Boje o Slovensko v roku 1919 zasiahli tiež Pitelovú

Dňa 28. októbra 1918 bol v Prahe vyhlásený samostatný československý štát. Jeho súčasťou malo byť i územie Slovenska dovtedy patriace Maďarsku. Nový štátny útvar na mape Európy nemal pevne vymedzené a medzinárodne garantované hranice. Tie sa museli vojensky zabezpečiť, podobne ako aj pokoj a poriadok vo vnútri štátu.1

Situácia na Slovensku bola zložitá. Vojna trvala už dlho a životné útrapy, ktoré prinášala, sa stupňovali. Rodiny trpeli stratou svojich živiteľov, častou invaliditou navrátilcov, nedostatkom základných životných potrieb i chorobami. Správa o vojnovej porážke Rakúsko-Uhorska a deklarovanom rozchode s Uhorskom viedla k ľudovým revoltám, drancovaniu krčiem a obchodov či útokom na notárske úrady. Slovenské politické elity boli málopočetné a v župnej správe, administratíve, vojsku, polícii, ba aj medzi železničiarmi sa našlo dosť takých, ktorí zostali verní maďarskému štátu a odmietali vykonávať svoju prácu pod dozorom Slovenskej národnej rady – najvyššieho politicko-správneho orgánu. Tá na druhej strane neuviazla v pasivite. Dokázala propagovať Martinskú deklaráciu a získavať svojich stúpencov. Na jej podporu sa v mnohých obciach s prevahou slovenského obyvateľstva konali ľudové zhromaždenia, vznikali miestne národné rady, gardy alebo občianske stráže, dbajúce na pokojný priebeh revolúcie.2

Hronský Svätý Kríž (dnes Žiar nad Hronom) s okolím bol však pod silnou maďarskou nadvládou.3 V službách Slovenskej národnej rady pôsobil Jozef Lauko z pitelovskej časti Dolina. Napomáhal zakladať miestne národné rady a národne zmýšľajúce družiny mladých vojakov v hornom Tekove. Z poverenia Karola Medveckého, tajomníka Slovenskej národnej rady, intervenoval u hlavného slúžneho svätokrížskeho okresu Vojtecha Gašparca4 za uväznených národovcov, ktorí mali byť popravení za velezradu a agitáciu v prospech Československej republiky. Jozef Lauko bol na pokyn hlavného slúžneho prenasledovaný, zadržaný a uväznený v pivnici levických kasární, kde ho maďarskí vojaci podrobovali krutému fyzickému násiliu. Telesné mučenie muselo byť neznesiteľné, pretože sám žiadal o výkon popravy na základe už skôr vyneseného rozsudku smrti. Ten sa našťastie nikdy nenaplnil. Po dvojtýždňovom väznení prepustili Jozefa Lauka 3. decembra 1918 na slobodu a na druhý deň sa vrátil domov do Pitelovej. Naďalej pokračoval v organizačnej činnosti pre Slovenskú národnú radu a Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska.5

Vláda Maďarskej republiky sa slovenského územia nemienila vzdať. Maďarský prezident Mihály Károlyi, v snahe udržať štát v jeho hraniciach i hospodárskom stave spred prvej svetovej vojny, navrhoval existenciu Slovenska ako autonómnej oblasti v rámci Maďarska.6 Slovenská národná rada túto myšlienku odmietla, lenže sama nedokázala ovládnuť slovenské územie a konsolidovať povojnové pomery. Nedisponovala nijakými mocenskými pákami ani materiálnymi zdrojmi, aby vyzbrojila sľubne sa rozvíjajúce slovenské gardy a stráže.7

Väčšina ozbrojených síl Československej republiky sa v tom čase nachádzala v zahraničí. Tvorili ich jednotky československého zahraničného (legionárskeho) vojska a tzv. domobranecké prápory sformované z bývalých rakúsko-uhorských vojnových zajatcov z radov Čechov a Slovákov v Taliansku. Urýchlene sa budovali jednotky československého domáceho vojska a dobrovoľnícke jednotky. S obsadzovaním slovenského územia začali československé vojenské oddiely 1. novembra 1918 v smere z Moravy.8 Po celé dva mesiace od vzniku republiky až do príchodu legionárov z Talianska koncom decembra 1918 boli odkázané prakticky len na vlastné sily.9 Československé vojsko zabralo Hronský Svätý Kríž 20. decembra 1918 a dohliadalo i na dianie v priľahlých dedinách.10

