Pitelová a prvá svetová vojna
Bol začiatok júla 1914, Pitelovčania sa pomaly chystali na žatvu, keď sa medzi nimi rozšírila správa o zavraždení následníka trónu. Nielen z tepla bolo v Európe akosi veľmi dusno, svet balansoval na pokraji vojny. Prišiel posledný júlový deň, leto vrcholilo a z notárskeho úradu doniesol posol naponáhlo telegram o nariadení všeobecnej mobilizácie. Ľuďom bolo treba dať tento neradostný oznam na vedomie. Obecný sluha ich zvolal hlasným bubnovaním, aby si vypočuli: „Jeho cisárske a apoštolsko-kráľovské veličenstvo najmilostivejšie nariadiť ráčilo všeobecnú mobilizáciu...“ Vypukla vojna! Celá dedina bola ihneď na nohách. Nastal žiaľ, lúčenie, preklínanie. Rukujúci museli do 24 hodín opustiť obec a najkratšou cestou nastúpiť do zberných výcvikových a výstrojných táborov rakúsko-uhorskej armády. Vydaním príkazu na všeobecnú mobilizáciu boli do armády povolané tisícky mužov z územia dnešného Slovenska. Zriedkakto chcel zameniť svoj spôsob života za vojenskú rovnošatu a priamu účasť v boji. Navzájom sa utešovali, že vojna nebude dlho trvať a na Vianoce budú doma, lenže konflikt napokon prebiehal viac ako štyri roky.
Útrapy slovenským vojakom nespôsoboval iba samotný nepriateľ, no tiež zima, mráz, choroby a stres. Vojna od nich vyžadovala nadštandardné fyzické i psychické nasadenie, vedúce k takému opotrebovaniu, aké si sotva dokážeme predstaviť. Kto sa však neprispôsobil, zahynul. Predlžovaním vojny dochádzalo k vyčerpávaniu ekonomiky, čím sa zhoršovali podmienky na fronte a takisto v zázemí. Armáda nebola dostatočne zásobovaná potravinami a vojaci čelili hladu. Museli jesť to, k čomu sa dostali. Zachovali sa správy o konzumácii mäsa zo zastreleného alebo zdochnutého koňa, chlebových bochníčkov pripravených z múky s väčším podielom slamy než obilia, polievky z uschnutej zeleniny a „kávy“ z praženej kukurice. Tieto pomery zavinili podvýživu vojakov rakúsko-uhorskej armády.
Nechýbali len potraviny, ale aj munícia a materiál na vojenské zbrane. Tak prišli na rad kostolné zvony. Rekvirácia zvonov neobišla ani Pitelovú, vojna pohltila i toto vzácne dedičstvo po pitelovských predkoch.
Náročná situácia doľahla tiež na tých, čo zostali doma. Zvládali ju iba s vypätím všetkých síl. Strata živiteľov rodín zapríčinila, že ženy, starci a deti museli sami obrábať polia a snažiť sa získať i ten najmenší zárobok. Stav skomplikoval prudký nárast cien potravín, rekvirácie obilia a slabá úroda aj z dôvodu nepriaznivého počasia. Prvá svetová vojna prebiehala síce mimo Pitelovej, no obec poznačila zhoršením sociálneho postavenia obyvateľstva. Najväčšiu bolesť iste spôsobovali správy o zahynutí blízkych na východnom či talianskom fronte. Mnohí, ktorí museli narukovať, sa už domov nikdy nevrátili. Položili svoje životy na ďalekých bojiskách pre cudzie záujmy, „za cisára pána“. Ďalší sa k svojim rodinám navracali ako trvalí vojnoví invalidi alebo hlboko poznačení traumatizujúcimi spomienkami.
Obdobie bojov neskončilo ani po dlhotrvajúcej vojne. Jej výsledkom nebol totiž iba mier, ale tiež zásadná zmena politickej mapy Európy. Rakúsko-Uhorsko, označované za žalár národov, sa definitívne rozpadlo. O svoje právo na sebaurčenie sa hlásili aj Česi a Slováci, čím na troskách habsburskej monarchie vyrástla Československá republika. V novom štátnom útvare bolo potrebné nastoliť československú štátnu moc a vojensky zabezpečiť hranice. Problematickým v tomto ohľade sa stalo Slovensko, ktoré nebolo geopoliticky presne definované, a vlády oboch nových maďarských republík sa ho nemienili vzdať. Územie Slovenska sa preto muselo najprv vojensky dobyť. V júni 1919 sa okolie Pitelovej ocitlo pod paľbou maďarskej boľševickej armády. Tá sa dostala až po Badín, kde českí a slovenskí vojaci odrazili útok nepriateľa a začala sa bitka o Zvolen. Oslobodenie mesta rozhodujúcim spôsobom predznamenalo vytlačenie okupačnej armády Maďarskej republiky rád za demarkačnú líniu novovzniknutej republiky.
