Ženský odev

Skladba súčiastok tradičného ženského odevu na konci 19. a začiatku 20. storočia pozostávala z dlhej ženskej košele s bokom prišitými rukávmi, sukne do pása a zástery. Pri forme s bokom prišitými rukávmi sa horný okraj predného i zadného dielu košele spolu s horným okrajom rukávov zošili do kruhu, t. j. nazberali do záhybov (rias) a všili do úzkeho pruhu látky (obalok) okolo krčného výstrihu. Košeľa sa obliekala ako prvá, zahaľovala telo po kolená a plnila funkciu základného i spodného odevu. V dlhej ženskej košeli ženy tiež spávali.1 Starší druh košele, takzvaná límencová košeľa (resp. límencové oplecko), bola ušitá kombináciou materiálov. Na hornú viditeľnú časť a na rukávy sa použilo jemné kupované plátno, na časť od pása nadol po kolená, skrytú pod sukňou, domáce konopné plátno. Dlhé široké rukávy boli na koncoch nazberané a všité do užších manžiet – límence, z čoho pochádza názov košele. Novšia forma košele mala kratšie široké rukávy (asi po lakte), na koncoch zdobené dierkovanou výšivkou (madeirová čipka). Boli voľné, nezašité do manžiet a sťahovali sa šnúrkou. Mladé ženy začali v tomto období nosiť oplecká maďarského typu (obr. č. 1). Tieto siahali len do pása. Široké rukávy boli zakončené volánmi s dierkovanou výšivkou, nad ktorou bola vsunutá tkanica pre ich stiahnutie a uviazanie. Oplecko mohlo byť ušité starším spôsobom ručného riasenia okolo hrdla alebo sa zámiky šili na stroji. Od toho záviselo aj riešenie zapínania na hrdle. Pri strojovom šití sa už využili gombičky, pri ručnom uväzovanie šnúrkou.2

Medzi rozšírené doplnky tradičného odevu žien patrila veľká štvorcová šatka (kosička) z bieleho plátna, zdobená výšivkou, pri nosení uhlopriečne preložená. Zakladala sa okolo hrdla na košeľu/oplecko, na hrudi sa prekrížila a jej konce sa za chrbtom previazali. Zahaľovala tak hruď a súčasne chránila pred chladom. Popri nej sa už začiatkom 20. storočia nosila tiež šatka z kašmíru (delinka). Jej obvod zdobil pás pestrofarebných kvetov a okraje dlhé pospletané i rozpustené strapce (obr. č. 2).3

Súčasťou sviatočného odevu žien od konca 19. storočia bol živôtik (lajblík) z materiálu s lesklým povrchom (napr. hodváb, kašmír). Jeho výzdoba pozostávala z našitých hodvábnych stúh, šnúr a gombíkov. Obliekal sa na delinku, ktorá ho mohla nahradiť aj úplne.4 Zapínal sa na háčiky, bol krátky a siahal iba pod prsia. Novší typ lajblíka (obr. č. 3, 4) si zachoval rovnaký strih, líšil sa však použitým materiálom a formou bohatého zdobenia. Zhotovoval sa často z modrého zamatu a podšíval plátnom. Jeho okraje lemoval farebný haras a zdobili ho rôzne prámiky, flitre a korálky.

Sukňa (kytla) sa šila z viacerých (4 – 5) rovných alebo šikmo zostrihnutých dielov. Predný diel zostával hladký, zadný diel bol riasený či skladaný. Látka sukne bola v páse všitá do opasku s tkanicami na jej uviazanie. Okrem domáceho plátna sa zhotovovala z modrotlače, kartúnu, na sviatočné dni z tmavého farbiarskeho plátna s vysokým leskom a iných jemnejších látok (napr. zamat, brokát). Tvar sukne ovplyvňovala spodná sukňa. Tá popri ochrane pred chladom plnila tiež dekoratívnu funkciu. Veľký počet naraz nosených spodných sukní zmenil ženskú siluetu na širokú a zvonovitú. K zdôrazneniu bokov slúžili rôzne pomôcky, napríklad plátenné valčeky vypchaté kúdeľou a uviazané v páse. Pozitívne sa oceňovali ženy so širokými bokmi, s predpokladom nielen fyzicky pracovať, ale aj rodiť zdravé deti. Na vrchnej sukni sa nosila zástera (fertucha). Uväzovala sa okolo pása prišitými tkanicami. Pracovná zástera bola spravidla úzka, ušitá z jednej šírky plátna čiernej alebo modrej farby, menej bielej. Sviatočná široká zástera sa zhotovovala z dvoch šírok látky, ktoré boli vpredu zošité ozdobným švíkom. Používali sa bavlnené, vlnené i hodvábne materiály s lesklým povrchom. Na sviatočných zásterách sa opakovala tá istá farebnosť ako na zásterách na všedné dni, len s tým rozdielom, že biele zástery z jemných materiálov sa nosili na najväčšie cirkevné sviatky alebo tvorili súčasť svadobného odevu nevesty.5