Do konfliktu medzi Československom a Maďarskom o slovenské územie vstúpili tiež spojenci. Presne na Štedrý deň francúzsky podplukovník Fernand Vix, veliteľ spojeneckej vojenskej misie v Budapešti, oboznámil maďarskú vládu o stanovení demarkačnej čiary a povinnosti stiahnuť maďarské vojská z oblasti na sever od vymedzenej línie so Slovenskom. Tá prechádzala od západnej hranice bývalého Uhorska pozdĺž Dunaja až po ústie Ipľa, potom pozdĺž tejto rieky do Rimavskej Soboty, odkiaľ smerovala v priamej línii po ústie Uhu a pozdĺž rieky na Užocký priesmyk. Po niekoľkých vojenských operáciách bolo obsadzovanie vnútrozemia Slovenska 20. januára 1919 zavŕšené.11

Dňa 16. februára 1919 určila Najvyššia vojenská rada na mierovej konferencii v Paríži druhú demarkačnú čiaru medzi Slovenskom a Maďarskom, ktorá sa posunula južne na územie dnešného Maďarska. Od ústia rieky Ipeľ cez najvyššie body Novohradskej vysočiny, Matru a Bukové vrchy južne od Miškovca (maď. Miskolc), cez Blatný Potok (maď. Sárospatak), Agard (maď. Zemplénagárd), kolmou čiarou na Perečín a rieku Uh. Definitívne bolo potvrdené i pričlenenie Podkarpatskej Rusi k Československu. Keď podplukovník Fernand Vix oboznámil maďarskú vládu 20. marca 1919 s týmto rozhodnutím, prezident Mihály Károlyi na protest proti ďalším územným stratám abdikoval. Vzápätí bola vyhlásená Maďarská republika rád a moci sa ujali boľševici. Nová maďarská vláda nesúhlasila so závermi parížskej mierovej konferencie a zamerala sa na organizáciu Červenej armády.12

27. apríla 1919 začalo československé vojsko zaisťovať nové územie a prekročilo schválenú demarkačnú čiaru.13 Maďarská armáda na túto vojenskú aktivitu odpovedala 21. mája 1919 veľkou protiofenzívou. Po takmer mesačnom ozbrojenom strete s maďarskou Červenou armádou bolo československé vojsko zatlačené späť na východiskové pozície (na pôvodnú demarkačnú čiaru) a boje sa opäť posunuli na dnešné Slovensko.14

Začiatkom júna 1919 sa maďarská armáda dostala do Zvolena, Banskej Štiavnice i Hronskej Breznice. Nepriaznivý stav sa podarilo zvrátiť, keď sa na čelo 2. divízie domáceho vojska postavil plukovník Josef Šnejdárek. Pripravil plán s tromi postupnými cieľmi. Prvým cieľom bolo dobyť Banskú Štiavnicu, potom Hronskú Breznicu a nakoniec chcel získať Zvolen. Časť 2. divízie – tzv. Štiavnická skupina – majora Bláhu sa 9. júna presunula z Kremnice k Hronskému Svätému Krížu, krytá pritom kombinovaným práporom kapitána Johannesa, ktorý obsadil Starú Kremničku. Nasledujúci deň začal major Bláha so svojou skupinou postupovať na Banskú Štiavnicu. Popoludní zaútočili na mesto a po hodinovom boji sa ho zmocnili. Súbežne s nimi postupoval vpred úzkym údolím Hrona východným smerom i kombinovaný prápor kapitána Johannesa. V priestore severozápadne od Jalnej (dnes miestna časť Trnavej Hory) však narazil na presilu nepriateľa, podporovanú delostrelectvom a obrneným vlakom. Po márnom pokuse preraziť sa jeho prápor presunul k obrane západných výšin pri Jalnej a obsadil chrbát Strmého vŕšku (k. ú. Pitelová). Nepriateľská pechota, uzatvárajúca údolie Hrona na západnom okraji Jalnej, nepodnikla útok po celý deň. Nepodnikol ho ani kapitán Johannes, ktorého prápor bol na úspešný útok príliš slabý. Z toho dôvodu bol ešte v ten deň posilnený II. práporom domáceho 25. pešieho pluku, delostreleckou batériou a obrneným vlakom. Vznikla tak nová skupina pod velením majora Šidlíka. Jej úlohou bolo zadržať eventuálny nepriateľský útok západným smerom. K tomu zaujala postavenie opierajúce sa ľavým krídlom o pohorie a pravým o tok Hrona, aby dostatočne kryla údolie rieky na západ od Jalnej. Pridelená batéria mala hlavne brániť možným nájazdom nepriateľského obrneného vlaku na kremnickej trati. Ten skutočne 11. júna okolo 9. hodiny vyšiel z Hronskej Breznice (dnes železničná stanica Hronská Dúbrava), dosiahol úroveň nad Jalnou a odtiaľ ostreľoval pozície skupiny majora Šidlíka. Jeden a pol hodinovú paľbu zastavil až nadporučík Janota, ktorý zo stanice v Starej Kremničke pustil proti nemu železničný vagón plne naložený koľajnicami. Vozeň zišiel po klesajúcej trati až k nepriateľskému obrnenému vlaku a prudkým nárazom mu znemožnil akékoľvek ďalšie akcie.

