Pitelová na mapách Samuela Mikovíniho

Najstaršie doposiaľ známe mapy zobrazujúce Pitelovú vytvoril kartograf Samuel Mikovíni v prvej polovici 18. storočia. Na základe astronomických a trigonometrických meraní zostavil mapy stolíc a aplikoval nové znázorňovacie postupy.¹ Stoličné mapy vyhotovil pre dielo Mateja Bela Notitia Hungariae novae historico-geographica (Historicko-zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku). Bel sa vo svojich Vedomostiach rozhodol predstaviť najpodstatnejšie staršie i novšie poznatky z histórie, prírodopisu, etnológie, hospodárstva a mnohých ďalších oblastí života každej z vtedajších 48 uhorských stolíc. K realizácii tohto výnimočného vedeckého projektu zorganizoval skupinu vzdelancov, ktorí mu podávali informácie podľa vopred zostaveného podrobného dotazníka. Následne získané údaje sumarizoval, jednotil a opravoval. Aj napriek veľkému úsiliu a odhodlaniu počas jeho života vyšli tlačou iba štyri kompletné zväzky Vedomostí so zaradenými opismi desiatich stolíc (v rokoch 1735, 1736, 1737 a 1742).²

Spôsob mapovania popísal Samuel Mikovíni v liste adresovanom Matejovi Belovi v roku 1732 a v prvom zväzku Belových Vedomostí (1735). Pri mapovej tvorbe využil vlastnú koncepciu, ktorá sa pridržiavala štyroch základných metód: astronomickej, geometrickej, magnetickej a hydrografickej. Astronomickou metódou určil zemepisné šírky a dĺžky miest. Zistenia porovnával s geometrickými meraniami. Geometrická metóda spočívala v geometricko-trigonometrických prácach po rozličných staniciach rozmiestnených v krajine. Pomocou goniometrického prístroja pozoroval uhly medzi jednotlivými stanicami, ktoré boli v dohľade, a takto určil ich polohu. Magnetickou metódou tiež pozoroval uhly, ale tie boli vytvorené magnetickou ihlou (používané v ťažko prístupných miestach). Hydrografická metóda vychádzala z magnetického pozorovania. Pomocou magnetickej ihly pripevnenej k boku lode a meraním strednej rýchlosti lode zaznamenával líniu vodného toku.³ Pri znázorňovaní vonkajšej podoby krajov a prirodzenej tvárnosti aplikoval ortograficko-ichnografickú metódu.⁴ Reliéf zemského povrchu zobrazil ichnografickým šrafovaním, ktoré predstavovalo kombináciu neusporiadaných, miestami až chaoticky prekrížených šráf (čiarok v smere sklonu georeliéfu) a prvkov (akoby odtlačkov – ichnogramov) rastlinnej pokrývky. Od 15. do 18. storočia sa používala skôr schematicko-symbolická kopčeková metóda zobrazovania georeliéfu.⁵

Mapa Zvolenskej stolice (online), obsiahnutá v druhom zväzku Vedomostí z roku 1736, zachytáva riečnu i cestnú sieť, skutočné pôdorysy obcí a ich názvy, stoličné hranice (prerušovaná bodkovaná línia). Súvislá čiara predstavuje menší vodný tok, dvojitá súvislá čiara zase väčší potok alebo rieku. Na tejto mape je dvojicou paralelných prerušovaných čiar zakreslená cesta vedúca popod Pitelovú vrátane mýtnej stanice v Trnavej Hore. V nadväznosti na rozloženie archeologických lokalít sa predpokladá, že táto cesta existovala už v období ranného stredoveku (6. storočie), pričom vo vrcholnom a neskorom stredoveku (13. – 15. storočie) o jej trase svedčia písomné pramene. Významnými dopravnými uzlami na Pohroní boli vtedy predovšetkým Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Svätý Beňadik (dnes Hronský Beňadik), Kremnica, Levice, Starý Tekov, Zvolen a Svätý Kríž (dnes Žiar nad Hronom), ktoré v priebehu stredoveku získali štatút miest. Početný výskyt mýtnych staníc v strednom Pohroní mohol súvisieť s bohatou stredoslovenskou banskou oblasťou.⁶

