Ženský odev

Skladba súčiastok tradičného ženského odevu na konci 19. a začiatku 20. storočia pozostávala z dlhej ženskej košele s bokom prišitými rukávmi, sukne do pása a zástery. Pri forme s bokom prišitými rukávmi sa horný okraj predného i zadného dielu košele spolu s horným okrajom rukávov zošili do kruhu, t. j. nazberali do záhybov (rias) a všili do úzkeho pruhu látky (obalok) okolo krčného výstrihu. Košeľa sa obliekala ako prvá a zahaľovala telo po kolená. V dlhej ženskej košeli ženy tiež spávali.1 Starší druh košele, takzvaná límencová košeľa (resp. límencové oplecko), bola ušitá kombináciou materiálov. Na hornú viditeľnú časť a na rukávy sa použilo jemné kupované plátno, na časť od pása nadol po kolená, skrytú pod sukňou, domáce konopné plátno. Dlhé široké rukávy boli na koncoch nazberané a všité do užších manžiet – límence, z čoho pochádza názov košele. Novšia forma košele mala kratšie široké rukávy (asi po lakte), na koncoch zdobené dierkovanou výšivkou (madeirová čipka). Boli voľné, nezašité do manžiet a sťahovali sa tkanicou. Mladé ženy začali v tomto období nosiť oplecká maďarského typu (obr. č. 1). Tieto siahali len do pása. Široké rukávy boli zakončené volánmi s dierkovanou výšivkou, nad ktorou bola vsunutá tkanica pre ich stiahnutie a uviazanie. Oplecko mohlo byť ušité starším spôsobom ručného riasenia okolo hrdla alebo sa zámiky šili na stroji. Od toho záviselo aj riešenie zapínania na hrdle. Pri strojovom šití sa už využili gombičky, pri ručnom uväzovanie párom tkaníc.2

Medzi rozšírené doplnky tradičného odevu žien patrila veľká štvorcová šatka (kosička) z bieleho plátna, zdobená výšivkou, pri nosení uhlopriečne preložená. Zakladala sa okolo hrdla na košeľu/oplecko, na hrudi sa prekrížila a jej konce sa za chrbtom uviazali. Zahaľovala hruď a zároveň chránila pred chladom. Popri nej sa už začiatkom 20. storočia nosila tiež šatka z kašmíru (delinka). Jej obvod zdobil pás pestrofarebných kvetov a okraje dlhé pospletané i rozpustené strapce (obr. č. 2).3

Súčasťou sviatočného odevu žien bol od konca 19. storočia živôtik (lajblík) z drahších materiálov (napr. hodváb, kašmír). Jeho výzdoba pozostávala z našitých stúh, strieborných šnúrok – leonských (metalických) šujtášov tvarovaných do ornamentov a gombíkov po oboch stranách zapínania na háčiky. Bol krátky, siahal iba pod prsia a obliekal sa na delinku, ktorá ho mohla nahradiť aj úplne.4 Novší typ lajblíka (obr. č. 3 a 4), tzv. číkový,5 si zachoval rovnaký strih, líšil sa však použitým materiálom a formou bohatého zdobenia. Zhotovoval sa často z atlasu a podšíval plátnom či pruhovaným kanafasom. Jeho okraje lemoval farebný haras a značnú časť predných i zadných dielov pokrývali flitrové a korálkové porty, našité v hustých pásoch povedľa seba.

