Vojenské mapovanie

Vývoj kartografie bol vždy úzko spätý s vývojom vojenstva. Znalosť krajiny a terénu prinášala určitú výhodu nad nepriateľom. Po vojne o rakúske dedičstvo (1740 – 1748), keď Mária Terézia stratila Sliezsko, sa toto dôležité územie pokúsila opätovne získať v sedemročnej vojne s Pruskom (1756 – 1763). Spor však skončil neúspechom. Rakúsko sa nakoniec muselo definitívne vzdať Sliezska. Ako jedna z príčin porážky bola stanovená nízka úroveň používaných máp v porovnaní s pruskými mapami. Vysokí velitelia rakúskych armád nemali k dispozícii použiteľné a vyhovujúce mapy veľkých mierok, na základe ktorých by mohli uváženejšie organizovať presuny svojich vojsk a lepšie viesť vojenské operácie pri kontakte s nepriateľom a v samotných bitkách. Vývoj týchto udalostí spôsobil, že Mária Terézia vydala nariadenie k mapovaniu všetkých krajín monarchie.¹

Vojenské mapovanie sa začalo počas vlády cisárovnej. Keďže skončilo za panovania jej syna Jozefa II., dostalo názov Jozefské mapovanie (online). Na území Slovenska sa vykonávalo v priebehu rokov 1769 – 1772, 1782 – 1784. Najprv sa merania realizovali na Spiši a v trinástich mestách v poľskom zálohu. Následne sa uskutočnili dve samostatné, ale vzájomne prepojené merania na Orave, Liptove, Šariši, Spiši, Zemplíne, Uhu, v Berehove, Trenčíne a Turci. V roku 1772 boli práce prerušené a pokračovali až v roku 1782, keď sa viedli merania v Bratislavskej, Trenčianskej, Nitrianskej, Hontianskej, Turčianskej a Novohradskej stolici. Na zameranie ostatných častí Uhorska prišiel rad v rokoch 1783 – 1784. Koncom augusta 1785 bolo mapovanie územia Slovenska ukončené, koncepty s čistopismi máp a vojenské opisy krajiny uložené do trezorov rakúskeho generálneho štábu, kde boli pred verejnosťou uschované viac ako dvesto rokov. V čase prvého vojenského mapovania neexistovala samostatná kartografická organizácia, a preto mapovanie organizovali pridelení dôstojníci Cisársko-kráľovského generálneho štábu, resp. dôstojníci prevelení s týmto cieľom z vojenských útvarov. Mapy sa spracovávali v mierke 1 : 28 800, ktorá vychádzala z vtedy zaužívaných starých rakúskych mier, pričom dĺžka 1 viedenského palca v mape (1 viedenský palec = 2,63 centimetra) zobrazovala 400 viedenských siah v skutočnosti (1 viedenská siaha = 1,896 metra). Zememeračskí dôstojníci vyhotovujúci mapy jednotlivých regiónov boli v teréne odkázaní iba na svoje meračské vedomosti a zručnosť v zaobchádzaní s meračskými pomôckami. Mapovanie prebiehalo bez komplexných matematických základov. Ako polohopisný podklad slúžila mapa Uhorska od kartografa Ignaza Müllera v mierke 1 : 367 000. Bola to mapa malej mierky a vlastne nepoužiteľná pre vojenské mapovanie krajiny vo veľkej mierke. Jej hlavným prínosom bolo správne zakreslenie toku Dunaja od svoju vyústenia z Vyšehradskej brány po ústie rieky Sávy do Dunaja v severojužnom smere. Müllerova mapa lokalizovala v priestore len kráľovské mestá, prípadne významnejšie trhoviská, ostatné sídelné jednotky, ako aj cestnú sieť znázorňovala orientačne a reliéf krajiny zobrazovala pomocou kopčekov. Pre zakreslenie polohopisných detailov sa použila metóda „à la vue“ (pozorovaním a odhadom z vyvýšených dominánt).²