K staršiemu ženskému vrchnému odevu patrila plátenná obdĺžniková textília – odevná plachta (odiedzka). Ovinutím či uviazaním kryla hornú časť trupu, pôvodne aj hlavu. Ženy ju nosili vo všedné i sviatočné dni, vždy keď odchádzali mimo domu, hoci iba do dediny, kostola alebo do mesta. Zvyčajne zloženú plachtu si prevesili cez predlaktie jednej ruky, resp. si ju pridŕžali pod pazuchou, aby bola v prípade potreby k dispozícii. Okrem praktickej funkcie ochrany pred vetrom, dažďom a snehom tvorila súčasť svadobného odevu nevesty. Do odevnej plachty bola zahalená aj žena, ktorá išla do kostola na vádzku – obradnú očistu po pôrode a skončení šestonedelia.6 Najstaršia z respondentiek ju ešte na začiatku druhej polovice 20. storočia používala na prenášanie detí na chrbte či na hrudi. Vývojovo novšou súčasťou vrchného odevu zo začiatku 20. storočia sa stala veľká a hrubá vlnená šatka (šávolka) štvorcového tvaru, na okrajoch zdobená pleteným vzorom a zakrúcanými strapcami, pri nosení uhlopriečne preložená do trojuholníka (obr. č. 5). Oproti odevnej plachte plnila len praktickú funkciu, nie obradovú. Z opisovaného mužského vrchného odevu bola takmer výhradnou zložkou pánskeho šatníka iba širica.7 K veľmi rozšíreným druhom kožušinového odevu patrila vesta bez rukávov – kožuštek. Staršia forma kožuštekov mala bielu farbu, novšia hnedú (obr. č. 6, 7). V popise udalostí z 19. storočia sme citovali listinu, ktorou Mária Šimunová (*29. 6. 1792 Pitelová – †neznáme) potvrdzovala vyplatenie z dedičstva po svojom zosnulom otcovi. Dostala jalovicu a peniaze na mentík (mentieka). Tento súkenný kabát bol spočiatku odevom zemanov a šľachty. Na mentieky sa používalo jemné súkno v rôznych odtieňoch modrej farby. Podšívali sa bielou ovčou kožušinou, pričom okraje mohla lemovať vzácnejšia kožušina z líšky alebo kuny. Boli rôznej dĺžky, zapínali sa na gombíky a šnúrové pútka, zdobilo ich farebné šnurovanie. V niektorých oblastiach patrili až do začiatku 20. storočia k povinným svadobným odevom ženícha a najmä mladuchy. Mentieky pre svoju nákladnosť nevlastnili všetky rodiny, podľa potreby sa na sobáš požičiavali (ilustračný obrázok predného dielu mentieky, ilustračný obrázok zadného dielu mentieky).8

U žien prevládala ako všedný odev dlhá ženská košeľa, doplnená sukňou a zásterou. Využívalo sa oblečenie, ktoré už nebolo súce na sviatok. Pri práci si ženy zvyčajne predný okraj sukne podkasali, aby im nezavadzal pri zohýnaní. Ženám ako ochrana proti chladu a dažďu slúžili ovinovacie textílie. Pri chladnejšom počasí bolo zvykom obliecť si viacero rovnakých súčastí odevu naraz.9

Sviatočnou obuvou boli čižmy, pričom v zime nosili ženy súkenné kapce. V lete si vo všedné dni obúvali krpce, v zime krpce, kapce, súkenno-vlnené papuče s vysokou sárou alebo obnosené čižmy. Udržaniu nôh v teple napomáhali onuce (väčšie kusy plátna). V niekoľkých oblastiach Tekova nosili ženy už na začiatku 20. storočia k tradičnému odevu ručne pletené pančuchy hlavne bielej farby.10