Sukňa (kytla) bola široká, šila sa z niekoľkých metrov látky. Jednotlivé diely látky boli v páse nazberané drobným riasením a všité do širšieho obalka s tkanicami, ktorými sa sukňa uväzovala. Okrem domáceho plátna sa zhotovovala z modrotlače s drobným bielym vzorom, na sviatočné dni z tmavého farbiarskeho plátna s vysokým leskom a iných jemnejších látok bielej farby. Časť predného dielu, skrytá pod zásterou, sa zvykla nahradiť lacnejším materiálom. Obalok a dolný okraj sukne bývali z rubovej strany podšité pruhom plátna kontrastnej farby, tzv. plechom, aby sa rýchlo nezodrali. Tvar sukne ovplyvňovali spodné sukne. Tie popri ochrane pred chladom plnili tiež dekoratívnu funkciu. Veľký počet naraz oblečených spodných sukní zmenil ženskú siluetu na širokú a zvonovitú. K zdôrazneniu bokov slúžili rôzne pomôcky, napríklad plátenné valčeky vypchaté kúdeľou a uviazané v páse pod spodnými sukňami. Pozitívne sa oceňovali ženy so širokými bokmi, s predpokladom nielen fyzicky pracovať, ale aj rodiť zdravé deti. Na vrchnej sukni sa nosila zástera (fertucha). Uväzovala sa okolo pása prišitými tkanicami. Pracovná zástera bola spravidla úzka, ušitá z jednej šírky plátna čiernej či modrej farby, menej bielej. Sviatočná široká zástera sa zhotovovala z dvoch šírok látky, ktoré boli vpredu zošité ozdobným švíkom. Používali sa bavlnené, vlnené i hodvábne materiály s lesklým povrchom. Na sviatočných zásterách sa opakovala tá istá farebnosť ako na zásterách na všedné dni, iba s tým rozdielom, že biele zástery z jemných materiálov sa nosili na najväčšie cirkevné sviatky alebo tvorili súčasť svadobného odevu nevesty.6

K staršiemu ženskému vrchnému odevu patrila plátenná obdĺžniková textília – odevná plachta. Pozostávala z dvoch šírok konopného plátna, spojených červenou pretkávanou vložkou. Slúžila na ochranu pred dažďom, snehom a vetrom. Pri nepriaznivom počasí sa prehodila cez hlavu, plecia a na hrudi sa pridŕžala rukami alebo uviazala na uzol.7 Vývojovo novším vrchným odevom zo začiatku 20. storočia sa stala veľká a hrubá vlnená šatka (šávolka) štvorcového tvaru, na okrajoch zdobená pleteným vzorom a zakrúcanými strapcami, pri nosení uhlopriečne preložená do trojuholníka (obr. č. 5). Z opisovaného mužského vrchného odevu bola takmer výhradnou zložkou pánskeho šatníka len širica.8 K veľmi rozšíreným druhom kožušinového odevu patrila vesta bez rukávov – kožuštek. Staršia forma kožuštekov mala bielu farbu, novšia hnedú (obr. č. 6, 7). V časti Udalosti v 19. storočí je citovaná listina, ktorou Mária Šimunová (*29. 6. 1792 Pitelová – †neznáme) potvrdzovala vyplatenie z dedičstva po svojom zosnulom otcovi. Dostala jalovicu a peniaze na mentík (mentieka). Tento súkenný kabát bol spočiatku odevom zemanov a šľachty. Na mentieky sa používalo jemné súkno v odtieňoch modrej farby. Podšívali sa bielou ovčou kožušinou, pričom okraje mohla lemovať vzácnejšia kožušina z líšky či kuny. Boli rôznej dĺžky, zapínali sa na gombíky a šnúrové pútka, zdobilo ich farebné šnurovanie. V niektorých oblastiach patrili až do začiatku 20. storočia k povinným svadobným odevom ženícha a najmä mladuchy. Mentieky pre svoju nákladnosť nevlastnili všetky rodiny, podľa potreby sa na sobáš požičiavali (ilustračný obrázok predného dielu mentieky, ilustračný obrázok zadného dielu mentieky).9

U žien prevládala ako všedný odev dlhá ženská košeľa, jednoduchý lajblík z kartúnu, sukňa a zástera. Využívalo sa oblečenie, ktoré už nebolo súce na sviatok. Pri práci si ženy obvykle predný okraj sukne podkasali, aby im nezavadzal pri zohýnaní.10