Posilový prápor bol toho istého dňa odvelený do Kremnice, pretože sa prieskumom získala správa o nepriateľovej snahe udrieť zo Zvolena na Kremnicu. Maďari napokon nezaútočili, a tak sa plukovník Šnejdárek rozhodol pokračovať vo svojom pôvodnom pláne hneď 12. júna. V ranných hodinách dorazil na západné výšiny pri Hronskej Breznici III. prápor domáceho 54. pešieho pluku pod velením kapitána Zacpala a z tejto pozície zaútočil guľometnou paľbou na nepriateľa v obci. Útok podporoval kapitán Johannes. O 9. hodine sa kombinovanému práporu podarilo preniknúť do obce a nepriateľa stadiaľ vytlačiť. Ten sa síce popoludní pokúsil o znovuzískanie stratenej Hronskej Breznice prostredníctvom obrneného vlaku, ale neúspešne. II. brigáda zatiaľ odrazila maďarský útok pri Badíne, čím nepriateľovi zabránila v obsadení Banskej Bystrice. Začala sa bitka o Zvolen, ktorý bol oslobodený 13. júna 1919.15

Boje v bezprostrednej blízkosti Pitelovej v júni 1919 mali za následok škody na majetku tunajšieho obyvateľstva spôsobené československým vojskom. Vplyvom vojnových udalostí boli pitelovskému urbárskemu spoločenstvu, Jozefovi Minkovi a obvodnému notárovi Filipovi Hédelimu skosené lúky a odobrané seno. Jalňanský učiteľ Ladislav Wagner, bydliskom v pitelovskej časti Dolina, okrem toho hlásil zhabanú sekeru, kliešte, 6 kg klincov, vozové koleso, dve vozové váhy, bič, konský postroj, 20 litrov vína, 1,6 tony palivového dreva, vyrúbaný jeden strom, poškodenú bričku, koč i strechu a streľbou rozbité okná. Vojaci poškodili Jozefovi Krausovi voz, Márii Páločnej odcudzili vola, Františkovi Beňovi seno, obilie a vozové kolesá. Škodu kopaním zákopov v Pitelovej utrpeli: Mária Peťková, Pavol Kollár, Štefan Minka, Martin Knap, Ján Barát, Veronika Jurašíková, Štefan Sklenka, Ján Peťko, Pavol Minka, Jozef Barát, Juraj Piatrik, František Beňo, Filip Hédeli a Ladislav Wagner. Intendancia Zemského vojenského veliteľstva pre Slovensko v Bratislave niektorým z nich vyplatila odškodné.16

Už 12. júna 1919 Najvyššia vojenská rada na mierovej konferencii v Paríži rozhodla o definitívnej podobe československo-maďarskej hranice, no maďarská armáda sa pokúšala naďalej bojovať. Po dlhých poradách maďarská vláda nakoniec 24. júna 1919 pristúpila na prímerie a do 5. júla 1919 stiahla svoje vojská zo slovenského územia.17

Za dva mesiace intenzívnych bojov o Slovensko straty na československej strane predstavovali viac ako 1 000 padlých a 3 700 ranených.18 V dochovaných archívnych písomnostiach sa zatiaľ nenašli žiadne zmienky o vážnych zraneniach alebo stratách na životoch Pitelovčanov počas vpádu maďarskej boľševickej armády na stredné Slovensko.

 


[1] Čaplovič, M. – Zaťková, J.: Slovensko a Slováci vo víre prvej svetovej vojny. Vojenské dejiny Slovenska 1914 – 1919 slovom a obrazom. Bratislava: Pro Militaria Historica a Vojenský historický ústav, 2018, s. 122.

