Pitelová a prvá svetová vojna

Bol začiatok júla 1914, Pitelovčania sa pomaly chystali na žatvu, keď sa medzi nimi rozšírila správa o zavraždení následníka trónu. Nielen z tepla bolo v Európe akosi veľmi dusno, svet balansoval na pokraji vojny. Prišiel posledný júlový deň, leto vrcholilo a z notárskeho úradu doniesol posol naponáhlo telegram o nariadení všeobecnej mobilizácie. Ľuďom bolo treba dať tento neradostný oznam na vedomie. Obecný sluha ich zvolal hlasným bubnovaním, aby si vypočuli: „Jeho cisárske a apoštolsko-kráľovské veličenstvo najmilostivejšie nariadiť ráčilo všeobecnú mobilizáciu...“ Vypukla vojna! Celá dedina bola ihneď na nohách. Nastal žiaľ, lúčenie, preklínanie. Rukujúci sa museli do 24 hodín dostaviť do zberných výcvikových a výstrojných táborov rakúsko-uhorskej armády. Vydaním príkazu na všeobecnú mobilizáciu boli do armády povolané tisícky mužov z územia dnešného Slovenska. Zriedkakto chcel zameniť svoj spôsob života za vojenskú rovnošatu a priamu účasť v boji. Navzájom sa utešovali, že vojna nebude dlho trvať a na Vianoce budú doma, lenže konflikt napokon trval viac ako štyri roky.

Útrapy slovenským vojakom nespôsoboval iba samotný nepriateľ, no tiež zima, mráz, choroby a stres. Vojna od nich vyžadovala nadštandardné fyzické i psychické nasadenie, vedúce k takému opotrebovaniu, aké si len ťažko vieme predstaviť. Kto sa však neprispôsobil, zahynul. Predlžovaním vojny dochádzalo k vyčerpávaniu ekonomiky, čím sa zhoršovali podmienky na fronte a takisto v zázemí. Armáda nebola dostatočne zásobovaná potravinami a vojaci čelili hladu. Museli jesť to, k čomu sa dostali. Zachovali sa správy o konzumácii mäsa zo zastreleného alebo zdochnutého koňa, chlebových bochníčkov pripravených z múky s väčším podielom slamy ako obilia, polievky z uschnutej zeleniny a „kávy“ z praženej kukurice. Tieto pomery spôsobili podvýživu vojakov rakúsko-uhorskej armády.

Nechýbali iba potraviny, ale aj munícia a materiál na vojenské zbrane. Tak prišli na rad kostolné zvony. Rekvirácia zvonov neobišla ani Pitelovú, vojna pohltila i toto s námahou nadobudnuté dielo predkov. Dva zvony sa použili na odliatie delových gúľ a samotných diel.

Náročná situácia doľahla tiež na tých, čo zostali doma. Zvládali ju len s vypätím všetkých síl. Strata živiteľov rodín spôsobila, že ženy, starci a deti museli sami obrábať polia a snažiť sa získať i ten najmenší zárobok. Stav skomplikoval prudký nárast cien potravín, rekvirácie obilia a slabá úroda aj z dôvodu nepriaznivého počasia. Prvá svetová vojna prebiehala síce mimo Pitelovej, no obec poznačila zhoršením sociálneho postavenia obyvateľstva. Najväčšiu bolesť iste spôsobovali správy o zahynutí blízkych na východnom či talianskom fronte. Mnohí, ktorí museli narukovať, sa už domov nikdy nevrátili. Položili svoje životy na ďalekých bojiskách pre cudzie záujmy, „za cisára pána“. Ďalší sa k svojim rodinám navracali ako trvalí vojnoví invalidi alebo hlboko poznačení traumatizujúcimi spomienkami.