Sviatočnou obuvou boli čižmy, pričom v zime nosili staršie ženy súkenné kapce. V lete si vo všedné dni obúvali krpce (chodievali i bosé), v zime krpce, kapce alebo obnosené čižmy. Udržaniu nôh v teple napomáhali onuce (kusy plátna na ovinutie nôh od chodidiel do polovice lýtok). V niekoľkých oblastiach Tekova nosili ženy už na začiatku 20. storočia k tradičnému odevu ručne pletené pančuchy hlavne bielej farby.11

Kým slobodné dievčatá chodili po väčšinu roka prostovlasé (v tuhej zime si na hlavu uviazali šatku), vydaté ženy museli mať účes vždy zahalený čepcom (kápka). Čepiec na pracovné dni sa šil z podomácky utkaného plátna a z iných ľahko dostupných látok. Na sviatočný čepiec sa používali kvalitnejšie a drahšie materiály.12 Dienko, jeho zadná časť, bola ušitá z bieleho bavlneného tylu, zdobeného vyšívanými rastlinnými motívmi (obr. č. 8, 9). Dienko sa nakoniec prifarbilo jemne „modričkou“ (modridlo – ultramarín), aby nebolo zažltnuté a pôsobilo belšie. Čelo lemovala prišitá čelenka z dvoch rôzne širokých pásov jemnej vláčkovej čipky13 s upleteným vzorom (napr. kvietky, okienka) a po obvode s pikotkami. Širšia čipka sa prišila k dienku, pričom po stranách zostalo niekoľko centimetrov z čipky voľných. Užšia čipka lemovala tú širšiu po celej dĺžke. Presahujúcu, voľnú časť čipky (záušnice) nechali pri nosení splývať poniže uši. Čepiec upevnili zaviazaním tkanice vsunutej do kanálika na spodnom okraji dienka a širokou stuhou previazanou okolo hlavy (cez čelenku) tak, aby nad pravou sluchou vznikla mašľa a konce stuhy splývali až po prsia. Mladšie ženy si uväzovali červené, ružové a biele stuhy, staršie ženy nosili stuhy v modrých odtieňoch. V období smútku a pôstu volili stuhy modrej a čiernej farby. Vlasy pod čepcom mali ženy upravené do puntu. Základom účesu boli nahladko (bez cestičky) dozadu sčesané vlasy, zapletené do trojpramenného vrkoča. Ten sa na tyle stočil do kruhu a upevnil vlásenkami. Účes zdobila stuha (farebne zladená so stuhou uväzovanou na čepci), ktorá sa v smere od čela ovinula po okraji vlasov, pod stočeným vrkočom sa uviazala na hrčku a nad ním do mašle.14

V chladnejších sviatočných dňoch si ženy zahaľovali hlavu čepcom a tiež šatkou uviazanou pod bradou (obr. č. 10). Na konci 19. storočia mala najslávnostnejší charakter biela, bohato vyšívaná šatka z jemného plátna. Ešte pred prvou svetovou vojnou sa začali nosiť šatky z rôznych priemyselne vyrábaných materiálov. Kupovali sa na jarmokoch alebo v obchodoch. Farebnosť a výzdoba sa menili v závislosti od príležitosti nosenia a veku ženy. Použitý materiál sa odrážal v názvoch šatiek: atlaska bola z atlasu (obr. č. 11), plyška z plyšu, súkenička zo súkna.

Ženský odev v spomienkach Pitelovčaniek

Koncom 19. storočia prenikli do tradičného odevu jemnejšie, továrenské materiály. Tieto nové materiály a bohatšia výzdoba sa uplatnili predovšetkým vo sviatočnom odeve (napr. v prípade lajblíka). Dekoratívne prvky sa zakladali takisto na kupovaných hotových kúskoch, napríklad čipky, ktorú ženy našili na oplecko a dolný okraj spodných sukní. Výskyt tradičnej ručnej dierkovanej výšivky začal tak klesať. Priberali sa i úplne nové mestské odevné súčiastky (napr. kabátik, sveter, blúzka) vrátane obuvi – čiernych kožených celých topánok na šnurovanie. Prenikaním prvkov mestskej módy do tradičného odevu a ich prispôsobovaním sa dedinskému vkusu vznikla prechodná forma medzi pôvodným a novým odevom žien. V priebehu prvej polovice 20. storočia sa postupne skracovali sukne. Najprv siahali takmer po členky, potom do polovice lýtok, až sa dĺžka zastavila pod kolenami.