Prvé vojenské mapovanie sa vyznačuje jednou zriedkavou okolnosťou, a to vojenskými opismi krajiny. Tieto sa viažu vždy na jedno sídlo s tematikou rozdelenou do ôsmich bodov, no nie všetky údaje sú vždy vyplnené. Za Pitelovú sa uvádza:

1. Vzdialenosti k najbližšie ležiacim sídlam udané v hodinách:
   Bartošova Lehôtka 1 ½ , Jastrabá ¾, Do Kuricov ½ (hod.).³
2. Významné stavby, z akého materiálu sú postavené:
   Rozptýlená dedina, domy z dreva.
   Do Kuricov – je tu iba niekoľko domov.
3. Rieky, vodstvo:
   Nevyplnené.
4. Lesy:
   Zmiešané.
5. Lúky, pasienky, močiare:
   Suché.
6. Cesty:
   Nevyplnené.
7. Celkový charakter krajiny, vyvýšeniny, dominantné body v krajine:
   Dedina je rozptýlená po kopcoch.
8. Vojenské objekty a ďalšie údaje vojenského významu, historické vojnové udalosti vzťahujúce sa k miestu a iné:
   Nevyplnené.⁴

K mapovým listom prvých vojenských meraní nebol spracovaný kľúč znakov, ten sa zostavil až dodatočne skúmaním jednotlivých symbolov. Práve z uvedeného dôvodu sú identické javy zakreslené v teréne občas rôznym spôsobom.⁵

Pre podklady, ktoré boli vyhotovené zväčša na pochybných polohopisných základoch, s veľmi hrubou zemepisnou orientáciou a s veľkými deformáciami, sa nepodarilo vypracovať súvislú mapu monarchie. I napriek tomu má Jozefské mapovanie mimoriadny význam z hľadiska prvého zmapovania celého dnešného územia Slovenska. Mapy dokumentujú sídliskový, zemepisný, hospodársky a stavebný obraz infraštruktúry Slovenska v druhej polovici 18. storočia, teda ešte pred výstavbou železničnej a moder­nej cestnej siete.⁶

Za okolie Pitelovej podáva prvé vojenské mapovanie tieto informácie. Pre dobové pomenovanie dediny a miestnej časti Do Kuricov je použitá maďarská i slovenská mutácia. Zástavba sa sústredí v dnešnej centrálnej časti obce smerom na Horný koniec. Podľa farebného označenia zástavby by v obci mali byť podstatne zastúpené kamenné domy či budovy (červená – kamenné stavby, čierna – drevené stavby). Z katastrálnej mapy Pitelovej však zjavne vyplýva, že ešte v roku 1860 bolo najrozšírenejším stavebným materiálom drevo. Pitelová nie je jediným prípadom, keď dedinské domy postavené z dreva sú zakreslené červenou farbou, ktorou sa spravidla označovali murované stavby.⁷ Sýtozelená farba pri stavebnom objekte predstavuje záhradu.

Les znázorňujú schematické značky stromov na hnedom podklade, lesokroviny redšie a menšie značky stromov, brehové porasty, nelesnú stromovú i krovinovú vegetáciu schematické značky stromov a krov. Plochy trvalého trávneho porastu sú vyplnené svetlozelenou farbou, orná pôda maslovou. Reliéf je znázornený šrafovaním v smere spádnic.⁸

Z vodstva sú modrou farbou zakreslené potoky: jeden pretekajúci cez Záhrady, druhý územím Čiernych zemí a Ihráčsky potok. Pomenovaný je len najvýznamnejší vodný tok – rieka Hron (Gran Fluss). Prechod cez Ihráčsky potok umožňoval kamenný most, cez zvyšné potoky sa v úseku cesty vedúcej popod obec prechádzalo po drevených mostoch.