Kým slobodné dievčatá chodili po väčšinu roka prostovlasé, vydaté ženy museli mať účes vždy zahalený čepcom (kápka). Čepce (obr. č. 8) sa šili z podomácky utkaného plátna, ale aj z rôznorodých druhov priemyselne vyrábaných textílií. Všeobecne platila zásada, že na sviatočné čepce sa používali drahšie, kvalitnejšie a ozdobnejšie materiály, na každodenne nosené čepce jednoduchšie a lacnejšie látky.11 Zadná časť slávnostného čepca (dienko) bola ušitá z tylu bielej i svetlomodrej farby (získanej pridaním „modričky“ do vody) s vyšívaným kvetinkovým a rastlinným vzorom. Čelo lemovala prišitá čelenka z dvoch rôzne širokých pásov jemnej vláčkovej čipky12 s upleteným vzorom (napr. kvietky, okienka) a na okraji s pikotkami. Širšia čipka sa prišila k dienku, pričom po stranách zostalo niekoľko centimetrov z čipky voľných. Užšia čipka lemovala tú širšiu po celej dĺžke. Presahujúcu, voľnú časť čipky (záušnice) nechali pri nosení splývať poniže uši. Čepiec upevnili zaviazaním tkanice vsunutej do kanálika na spodnej časti dienka a širokou stuhou previazanou okolo hlavy (cez čelenku) tak, aby nad pravou sluchou vznikla mašľa a konce stuhy splývali až po prsia. Čipkárky, zhotovujúce paličkovanú čipku na predaj, pôsobili v banských oblastiach na okolí Banskej Bystrice, Banskej Štiavnice a Kremnice. Vlasy pod čepcom mali ženy upravené do kontu (obr. č. 9). Základom účesu bol jeden zapletený vrkoč, v tyle hlavy stočený do kolieska a upevnený pomocou ihličky vovlečenej do vlasov i zasúvacími sponkami.13

Ženský odev v spomienkach Pitelovčaniek

Na začiatku 20. storočia prenikli do tradičného odevu jemnejšie, továrenské materiály. Tieto nové materiály i bohatšia výzdoba sa uplatnili predovšetkým vo sviatočnom odeve (napr. v prípade lajblíka). Dekoratívne prvky sa zakladali takisto na kupovaných hotových kúskoch, napríklad čipky, ktorú ženy našili na oplecko a dolný okraj spodných sukní. Výskyt tradičnej ručnej dierkovanej výšivky začal tak klesať. Potom sa začali priberať celé nové mestské súčiastky (napr. kabátik, sveter, blúzka). Prenikaním prvkov mestskej módy do tradičného odevu a ich prispôsobovaním sa dedinskému vkusu vznikla prechodná forma medzi pôvodným a novým odevom žien. V priebehu prvej polovice 20. storočia sa postupne skracovali sukne. Najprv siahali takmer po členky, potom do polovice lýtok, až sa dĺžka zastavila pod kolenami.

Nové časti odevu prinášali do dediny slobodné dievčatá a mladé ženy slúžiace v mestách alebo sezónne pracujúce na veľkostatkoch. Využitie tohto druhu zárobku veľmi pozitívne oceňovala najstaršia pamätníčka. Mohla si tak kúpiť blúzky a sukne, ktoré prešívaním zužitkovala ešte niekoľko ďalších rokov. Menej majetné dievky a ženy si začiatkom 20. storočia kupovali kabátiky z rôznych látok, ktoré boli lacnejšie ako krátke kožuchy s rukávmi. Podšitý kabátik siahal niže pása, mal princesový strih a volán na spodnom okraji. Postupne boli nahradené strojovo pletenými svetrami na zapínanie. Podľa ich vzoru sa približne od 40. rokov 20. storočia plietli ženské a mužské svetre už aj ručne z doma spradenej ovčej vlny (obr. č. 10). Kabátik a sveter patrili medzi všedné i sviatočné odevné súčiastky.