Nové časti odevu prinášali do dediny slobodné dievčatá a mladé ženy slúžiace v mestách či sezónne pracujúce na veľkostatkoch. Už na prelome 19. a 20. storočia si podľa mestskej dobovej módy dávali u krajčírov šiť kabátiky z glotu a vlnených látok čiernej i tmavomodrej farby. K zmene zároveň prispela príliš vysoká cena kožuchov s rukávmi pre ustupujúci chov oviec. Podšitý kabátik sa zapínal na gombíky, mal nízky stojatý golierik a priliehavý strih s odstávajúcim volánom poniže pása. V strede chrbta odstávali dva zvlnené šosíky, tzv. kačička, z čoho bol odvodený názov kabátika (kačičkový). Nosil sa vo všedné i sviatočné dni. Nový kabátik si dokonca obliekala mladucha na sobáš namiesto mentieky. Kabátiky boli postupne nahradené strojovo pletenými svetrami na zapínanie. Podľa ich vzoru sa približne od 40. rokov 20. storočia plietli ženské a mužské svetre už aj ručne z doma spradenej ovčej vlny (obr. č. 12).

V medzivojnovom období nosili dievky a mladé ženy cez bežné dni najčastejšie kartúnové sukne s plátennými zásterami a blúzky (blúzne) z tenkých látok priemyselnej výroby. Staršie ženy si obliekali prevažne sukňu z modrotlače s malými bielymi vzormi. Pod blúzku si namiesto dlhej ženskej košele obliekali spodnú košeľu bez rukávov, siahajúcu niže pása (obr. č. 13). Obúvali si pantofle. Ako spodný odev si začali kupovať konfekčnú bielizeň a rozšírilo sa nosenie priemyselne pletených pančúch (štrimfle). K tomuto typu odevu sa už nenosil čepiec. Namiesto neho sa pokrývkou hlavy vydatých žien stala šatka menších rozmerov z kartúnu (kartúnka) alebo teplejšia z flanelu. Malé šatky začali nosiť tiež slobodné dievčatá.

Na sviatočné príležitosti si dievčence pod vrchnú sukňu obliekali naďalej spodné sukne, naraz tri až štyri. Tieto boli z bieleho plátna, bohato nariasené, nazberané v páse, dolu lemované čipkou a zaväzované tkanicami. Počas veľkých sviatkov sa do kostola nosili biele vrchné sukne z jemnej látky. Štíhle dievčatá si dávali pod pás skrútenú látku (šúľok), aby boli širšie, čo súviselo s ideálom fyzickej krásy ženy. Vo sviatočnom odeve sa stále udržalo oplecko. Rovnako nezaniklo nosenie delinky prekríženej na hrudi. Strapce tejto šatky si dievky dôkladne povyťahovali a poukladali jeden vedľa druhého na oplecko a po celom obvode tela. Na delinku sa obliekal krátky lajblík, na ušitie ktorého sa z materiálov používal hlavne atlas a k bohatému zdobeniu slúžili flitrové a korálkové porty. Dievčence sa česali nahladko a zapletali si trojpramenný vrkoč spustený dolu chrbtom. Vrkoč sa na konci zaväzoval šnúrkou a doplnený bol uviazanou širšou stuhou. Obúvali si čierne kožené poltopánky na šnurovanie alebo s remienkom cez priehlavok a so zapínaním na pracku či gombík, v zime čižmy. Pančuchy mali bielu a telovú farbu. V zime nosili na oblečení šávolku. Z odevných súčiastok sa vypustila sviatočná zástera, ktorá sa už na sukňu neopásavala.

