Mužský odev

Skladba súčiastok tradičného mužského odevu na konci 19. a začiatku 20. storočia pozostávala z gatí (v zime aj súkenných nohavíc), košele s voľnými rukávmi a zástery. Široké nohavice, nazývané gate, siahali do polovice lýtok, boli z domáceho konopného plátna, rovného strihu, s klinom v rozkroku a rozstrapkanými koncami. Strapce predstavovali nielen veľmi jednoduchú ozdobu, ale tiež najracionálnejšie riešenie okraja, ktorý sa pri nosení neustále odieral. Každá gaťa bola zošitá z dvoch kusov plátna. V páse sa upevňovali zaviazaním tkanice navlečenej v prehnutom hornom okraji gatí (obalok). Obliekali sa na holé telo. V lete sa nosili počas bežných i sviatočných dní. Nosenie gatí v zime možno jednoznačne považovať za sociálne podmienený jav, za odev len tých najchudobnejších. V úsilí zmierniť pôsobenie chladu a zlepšiť tepelnú izoláciu tela sa v zime obliekali naraz dvoje gate. Na celom Slovensku slúžili ako súčasť odevu na spanie alebo ako bielizeň pod súkenné nohavice.

Úzke nohavice sa šili z hrubšieho domáceho, ako aj z jemnejšieho kupovaného súkna. Prevládali súkenné nohavice bielej farby, bez ohľadu na to, či boli z jemnejšieho alebo z hrubšieho súkna. Používanie domáceho súkna súviselo s chovom oviec. Vyprodukovaná vlna sa spracovávala domáckym spôsobom na pevné a hrubé súkno (bližšie viď časť Odvetvia domáckej výroby v Pitelovej). Nohavice boli zhotovené z dvoch dielov pomocou troch švíkov. Dva bočné švíky zošívali ľavú a pravú nohavicu a tie boli spolu zošité tretím švíkom. V prednej časti mali umiestnené dva rozparky pre pohodlnejšie obliekanie a lepšie prispôsobenie obvodu tela v páse. Nohavice v páse pridŕžal úzky kožený remeň nasunutý v obalku nohavíc. Obliekali sa na gate cez zimu v bežných aj sviatočných dňoch. Cez krpce sa nosili voľne preložené alebo upevnené koženými remienkami krpcov, do čižiem sa zakasali.

Prílišnému znečisteniu gatí pri robote bránila úzka zástera do pása, ktorá z estetického hľadiska zároveň zakrývala nezopnutý rázporok vpredu na gatiach. Zástera bola súčasťou tak všedného, ako i sviatočného plátenného odevu. Šila sa z domáceho aj továrenského plátna bielej, čiernej a modrej farby.

K plátenným gatiam sa nosil široký kožený opasok s dvomi až štyrmi prackami na zapínanie, usporiadanými nad sebou, čím určovali šírku opaska. Pri práci sa nosili užšie a vo sviatočné dni širšie opasky. Opasok pridržiaval odev a chránil driek pri ťažkej práci napríklad v hore alebo pri furmanke. Vyrábali ich pastieri aj remenári, predávali sa na jarmokoch. Preložená koža vytvárala vpredu kapsu na uloženie drobných vecí: peňazí, fajky s tabakom, noža, dokumentov a pod.

Mužská košeľa siahala do pása, mala široký rovný pravouhlý strih s rovnými a širokými rukávmi, ktorých voľné konce sa pri práci sťahovali zápästkami, inak by zavadzali. Zápästie bolo tak navyše chránené pred poranením, v zime i pred chladom. Košele na všedné dni boli prevažne z domáceho konopného plátna, menej z ľanového plátna. Na sviatočné dni sa šili z továrenského, jemnejšieho bavlneného plátna. Pri šití sa na pleciach preložil pruh plátna na polovicu. Šírka plátna tvorila šírku košele. V mieste preloženia bol vystrihnutý otvor pre hrdlo a rozparok v strede predného dielu, ktorý umožňoval pohodlnejšie obliekanie košele. Uväzoval sa jedným párom tkaníc. Otvor pre hlavu lemoval nízky stojatý golier. Košeľa tak nemala švíky na ramenách, iba po stranách.

