Pitelovčania na frontoch prvej svetovej vojny

Prvá svetová vojna vypukla 28. júla 1914 a bola dovtedy najväčším ozbrojeným konfliktom v dejinách ľudstva. Prebiehala na rôznych kontinentoch a svojimi dôsledkami zasiahla takmer celý svet. Pravou príčinou vypuknutia vojny bolo súperenie o moc a prestíž medzi krajinami združujúcimi sa do mocenských blokov. Hlavné politické sily v Európe vtedy predstavovali štáty Dohody (Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Rusko) a Trojspolku1 (Nemecko, Rakúsko-Uhorsko, Taliansko). Záujmom týchto veľmocí bolo predovšetkým posilniť vlastný vplyv a získať nové územie. Zámienkou vypovedania vojny sa stal atentát spáchaný 28. júna 1914 na následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda d´Este a jeho manželku Žofiu Chotkovú v Sarajeve pomocníkom srbskej organizácie Čierna ruka. Rakúsko-Uhorsko následne vyhlásilo vojnu Srbsku, čím vyvolalo reťazovú reakciu vedúcu k vojne dvoch menovaných koalícií.2

V poludňajších hodinách 31. júla 1914 podpísal rakúsko-uhorský panovník rozkaz o všeobecnej mobilizácii branných síl monarchie. Do zbrane boli povolaní nevycvičení odvedenci a náhradní záložníci3 z ročníka 1893, vojenskú službu práve konajúce ročníky 1890 – 1892 vrátane náhradnej zálohy a dovolenkujúcich, záložníci i náhradní záložníci z ročníkov 1882 – 1889.4 Popri mobilizácii ľudských zdrojov bol súčasne nariadený odvod koní s postrojom na vojenské účely (napr. prísun munície, zásob na front). Do armády putovali všetky zdravé štvorročné kone a tie potom chýbali doma na poli.5 Mobilizovaní boli aj neodvedení furmani k výpomoci s prepravou vojenského materiálu. Dňa 21. augusta 1914 bola vyhlásená všeobecná mobilizácia domobrancov z ročníkov 1872 – 1881, ktorí prešli výcvikom, ale už boli vyradení z aktívnej zálohy svojich jednotiek. Povolania ďalších mužov pokračovali počas celej vojny, až sa napokon vojenská povinnosť vzťahovala na mužov vo veku od 18 do 50 rokov. Celkovo bolo do rakúsko-uhorskej armády mobilizovaných okolo 400- až 450-tisíc Slovákov, teda asi sedmina vtedajšieho obyvateľstva. Na Slovensku nastupovali vojaci k V. bratislavskému a VI. košickému armádnemu zboru rakúsko-uhorskej armády. Najviac ich slúžilo v pechote, streleckých jednotkách, delostrelectve a v rôznych špeciálnych a tylových jednotkách. Nízke zastúpenie mali v jazdectve a vo vojenskom námorníctve. Zbory regrutujúce vojakov zo Slovenska boli určené proti Rusku. Väčšina z nich začala vojnu na východnom fronte v Haliči a Ruskom Poľsku. V menšom počte sa zúčastnili na protisrbských ofenzívach a neskôr bojovali tiež na rumunskom a talianskom fronte. Slovenskí vojaci spoznali tú najdrastickejšiu tvár vojny, pretože ju prežívali prevažne ako radoví vojaci na frontoch. Etnickým a sociálnym pôvodom dané obmedzenia im prisudzovali v systéme prísnej vojenskej hierarchie najnižšie postavenie. Spoznali namáhavosť pochodov, špinu zákopov, šokujúce obrovské straty na životoch v bojoch. Podľa miesta momentálneho určenia ich velenie odoslalo buď priamo do bojového nasadenia, alebo do zálohy, kde zvyčajne iba krátky čas čakali na odsun na front. Počas prvých vojenských operácií v Haliči a Karpatoch sa okrem veľkých strát na životoch dostalo mnoho vojakov rakúsko-uhorskej armády do ruského zajatia. Ich počet sa za celý priebeh vojny odhaduje na 1 736 764, pričom viac ako polovica zajatcov zomrela a zvyšok prichádzal domov zo zajatia po podpísaní Brest-litovského mieru v čase od marca do júna 1918. Medzi nimi bolo 60- až 70-tisíc Slovákov a Čechov.6

Povolaní Pitelovčania, ktorých sa podarilo identifikovať v archívnych záznamoch, spadali do ročníkov 1872 až 1898. Slúžili a bojovali v peších plukoch, prevažne v Pešom pluku č. 26Honvédskom pešom pluku č. 14.

Veliteľstvo Pešieho pluku č. 26 (tzv. ostrihomský), I., II. a IV. prápor sídlili v Györi a III. prápor bol dislokovaný v Ostrihome, kde vrchné velenie zároveň ustanovilo doplňovací obvod pluku. Tento obvod bol zo slovenského územia tvorený dnešnými okresmi Levice, Banská Štiavnica, Zlaté Moravce, Žiar nad Hronom, Žarnovica a časťou okresu Krupina. Peší pluk č. 26 spadal pod 65. pešiu brigádu 33. pešej divízie. Velenie pluku prevzal pred vypuknutím vojny plukovník Livius Borotha von Trstenica. Takmer celú vojnu strávila 33. pešia divízia na východnom fronte, ale v septembri 1917 bola prevelená na front taliansky, kde sa zúčastnila bojov na riekach Soča (taliansky Isonzo) a Piava.7