Prostredníctvom ikony vežovitej budovy sú s najväčšou pravdepodobnosťou znázornené kostoly či kaplnky. Ranogotický kostol postavený okolo roku 1300 v Jastrabej je vyznačený na mape Tekovskej stolice. Kostol v Jalnej zaznačený nie je, pretože počas mapovania ešte neexistoval. Mapa Zvolenskej stolice je doplnená o Kaplnku navštívenia Panny Márie na Skalke pod Šibeničným vrchom. Vybudovať ju dal v rokoch 1709 – 1711 svätokrížsky farár František Hajnovič. K jej vzniku sa viažu rôzne legendy. Jedna z nich hovorí, že bola postavená po jeho návrate z kuruckého zajatia v Haliči, do ktorého upadol za protestovanie proti drancovaniu obyvateľstva Rákociho vojskom. Podľa druhej verzie sa Hajnovičovi na Šibeničnom vrchu splašil kôň a zastal tesne na hrane rokliny. Ako poďakovanie za záchranu svojho života dal vystavať kaplnku. Najdôveryhodnejšia legenda pochádza z kázne Michala Chrásteka v roku 1882, pri príležitosti posvätenia obnovenej kaplnky. Spomínal v nej na morovú epidémiu zúriacu v okolí Svätého Kríža v rokoch 1709 a 1710. Hajnoviča sa však nedotkla, a tak svoju vďačnosť prejavil postavením kaplnky.⁷

Opis Tekovskej stolice vrátane mapy (online) je súčasťou štvrtého zväzku Vedomostí (1742), dostupného v Digitálnej knižnici UKB (online) a do slovenčiny preloženého v publikácii Kysuckého múzea v Čadci.⁸ Pitelová sa v pôvodnom vydaní spomína na listinnej strane č. 240 (elektronická snímka č. 263) ako súčasť svätokrížskeho panstva, ktoré patrilo ostrihomskému arcibiskupovi spolu s ďalšími majetkami.

Mapa (online) bola zostavená za pomoci už vyhotovených stoličných máp. Mala sa využiť pri organizácii opatrení na ochranu proti šíriacej sa morovej epidémii. Na mape sú zobrazené hranice stolíc a ich prechody (prerušovaná bodkovaná línia zvýraznená červenou farbou), ako aj miesta nakazené v roku 1739 morom s líniou rozdeľujúcou územie na zamorené a zdravé.⁹ V okolí Pitelovej nie je zaznamenané ani jedno sídlo s výskytom morovej nákazy v roku 1739 (obdĺžnikový znak sídla nemá žlté ohraničenie ako napríklad Nitra).

Významné kráľovské cesty vyznačil Mikovíni žltou farbou. Jedna takáto cesta prechádzala popod Pitelovú v smere od Zvolena po pravom brehu rieky Hron do Svätého Kríža. Medzi dedinami Pitelová a Trnavá Hora sa z nej odbáčalo severne na ďalšiu cestu (rovnako kráľovskú), ktorá viedla dolinou Ihráčskeho potoka cez Jastrabú popri Bartošovej Lehôtke, Dolnej i Hornej Vsi až do Kremnice a odtiaľ do Kremnických Baní. Mierka mapy nedovoľovala zobraziť detailnejší priebeh kráľovských ciest, no komunikácia spájajúca kremnickú oblasť so Zvolenskou kotlinou sa dá takmer iste stotožniť s cestou vedúcou na Jastrabú, podrobnejšie vyznačenou na polohopisnej mape Banskej Štiavnice, Banskej Belej a komorského panstva Šášov (pozri nižšie).¹⁰

Dolnouhorské banské mestá a komorské panstvá mapoval Mikovíni od roku 1730 na poverenie hlavného komorského grófa J. A. Wenzla, baróna von Sternbach. Do polovice 40. rokov 18. storočia Mikovíni zameral viacero území v oblasti banských miest.¹¹ Mapa Banskej Štiavnice, Banskej Belej a komorského panstva Šášov z roku 1744/45 (online), na ktorej sa nachádza tiež Pitelová, je farebne kolorovaná. Dediny sú vyznačené zástavbou domov (červené štvorčeky) a ohraničeným intravilánom. Súvislou čiarou doplnenou o žltú farbu sú zakreslené menšie vodné toky, dvojitou súvislou čiarou väčšie potoky a rieky. Cesty sú znázornené dvojicou paralelných prerušovaných čiar. Jedna viedla popod Pitelovú, druhá začínala na úrovni Jalnej, pokračovala v pitelovskej časti Dolina a tiahla sa pozdĺž Ihráčskeho potoka. Ďalej sa stáčala severozápadne, prechádzala cez Jastrabú, Bartošovu Lehôtku a napájala sa na cestu vedúcu zo Starej Kremničky do Kremnice.