Cesta smerujúca zo Zvolena po pravom brehu rieky Hron do Svätého Kríža (dnes Žiar nad Hronom) nemá jednotné označenie. Na úrovni Zvolena začína dvomi červenými plnými čiarami a od Hronskej Breznice pokračuje dvomi hnedými plnými čiarami. Symbol dvojitých plných čiar sa používal v prípade krajinských ciest (hnedá farba) a poštových ciest (červená farba). Približne na úrovni Hronskej Dúbravy končí list mapového súboru Uhorska. Od tohto miesta až do Svätého Kríža vedú popri sebe dve hnedé čiary – jedna plná a druhá bodkovaná, t. j. symbol bežnej vozovej cesty.

Pre bývalú kráľovskú cestu tiahnucu sa pitelovskou časťou Dolina pozdĺž Ihráčskeho potoka do Jastrabej, Bartošovej Lehôtky a odtiaľ napájajúc sa na cestu zo Starej Kremničky až do Kremnice, bolo tiež zvolené značenie bežnej vozovej cesty.

Z vozovej cesty od pohronskej doliny viedli do obce Pitelová tri poľné cesty:

1. od Záhrad ku kaplnke (neskôr kostolu) označenej čiernym krížom (pod názvom dediny);
2. z Čiernych zemí k pitelovskému mlynu;
3. z Doliny až na Horný koniec, pričom bolo možné odbočiť na cestu k pitelovskému mlynu a do časti Kuricovci.

Od miestnej kaplnky, dodatočne prestavanej na kostol, viedla poľná cesta popri dnešnom obecnom úrade, ktorá postupovala ďalej smerom na Chlebovú a peším chodníkom (žltá bodkovaná čiara) až do Jastrabej. Druhou cestou od kaplnky sa bolo možné dostať cez les do Starej Kremničky, Jastrabej i Bartošovej Lehôtky.

Na mape sú takisto zakreslené drevené kríže a kamenné božie muky. Polohy dvoch drevených krížov sú zrejme nepresné, po správnosti by mali byť vyznačené v lokalitách Horná gálička (neďaleko Chlebovej) a Studničky, resp. Závoz (nad bývalým jednotným roľníckym družstvom). Tretí drevený kríž stál na rázcestí pri pitelovskom mlyne. Božie muky sa v Pitelovej sústredili pri ceste pod dedinou pozdĺž Hrona ako druh prícestnej kaplnky. Pravdepodobne mali tvar štvorhranného stĺpa s vyklenutou nikou pre sošku alebo obrázok svätca. Vzhľadom na ich priestorové rozloženie na mape možno usudzovať, že ide o tie isté drobné sakrálne objekty, ktoré sa pri Žiarskej ceste nachádzajú aj v súčasnosti.

Z vojenského hľadiska, teda aspektu využitia pri presunoch a zásobovaní vojska, bolo dôležité zakresliť mlyny, prícestné hostince (na mape skratka w. h.) a majere. Príslušným symbolom je označený pitelovský mlyn, z majerov v okolí podhradský majer a Chlnok medzi Lutilou a Kosorínom (m. h.).

Na začiatku 19. storočia sa ukázala naliehavá potreba spracovať geografické dielo, kompaktne zachytávajúce územie celej habsburskej ríše. Z toho dôvodu, ako aj v dôsledku napoleonského nebezpečenstva vydal cisár František I. dňa 2. apríla 1806 rozkaz na druhé vojenské mapovanie (tzv. Františkovo mapovanie, online). Pre jeho realizáciu sa vo Viedni zriadili špeciálne organizácie podriadené Generálnemu štábu.⁹ Cieľom bolo odstrániť nedostatky prvého vojenského mapovania najmä v presnosti a vytvoriť podmienky pre vydávanie odvodených máp menších mierok, väzbu na kataster kvôli jednotnému daňovému systému a geodetický základ.¹⁰ Územie Slovenska bolo mapované v dvoch etapách: severné a východné Slovensko v rokoch 1819 – 1827, stredné a južné Slovensko v rokoch 1837 – 1858. Mierka 1 : 28 800 ostala zachovaná. Vďaka presnejšiemu geodetickému zameraniu sú mapy podstatne podrobnejšie.  