Honvédsky peší pluk č. 14 (tzv. nitriansky) sídlil v Nitre. Tu bol umiestnený štáb pluku s I. a III. práporom a v Leviciach jeho II. prápor. Pluk bol v rámci IV. honvédskeho doplňovacieho obvodu v Bratislave doplňovaný z týchto obvodov, resp. krajov: Tekovský – všetky okresy, Ostrihomský – všetky okresy, Hontiansky – všetky okresy s mestom Banská Štiavnica a Nitriansky – okres Nitra. Veliteľom pluku bol plukovník Lazarus Formanek. Honvédsky peší pluk č. 14 patril do zostavy 74. honvédskej pešej brigády, ktorá bola súčasťou 37. honvédskej pešej divízie. Táto divízia absolvovala mnohé ťažké boje na východnom fronte. V septembri 1916 bola divízia preložená do Sedmohradska a aj ďalšie roky bojovala na rumunskom fronte.8

Keďže sa dosiaľ nepodarilo objaviť žiadnu korešpondenciu a ani jeden denník niektorého z pitelovských priamych účastníkov bojov prvej svetovej vojny, z pohľadu aktívneho zapojenia Pitelovčanov si budeme musieť vystačiť so sledovaním príkladov nasadenia oddielov, v ktorých tvorili najpočetnejšie zastúpenie. Aspoň takto si priblížime dianie zo zázemia frontu, určite však len malú časť z krušných a zdrvujúcich chvíľ vojnových časov.

33. pešia divízia a 37. honvédska pešia divízia prislúchali V. armádnemu zboru 1. rakúsko-uhorskej armády generála jazdectva Viktora Dankla. V. armádny zbor bol vyslaný na front v Haliči proti Rusom. Odvoz jednotiek na haličský front začal 6. augusta 1914 a o tri dni boli železničné trate v plnej permanencii. V prvej polovici augusta sa rakúsko-uhorské armády, konkrétne 1., 4. a 3. armáda, zoskupili na hraniciach s Ruskom v Haliči. Dňa 23. augusta 1914 sa na haličskom fronte začal prvý veľký boj medzi rakúsko-uhorskou a ruskou armádou, ktorý do dejín vošiel pod názvom Bitka pri Kraśniku. 1. rakúsko-uhorská armáda mala postúpiť do kopcovitých oblastí severne od rieky Tanew s cieľom obsadiť dôležité strategické pozície, vytvoriť predpoklad na frontálny útok a postupne sa stáčať k obkľúčeniu cárskych jednotiek. Bahnité a piesčité pásmo v rozsiahlej nížine pozdĺž rieky Tanew, chudobné na komunikácie, spôsobilo nemalé problémy pre pochodové prúdy a spomaľovalo tempo napredovania. Silné augustové slnko a mraky komárov z blízkych močiarov znepríjemňovali postup. Bojová technika, vozy, kone zapadávali do piesku i bahna a bolo ich potrebné odtiaľ neustále vyťahovať. V noci z 23. na 24. augusta prevažná časť jednotiek dosiahla určené vyvýšeniny a získala pod svoju kontrolu dopravný uzol, ktorý mal dôležitý význam pre ovládnutie spojovacích línií smerom na Lublin. 24. augusta dopoludnia sa 37. honvédska pešia divízia rozvinula v priestore Andrzejów – Wojciechów a 33. pešia divízia západne od Wojciechówa smerom k južným častiam obce Polichna a ďalej na západ smerom k obci Stany. 37. honvédska pešia divízia uskutočnila prieskum bojom. Zistila prítomnosť silných nepriateľských kolón v oblasti Majdan Str., odkiaľ sa rozvinul silný ruský útok smerujúci na Wierzchowisko a Andrzejów. Hlavný nápor tu niesol Honvédsky peší pluk č. 14. Ruské oddiely v priestore Andrzejówa prelomili rakúsko-uhorskú obranu a nitrianskemu pluku hrozilo obkľúčenie. Až nasadením všetkých záloh a po troch bodákových útokoch sa za cenu veľkých obetí podarilo zastaviť ruský nástup a uskutočniť stratené spojenie medzi jednotkami. Iba z jedného práporu tohto pluku padlo v boji 73 mužov a ďalších 194 mužov bolo zranených. Velitelia pluku hnali príslušníkov pechoty bez podpory delostrelectva do neuvážených, nepripravených a často bezhlavých útokov na bodáky. Bojová činnosť v tretí deň bitky o Kraśnik začala hneď zrána. Bol vydaný príkaz na vykonanie obchvatného manévru. Cieľom útoku bolo dosiahnuť líniu potoka Wyźnica. Po dosiahnutí tohto miesta a zaujatí postavenia v priestoroch na severovýchod od Kraśniku sa 25. augusta skončila trojdňová bitka a 1. rakúsko-uhorská armáda sa pripravovala na postup vpred k mestu Lublin. Pre Rakúsko-Uhorsko to bolo prvé víťazstvo v Haliči a na celom východnom fronte prvej svetovej vojny. Základný taktický predpoklad, t. j. ľavým krídlom 1. armády vykonať obchvat sústredených ruských vojsk a tým vytvoriť čo najvhodnejšie podmienky na úspešný útok 1. a 4. armády, sa však nepodarilo splniť. Ruské sily sa od nepriateľa odpútali, vcelku riadene ustúpili k Lublinu a asi na jednodňový pochod od svojho protivníka zaujali opäť obranné postavenie. I napriek ústupu sa im podarilo opäť dostať pod svoju kontrolu cestu na Lublin, dôležitý dopravný uzol. Boje na oboch stranách si vyžiadali veľký počet obetí. Porazený Anton von Salza, generál 4. ruskej armády, stratil 20 000 mužov. Okolo 6 000 ďalších ruských vojakov sa dostalo do zajatia. Naproti tomu Rakúsko-Uhorsko v prvej veľkej bitke prišlo o 15 000 síl (zomrelých, zranených a stratených v boji). Mnohopočetné straty v jednotkách a zlé velenie či výcvik poukázali na veľké slabiny rakúsko-uhorskej armády.9

