliekali sa na holé telo. V lete sa nosili počas bežných i sviatočných dní, v zime ich nosili iba tí najchudobnejší. Aby sa zmiernilo pôsobenie chladu, v zime sa obliekali naraz dvoje gate, a to úzke spodné i široké plátenné gate.

Úzke nohavice sa šili z hrubšieho domáceho i jemnejšieho kupovaného súkna. Prevládali súkenné nohavice bielej farby, bez ohľadu na to, či boli z jemnejšieho alebo hrubšieho súkna. Používanie domáceho súkna súviselo s chovom oviec. Vyprodukovaná vlna sa spracovávala domáckym spôsobom na pevné a hrubé súkno (bližšie pozri časť Odvetvia domáckej výroby v Pitelovej). V prednej časti mali umiestnené dva rozparky pre pohodlnejšie obliekanie a lepšie prispôsobenie obvodu tela v páse. Nohavice v páse pridŕžal úzky kožený remeň nasunutý v obalku nohavíc. V bežných i sviatočných zimných dňoch sa pod ne obliekali úzke spodné plátenné gate. Cez krpce sa nosili voľne preložené, prípadne upevnené návlakmi – koženými remienkami krpcov, do čižiem sa zastrčili.

Prílišnému znečisteniu gatí pri robote bránila zástera do pása, ktorá z estetického hľadiska zároveň zakrývala nezopnutý rázporok vpredu na gatiach. Zástera bola súčasťou všedného, ako aj sviatočného plátenného odevu. Šila sa z domáceho konopného i kupovaného bavlneného plátna bielej farby. Popri nej si chlapi na sviatky opásavali tiež čiernu listerovú zásteru.

K plátenným gatiam sa nosil široký vybíjaný opasok z kože, obvykle s tromi kovovými prackami na zapínanie, usporiadanými nad sebou. Opasok pridržiaval odev, chránil a spevňoval telo v drieku pri ťažkej práci, napríklad v hore či pri furmanke. Vyrábali ich remenári a predávali sa na jarmokoch. Preložená koža vytvárala vpredu kapsu na uloženie drobných vecí: peňazí, fajky s tabakom, noža, dokumentov a pod.

Mužská košeľa bola krátka, siahala len po pupok, mala rovný strih so širokými rukávmi, ktorých voľné konce sa pri práci sťahovali zápästkami, inak by zavadzali. Zápästie bolo tak navyše chránené pred poranením, v zime i pred chladom. Košele na všedné dni boli z domáceho konopného plátna. Na sviatočné dni sa šili z tenšieho bieleného konopno-pamukového plátna alebo kupovaného bavlneného plátna. Mali nízky stojatý golierik a rozparok v strede predného dielu, ktorý sa uväzoval párom tkaníc. Koncom 19. storočia sa popri tradičnej mužskej košeli vyskytovala už aj dlhšia „nemecká“ košeľa mestského strihu. Jej charakteristickými znakmi boli zúžené rukávy s manžetami, v mieste ramien medzi predným a zadným dielom vložené tzv. sedlo, stojatý/preložený golier, zapínanie na gombíky.

Na košeľu si chlapi obliekali lajblík ako súčasť sviatočného odevu. Táto priliehavá vesta sa šila z jemnejšieho súkna a siahala do pása. Mládenci nosili lajblíky modrej farby, starší muži čiernej farby.

