Ženský odev

Skladba súčiastok ženského odevu na konci 19. a začiatku 20. storočia pozostávala z dlhej ženskej košele, sukne do pása a zástery. Košeľa, nazývaná tiež rukávce či oplecko, sa obliekala ako prvá a siahala po kolená. Starší druh košele (límencová košeľa/límencové oplecko) bol ušitý z doma tkaného konopného plátna alebo kombináciou materiálov. Na hornú, viditeľnú časť a na rukávy sa použilo jemné kupované plátno, na spodnú časť, skrytú pod sukňou, domáce konopné plátno. Horný okraj predného i zadného dielu košele spolu s horným okrajom rukávov sa nazberali do rias a všili do obalka – úzkeho pruhu látky okolo krčného otvoru. V strede predného dielu bol rozparok, ktorý sa pod hrdlom uväzoval tkanicami. Dlhé široké rukávy boli na koncoch nazberané, všité do úzkych manžiet (límence) a sťahovali sa párom tkaníc. Dievky a mladé ženy začali v tomto období nosiť maďarské oplecká z kupovaného plátna (obr. č. 1). Tieto siahali len do pása. Široké nazberané rukávy mali volánové zakončenie (tacle) s dierkovanou výšivkou (madeirová čipka). Sťahovali sa tkanicou vsunutou do zašitého kanálika a upínali nad lakťami. Oplecko sa obliekalo samostatne i na dlhú košeľu. Ušité mohlo byť starším spôsobom ručného riasenia okolo hrdla alebo sa zámiky šili na stroji. Pri strojovom šití sa už na zapínanie použila gombička.

Koncom 19. storočia staršie ženy nosili biele plátenné sukne (rubáše) a súkenné sukne (súkenice) prevažne tmavomodrej farby. Mladšie ženy ich nahradili sukňami z kartúnu, modrotlače s drobným bielym vzorom, na sviatky z tmavého farbiarskeho plátna s vysokým leskom. Slobodné dievčatá a mladé ženy si vo sviatočné dni obliekali aj sukne z jemnejších a drahších materiálov bielej farby. Sukňa (kytla) bola široká, šila sa z niekoľkých dielov látky. Jednotlivé diely látky boli v páse nazberané drobným riasením a všité do širšieho obalka s tkanicami, ktorými sa sukňa uväzovala. Časť predného dielu, skrytá pod zásterou, sa zvykla nahradiť lacnejším materiálom. Obalok a dolný okraj sukne bývali z rubovej strany podšité pruhom plátna kontrastnej farby, tzv. plechom, aby sa rýchlo nezodrali. Nová sukňa bola vždy určená na sviatočné dni. Ak bola obnosená a niekoľkokrát opratá, začala sa nosiť vo všedné dni. Praním sukne hlavne z farbiarskeho plátna strácali svoju pôvodnú tmavú farebnosť a lesk, ktorý vznikal pri mangľovaní plátna. Na prelome 19. a 20. storočia sa nosili dlhé sukne siahajúce takmer po členky. Po prvej svetovej vojne siahali približne do polovice lýtok, až sa ich dĺžka zastavila pod kolenami. Staré ženy si naďalej obliekali dlhé sukne čiernej farby z rôznych kupovaných materiálov.

Tvar sukne ovplyvňovali spodné sukne z tenkého bieleho plátna, s dolným okrajom lemovaným dierkovanou výšivkou. Vo všedné dni sa nosila jedna-dve, na sviatky sa obliekali tri až štyri spodné sukne naraz. Popri ochrane pred chladom plnili tiež dekoratívnu funkciu. Veľký počet naraz oblečených spodných sukní zmenil ženskú siluetu na širokú a zvonovitú. Na zdôraznenie bokov slúžila vypchávka (šúlok) – ušitý plátenný valček vypchatý handrami alebo skrútená látka – založená poza chrbát a uviazaná vpredu v páse pod spodnými sukňami. Pozitívne sa oceňovali ženy so širokými bokmi, s predpokladom nielen fyzicky pracovať, ale aj rodiť zdravé deti.

Na vrchnú sukňu sa opásavala široká zástera (zápona, fertucha). Siahala až za boky a bola iba o čosi kratšia než sukňa. Zhotovovala sa z kupovaných materiálov čiernej či tmavomodrej farby s lesklým povrchom (napr. farbiarske plátno, lister, glot). Ozdobená bývala stuhou previazanou okolo pása, prípadne niekoľkými stuhami našitými nad spodným okrajom zástery. Dievky a mladé ženy začali neskôr na slávnostné príležitosti nosiť biele zástery. Obnosenú sviatočnú zásteru zaradili do pracovného odevu, pričom na pole nosili ženy konopné zástery. Mladšia generácia Pitelovčaniek prestala sviatočnú zásteru nosiť v 30. rokoch 20. storočia.