Peší pluk č. 26 sa tiež zúčastnil bojov pri Kraśniku a zapojil sa do ofenzívy na Lublin. Najmä v okolí Bychawy zvádzala jednotka urputné boje. Do 11. septembra, keď bol vydaný rozkaz o ústupe rakúsko-uhorských vojsk do vnútrozemia Haliče, sa ostrihomský pluk nachádzal v okolí Lublinu. Po doplnení a zreorganizovaní 1. rakúsko-uhorskej armády bola nariadená ofenzíva na začiatok októbra. Peší pluk č. 26 sa vydal v zložkách 33. pešej divízie vpred cez rieku Breń až na San k obci Zaleszany. Hoci sa rakúsko-uhorským silám nepodarilo preraziť ruskú líniu, boj pokračoval pri Ivangorode (Dęblin) v závere októbra, kde sa ostrihomský pluk zapojil do vojnového nasadenia spolu s ostatnými regimentmi. 33. pešia divízia sa však neprebila cez ruské jednotky v priestore medzi obcami Gródek a Łagów. Ofenzíva zlyhala a museli sa stiahnuť späť ku Krakovu, kde sa v menšej miere podieľali na obrane na vedľajšom bojisku pri Jangrote.10

33. pešia divízia V. zboru, vrátane Pešieho pluku č. 26, bola nasadená takisto na karpatskom fronte, kde bola súčasťou prvej karpatskej ofenzívy v dňoch 23. – 26. januára 1915. Celý V. zbor začal svojím postupom na Ustrzyki Dolne ofenzívu 3. rakúsko-uhorskej armády. Útok bol vedený v strašných mrazoch. Masa snehu paralyzovala postup po biednych karpatských komunikáciách. Ruské jednotky za tejto situácie účinne brzdili útok a rakúsko-uhorské pluky sa len pomaly prebíjali vpred. Bojové podmienky v prvej karpatskej ofenzíve opísal vo svojich spomienkach plukovník Dr. Georg Veith. V rozprávaní doslova uviedol, že 23. januára sa presunuli do ľadového pekla karpatskej bitky a dostali sa do snehovej búrky. Nie nepriateľ, ale ľadový severový­chodný vietor tlačil jednotky späť do východiskových pozícií. Ofenzívu prerušilo počasie. Ktokoľvek sa zranil a nedostal do bezpečia, bol odsúdený na smrť. Skupina vojakov, ktorá večer obhliadala terén, bola nasledujúce ráno nájdená zmrznutá k smrti do posledného muža. Žiadny voz a ani kone nedokázali prejsť tým množstvom snehu. Za niekoľko dní sa minulo jedlo, pretože potraviny v teplote -25 ºC zamrzli a boli nepožívateľné. Strašné podmienky vládli v celom priestore útočiacej 3. rakúsko-uhorskej armády. Nebolo možné ani na chvíľu uľahčiť vojakom ich utrpenie. Výsledkom bolo rýchle pribúdanie strát a celkové opotre­bovanie jednotiek. Koncom januára sa oteplilo a cez deň vojakov zalial výdatný dážď. Muži boli premočení až na kosť. Keďže teploty v noci klesali pod nulu, mokrá výstroj na nich úplne zmrzla. Celé dni museli za týchto okolností plniť bojové úlohy. Po neustálych ofenzívnych akciách sa útočiace jednotky totálne vyčerpali. Od 29. januára museli divízie V. zboru odrážať nepriateľské protiútoky. Do 5. februára Rusi obsadili Dukelský a Lupkovský priesmyk, čo definitívne zastavi­lo rakúsko-uhorskú ofenzívu. V priebehu 14 dní bojov stratil V. zbor 16 600 mužov. Peší pluk č. 26 vykázal vysoké straty na konci januára 1915, keď bojoval na území dnešnej Ukrajiny, v okolí obce Boberka. Začiatkom februára pluk operoval v priestore poľských obcí Smolnik a Lutowiska. Na tom istom mieste sa ocitol aj v marci 1915. V priebehu bojov bol postupne zatlačený južnejšie a bojoval v katastri obce Stuposiany (13. – 26. marec 1915). Začiatkom apríla pluk ustúpil cez Ustrzyki Górne a Wołosate na dnešný poľsko-ukrajinský hraničný hrebeň hôr. V dňoch 12. – 29. apríla 1915 viedol tvrdé boje v katastri obce Zahorb, najmä v priestore kóty Čeremcha (1 038 m n. m.).11