Kresba máp je podobná prvému vojenskému mapovaniu, pričom najväčší progres zaznamenalo zobrazenie členitosti terénu a používal sa jednotný kľúč znakov. V okolí Pitelovej je možné identifikovať: les vrátane jeho okraja (tmavohnedá), lúky (bledozelená), pasienky (zelenobelasá), orná pôda (maslová), brehové porasty a nelesná stromová i krovinová vegetácia (čierne schema­tické krúžky), stavby (červená), záhrady (sý­tozelená), potoky a rieka (modrá), skalné bralá a odkryté podložie (hnedá), cesta II. triedy (tmavočervený obrys a svetločervená výplň), štátna cesta (tmavočervený obrys a hnedá výplň), ostatné cesty a mosty (hnedá), peší chodník (žltá bodkovaná čiara), železnica (dvo­jitá modrá čiara). Reliéf je znázornený spádnicami.¹¹

V katastrálnom území obce sú pomenované časti Kuricovci, Pitelovský mlyn a z lokalít Na plešiny, na Nemenišlo. Potok pretekajúci cez Čierne zeme je označený názvom Chlebový potok. Kaplnka je prestavaná na murovaný kostol (červený znak kríža pripomínajúci skôr znamienko plus) a pod ním sa rozprestiera cintorín (hnedý orámovaný kríž). Cestu smerujúcu zo Zvolena po pravom brehu rieky Hron do Svätého Kríža znázorňuje súvislá plná dvojitá tmavočervená čiara so svetločervenou výplňou, čo vypovedá o ceste druhej triedy. Iba medzi Hronskou Breznicou a Hronskou Dúbravou majú čiary hnedú výplň (štátna cesta). Do obce vedú neudržiavané vozové cesty, a to zo Záhrad ku kostolu i k lokalite Vystráža. Medzi Záhradami a Čiernymi zemami začína rovnaká cesta odkláňajúca sa smerom na východ k pitelovskému mlynu. V mieste, kde sa križuje s cestou z Doliny, stojí drevený kríž (približne zodpovedá dnešnému krížu umiestnenému v lokalite Studničky). Odtiaľto bolo možné pokračovať cestou do časti Kuricovci, Pitelovský mlyn alebo na Horný koniec. Pri hradskej sú označené kamenné božie muky, drevený kríž v lokalite Horná gálička a na rázcestí pri pitelovskom mlyne. Zakreslené sú tiež: prícestný hostinec (W.H.) pri Bartošovej Lehôtke, majer (M.H.) Kupča a Chlnok.

Hoci mapové listy boli vypracované ešte pred postavením železničnej trate, túto zakreslili dodatočne.¹² Takto bola dvojitou modrou čiarou vyznačená aj železničná trať Šalgótarján – Lučenec – Zvolen – Jalná – Kremnica – Štubňa – Vrútky. Zmluva na začatie projekčných prác bola podpísaná 20. mája 1869. Úsek Šalgótarján – Lučenec bol odovzdaný do prevádzky 4. mája 1871, úsek Lučenec – Zvolen 18. júna 1871 a úsek Zvolen – Vrútky 12. augusta 1872.¹³ Výstavbou železnice stratila kedysi kráľovská cesta, začínajúca v pitelovskej časti Dolina a pokračujúca až do Kremnice, svoj význam.

Podnetom pre tretie mapovanie (online) boli skúsenosti z prehranej rakúsko-pruskej vojny (1866). Armáda kládla požiadavky na presnejšie mapy, ktoré by vyhovovali potrebám rozvíjajúceho sa delostrelectva. S rastúcou industrializáciou sa nutnosť vyššej kvality máp pociťovala súčasne i v civilnom sektore (napr. pri výstavbe ciest, železníc, tovární).¹⁴ Vzhľadom na to, že práce počas druhého vojenského mapovania boli niekoľkokrát prerušené a trvali viac ako šesťdesiat rokov, obsah skôr zameraných mapových listov sa stal neaktuálnym. Pokyn na nové mapovanie vydal cisár František Jozef I. a riadil ho Vojensko-geografický ústav. Prvýkrát sa usilovali o to, aby sa meranie realizovalo kompaktne na celom území ríše, nie po jednotlivých krajinách a panstvách. V čase začatia prác vydali provizórny kľúč znakov, prvý jednotný kľúč vyšiel v roku 1875.¹⁵