Medzi rozšírené doplnky ženského odevu patrila veľká štvorcová (pri nosení uhlopriečne preložená) či trojuholníková šatka (kosička, krivô). Zakladala sa okolo hrdla na košeľu/oplecko, na hrudi sa prekrížila a jej konce sa za chrbtom uviazali. Zahaľovala hruď a zároveň chránila pred chladom. Starším typom bola šatka z bieleho kupovaného plátna, zdobená výšivkou. Popri nej sa koncom 19. storočia nosila šatka z červeného kartúnu a začiatkom 20. storočia šatka z kašmíru (delinka). Obvod kašmírových šatiek zdobil pás pestrofarebných kvetov a okraje dlhé pospletané i rozpustené strapce (obr. č. 2). Strapce tejto šatky sa dôkladne povyťahovali a poukladali jeden vedľa druhého po celom obvode tela. Najvzácnejšie boli biele delinky. Ich farebnosť sa potom prispôsobovala veku nositeľky.

Súčasťou sviatočného odevu žien bol živôtik (pruclek, lajblík) z drahších materiálov (napr. hodváb, kašmír). Bol krátky, siahal kúsok pod prsia a obliekal sa na kosičku/delinku, ktorá ho mohla nahradiť aj úplne. Výzdoba staršieho typu lajblíka na konci 19. storočia pozostávala z našitých hodvábnych stúh, strieborných šnúrok – leonských (metalických) šujtášov tvarovaných do ornamentov a kovových/sklenených gombíkov. Novší typ lajblíka (obr. č. 3 a 4), nazývaný číkový,¹ si zachoval rovnaký strih, líšil sa však formou bohatého zdobenia. Zhotovoval sa často z atlasu, podšíval plátnom či pruhovaným kanafasom a zapínal na háčiky. Jeho okraje lemoval farebný haras a značnú časť predných i zadných dielov pokrývali flitrové a korálkové porty, našité v hustých pásoch povedľa seba. Jasnejšie farby na lajblíkoch prevládali v odeve dievok a mladých žien, tmavšie farby a skromnejšia výzdoba u starých žien.

K staršiemu ženskému vrchnému odevu patrila plátenná obdĺžniková textília – odevná plachta. Pozostávala z dvoch šírok konopného plátna, spojených červenou pretkávanou vložkou. Slúžila na ochranu pred dažďom, snehom a vetrom. Pri nepriaznivom počasí sa prehodila cez hlavu, plecia a na hrudi sa pridŕžala rukami alebo uviazala na uzol. Vývojovo novším vrchným odevom zo začiatku 20. storočia sa stala veľká a hrubá vlnená šatka (šávolka) štvorcového tvaru, na okrajoch zdobená pleteným vzorom a zakrúcanými strapcami, pri nosení uhlopriečne preložená do trojuholníka (obr. č. 5).

Nové časti odevu prinášali do dediny slobodné dievčatá a mladé ženy slúžiace v mestách či sezónne pracujúce na veľkostatkoch a staršia generácia donášala tie pôvodnejšie. Už na prelome 19. a 20. storočia si podľa mestskej dobovej módy dávali u krajčírov šiť kabátiky z glotu a vlnených látok čiernej i tmavomodrej farby. K zmene zároveň prispela príliš vysoká cena kožuchov s rukávmi pre ustupujúci chov oviec. Podšitý kabátik sa zapínal na gombíky, mal nízky stojatý golierik a priliehavý strih s odstávajúcim volánom poniže pása. V strede chrbta odstávali dva zvlnené šosíky, tzv. kačička, z čoho bol odvodený názov kabátika (kačičkový kabátik). Nosil sa vo všedné i sviatočné dni. Nový kabátik si obliekala mladucha na sobáš namiesto mentieky. V časti Udalosti v 19. storočí je citovaná listina, ktorou Mária Šimunová (*29. 6. 1792 Pitelová – †neznáme) potvrdzovala vyplatenie z dedičstva po svojom zosnulom otcovi. Dostala jalovicu a peniaze na mentík (mentieka). Tento súkenný kabát bol spočiatku odevom zemanov a šľachty. Na mentieky sa používalo jemné súkno v odtieňoch modrej farby. Podšívali sa bielou ovčou kožušinou, pričom okraje mohla lemovať vzácnejšia kožušina z líšky či kuny. Boli rôznej dĺžky, zapínali sa na gombíky a šnúrové pútka, zdobilo ich farebné šnurovanie. V niektorých oblastiach patrili až do začiatku 20. storočia k povinným svadobným odevom ženícha a najmä mladuchy. Mentieky pre svoju nákladnosť nevlastnili všetky rodiny, podľa potreby sa na sobáš požičiavali.