Veľa mužov pochádzajúcich z územia dnešného Slovenska, zaradených do Pešieho pluku č. 26 a Pešieho pluku č. 71 (tzv. trenčiansky), zomrelo na prelome októbra/novembra 1915 v okolí Tarnopolu (mesto Ternopiľ na Ukrajine) v krvavom strete rakúsko-uhorskej a ruskej armády. Práve k tomuto obdobiu a miestu sa viažu spomienky Jána Poljáka (*24. 8. 1896 – †neznáme) narodeného v obci Pečenice (okres Levice), vojaka Pešieho pluku č. 26, publikované kapitánom československých légií Ferdinandom Píseckým v diele „Hej, Slováci!“. Po vytlačení ruských jednotiek sa mužstvo pripravovalo na zimu: „Náš pluk zaujímal dlhú frontu, takže sme striedavo kopali hlboké zákopy s krytami proti šrapnelom, spojovacími chodbami a zemljankami pre dôstojníkov aj pre mužstvo, a zas sme chodili na hliadky a na stráže, takže sme sa úplne vysilili. Často sme zaspali na stráži, za čo nás bili a vyväzovali, ale pomoci nebolo. Veliteľstvo pluku muselo vydať rozkaz, aby mužstvo malo odpočinok aspoň od 6. do 11. hod. dopoludnia. Zima bola mierna, sneh, čo napadal v novembri, čo skoro sa roztopil a prišlo dáždivé počasie. Celý december a január pršalo, blata bolo až hrúza, vodu sme nestačili vylievať, blato vyhadzovať. Steny zákopov sa nám sypaly, v zemljankách tiekla s vrchu voda, zdola sme sa topili v blate. Baťohy, pokrývky, stanové plachty boly samé blato a voda. Nebolo čistej vody na pitie, na mytie, ani na holenie. Boli sme zamazaní, ani čo by sme boli len v blate. Hmyz sa strašne rozmnožil, takže sme sa nestačili čistiť. Pri tom vlhké, hmlisté počasie vyvolávalo rôzne choroby. Bárskde si videl vojaka ležať v blate. Najviac na to doplatil 17. pochodový prápor – hoši osemnásťroční, neskúsení, nevyvinutí, z ktorých zostalo pri pluku len niekoľko, lebo väčšinou zahynuli alebo ochoreli.“ Dňa 4. júna 1916 začala Brusilova ofenzíva, ktorá Ústredným mocnostiam spôsobila najväčšiu porážku od vypuknutia vojny. Pod tlakom ruskej armády musel ostrihomský a trenčiansky pluk 28. júla opustiť zákopy a ustúpiť až k mestám Zaloszce (Zaliztsi), Troštenice (Trostyanets') a k dedine Olejov (Oliiv). Tam na nich Rusi podnikli ďalší útok a 5. augusta oba pluky obkľúčili a zajali. Podľa záznamov sa tu do zajatia dostal tiež Pitelovčan Ján Mališ (*23. 5. 1882 – †1951), ktorý neskôr vstúpil do československých légií (viď časť Navrátení a padlí pitelovskí vojaci). Ján Polják opísal svoj prvý kontakt s ruskými vojakmi takto: „Na neľudskosť ruských vojakov nemôžem si nariekať. Útočiaca línia postupovala ďalej a nám len ukázali rukami, kam máme ísť. Pre paľbu rakúskej zálohy museli sme sa rozbehnúť do blízkeho lesa, kde ležala ruská záloha. Jeden ruský vojak ma zavolal, aby som si k nemu ľahol, kým streľba neutíchne. Častoval ma chladným čajom a chlebom, aj tabaku mi dal. Bolo mi už treba posilnenia, lebo som nejedol už dva dni. Keď boj ustal, ukázal mi, kde mám ísť. Poďakoval som mu a uberal som sa ďalej. Tu som natrafil na dvoch ruských sanitárov, ktorí obväzovali ruského dôstojníka. Hneď ma pristavili, zavolali ešte troch iných zajatcov a dali nám dôstojníka, aby sme ho odniesli v plachte do bezpečia. Akonáhle sme vyšli z lesa von, streľba zas zosilnela a jeden z nás nosičov padol ranený. My ostatní sme utekali do lesa a dôstojník za nami. Cestou ma prinútil jeden kozák, aby som mu niesol sedlo, ktoré s koňa sosňal, až do Trošteníc. Ztade už nás viedli pod strážou do dediny Novoaleksiniec. Bola už tma, keď sme ta došli. Ráno som užasol nad nekonečným transportom zajatcov, ktorému som nevidel ani konca ani kraja.“12

Potom, ako Rumunsko uzavrelo s Dohodou spojeneckú zmluvu a 28. augusta 1916 vyhlásilo Rakúsko-Uhorsku vojnu, boli slovenskí vojaci na jeseň a v zime 1916 nasadení na rumunskom fronte, v zasnežených sedmohradských horách. Ťažkými bojmi tu prešli najmä príslušníci honvédskych peších plukov, medzi nimi aj Honvédsky peší pluk č. 14. Za pomoci nemeckej armády boli rumunské vojská v bojoch pri Sibiu a Brašove porazené a zahnané až na hraničné priesmyky. Napriek tomu, že Rumuni utrpeli porážku a stratili Bukurešť, na tomto fronte sa bojovalo i v nasledujúcich rokoch.13