Na košeľu si chlapi obliekali vestu (lajblík) ako súčasť sviatočného odevu. Kryla hruď a chrbát, siahala do pása. Šila sa z jemnejšieho súkna a zdobila ju výšivka. Mládenci nosili lajblíky modrej farby, starší muži čiernej farby.1

Vrchný mužský odev sa šil hlavne zo súkna. Rozšírená bola kabanica (obr. č. 1) a širica (obr. č. 2). Vo sviatočné dni sa zvyčajne nosili len prehodené cez plecia. Kabanice boli troch dĺžok: po pás, niže bokov a po kolená. Rôzne strihové varianty mali spoločný znak, a to prednú vejárovite rozšírenú časť. Po zošití so zadnou časťou vytvárala klinové rozšírenie v bokoch. Vzhľadom na spotrebu súkna bola nákladným vrchným odevom širica. Mala rovný strih, veľký obdĺžnikový golier visiaci dolu chrbtom, siahala niže kolien a pod hrdlom sa zopínala remencom, inak bola bez zapínania. Ešte začiatkom 20. storočia zvykla byť súčasťou svadobného odevu ženícha. Až obnosená širica sa v chladnom období nosila do práce alebo na furmanky. Cenovo náročnejší bol krátky kožuch s rukávmi, siahajúci poniže pása, súčasť viac sviatočného ako všedného odevu. Dostupnejšími sa stali vesty z ovčej kožušiny bez rukávov (kožuštek). Na prelome 19. a 20. storočia mali spravidla bielu farbu. V priebehu prvej polovice 20. storočia sa začali nosiť kožušteky aj hnedej farby. Mali rovný strih, siahali do pása a zapínali sa v strede predných dielov.2

K fyzickej práci si muži obliekali staršie, obnosené časti základného i vrchného odevu, ktoré tým stratili charakter sviatočných súčiastok. V letnom odeve sa využívali najmä gate, nezakasaná košeľa, zástera. V zimnom období dopĺňali plátenné ošatenie súkenné nohavice, kožuštek, rukavice a zápästky na zahriatie zápästia.3

Za sviatočnú obuv sa považovali čižmy, pričom v zime prevažovali súkenné kapce. Letnou i zimnou mužskou pracovnou obuvou boli krpce zhotovené z jedného kusa kože, ktoré sa na nohy pripevňovali dlhými remienkami. Nohy od chodidiel až do polovice lýtok si ovinuli onucami (väčšie kusy plátna) ako súčasť obutia. Prevažná časť tradičnej obuvi sa zhotovovala podomácky, remeselne sa šili hlavne čižmy.4

Na hlavách nosili muži klobúk, v zime vysokú čiernu baranicu (obr. č. 3). Najstaršie klobúky z čiernej plsti mali dohora vyhnutú širokú striešku, vývinovo mladšie z poslednej štvrtiny 19. storočia naopak užšiu. Klobúk skladali z hlavy na znak úcty pri pozdrave, jedle, vstupe do domu alebo kostola, počas rodinných či náboženských obradov. Kupovali sa na jarmokoch. Baranice boli najčastejšie ušité z jemnej jahňacej kožušiny čiernej farby. Vo väčšine prípadov mali homoľovitý tvar, ojedinele okrúhle dienko. Už koncom 19. storočia sa začali šiť aj z umelej kožušiny. Vyrábali ich kožušníci alebo sa zhotovovali podomácky.5 V okolí Svätého Kríža (dnes Žiar nad Hronom) platila povera, že gazda nesmel nikdy položiť svoj klobúk na stôl, lebo by mu krty zryli pôdu.6

Keďže k pitelovskému mužskému odevu sa nepodarilo nájsť žiadny obrazový či fotografický materiál, určitú predstavu o jeho vzhľade môžeme získať zo zverejnených výsledkov výskumu tradičného odevu v obci Bzenica, ležiacej rovnako v hornom Tekove. Výskum realizovalo Ústredie ľudovej umeleckej výroby a ponúka nám pohľad na sviatočný odev muža v lete na začiatku 20. storočia. Muž na obrázku má oblečenú košeľu mestského strihu, plátenné gate a zásteru. Lajblík je z modrého súkna, zdobený výšivkou a šnurovaním. Na ďalšej ilustrácii môžeme vidieť biele súkenné nohavice a biely ovčí kožuch s ozdobnými motívmi z červenej a bielej irchy, teda sviatočný odev muža v zimnom období.7

Mužský odev zo Bzenice poznáme aj vďaka fotografii publikovanej v zborníku Český lid (obr. č. 4). Snímka vznikla okolo roku 1890 a zobrazuje muža oblečeného v širokých plátenných gatiach, košeli so širokými rukávmi, kožušteku, kabanici, opásaného koženým opaskom a obutého pravdepodobne v súkenných kapcoch. Ženatý muž mal mať vždy na hlave klobúk.