Územie Slovenska sa mapovalo v rokoch 1875 – 1884. Mapy boli zhotovené v mierke 1 : 25 000 s vysokou presnosťou a výško­pis sa zobrazoval už aj vrstevnicami. Legenda plnofarebných máp pokračovala v zmysle zaužívaného predchádzajúceho značenia.¹⁶ V priebehu druhej svetovej vojny boli farebné originály máp z územia Slovenska zničené a zachovali sa len čiernobiele kópie,¹⁷ ktoré v kombinácii so šrafami a vrstevnicami zhoršujú prehľadnosť mapy.

V okolí Pitelovej možno rozlíšiť tieto kategórie: brehové porasty a nelesná stromová i krovinová vegetácia (schema­tické krúžky), lúky (W), pasienky (H), orná pôda (bez šrafáže), stavby (čier­ny obdĺžnik), cesty (dvojitá plna čiara – vozová cesta popod Pitelovú, prerušovaná čiara – vedľajšia cesta smerom zo Záhrad ku kostolu, bodkočiarka – poľná vozová cesta začínajúca medzi Záhradami a Čiernymi zemami), železničná trať (dvojitá čiara s čiernobielou výplňou). Skratkou Wh. sa pozdĺž železničnej trate zakresľovali strážne domčeky. Názvom a skratkou (M.H.) sú vyznačené majere Kupča a Chlnok.¹⁸

Na mape sa objavujú názvy lokalít: Dolinky, Selá, Háj, Teplý grúň, Bukovina, Búrovia, Chlebová, Meze, Strmý vŕšok. Pomenovaný je Hron, Ihráčsky potok a územná časť Pitelovský mlyn.

V roku 1896 začalo štvrté vojenské mapovanie, ktoré malo priniesť ďalšie podstatné zlepšenie a spresnenie obsahu. Bolo naplánované na celých 100 rokov a malo prívlastok presné. Realizovalo sa v mierke 1 : 25 000 prostredníctvom Vojensko-geografického ústavu. Z územia Slovenska bol vyhotovený iba jeden mapový list z oblasti Vysokých Tatier. Všetky práce prerušila prvá svetová vojna. Dôstojníci vykonávajúci merania sa vrátili k svojim útvarom. Vojnová situácia v rokoch 1916 – 1917 vyvolala potrebu stále podrobnejších máp, čo si vyžiadalo rozmnoženie rukopisných mapových listov z tretieho vojenského mapovania. Po rozpade Rakúsko-Uhorska si následnícke štáty vybudovali vlastné kartografické organizácie.¹⁹

[1] Jakubík, J.: Vývoj vojenskej kartografie na území Slovenska. In: Kartografické listy, roč. 20, 2012, č. 1, s. 28 – 38.
Klein, B.: Významné mestá Slovenska na tajných mapách 18. storočia. Bratislava: Veda, 2003, s. 16.

[2] Jakubík, J.: Vývoj vojenskej kartografie na území Slovenska. In: Kartografické listy, roč. 20, 2012, č. 1, s. 28 – 38.
Jankó, A. – Porubská, B.: Vojenské mapovanie na Slovensku 1769 – 1883. Bratislava: Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, 2013, s. 8 a 11.
Klein, B.: Významné mestá Slovenska na tajných mapách 18. storočia. Bratislava: Veda, 2003, s. 15 – 17.

[3] Vzdialenosti vyjadrené v hodinách: 1 hodina predstavuje 5 000 krokov, 1/2 viedenskej míle, čo zodpovedá vzdialenosti asi 3,8 kilometra. (Zdroj: Klein, B.: Významné mestá Slovenska na tajných mapách 18. storočia. Bratislava: Veda, 2003, s. 19.)