Pridaním sa Talianska k štátom Dohody dňa 23. mája 1915 vstúpilo Rakúsko-Uhorsko do bojov v Alpách a v povodí rieky Soča. Na sočskom fronte došlo od 24. mája 1915 do 1. septembra 1917 k jedenástim vojnovým stretom, v ktorých sa Taliansku nepodarilo získať takmer žiadne väčšie územie. Na takzvanú Dvanástu bitku na Soči sa k boju pripravilo šesť nemeckých a päť rakúsko-uhorských divízií vrátane 33. pešej divízie, ktoré udreli 24. – 27. októbra 1917 na 2. taliansku armádu pri slovinských mestách Flič (Bovec), Tolmin a mestečku Kobarid (taliansky Caporetto). Nemecké a rakúsko-uhorské sily porazili talianske vojská a posunuli front až k rieke Piava. Vyhraná bitka bola pre Ústredné mocnosti posledným úspechom. Víťazi sa rozhodli prezimovať na východnom brehu Piavy, kde mali počkať na lepšie počasie, posily a ďalšie vybavenie. Talianska armáda, ktorá sa po neúspešných bojoch stiahla na druhý breh rozvodnenej Piavy, zničila za sebou mosty a utvorila z rieky nepriechodnú bariéru, na severe ohraničenú horským masívom Grappa. Nastala zima, pršalo, vietor prinášal sneh z hôr. Rozmočená pôda neumožňovala vybudovať teplé a suché úkryty. Taliani svoje postavenia betónovali, no vojaci monarchie bývali vo vykopaných prístreškoch pod piavskou hrádzou, mrzli a vlhli. Postupne sa rozširovali črevné choroby a malária prichádzajúca od juhu, z lagún a bažín. Nedostatok potravín spôsoboval podvýživu mužstva a úhyn koní. Dochádzalo k vzburám a dezerciám. Rakúsko-uhorské velenie pripravovalo novú ofenzívu na marec, ale táto sa uskutočnila až o tri mesiace neskôr. Útok rakúsko-uhorských vojsk sa rozvinul 15. júna 1918 v priestore mestečka Asiago a hory Monte Grappa. Ešte v ten istý deň bol zastavený britskými a francúzskymi jednotkami. Talianske delá a guľomety ničili cisárskych vojakov po stovkách. V sektore výšiny Montello sa ďalší útvar cisárskej armády pokúsil prekročiť rieku Piava. Prvé oddiely sa cez ňu skutočne aj dostali a obsadili breh v šírke asi štyroch kilometrov. Pod talianskou delostreleckou paľbou a za ťažkých strát budovali lávky, pontónové mosty a prepravovali materiál potrebný na ofenzívu. Po rozšírení predmostia nasledoval útok v smere na mesto Treviso, ktorý však Taliani potlačili. Okrem toho silné dažde v alpských horách v noci zo 17. na 18. júna nečakane zdvihli hladinu Piavy. Dravý prúd rieky do rána strhol niekoľko mostov a lávok. Tri zbory boli v kritickom momente ofenzívy odrezané od zásobovania. To nahrávalo protivníkovi a predmostie napokon zlikvidoval. Veľká letná ofenzíva skončila 23. júna stiahnutím rakúsko-uhorských vojsk za rieku Piava. Júnové boje nepriniesli žiadne územné zisky ani vojenské výhody a monarchiu stáli 142 000 mužov. Od tohto momentu musela viesť iba defenzívnu vojnu. Talianska armáda, podporovaná Dohodovými mocnosťami, koncom októbra 1918 započala útok a donútila rakúsko-uhorskú armádu k masívnemu ústupu.14

Slováci nebojovali len v rakúsko-uhorskej armáde. Už na jeseň 1914 sa začali v zahraničí organizovať samostatné vojenské jednotky z českých a slovenských krajanov (rota Nazdar vo Francúzsku a Česká družina v Rusku). Po tom, čo sa v roku 1915 v Paríži sformovalo vedenie československého zahraničného odboja (T. G. Masaryk, E. Beneš a M. R. Štefánik), jedným zo spôsobov, ako presadiť v štátoch Dohody ideu československého štátu, bolo vytvorenie samostatného československého dobrovoľníckeho vojska, ktoré by sa zapojilo do bojov po boku vojsk Dohody. Postupne sa tak v Rusku, Francúzsku a Taliansku založili československé légie. V ich radoch bojovalo celkom 100 743 Čechov a Slovákov. Výsledkom činnosti Československej národnej rady v Paríži a vojenskej účasti československých légií bol vznik samostatnej Československej republiky dňa 28. októbra 1918. Aj vďaka légiám bolo Československo po skončení vojny považované za jednu z víťazných krajín.15 Z Pitelovčanov vstúpil zo zajateckého tábora do 1. záložného pluku československých légií v Rusku Ján Mališ (*23. 5. 1882 – †1951). Československé légie v Rusku vznikli hneď na začiatku prvej svetovej vojny na podnet tu usadených Čechov a Slovákov. Ich základ tvorila Česká družina – peší prápor zložený zo štyroch rôt. Jednotlivé roty boli pridelené ako výzvedné oddiely k ruským divíziám a plukom. Počet príslušníkov sa postupne zvyšoval, a to z dobrovoľníkov, vojnových zajatcov i prebehlíkov. Už 13. januára 1916 bol z Českej družiny vytvorený 1. československý strelecký pluk. V apríli 1916 vznikol 2. československý strelecký pluk, čím bola sformovaná Československá strelecká brigáda. Jej úloha naďalej spočívala v prieskumnej činnosti, v ktorej sa československí dobrovoľníci najviac osvedčili v Haliči, Karpatoch, na Slovensku a neskôr v oblasti Volyň (severozápadná Ukrajina), na riekach Stochod (Stokhid) a Pripiať. Úspech Československej streleckej brigády v bitke pri Zborove (Zboriv) na území dnešnej Ukrajiny (2. júla 1917) významne napomohol zmeniť postoj ruskej Dočasnej vlády k československým vojenským dobrovoľníckym jednotkám a podarilo sa dosiahnuť povolenie na nábor v zajateckých táboroch. V nich sa nachádzalo 200- až 250-tisíc vojnových zajatcov českej a slovenskej národnosti (z toho asi 30 000 Slovákov). V zajateckých táboroch bolo náborom získaných okolo 30 000 nových dobrovoľníkov, ktorými bola doplnená Československá strelecká brigáda. Počas septembra až novembra 1917 sa sformovali ďalšie jednotky, čím sa vytvoril 1. československý armádny zbor v Rusku, operačne podriadený ruskému veleniu a politicky podliehajúci Československej národnej rade v Paríži. Po uzavretí Brest-litovského mieru dňa 3. marca 1918 medzi Ruskom a Ústrednými mocnosťami skončili boje na východnom fronte. Československý armádny zbor sa z tohto dôvodu mal sťahovať z územia dnešnej Ukrajiny a presunúť sa na Sibír, po Transsibírskej magistrále do Vladivostoku a potom loďami po mori do Francúzska. Transport československých vojsk sa stal pre boľševickú vládu zložitým medzinárodným problémom. Ústredné mocnosti požadovali odzbrojenie legionárov a navrátenie občanov Rakúsko-Uhorska do vlasti, kde im hrozilo stíhanie za vlastizradu. Po úspešných rokovaniach T. G. Masaryka s predstaviteľmi boľševickej armády bola 26. marca 1918 podpísaná zmluva zaručujúca československým légiám voľnú cestu cez Sibír do Vladivostoku, ale nezaväzovala ich, aby odovzdali zbrane. Po konflikte československého vojska s boľševickými silami v Čeľabinsku 14. – 17. mája 1918 stúpla nedôvera boľševickej vlády voči nemu natoľko, že koncom mája rozhodla o úplnom odzbrojení a rozpustení československého armádneho zboru. Zjazd delegátov československého armádneho zboru 23. mája prijal verdikt, že vojsko bude aj napriek predpokladanému odporu boľševickej moci pokračovať v transporte do Vladivostoku so zbraňou v ruke. Na Sibíri sa československé légie zaplietli do ruskej občianskej vojny. V priebehu niekoľkých týždňov ovládli celú Transsibírsku magistrálu. Presun československých legionárov trval až do roku 1920. Časť jednotiek išla z Vladivostoku loďou do Spojených štátov amerických a odtiaľ do Európy. Iné sa plavili cez Hongkong a Singapur do Terstu.16