Mladé ženy sa obliekali takisto ako dievčence, len hlavu si zahaľovali kápkou a ich delinky i sukne mali tmavšie farby. Ženy v strednom veku zväčša volili modrú delinku.

Staré ženy nosili iba čierne sukne, oplecko, ktoré malo rukávy užšie ako v prípade dievčat a mladých žien. Medzi delinkami a lajblíkmi prevládali tmavé farby (hnedá, čierna). V zime si pod šávolku obliekali kabátik alebo sveter. Obúvali si kapce.

Jednotlivé odevné súčasti v kombinácii s fotografiami nám umožňujú sledovať premeny v obliekaní žien, resp. dievok. Obrázok č. 14 dokumentuje sviatočný odev Pitelovčaniek okolo roku 1914. Oblečené majú oplecká, na ktorých sú vpredu na prsiach prekrížené a vzadu na chrbte uviazané veľké šatky so strapcami: delinka s pásom kvetov a tmavšia bez vzoru. Siluety postáv sú rozšírené spodnými sukňami. Na sviatočných zásterách badať vysoký lesk. Zhotovené mohli byť z tmavého farbiarskeho plátna, listra či glotu. V jednom prípade líniu pása dopĺňa ovinutá ozdobná široká stuha.

Oblečenie na obrázku č. 15 v podstate zodpovedá skladbe odevu na obrázku č. 14. Rozdiel badať len na sukni a zástere. Sú ušité z bledších a vzorovaných látok.

Obrázok č. 16 je dokladom kontaktu s iným regiónom azda z dôvodu odchodu na sezónne práce. Dievča má oblečené oplecko s rukávmi dekoračne doplnenými o stuhy uviazané na mašličku, ďalej sukňu a zásteru v bledých farbách s jemným vzorom a biele pančuchy. Obuv tvoria šnurovacie poltopánky. Vrchná odevná súčiastka pokrýva celú hornú časť tela až po pás. Tento živôtik nespadá svojím pôvodom do priľahlého okolia Pitelovej. Strihovo najviac zodpovedá živôtikom noseným v južnejšie položených častiach Tekova. Práve v južnom Tekove boli dobré klimatické a pôdne podmienky pre pestovanie poľnohospodárskych plodín, najmä obilnín, ale aj kukurice a tabaku. Medzi Levicami a Hronským Beňadikom sa dokonca rozprestierali významné vinohrady.15 Územie tak mohlo rozhodne poskytnúť doplnkové zamestnanie pre obyvateľov severného Tekova.

Na obrázku č. 17 dominuje mestský typ odevu. Dievčatá majú oblečené blúzky, sukne a pletené pančuchy. Dĺžka skladaných sukní siaha do polovice lýtok. Ich tvar neovplyvňuje niekoľko naraz oblečených spodných sukní a nedopĺňa ich zástera. Obuv pozostáva z poltopánok na šnurovanie a remienok cez priehlavok.

Posledné roky pred druhou svetovou vojnou bolo už v ženskom obliekaní podstatne cítiť mestský vplyv. Blúzky definitívne nahradili oplecká a spolu so sukňou sa začali nosiť v nedeľu do kostola i na sväté omše v iné cirkevné sviatky. Z tradičného sviatočného ženského odevu sa stal slávnostný odev, ktorý sa nosil iba na obzvlášť významné náboženské slávnosti, napríklad na Veľkú noc, Božie narodenie alebo Božie Telo, prípadne na sobáš. V druhej polovici 20. storočia si ho dievčatá a ženy obliekli pri príležitosti historicky prvej birmovky v Pitelovej dňa 6. septembra 1970 (obr. č. 18).16

 


[1] Benža, M.: Odev a obuv. In: Etnografický atlas Slovenska. Bratislava: Veda, 1990, s. 46 – 47.
Benža, M.: Tradičný odev Slovenska. Bratislava: Ústredie ľudovej umeleckej výroby, 2015, s. 78 – 81.
Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava: Veda, 1995, s. 258 – 259 (heslo: košeľa).