V minulosti musela byť križovatka týchto dvoch ciest významnejšia, pretože na mape je v tomto mieste vyznačený prícestný (zájazdný) hostinec (Diversorium).¹² Pohostinské zariadenia, často kombinované s krčmou, poskytovali stravu a nocľah, prístrešie pre vozy s tovarom, stajne pre kone, ochranu majetku či iné služby pre cestujúcich. Vznikali v spojitosti so záväzkom postarať sa o ubytovanie a stravovanie kupcov, ktorí museli skladať a predávať tovar na predpísaných miestach. Z toho dôvodu kráľ, šľachta, mestá a župné úrady začali stavať hostince poskytujúce pocestným ubytovanie na ich trovy. Najčastejšie sa budovali na okraji osád, na dôležitých obchodných komunikáciách a križovatkách, na miestach, kde sa vyberalo clo alebo mýto, pri prievozoch, brodoch či mostoch cez rieku.¹³

Mapa dolnouhorských banských miest z roku 1740 (online) sumarizuje všetky slobodné kráľovské banské mestá. Použité bolo podobné značenie ako v prípade máp Zvolenskej a Tekovskej stolice. Viditeľnejší je prechod na druhú stranu Hrona v Jalnej. Mapa znázorňuje cestu smerujúcu od Zvolena po pravom brehu rieky Hron do Svätého Kríža (tá istá ako na mape Zvolenskej stolice a súčasne kráľovská cesta z mapy preddunajskej oblasti).

Pri Bartošovej Lehôtke vyznačil Mikovíni prícestný hostinec (Diversorium). Tu sa na cestu smerujúcu zo Starej Kremničky napájala cesta z pitelovskej časti Dolina do Kremnice. Hoci na mape nie je zachytená, nepochybne existovala.

V dejinách uhorskej kartografie znamenala mapová tvorba Samuela Mikovíniho výrazný kvalitatívny medzník. Exaktnými metódami merania a novým grafickým vyjadrením prvkov zostavil mapy, ktoré svojou presnosťou a spôsobom zobrazenia podstatne prevyšovali dovtedajší stav.

[1] Török, E.: Mikovíny Samuel. Virtuálna výstava, časť Topografické zameranie. [Online]. Dostupné na: http://mek.oszk.hu/06400/06422/html/keretek/keret0_sl.html.

[2] Turóci, M. – Kordoš, J. (eds.): Matej Bel: Tekovská stolica. Čadca: Kysucké múzeum v Čadci, 2019, s. 15.

[3] Mikovini, S.: Epistola de Methodo Concinnandarum Mapparum Hungariae, Tophograpicarum. Bratislava, 1732. Slovenský preklad v Purgina, J.: Samuel Mikovíni. Život a dielo. Bratislava: Správa geodézie a kartografie na Slovensku, 1958. [Online]. Dostupné na: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1520/Mikovini_O-sposobe-zostavovania-miestopisnych-map-Uhorska/1.

[4] Mikovini, S.: De mappis suis ad lectorem monitio. 1735. Slovenský preklad v Purgina, J.: Samuel Mikovíni. Život a dielo. Bratislava: Správa geodézie a kartografie na Slovensku, 1958. [Online]. Dostupné na: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1521/Mikovini_Prihovor-k-citatelovi-o-svojich-mapach/1.

[5] Pravda, J.: Georeliéf na mapách. In: Geodetický a kartografický obzor, roč. 51/93, 2005, č. 8, s. 176.

[6] Ivanič, P.: Stredoveká cestná sieť na Pohroní a Poiplí. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, 2011, s. 73 – 74.

[7] Pecník, M. a kol.: Žiar nad Hronom – monografia mesta. Mesto Žiar nad Hronom: Mestský úrad, 2018, s. 142.

[8] Turóci, M. – Kordoš, J. (eds.): Matej Bel: Tekovská stolica. Čadca: Kysucké múzeum v Čadci, 2019.

[9] Török, E.: Mikovíny Samuel. Virtuálna výstava, časť Topografické zameranie – Mapy žúp. [Online]. Dostupné na: http://mek.oszk.hu/06400/06422/html/keretek/keret0_sl.html.

[10] Hirčák, J.: Kremnica a jej okolie na Mikovíniho miestopisných mapách. Sonda do obrazu minulej krajiny s dôrazom na cestnú sieť. In: Museion. Zborník kremnického múzea. Kremnica, Národná banka Slovenska – Múzeum mincí a medailí Kremnica, 2016, s. 99 – 100.

[11] Török, E.: Mikovíny Samuel. Virtuálna výstava, časť Topografické zameranie – Mapy dolnouhorských banských miest. [Online]. Dostupné na: http://mek.oszk.hu/06400/06422/html/keretek/keret0_sl.html.

[12] Hirčák, J.: Kremnica a jej okolie na Mikovíniho miestopisných mapách. Sonda do obrazu minulej krajiny s dôrazom na cestnú sieť. In: Museion. Zborník kremnického múzea. Kremnica, Národná banka Slovenska – Múzeum mincí a medailí Kremnica, 2016, s. 99.

[13] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava: Veda, 1995, s. 176 (heslo: hostinec).