Bojová činnosť sa slovenského územia dotkla iba okrajovo pri postupe ruských vojsk za Karpaty od novembra 1914 do mája 1915. Časť územia východného Slovenska sa stala operačným pásmom armád východného frontu. Niektoré dediny boli vyrabované a vypálené. Obsadenými mestami i obcami boli aj: Humenné, Snina, Bardejov, Stropkov, Medzilaborce, Ruské, Zvala, Starina (dnes sú všetky tri súčasťou Stakčína), Osadné, Nižná Polianka, Výrava, Stebnícka Huta, Zborov (okres Bardejov).17

Hoci priame boje Pitelovú nezasiahli, vojna vstúpila do každodenného života civilného obyvateľstva a značnou mierou ovplyvnila sociálne postavenie tých, ktorí zostali doma. Už samotná mobilizačná vyhláška bola v dedine vybubnovaná uprostred letných poľnohospodárskych prác, čím narušila bežný chod pitelovských roľníckych rodín. Ženy, deti a starší ľudia museli nahradiť chýbajúce mužské pracovné sily na poliach a lúkach. Neostávalo im nič iné, len vzájomne prebrať funkciu gazdu a postarať sa o celé hospodárstvo. Orali, siali, kosili, zvážali úrodu i drevo z lesov, zaopatrovali statok. Na pleciach žien k tomu navyše ležala starostlivosť o domácnosť a výchova detí. Určite sa nikdy nenadreli viac ako cez vojnu. Život im komplikoval tiež ustavičný strach o svojich mužov a synov. Čakali na každú správu, ako sa majú a či ešte vôbec žijú.

Hneď na začiatku vojny zmizli z obehu zlaté a do konca roku 1914 strieborné mince. Po určitom čase štát stiahol takisto niklové a bronzové mince. Nahradila ich papierová koruna a dvojkoruna. V roku 1918 sa dvoj- a dvadsať halierniky razili zo železa.

Nedostatok potravín už v prvých mesiacoch po vypuknutí vojny spôsobil zavedenie potravinových lístkov na chlieb v roku 1915, neskôr aj na zemiaky, mäso, mlieko, masť, múku, cukor, kávu a mydlo. Zhoršovaním hospodárskej situácie si ľudia kupovali potraviny takmer výlučne „na lístky“.

Od leta 1915 prebiehali rekvirácie obilia, dobytka, potravín (hlavne zemiakov), sena a slamy. Pre drobných roľníkov to znamenalo prepad skoro až na hranicu prežitia. Zatajovanie zásob bolo jedinou cestou, ako si zabezpečiť dostatok surovín na obživu, zachrániť seba i svoju rodinu. Pri konfiškácii obilia bola stanovená nadprodukcia, t. j. množstvo presahujúce vlastnú spotrebu, s ktorou hospodár nemohol voľne disponovať, ale musel ju odpredať iba štátom povereným orgánom za štátom stanovenú cenu. Výkupné ceny boli veľmi nízke a ľudia z toho vyžiť nemohli. V roku 1915 sa určila spotreba obilia o váhe 18 kg na osobu a mesiac pre ľudí pracujúcich v poľnohospodárstve a po 10 kg pre ostatných obyvateľov. Obilie sa v mlynoch mlelo len na mlecie výkazy. Ak v nich príslušné orgány počas prehliadky našli obilie nekryté výkazom, bolo zabavené bez náhrady. V poslednom roku vojny sa už nerekvirovalo, ale predpísala sa pre každý okres povinná kontribúcia.

Neúmerne dlhý priebeh vojny mal vplyv na to, že rekvirované boli taktiež kovy: cín, meď, mosadz. Ľudia museli odovzdávať medené drôty, kľučky, kľúče nad 10 gramov, formy na pečenie, vane. Vrcholom toho bola rekvirácia dvoch zvonov z pitelovského kostola. Zháňalo sa v podstate všetko, čo mohlo prospieť vojnovému úsiliu. Deťom bolo v škole nariadené, aby zbierali šrot, papier, šatstvo, žihľavu pre šitie látok, šípky, lipový kvet, jahodové a ostružinové listy na čaj pre vojakov.