V medzivojnovom období nosili dievky a mladé ženy cez bežné dni najčastejšie kartúnové sukne s plátennými zásterami a blúzky (blúzne) z tenkých látok priemyselnej výroby. Staršie ženy si obliekali prevažne sukňu z modrotlače s malými bielymi vzormi. Pod blúzku si namiesto dlhej ženskej košele obliekali spodnú košeľu bez rukávov, siahajúcu niže pása (obr. č. 11). Obúvali si celé šnurovacie topánky s nízkou sárou a mierne zvýšeným opätkom. Novším typom obuvi boli polovičné topánky na šnurovanie alebo s remienkom cez priehlavok a so zapínaním na pracku či gombík. Vo všedný deň si ich obúvali po celý rok, vo sviatočný deň len v lete. Súčasne sa rozšírilo nosenie priemyselne pletených pančúch (štrimfle). Ako spodný odev si začali kupovať konfekčnú bielizeň. K tomuto typu odevu sa už nenosil čepiec. Namiesto neho sa pokrývkou hlavy vydatých žien stala šatka menších rozmerov, ktorá sa používala aj v minulosti, ale vždy spoločne s čepcom (obr. č. 12). Malé šatky začali nosiť tiež slobodné dievčatá. Boli priemyselnými výrobkami z rôznych materiálov i farieb a rozličnej kvality. Použitý materiál a výzdoba sa odrážali v názvoch šatiek: štofka bola zo štofu, atlaska z atlasu (obr. č. 13), kartúnka z kartúnu, delinka bola z kašmíru, no mala kvetinový (delinový) vzor.

Na sviatočné príležitosti si dievčence pod vrchnú sukňu obliekali naďalej spodné sukne, naraz tri až štyri. Tieto boli z bieleho plátna, bohato nariasené, nazberané v páse, dolu lemované čipkou, zaväzované šnúrkami okolo pása na mašličku. Štíhle dievčatá si dávali pod pás skrútenú látku (šúlok), aby boli širšie, čo súviselo s ideálom fyzickej krásy ženy. Vo sviatočnom odeve sa stále udržalo oplecko. Takisto nezaniklo nosenie delinky krížom cez hruď. Strapce tejto šatky si dievky dôkladne povyťahovali a poukladali jeden vedľa druhého na oplecko a po celom obvode tela. Na delinku sa obliekal krátky lajblík, na ušitie ktorého sa z materiálov používal hlavne zamat a k bohatému zdobeniu slúžili prámiky, flitre a korálky. Dievčence sa česali na hladko a zapletali si vrkoč uviazaný na jeho konci stuhou. Obúvali si celé topánky alebo poltopánky, v zime čižmy. Pančuchy mali bielu a telovú farbu. V zime nosili na oblečení šávolku. Z odevných súčiastok sa vypustila sviatočná zástera, ktorá sa už na sukňu neopásavala.

Mladé ženy sa obliekali rovnako ako dievčence, len hlavu si zahaľovali kápkou a ich delinky i sukne mali tmavšie farby. Ženy v strednom veku najčastejšie volili modrú delinku. Spomedzi účesov vydatých žien prevládal kont. V strede hlavy, od čela po temeno, delil vlasy pútec. Vpredu pri pútci si zvykli načesať slučky, potreli ich cukrovou vodou, aby držali a vyčnievali spod čepca. Po prvej svetovej vojne začali niektoré ženy pred opleckom uprednostňovať módne blúzky so zdobeným golierikom či predným dielom (obr. č. 14).

Staré ženy nosili iba čierne sukne, oplecko, ktoré malo rukávy užšie ako v prípade dievčat a mladých žien. Medzi delinkami a lajblíkmi prevládali tmavé farby (hnedá, čierna). V zime si pod šávolku obliekali sveter. Obúvali si kapce.

Jednotlivé odevné súčasti v kombinácii s fotografiami nám umožňujú sledovať premeny v obliekaní žien, resp. dievok. Obrázok č. 15 dokumentuje sviatočný odev Pitelovčaniek okolo roku 1914. Oblečené majú oplecká, na ktorých sú vpredu na prsiach prekrížené a vzadu na chrbte uviazané veľké šatky so strapcami: delinka s pásom kvetov a tmavšia bez vzoru. Siluety postáv sú rozšírené spodnými sukňami. Na sviatočných zásterách badať vysoký lesk. Zhotovené mohli byť z tmavého farbiarskeho plátna, listra alebo glotu. V jednom prípade líniu pása dopĺňa ovinutá ozdobná široká stuha.

Oblečenie na obrázku č. 16 v podstate zodpovedá skladbe odevu na obrázku č. 15. Rozdiel badať len na sukni a zástere. Sú ušité z bledších a vzorovaných látok.