Mužský odev v spomienkach Pitelovčaniek

Už po prvej svetovej vojne sa v Pitelovej z mužského odevu vytrácali súkenné nohavice a plátenné gate. Na bežné dni boli určené nohavice z bieleho domáceho plátna, zafarbeného na tmavo. Mali jeden rázporok so skrytým zapínaním na gombičky. Boli široké a siahali po členky. Úzke nohavice na nosenie vo sviatočné dni sa šili z kvalitnejších, kupovaných materiálov tmavej farby. Na prelome 20. a 30. rokov 20. storočia sa objavili nohavice jazdeckého strihu (pričky/rajtky). Horná časť týchto nohavíc až po kolená bola široká, zaoblená, dolná na lýtkach zase úzka, aby sa dali ľahko obuť čižmy. Počas 40. rokov 20. storočia prevládali široké nohavice s manžetami, a to z tmavých priemyselných látok (obr. č. 7). Obúvali sa k nim topánky.

Doma šité košele začali v medzivojnovom období napodobňovať mestský strih: užší rovný strih, v mieste ramien medzi predným a zadným dielom vložené takzvané sedlo, zúžené rukávy s manžetami, preložený golier, zapínanie na gombíky.

Pokrývku hlavy tvoril priemyselne vyrábaný klobúk s dienkom stlačeným nad čelom do hrotu a strieškou vpredu ohnutou smerom nadol, ako aj kupovaná látková čiapka so štítkom (obr. č. 6).

Vo všedné dni si muži obúvali baganče, cez sviatky a v nedeľu čižmy, resp. v lete nízke šnurovacie topánky.

Pôvodný vrchný odev vystriedal továrensky produkovaný alebo ručne pletený sveter, vesta, sako a kabát mestského strihu s dvojradovým zapínaním a preloženým golierom s fazónkou.

V každom období vždy mladšia generácia mužov začala nosiť novšiu formu odevnej súčiastky či obuvi a staršia generácia donášala tú pôvodnejšiu. Čoraz viac sa začala vyskytovať kupovaná konfekcia a tradičný mužský odev sa už nevyužíval ani pri príležitosti cirkevných slávností.

 


[1] Benža, M.: Odev a obuv. In: Etnografický atlas Slovenska. Bratislava, Veda, 1990, s. 44 – 45.
Benža, M.: Tradičný odev Slovenska. Bratislava, Ústredie ľudovej umeleckej výroby, 2015, s. 44 – 68.
Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. a II. Bratislava, Veda, 1995, s. 148, 437, 222 – 223 (heslá: gate, opasok, sviatočný odev).
Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin, Osveta, 1978, s. 314.

[2] Benža, M.: Odev a obuv. In: Etnografický atlas Slovenska. Bratislava, Veda, 1990, s. 48.
Benža, M.: Tradičný odev Slovenska. Bratislava, Ústredie ľudovej umeleckej výroby, 2015, s. 66 – 67, 135 – 146.
Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin, Osveta, 1978, s. 314.

[3] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska II. Bratislava, Veda, 1995, s. 74 – 75 (heslo: pracovný odev).

[4] Benža, M.: Odev a obuv. In: Etnografický atlas Slovenska. Bratislava, Veda, 1990, s. 49.
Benža, M.: Tradičný odev Slovenska. Bratislava, Ústredie ľudovej umeleckej výroby, 2015, s. 128 a 189.

[5] Benža, M.: Tradičný odev Slovenska. Bratislava, Ústredie ľudovej umeleckej výroby, 2015, s. 70 – 71, 240.

[6] Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin, Osveta, 1978, s. 307.

[7] Encyklopédia tradičného odevu Slovenska, obec Bzenica. [Online]. Dostupné na: http://www.uluv.sk/sk/encyklopedie/tradicny-odev-slovenska/tradicny-odev-obci/bzenica/.