Vojnové roky postihlo popritom sucho a tuhé zimy. Úroda bola slabá aj z toho mála, čo sa dopestovalo. V rokoch 1916 – 1918 bola veľká núdza o všetko. Znásobil sa hlad, bieda a choroby. Ceny predmetov dennej potreby stúpali, ale životná úroveň rodín klesala. Od prvého roku vojny sa ceny potravín niekoľkonásobne zvýšili z dôvodu ich nedostatku, napríklad:

  • 1 kg chleba pred vojnou stál 30 – 36 halierov, v marci 1917 sa predával za 60 – 64 halierov;
  • 1 kg zemiakov pred vojnou vyšiel na 4 – 6 halierov, na jar 1917 mal hodnotu 20 – 28 halierov;
  • 1 vajce sa pred vojnou dalo kúpiť za 4 – 5 halierov, v roku 1917 cena stúpla na 35 – 45 halierov;
  • 1l mlieka zdražel z 8 – 10 halierov na 60 – 70 halierov.

S predlžovaním vojny zároveň pribúdali oznámenia o úmrtí mužov na bojiskách. Štát sa preto snažil poskytovať sociálnu pomoc rodinám narukovaných vojakov, vdovám, sirotám a vojnovým invalidom. Tí však pri vybavovaní vojnových podpôr narážali na nespočetné prekážky, obštrukcie a špekulácie úradníkov, takže podporu viac-menej všetky oprávnené osoby ani nezískali.18

Prvá svetová vojna, najstrašnejšia, akú dovtedy ľudské dejiny poznali, skončila kapituláciou Ústredných mocností. Nemeckí predstavitelia podpísali 11. novembra 1918 v železničnom vagóne v Compiégnskom lese prímerie, ktoré nadobudlo platnosť o 11. hodine a 11. minúte.19 O život prišlo 69 000 slovenských vojakov a 61 680 mužov bolo trvale zmrzačených.20

Domov začali prichádzať prví vojaci z Pitelovej. Niektorí boli ranení, iní len tieň toho, čo bývali kedysi, ďalší mali omrznuté nohy. Rozprávali o nehostinnom prostredí, silných kanonádach, smrteľných pochodoch a všetkých hrôzach z bojových operácií. Podaktorí naopak odmietali do konca svojho života hovoriť o tom, čím si prešli. Vracali sa síce šťastní, že vojnu prežili, no súčasne psychicky alebo fyzicky poznačení svojimi zážitkami. Iba s problémami sa začleňovali do povojnového života. Nechápali, ako Boh mohol dopustiť také strašné utrpenie, čo u niekoho negatívne ovplyvnilo intenzitu prežívania náboženskej viery. Odlúčenie mužov od rodín naštrbilo vzájomný vzťah medzi otcom a hlavne mladšími deťmi, ktoré ho po návrate nespoznávali a museli si naňho zvykať. Desivé skúsenosti z priamej účasti v boji zanechali neblahú stopu doživotne.

 


[1] Po strate Talianska (1915) sa Trojspolok premenoval na Ústredné (Centrálne) mocnosti.

[2] Kováč, D.: Začiatok vojnových operácií. In: Slovensko v 20. storočí II. Prvá svetová vojna 1914 – 1918. Bratislava, Veda, 2008, s. 15 – 18.
Kováč, D.: Priebeh vojnových operácií do mája 1915. In: Slovensko v 20. storočí II. Prvá svetová vojna 1914 – 1918. Bratislava, Veda, 2008, s. 53 – 56.

[3] Náhradní záložníci – muži, ktorí boli síce pri odvodoch svojich ročníkov uznaní za schopných vojenskej služby, ale neboli povolaní k prezenčnej službe a namiesto nej absolvovali len skrátený 8-týždňový výcvik.

[4] Dangl, V.: Pod zástavou cisára a kráľa (Kapitoly z vojenských dejín Slovenska 1848 – 1914). Bratislava, Historický ústav SAV vo vydavateľstve TYPOSET print, spol. s r. o., 2009, s. 215 a 218.

[5] Chorvát, P. – Zaťková, J. – Čaplovič, M.: Pramene k vojenským dejinám Slovenska IV/1. Rakúsko-uhorská armáda – Slováci – Slovensko v období prvej svetovej vojny 1914 – 1918. Bratislava, Vojenský historický ústav, 2016, s. 34 – 36.

[6] Hronský, M.: Mobilizácia rakúsko-uhorskej armády a účasť Slovákov na bojiskách. In: Slovensko v 20. storočí II. Prvá svetová vojna 1914 – 1918. Bratislava, Veda, 2008, s. 30 – 36.
Jakešová, E.: Sociálne pomery a zmeny v sociálnej štruktúre. In: Slovensko v 20. storočí II. Prvá svetová vojna 1914 – 1918. Bratislava, Veda, 2008, s. 161 – 169.
Turik, R.: „Slovenské“ pluky rakúsko-uhorskej armády v karpatskej kampani 1914/1915. In: Prvá svetová vojna v Karpatoch. Prešov, Vydavateľstvo Prešovskej univerzity v Prešove, 2016, s. 19 – 36.

[7] Burda, M.: Vojnové nasadenie peších plukov rakúsko-uhorskej armády doplňovaných z územia Slovenska v roku 1914 na bojisku v Haliči. Bakalárska práca. Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave, 2017, s. 36 – 37.
Hanna, S.: Austria-Hungary’s last war, 1914 – 1918 (Österreich-Ungarns letzter krieg, 1914 – 1918). Supplemental Volume, s. 393 – 394. [Online]. Dostupné na: http://www.comroestudios.com/StanHanna/SuppVol.pdf.
Turik, R.: „Slovenské“ pluky rakúsko-uhorskej armády v karpatskej kampani 1914/1915. In: Prvá svetová vojna v Karpatoch. Prešov, Vydavateľstvo Prešovskej univerzity v Prešove, 2016, s. 19 – 36.