Výšivkou zdobený kožuch siahajúci niže pása nosili v zime len bohatšie dievky a ženy. K veľmi rozšíreným druhom kožušinového odevu patrila vesta bez rukávov – kožuštek. Staršia forma kožuštekov mala bielu farbu, novšia hnedú (obr. č. 6 a 7).

U žien prevládala ako všedný odev dlhá ženská košeľa, jednoduchý lajblík z kartúnu, sukňa a zástera. Využívalo sa oblečenie, ktoré už nebolo súce na sviatok. Pri práci si ženy obvykle predný okraj sukne podkasali, aby im nezavadzal pri zohýnaní.

Sviatočnou obuvou boli čižmy, pričom v zime nosili staršie ženy súkenné kapce. Vo všedné letné dni chodievali často bosé, prípadne si obúvali krpce (bačkory), v zime krpce, kapce alebo obnosené čižmy. Súčasťou obutia boli onuce – kusy plátna na ovinutie nôh od chodidiel do polovice lýtok. Pre lepšiu izoláciu pred chladom si do krpcov v zime vkladali steblá slamy. Vo všedné i sviatočné zimné dni si niektoré staršie ženy obúvali vlnené papuče s vysokou sárou, upletené podomácky mužmi. Zvršok a podošvy týchto papúč boli z hrubého súkna.

Dievky sa česali na pútec – vlasy si v strede hlavy rozdelili na cestičku, zaplietli do jedného vrkoča a na jeho konci uviazali šnúrku. Pri slávnostnej úprave účesu si do vrkoča vplietli úzku stužku, na konci uviazanú na mašľu, a v tyle si na koreň vrkoča ihličkou pripli kokardu, z ktorej visela dlhá široká stuha až po pás.

Kým slobodné dievčatá chodili po väčšinu roka prostovlasé (v tuhej zime si na hlavu uviazali šatku), vydaté ženy museli mať účes vždy zahalený čepcom (kápka). Čepiec na pracovné dni sa šil z podomácky utkaného plátna a z iných ľahko dostupných látok. Na sviatočný čepiec sa používali kvalitnejšie a drahšie materiály. Dienko, jeho zadná časť, bola ušitá z bieleho bavlneného tylu, zdobeného vyšívanými rastlinnými motívmi (obr. č. 8 a 9). Dienko sa prifarbovalo jemne modričkou (modridlo – ultramarín), aby nebolo zažltnuté a pôsobilo belšie. Čelo lemovala prišitá čelenka z dvoch rôzne širokých pásov jemnej vláčkovej čipky² s upleteným vzorom (napr. kvietky, okienka) a po obvode s pikotkami. Širšia čipka sa prišila k dienku, pričom po stranách zostalo niekoľko centimetrov z čipky voľných. Užšia čipka lemovala tú širšiu po celej dĺžke. Presahujúca, voľná časť čipky (záušnice) pri nosení splývala poniže uši. Čepiec si ženy upevnili zaviazaním tkanice vsunutej do kanálika na spodnom okraji dienka a širokou stuhou previazanou okolo hlavy (cez čelenku) tak, aby nad pravou sluchou vznikla mašľa a konce stuhy viseli až po prsia. Mladšie ženy si uväzovali červené, ružové a biele stuhy, staršie ženy nosili stuhy v modrých odtieňoch. V období smútku a pôstu volili stuhy modrej a čiernej farby. Vlasy pod čepcom mali ženy upravené do punta. Základom účesu boli nahladko (bez cestičky) dozadu sčesané vlasy, zapletené do trojpramenného vrkoča. Ten sa na tyle stočil do kruhu a upevnil vlásenkami. Účes zdobila stuha (farebne zladená so stuhou uväzovanou na čepci), ktorá sa v smere od čela ovinula po okraji vlasov, pod stočeným vrkočom sa uviazala na hrčku a nad ním do mašle. Ženy si česali vlasy aj na pútec. Vpredu pri pútci si načesali slučky, potreli ich cukrovou vodou, aby držali a vyčnievali spod čepca.