Vrchný mužský odev sa šil hlavne z hrubého domáceho súkna. Nosila sa kabanica, nazývaná tiež halena. Bol to krátky, prevažne biely súkenný kabát s odstávajúcimi záhybmi vzadu, ktorý sa pod hrdlom uväzoval tkanicou (obr. č. 1). Namiesto kabanice sa niekedy nosila huňa – o čosi dlhší kabát z čierneho hrubého súkna, po krajoch obšitý červeným súknom, ktorého oba predné diely spájal pod hrdlom kožený vybíjaný remenec. Vzhľadom na spotrebu súkna bola nákladným vrchným odevom širica (obr. č. 2). Chlapi si ju obliekali v zime a daždivom počasí. Mala rovný strih, veľký obdĺžnikový golier visiaci dolu chrbtom, siahala takmer po zem a pod hrdlom sa zopínala remencom, inak bola bez zapínania. Predné diely bývali obrúbené úzkym súkenným pásikom (vrátane goliera) a zdobené farebným súknom i výšivkou z kamrhólu – vlnenej priadze. Ešte začiatkom 20. storočia zvykla byť súčasťou svadobného odevu ženícha. Až obnosená širica sa v chladnom počasí nosila do práce a na furmanky. Hoci všetky tri druhy vrchného odevu mali rukávy, muži si ich vo sviatočné dni obyčajne iba prehodili cez plecia. Zámožnejší chlapi si do tuhej zimy na sviatočné príležitosti obliekali kožuchy s rukávmi, siahajúce niže pása. Pre svoju vysokú cenu neboli dostupné každému. Ich zhotovenie si vyžadovalo väčšiu odbornosť a potom i kožušina bola vzácnejšou surovinou než súkno. Dostupnejšími boli vesty z ovčej kožušiny bez rukávov (kožuštek). Na prelome 19. a 20. storočia mali spravidla bielu farbu. V priebehu prvej polovice 20. storočia sa začali nosiť kožušteky aj hnedej farby. Mali rovný strih, siahali do pása a zapínali sa v strede predných dielov.

K fyzickej práci si muži obliekali staršie, obnosené časti základného i vrchného odevu, ktoré tým stratili charakter sviatočných súčiastok. V letnom odeve sa využívali najmä gate, nezakasaná košeľa, zástera. V zimnom období dopĺňali plátenné ošatenie súkenné nohavice, kožuštek, rukavice a zápästky na zahriatie zápästia.

Za sviatočnú obuv sa považovali čižmy, v zime u starších mužov tiež súkenné kapce. V letných i zimných pracovných dňoch si obúvali krpce (bačkory) zhotovené z jedného kusa kože, ktoré sa na nohy pripevňovali návlakmi. Súčasťou obutia boli onuce – kusy plátna na ovinutie nôh od chodidiel do polovice lýtok. Ochranu pred chladom v zime zvyšovali steblá slamy vkladané do krpcov. Prevažná časť tradičnej obuvi sa zhotovovala podomácky, remeselne sa šili predovšetkým čižmy. V porovnaní s čižmami sa za staršiu a menej hodnotnejšiu vysokú koženú obuv remeselnej výroby považovali tzv. črieve. Mali mäkké sáry, všetky diely zošité dratvou a na širokých plochých opätkoch boli nabité kované podkovičky.

Na hlavách nosili muži klobúk, v zime vysokú čiernu baranicu (obr. č. 3). Najstaršie klobúky z čiernej plsti mali dohora vyhnutú širokú striešku, vývinovo mladšie z poslednej štvrtiny 19. storočia naopak užšiu. Klobúk skladali z hlavy na znak úcty pri pozdrave, jedle, vstupe do domu a kostola, počas rodinných či náboženských obradov. Kupovali sa na jarmokoch. Baranice boli najčastejšie ušité z jemnej jahňacej kožušiny čiernej farby. Vo väčšine prípadov mali homoľovitý tvar, ojedinele okrúhle dienko. Už koncom 19. storočia sa začali šiť aj z umelej kožušiny. Vyrábali ich kožušníci alebo sa zhotovovali podomácky. V okolí Svätého Kríža (dnes Žiar nad Hronom) platila povera, že gazda nesmel nikdy položiť svoj klobúk na stôl, lebo by mu krty zryli pôdu.