[8] Hanna, S.: Austria-Hungary’s last war, 1914 – 1918 (Österreich-Ungarns letzter krieg, 1914 – 1918). Supplemental Volume, s. 396 – 397. [Online]. Dostupné na: http://www.comroestudios.com/StanHanna/SuppVol.pdf.
Klub vojenskej histórie Beskydy: Zoznam padlých vojakov K. u. HIR 14. [Online]. Dostupné na: http://www.kvhbeskydy.sk/matriky/zoznam-padlych-vojakov-k-u-hir-c-14/.

[9] Burda, M.: „Slovenské“ pešie pluky rakúsko-uhorskej armády v bitke pri Kraśniku v roku 1914. [Online]. Dostupné na: http://www.kvhbeskydy.sk/slovenske-pesie-pluky-rakusko-uhorskej-armady-v-bitke-pri-krasniku-v-roku-1914/, 6. februára 2018.
Burda, M.: Bitka pri Kraśniku – prvé veľké víťazstvo Rakúsko-Uhorska. [Online]. Dostupné na: http://www.kvhbeskydy.sk/bitka-pri-krasniku-prve-velke-vitazstvo-rakusko-uhorska/, 31. augusta 2015.
Dangl, V.: Pod zástavou cisára a kráľa (Kapitoly z vojenských dejín Slovenska 1848 – 1914). Bratislava, Historický ústav SAV vo vydavateľstve TYPOSET print, spol. s r. o., 2009, s. 217, 231 – 246.

[10] Burda, M.: Vojnové nasadenie peších plukov rakúsko-uhorskej armády doplňovaných z územia Slovenska v roku 1914 na bojisku v Haliči. Bakalárska práca. Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave, 2017, s. 37.

[11] Turik, R.: „Slovenské“ pluky rakúsko-uhorskej armády v karpatskej kampani 1914/1915. In: Prvá svetová vojna v Karpatoch. Prešov, Vydavateľstvo Prešovskej univerzity v Prešove, 2016, s. 19 – 36.
Glaise-Horstenau, E.: Österreich-Ungarns letzter Krieg 1914-1918 II. Wien, Verlag der Militärwis­senschaftlichen Mitteilungen 1931, s. 176 – 177. [Online]. Dostupné na: http://www.comroestudios.com/StanHanna/Vol2.pdf.

[12] Písecký, F.: Hej, Slováci! Hrsť rozpomienok slovenských legionárov. Bratislava, Štátne nakladateľstvo, 1933, s. 51 – 60.

[13] Hronský, M.: Vývoj situácie na bojiskách. In: Slovensko v 20. storočí II. Prvá svetová vojna 1914 – 1918. Bratislava, Veda, 2008, s. 65 – 68.
Hronský, M.: Slováci v službách rakúsko-uhorskej armády. In: Slovensko v 20. storočí II. Prvá svetová vojna 1914 – 1918. Bratislava, Veda, 2008, s. 68 – 70.

[14] Hronský, M.: Vývoj situácie na bojiskách. In: Slovensko v 20. storočí II. Prvá svetová vojna 1914 – 1918. Bratislava, Veda, 2008, s. 65 – 68.
Katastrofa na Piave. [Online]. Dostupné na: https://www.velkavojna.sk/articles.php?article_id=9, 27. októbra 2014.

[15] Hronský, M.: Prvé jednotky česko-slovenského zahraničného vojska. In: Slovensko v 20. storočí II. Prvá svetová vojna 1914 – 1918. Bratislava, Veda, 2008, s. 79 – 82.
Vojenský historický ústav v Bratislave: Prvá svetová vojna - III. časť. Slováci a prvá svetová vojna. [Online]. Dostupné na: http://www.vhu.sk/prva-svetova-vojna-iii-cast/, 29. júla 2014.

[16] Purdek, I.: Československá vojenská symbolika v rokoch 1914 – 1939. Bratislava, Vojenský historický archív, 2013, s. 25 – 30.

[17] Kováč, D.: Vojna v Karpatoch a na území Slovenska. In: Slovensko v 20. storočí II. Prvá svetová vojna 1914 – 1918. Bratislava, Veda, 2008, s. 56 – 58.
Turik, R.: „Slovenské“ pluky rakúsko-uhorskej armády v karpatskej kampani 1914/1915. In: Prvá svetová vojna v Karpatoch. Prešov, Vydavateľstvo Prešovskej univerzity v Prešove, 2016, s. 19 – 36.

[18] Dudeková, G.: Každodenný život za vojny. In: Slovensko v 20. storočí II. Prvá svetová vojna 1914 – 1918. Bratislava, Veda, 2008, s. 169 – 183.
Holec, R.: Hospodárstvo Slovenska. In: Slovensko v 20. storočí II. Prvá svetová vojna 1914 – 1918. Bratislava, Veda, 2008, s. 118 – 132.
Jakešová, E.: Sociálne pomery a zmeny v sociálnej štruktúre. In: Slovensko v 20. storočí II. Prvá svetová vojna 1914 – 1918. Bratislava, Veda, 2008, s. 161 – 169.
Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin, Osveta, 1978, s. 149.

[19] Hronský, M.: Kapitulácia Ústredných mocností. In: Slovensko v 20. storočí II. Prvá svetová vojna 1914 – 1918. Bratislava, Veda, 2008, s. 288 – 290.

[20] Jakešová, E.: Sociálne pomery a zmeny v sociálnej štruktúre. In: Slovensko v 20. storočí II. Prvá svetová vojna 1914 – 1918. Bratislava, Veda, 2008, s. 161 – 169.