Obrázok č. 17 je dokladom kontaktu s iným regiónom, azda z dôvodu odchodu na sezónne práce. Dievča má oblečené oplecko s rukávmi dekoračne doplnenými o stuhy uviazané na mašličku, ďalej sukňu a zásteru v bledých farbách s jemným vzorom a biele pančuchy. Obuv tvoria šnurovacie poltopánky. Vrchná odevná súčiastka pokrýva celú hornú časť tela až po pás. Tento živôtik nespadá svojím pôvodom do priľahlého okolia Pitelovej. Strihovo najviac zodpovedá živôtikom noseným v južnejšie položených častiach Tekova, konkrétne v obciach levického okresu patriacich do takzvanej čilejkárskej oblasti. Práve v južnom Tekove boli dobré klimatické a pôdne podmienky pre pestovanie poľnohospodárskych plodín, najmä obilnín, ale tiež kukurice a tabaku. Medzi Levicami a Hronským Beňadikom sa dokonca rozprestierali významné vinohrady.14 Územie tak mohlo rozhodne poskytnúť doplnkové zamestnanie pre obyvateľov severného Tekova.

Na obrázku č. 18 dominuje mestský typ odevu. Dievčatá majú oblečené blúzky, sukne a pletené pančuchy. Dĺžka skladaných sukní siaha pod kolená. Ich tvar neovplyvňuje niekoľko naraz oblečených spodných sukní a nedopĺňa ich zástera. Obuv pozostáva z poltopánok na šnurovanie a remienok cez priehlavok.

Posledné roky pred druhou svetovou vojnou bolo už v ženskom obliekaní podstatne cítiť mestský vplyv. Blúzky definitívne nahradili oplecká a spolu so sukňou sa začali nosiť v nedeľu do kostola i na sväté omše v iné cirkevné sviatky. Z tradičného sviatočného ženského odevu sa stal slávnostný odev, ktorý sa nosil iba na obzvlášť významné náboženské slávnosti, napríklad na Veľkú noc, Božie narodenie alebo Božie Telo, prípadne na sobáš. V druhej polovici 20. storočia si ho dievčatá a ženy obliekli pri príležitosti historicky prvej birmovky v Pitelovej dňa 6. septembra 1970 (obr. č. 19).15

 


[1] Benža, M.: Odev a obuv. In: Etnografický atlas Slovenska. Bratislava, Veda, 1990, s. 46 – 47.
Benža, M.: Tradičný odev Slovenska. Bratislava, Ústredie ľudovej umeleckej výroby, 2015, s. 78 – 81.
Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava, Veda, 1995, s. 258 – 259 (heslo: košeľa).

[2] Nosáľová, V.: Slovenský ľudový odev. Martin, Osveta, 1983, s. 75.
Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin, Osveta, 1978, s. 314 – 315.

[3] Benža, M.: Tradičný odev Slovenska. Bratislava, Ústredie ľudovej umeleckej výroby, 2015, s. 103.

[4] Benža, M.: Tradičný odev Slovenska. Bratislava, Ústredie ľudovej umeleckej výroby, 2015, s. 195.

[5] Benža, M.: Odev a obuv. In: Etnografický atlas Slovenska. Bratislava, Veda, 1990, s. 46 – 47.
Benža, M.: Tradičný odev Slovenska. Bratislava, Ústredie ľudovej umeleckej výroby, 2015, s. 86 – 90, 95 – 98, 103.

[6] Benža, M.: Tradičný odev Slovenska. Bratislava, Ústredie ľudovej umeleckej výroby, 2015, s. 132 – 134.

[7] Benža, M.: Odev a obuv. In: Etnografický atlas Slovenska. Bratislava, Veda, 1990, s. 48.

[8] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava, Veda, 1995, s. 349 (heslo: mentieka).

[9] Benža, M.: Tradičný odev Slovenska. Bratislava, Ústredie ľudovej umeleckej výroby, 2015, s. 81, 171 – 174.
Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska II. Bratislava, Veda, 1995, s. 74 – 75 (heslo: pracovný odev).

[10] Benža, M.: Odev a obuv. In: Etnografický atlas Slovenska. Bratislava, Veda, 1990, s. 49.
Benža, M.: Tradičný odev Slovenska. Bratislava, Ústredie ľudovej umeleckej výroby, 2015, s. 128, 197, 242.

[11] Benža, M.: Tradičný odev Slovenska. Bratislava, Ústredie ľudovej umeleckej výroby, 2015, s. 110 – 111.

[12] Vláčková čipka – paličkovaná čipka, ktorej základom je tylová väzba.

[13] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava, Veda, 1995, s. 76 (heslo: čipkárstvo).
Nosáľová, V.: Slovenský ľudový odev. Martin, Osveta, 1983, s. 80.

[14] Beňušková, Z. a kol.: Tradičná kultúra regiónov Slovenska. Prehľad charakteristických znakov. Bratislava, Veda, 2005, s. 76.

[15] Kronika obce Pitelová, zápis z roku 1970 (s. 68).