[4] Jankó, A. – Porubská, B.: Vojenské mapovanie na Slovensku 1769 – 1883. Bratislava: Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, 2013, elektronická príloha Opisy krajiny (s. 1, 397 – 398).

[5] Jankó, A. – Porubská, B.: Vojenské mapovanie na Slovensku 1769 – 1883. Bratislava: Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, 2013, s. 9 – 10, 36 – 39.

[6] Boltižiar, M. – Olah, B. – Petrovič, F.: Historické mapy – zdroj dát pri štúdiu krajiny a jej zmien. In: Životné prostredie, roč. 47, 2013, č. 1, s. 8 – 12.

[7] Klein, B.: Významné mestá Slovenska na tajných mapách 18. storočia. Bratislava: Veda, 2003, s. 18.

[8] Boltižiar, M. – Olah, B. – Petrovič, F.: Historické mapy – zdroj dát pri štúdiu krajiny a jej zmien. In: Životné prostredie, roč. 47, 2013, č. 1, s. 8 – 12.

[9] Jankó, A. – Porubská, B.: Vojenské mapovanie na Slovensku 1769 – 1883. Bratislava: Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, 2013, s. 17 – 18.

[10] Jakubík, J.: Vývoj vojenskej kartografie na území Slovenska. In: Kartografické listy, roč. 20, 2012, č. 1, s. 28 – 38.

[11] Boltižiar, M. – Olah, B. – Petrovič, F.: Historické mapy – zdroj dát pri štúdiu krajiny a jej zmien. In: Životné prostredie, roč. 47, 2013, č. 1, s. 8 – 12.
Jankó, A. – Porubská, B.: Vojenské mapovanie na Slovensku 1769 – 1883. Bratislava: Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, 2013, s. 20, 72 – 78.

[12] Jankó, A. – Porubská, B.: Vojenské mapovanie na Slovensku 1769 – 1883. Bratislava: Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, 2013, s. 20.

[13] Bechtle, R.: Správa o stavbe horskej železnice Zvolen – Kremnica – Vrútky v Hornom Uhorsku. In: Uhorská severná železnica, Pešť – Šalgótarján – Lučenec – Zvolen – Vrútky. Zvolen: Slovenská vedeckotechnická spoločnosť dopravy, 1998, s. 15.
Gerstner, R.: Historie stavby dráhy Šalgotarján – Vrútky. In: Uhorská severná železnica, Pešť – Šalgótarján – Lučenec – Zvolen – Vrútky. Zvolen: Slovenská vedeckotechnická spoločnosť dopravy, 1998, s. 36.

[14] Jakubík, J.: Vývoj vojenskej kartografie na území Slovenska. In: Kartografické listy, roč. 20, 2012, č. 1, s. 28 – 38.

[15] Jankó, A. – Porubská, B.: Vojenské mapovanie na Slovensku 1769 – 1883. Bratislava: Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, 2013, s. 24 – 25.

[16] Boltižiar, M. – Olah, B. – Petrovič, F.: Historické mapy – zdroj dát pri štúdiu krajiny a jej zmien. In: Životné prostredie, roč. 47, 2013, č. 1, s. 8 – 12.

[17] Jakubík, J.: Vývoj vojenskej kartografie na území Slovenska. In: Kartografické listy, roč. 20, 2012, č. 1, s. 28 – 38.

[18] Boltižiar, M. – Olah, B. – Petrovič, F.: Historické mapy – zdroj dát pri štúdiu krajiny a jej zmien. In: Životné prostredie, roč. 47, 2013, č. 1, s. 8 – 12.
Jankó, A. – Porubská, B.: Vojenské mapovanie na Slovensku 1769 – 1883. Bratislava: Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, 2013, s. 110 – 114.

[19] Jakubík, J.: Vývoj vojenskej kartografie na území Slovenska. In: Kartografické listy, roč. 20, 2012, č. 1, s. 28 – 38.
Jankó, A. – Porubská, B.: Vojenské mapovanie na Slovensku 1769 – 1883. Bratislava: Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, 2013, s. 28 – 29.