[2] Ferenčuhová, B.: Mocenské ovládnutie územia republiky. In: Slovensko v 20. storočí, III. zv. V medzivojnovom Československu 1918 – 1939. Bratislava: Veda, 2012, s. 29.

[3] Medvecký, K. A.: Slovenský prevrat. 2. sv. Bratislava: Komenský, 1930, s. 24, 70 – 71, 85.
Medvecký, K. A.: Z mojich rozpomienok k šesťdesiatinám. Trnava: Fr. Urbánek a spol., 1935, s. 99.

[4] V čase štátneho prevratu bol hlavným slúžnym statkár Alexander Finka, ktorého počas neprítomnosti zastupoval hlavný slúžny Vojtech Gašparec (Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin: Osveta, 1978, s. 159.).

[5] Rychlík, J. – Vašek, R. – Lacko, M. (eds.): Korespondence T. G. Masaryk – slovenští veřejní činitelé (1918 – 1937). Praha: Masarykův ústav a Archiv AV ČR, v. v. i, 2019, s. 292 – 293.

[6] Kuthan, P. J.: V těžkých dobách. Boje na Slovensku 1918 – 1919. Praha: Corona, Ares, 2010, s. 8 – 9.

[7] Ferenčuhová, B.: Mocenské ovládnutie územia republiky. Medzi Prahou a Budapešťou. In: Slovensko v 20. storočí, III. zv. V medzivojnovom Československu 1918 – 1939. Bratislava: Veda, 2012, s. 29 – 30.

[8] Čaplovič, M. – Zaťková, J.: Slovensko a Slováci vo víre prvej svetovej vojny. Vojenské dejiny Slovenska 1914 – 1919 slovom a obrazom. Bratislava: Pro Militaria Historica a Vojenský historický ústav, 2018, s. 122 – 123.

[9] Ferenčuhová, B.: Medzi Prahou a Budapešťou. In: Slovensko v 20. storočí, III. zv. V medzivojnovom Československu 1918 – 1939. Bratislava: Veda, 2012, s. 35.

[10] Denko, A.: Horné Opatovce v rokoch 1918 – 1969. In: Horné Opatovce – monografia obce. Banská Bystrica: Polygrafia Gutenberg s. r. o., 2012, s. 40.

[11] Ferenčuhová, B.: Medzi Prahou a Budapešťou. In: Slovensko v 20. storočí, III. zv. V medzivojnovom Československu 1918 – 1939. Bratislava: Veda, 2012, s. 31, 34 – 35, 38.

[12] Čaplovič, M. – Zaťková, J.: Slovensko a Slováci vo víre prvej svetovej vojny. Vojenské dejiny Slovenska 1914 – 1919 slovom a obrazom. Bratislava: Pro Militaria Historica a Vojenský historický ústav, 2018, s. 125 – 127.

[13] Kuthan, P. J.: V těžkých dobách. Boje na Slovensku 1918 – 1919. Praha: Corona, Ares, 2010, s. 58 – 59.

[14] Čaplovič, M. – Zaťková, J.: Slovensko a Slováci vo víre prvej svetovej vojny. Vojenské dejiny Slovenska 1914 – 1919 slovom a obrazom. Bratislava: Pro Militaria Historica a Vojenský historický ústav, 2018, s. 127.

[15] Kuthan, P. J.: V těžkých dobách. Boje na Slovensku 1918 – 1919. Praha: Corona, Ares, 2010, s. 79, 95, 111 – 112.
Medvecký, K. A.: Slovenský prevrat. 2. sv. Bratislava: Komenský, 1930, s. 197 – 200.

[16] Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Okresný úrad vo Svätom Kríži nad Hronom 1923 – 1928, inv. č. 54, šk. č. 22, č. j. 2256/1925-adm.; inv. č. 56, šk. č. 39, č. j. 2764/1927-adm.

[17] Kuthan, P. J.: V těžkých dobách. Boje na Slovensku 1918 – 1919. Praha: Corona, Ares, 2010, s. 149 a 151.

[18] Čaplovič, M. – Zaťková, J.: Slovensko a Slováci vo víre prvej svetovej vojny. Vojenské dejiny Slovenska 1914 – 1919 slovom a obrazom. Bratislava: Pro Militaria Historica a Vojenský historický ústav, 2018, s. 128.