Celkový vzhľad oblečenia mužov dotváral spôsob úpravy vlasov. Koncom 19.  storočia nosila dlhé vlasy už len najstaršia generácia. Vlasy siahali do tyla alebo po plecia. Základom účesu boli dozadu a do strán sčesané vlasy, v strede hlavy rozdelené pútcom – cestičkou na dve časti. Aby sa dlhý účes nestrapatil a pevne držal, vlasy sa natierali masťou. Mladší muži si po príchode z vojenskej služby nechávali krátky zostrih.

Keďže k pitelovskému mužskému odevu sa nepodarilo nájsť žiadny obrazový či fotografický materiál, určitú predstavu o jeho vzhľade môžeme získať zo zverejnených výsledkov výskumu tradičného odevu v obci Bzenica. Výskum realizovalo Ústredie ľudovej umeleckej výroby a ponúka nám pohľad na sviatočný odev muža v lete na začiatku 20. storočia. Muž na obrázku má oblečenú košeľu mestského strihu, plátenné gate a zásteru. Lajblík je z modrého súkna a zdobený výšivkou v tvare tulipána, srdca a pruhov pripomínajúcich šnurovanie. Výšivku dopĺňajú kovové pupačky – gombíky striebornej farby. Na ďalšej ilustrácii môžeme vidieť biele súkenné nohavice a biely ovčí kožuch s ozdobnými motívmi z červenej a bielej irchy, teda sviatočný odev muža v zimnom období.

Mužský odev zo Bzenice poznáme i vďaka fotografii publikovanej v zborníku Český lid (obr. č. 1). Snímka vznikla okolo roku 1890 a zobrazuje muža oblečeného v širokých plátenných gatiach, košeli so širokými rukávmi, kožušteku, kabanici, opásaného širokým koženým opaskom a obutého v staršom type čižiem s mäkkou sárou (črieve). Kabanica je po pravej ruke muža vyšívaná rastlinným motívom a po ľavej ruke je pravdepodobne priamo k látke prichytený pletenec z vlny. Ženatý muž mal mať vždy na hlave klobúk.

Už po prvej svetovej vojne sa v Pitelovej z mužského odevu vytrácali súkenné nohavice a plátenné gate. Na bežné dni boli určené nohavice z bieleho domáceho plátna, zafarbeného natmavo. Mali jeden rázporok so skrytým zapínaním na gombičky. Boli široké a siahali po členky. Vo všedné dni si muži obúvali baganče. Nohavice na nosenie vo sviatočné dni sa šili z kvalitnejších, kupovaných materiálov tmavej farby. Na prelome 20. a 30. rokov 20. storočia sa objavili čierne nohavice jazdeckého strihu (pričky/rajtky). Horná časť týchto nohavíc až po kolená bola široká, zaoblená, dolná na lýtkach zase úzka, aby sa dali ľahko obuť čižmy. Obliekala sa k nim biela nevyšívaná košeľa mestského strihu a čierny lajblík bez ozdôb. Počas 40. rokov 20. storočia prevládali široké nohavice s manžetami, a to z tmavých priemyselných látok (obr. č. 6). Obúvali sa k nim módne čierne topánky.

Tradičné mužské košele úplne nahradila mestská forma košele z priemyselných bavlnených tkanín.

Pokrývku hlavy tvoril klobúk mestského typu s dienkom stlačeným nad čelom do hrotu a strieškou vpredu ohnutou smerom nadol, ako aj kupovaná látková čiapka so štítkom (obr. č. 5).

Pôvodný vrchný odev vystriedal strojovo alebo ručne pletený sveter, vesta, sako a kabát mestského strihu s dvojradovým zapínaním a preloženým golierom s fazónkou.

V medzivojnovom období sa čoraz viac vyskytovala kupovaná konfekcia a tradičný mužský odev sa už nevyužíval ani pri príležitosti cirkevných slávností.

[1] Mešterka – steh, ktorým sa vytvárali riadky malých štvorčekov, vyšívaný sprava doľava, používaný na spevnenie okrajov alebo ako ozdobná linka.