V chladnejších sviatočných dňoch si ženy zahaľovali hlavu čepcom a tiež šatkou uviazanou pod bradou (obr. č. 10). Na konci 19. storočia mala najslávnostnejší charakter biela, bohato vyšívaná šatka z jemného plátna. Ešte pred prvou svetovou vojnou sa začali nosiť šatky z rôznych priemyselne vyrábaných materiálov. Kupovali sa na jarmokoch. Farebnosť a výzdoba sa menili v závislosti od príležitosti nosenia a veku ženy. Použitý materiál sa odrážal v názvoch šatiek: atlaska bola z atlasu (obr. č. 11), plyška z plyšu, súkenička zo súkna.

Po prvej svetovej vojne ženy vo všedné dni prestávali nosiť dlhú ženskú košeľu/oplecko. Nahradila ich košeľa s krátkymi úzkymi rukávmi, ušitá z kupovaného plátna, prípadne blúzka (blúzňa) z tenkých látok priemyselnej výroby. Mnoho žien nosilo kartúnovú sukňu, blúzňu s pintňou – opaskom, priamo na vlasy si zakladali šatku namiesto čepca, obúvali si pantofle – kožené papuče alebo chodili bosé. Pod blúzne si obliekali spodnú košeľu bez rukávov, siahajúcu niže pása (obr. č. 12). Postupne si začali kupovať konfekčnú bielizeň a takisto sa rozšírilo nosenie priemyselne pletených pančúch (štrimfle).

Ženské vrchné kabátiky boli nahradené podšitými blúzkami (harajda) a neskôr strojovo pletenými svetrami na zapínanie. Podľa ich vzoru sa zhruba od 40. rokov 20. storočia plietli ženské a mužské svetre už aj ručne z doma spradenej ovčej vlny (obr. č. 13).

V 30. rokoch 20. storočia sa z tradičného sviatočného ženského odevu stal slávnostný odev, ktorý sa nosil na nedeľné omše, významné náboženské slávnosti (napr. na Veľkú noc, Božie narodenie, Božie Telo), prípadne na svadby. Z odevných súčiastok sa úplne vypustila sviatočná zástera. Dievky i mladé ženy si obúvali čierne kožené poltopánky na šnurovanie alebo s remienkom cez priehlavok a so zapínaním na pracku či gombík, v zime čižmy.

Jednotlivé odevné súčasti v kombinácii s fotografiami nám umožňujú sledovať premeny v obliekaní žien, resp. dievok. Obrázok č. 14 dokumentuje sviatočný odev Pitelovčaniek okolo roku 1914. Oblečené majú oplecká, na ktorých sú vpredu na prsiach prekrížené a vzadu na chrbte uviazané veľké šatky so strapcami: delinka s pásom kvetov a tmavšia bez vzoru. Postavy dievčat rozširujú spodné sukne a na sviatočných zásterách badať vysoký lesk. Jedna zástera je navyše ozdobená stuhou previazanou okolo pása. Obuté majú pravdepodobne čierne kožené celé topánky na šnurovanie.

Oblečenie na obrázku č. 15 v podstate zodpovedá skladbe odevu na obrázku č. 14. Rozdiel badať len na sukni a zástere. Sú ušité z bledších a vzorovaných látok.

Obrázok č. 16 je dokladom kontaktu s iným regiónom azda z dôvodu odchodu na sezónne práce. Dievča má oblečené oplecko s rukávmi dekoračne doplnenými o stuhy uviazané na mašličku, ďalej sukňu a zásteru v bledých farbách s jemným vzorom a biele pančuchy. Obuv tvoria šnurovacie poltopánky. Vrchná odevná súčiastka pokrýva celú hornú časť tela až po pás. Tento živôtik nespadá svojím pôvodom do priľahlého okolia Pitelovej.

Na obrázku č. 17 dominuje mestský typ odevu. Dievčatá majú oblečené blúzky, sukne a pletené pančuchy. Dĺžka skladaných sukní siaha pod kolená. Ich tvar neovplyvňuje niekoľko naraz oblečených spodných sukní a nedopĺňa ich zástera. Obuv pozostáva z poltopánok na šnurovanie a s remienkom cez priehlavok.

Posledné roky pred druhou svetovou vojnou bolo v ženskom obliekaní podstatne cítiť mestský vplyv. Blúzky definitívne nahradili oplecká a spolu so sukňou sa začali nosiť v nedeľu do kostola i na sväté omše v iné cirkevné sviatky. Od polovice 20. storočia tradičný ženský odev už iba dožíval v najstaršej generácii. Dievčatá a ženy si ho obliekli ešte pri príležitosti historicky prvého udeľovania sviatosti birmovania v Pitelovej dňa 6. septembra 1970 (obr. č. 18).

[1] Číky – strieborné a ligotavé flitre v podobe rybacích šupín Číka európskeho.

[2] Vláčková čipka – paličkovaná čipka, ktorej základom je tylová väzba.