[2] Nosáľová, V.: Slovenský ľudový odev. Martin: Osveta, 1983, s. 75.
Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin: Osveta, 1978, s. 314 – 315.

[3] Benža, M.: Tradičný odev Slovenska. Bratislava: Ústredie ľudovej umeleckej výroby, 2015, s. 103.

[4] Benža, M.: Tradičný odev Slovenska. Bratislava: Ústredie ľudovej umeleckej výroby, 2015, s. 195.

[5] Číkový lajblík – lajblík dekorovaný iba našitými pozamentmi v dominantnej striebornej farbe, napríklad leonskými (metalickými) šujtášmi, flitrovými a korálkovými portami. Základ výzdoby staršieho typu lajblíka tvorili široké stuhy, ktoré lemovali výstrih a na chrbte boli naskladané do tvaru šesťuholníka. Na predných dieloch lajblíka bola na širokej stuhe našitá úzka stuha (listavka) a cez ňu bol vedený ornament z leonského (metalického) šujtáša.

[6] Benža, M.: Odev a obuv. In: Etnografický atlas Slovenska. Bratislava: Veda, 1990, s. 46 – 47.
Benža, M.: Tradičný odev Slovenska. Bratislava: Ústredie ľudovej umeleckej výroby, 2015, s. 86 – 90, 95 – 98, 103.

[7] Benža, M.: Tradičný odev Slovenska. Bratislava: Ústredie ľudovej umeleckej výroby, 2015, s. 132.
Encyklopédia tradičného odevu Slovenska, obec Bzenica, ženský odev, vrchný odev slobodného dievčaťa. [Online]. Dostupné na: http://www.uluv.sk/sk/encyklopedie/tradicny-odev-slovenska/tradicny-odev-obci/bzenica/.

[8] Benža, M.: Odev a obuv. In: Etnografický atlas Slovenska. Bratislava: Veda, 1990, s. 48.

[9] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava: Veda, 1995, s. 349 (heslo: mentieka).

[10] Benža, M.: Tradičný odev Slovenska. Bratislava: Ústredie ľudovej umeleckej výroby, 2015, s. 81, 171 – 175.
Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska II. Bratislava: Veda, 1995, s. 74 – 75 (heslo: pracovný odev).

[11] Benža, M.: Odev a obuv. In: Etnografický atlas Slovenska. Bratislava: Veda, 1990, s. 49.
Benža, M.: Tradičný odev Slovenska. Bratislava: Ústredie ľudovej umeleckej výroby, 2015, s. 128 – 129, 197, 242.

[12] Benža, M.: Tradičný odev Slovenska. Bratislava: Ústredie ľudovej umeleckej výroby, 2015, s. 110 – 111.
Encyklopédia tradičného odevu Slovenska, obec Bzenica, ženský odev, vrchný odev slobodného dievčaťa. [Online]. Dostupné na: http://www.uluv.sk/sk/encyklopedie/tradicny-odev-slovenska/tradicny-odev-obci/bzenica/.

[13] Vláčková čipka – paličkovaná čipka, ktorej základom je tylová väzba.

[14] Encyklopédia tradičného odevu Slovenska, obec Bzenica, ženský odev, úprava hlavy. [Online]. Dostupné na: http://www.uluv.sk/sk/encyklopedie/tradicny-odev-slovenska/tradicny-odev-obci/bzenica/.
Nosáľová, V.: Slovenský ľudový odev. Martin: Osveta, 1983, s. 80.

[15] Beňušková, Z. a kol.: Tradičná kultúra regiónov Slovenska. Prehľad charakteristických znakov. Bratislava: Veda, 2005, s. 76.

[16] Kronika obce Pitelová, zápis z roku 1970 (s. 68).