Boje počas Slovenského národného povstania

Dňa 1. septembra 1939, keď vypukla druhá svetová vojna, bola Pitelová súčasťou Slovenskej republiky vzniknutej rozdelením Československej republiky 14. marca 1939. V Európe postupne prebiehali bitky, pri ktorých nemecké vojsko obsadilo územia Poľska, Francúzska a pokúsilo sa poraziť Spojené kráľovstvo. Dňa 22. júna 1941 porušilo Nemecko pakt o neútočení a napadlo Sovietsky zväz. Od zimy 1942/1943 dochádzalo k sťahovaniu nemeckých jednotiek z predtým obsadeného sovietskeho územia, až napokon Nemecko nebolo schopné poraziť Sovietsky zväz. Značná časť slovenskej spoločnosti pochopila, že Nemci vojnu prehrali a s ich pádom zanikne aj Slovenská republika. Situácia veľmi priaznivo napomohla fungujúcim odbojovým skupinám. V apríli 1944 povstalecká ilegálna Slovenská národná rada poverila podplukovníka generálneho štábu Jána Goliana spracovať vojenský plán Slovenského národného povstania (SNP) s tým, že prevezme funkciu vojenského veliteľa. Keď povstalecké velenie v Banskej Bystrici dostalo 29. augusta 1944 prvé správy o vstupe nemeckých vojsk na Slovensko, všetkým posádkam bola nariadená najprísnejšia bojová pohotovosť. SNP začalo na telefonický rozkaz Jána Goliana v ten istý deň o 20.00 hod. ako odpoveď na obsadzovanie slovenského územia nemeckou armádou. Veliteľom povstaleckého vojska – 1. československej armády na Slovensku – sa stal plukovník generálneho štábu Ján Golian.1 Ráno 30. augusta 1944 vstúpili partizánske jednotky (časti 1. československej partizánskej brigády J. V. Stalina, brigády Jánošík a brigády kapitána Jána Nálepku) do Banskej Bystrice s úlohou obsadiť kľúčové objekty a miesta. Ján Golian súčasne písomne potvrdil telefonicky vydaný rozkaz o začatí branného odporu proti nemeckým okupačným jednotkám.2

Na základe výzvy povstaleckej Slovenskej národnej rady, ako príkazu nadriadeného orgánu, sa v Pitelovej dňa 5. septembra 1944 vytvoril revolučný národný výbor. Členmi výboru boli: Vincent Beňo, Emil Čabák, Martin Forgáč, Jozef Marko, Jozef Páchnik, Štefan Páločný. Za predsedu (a zároveň starostu) bol zvolený Jozef Žbirka. Okrem toho, že revolučné národné výbory mali prevziať právomoci obecných výborov (bližšie viď časť Lokálna forma verejnej správy), mali dozerať na bezchybný chod verejnej správy, bezpečnosť, poriadok, zásobovanie, pomáhať vojsku i partizánom pri zaisťovaní podozrivých jednotlivcov, prehliadke osôb, odstraňovaní stôp po ľudáckom režime (napr. tabule, nápisy, fašistický pozdrav „Na stráž!“) a zaisťovať rozvratníkov SNP. Revolučný národný výbor v Pitelovej a obyvatelia obce usilovne pracovali na opevňovacích prácach a všemožne podporovali príslušníkov povstaleckej armády i partizánskych jednotiek, ktoré sa zdržiavali v obci alebo v jej okolí.3

Hlavný nápor Nemcov sa koncom septembra 1944 sústredil na preniknutie do centra SNP. Jedným z dôležitých smerov útoku bol aj smer Handlová – Svätý Kríž nad Hronom (dnes Žiar nad Hronom), ktorý mal otvoriť cestu na Pohronie: Zvolen a Banskú Bystricu. Nemecké jednotky obsadili Handlovú predpoludním 23. septembra 1944. V ten istý deň prenikli do Janovej Lehoty a Novej Lehoty, čím získali nástupište k útoku na Svätý Kríž nad Hronom. Dňa 2. októbra 1944 nariadil generál Herman Höfle, veliteľ nemeckých vojsk na Slovensku, začiatok frontálneho útoku na centrum československého povstaleckého hnutia. Na bojovej akcii sa mala podieľať tanková divízia Tatra (Panzer-Division Tatra), vzniknutá 5. septembra 1944 zlúčením bojových skupín Ohlen (Oberst Conrad von Ohlen) a Junck (Oberst Stefan Junck) so štábom 178. Panzer-Division a niekoľkými menšími jednotkami, ako aj bojová skupina Schill, zriadená 11. augusta 1944 z nacistických jednotiek Waffen-SS umiestnených vo vtedajšom Protektoráte Čechy a Morava. Na podporu povstaleckých pozícií prišli do Pitelovej dve delostrelecké batérie. Jedna batéria osadila svoje delá v záhrade u Námešných (pravdepodobne dom s aktuálnym súpisným č. 59) a druhá na pasienku, kde sa neskôr postavil obchod Okresného ľudového spotrebného družstva Jednota so sídlom v Novej Bani. Keď sa front priblížil, svojou paľbou pálili smerom na strategický Šibeničný vrch, ktorý mal zostať pod kontrolou povstalcov. Nepriateľa sa však nepodarilo vytlačiť, zmocnil sa Šibeničného vrchu a povstalecké jednotky museli ustúpiť. Nemci dobyli Svätý Kríž nad Hronom vo večerných hodinách 3. októbra 1944 a na druhý deň obsadili Starú Kremničku, kde boje skončili 5. októbra. Nemcom sa definitívne otvoril smer na Dúbravu (dnes Hronská Dúbrava).

V noci z 5. na 6. októbra 1944 boli rozprášení povstaleckí vojaci III. taktickej skupiny – podskupiny Ipeľ, zhromažďovaní pri Trnavej Hore. Vďaka urýchlenému prísunu posíl sa povstaleckému veleniu podarilo na západných prístupoch k Zvolenu zhromaždiť osem práporov pechoty a desať batérií poľného delostrelectva. Na najviac exponovaných úsekoch budovali ženisti s pomocou civilného obyvateľstva protitankové priekopy a zátarasy. Tieto obranné pozície v priestore Pitelová – Trnavá Hora boli napadnuté príslušníkmi skupiny Schill v piatok 6. októbra. Nemecké vojenské oddiely v daný deň narazili na mimoriadne tvrdý odpor. Na východnom okraji Trnavej Hory sa totiž nachádzali dôkladne vybudované obranné postavenia, z ktorých povstalecké jednotky opakovane podnikali silné protiútoky. Intenzívna paľba ťažkých zbraní zahnala samohybné delá za Ihráčsky potok a väčšina mužstva nemeckej ženijnej čaty Hradischko musela zaujať kruhovú obranu okolo Kostola sv. Jána Nepomuckého v Trnavej Hore. Situácia obkľúčených ženistov sa rýchlo zhoršovala, lebo kostol začal horieť a viacerí z nich utrpeli vážne zranenia. Odpor povstalcov ochabol až po náletoch šiestich strmhlavých bombardérov. Delostrelci umiestnení v Pitelovej opustili obec vo večerných hodinách a do dediny vtiahli príslušníci bojovej skupiny Schill. Obsadená bola tiež Trnavá Hora a Jalná (dnes administratívna časť Trnavej Hory). Keď povstalci pri ústupe popod železničnú trať, na pasienku v pitelovskej lokalite Pod Vtáčnikom, zvinovali vedenie pre poľný telefón, dvoch z nich zasiahol granát a na mieste zomreli.

Boje pokračovali v sobotu 7. októbra. Už krátko po polnoci pristál na povstaleckom území divízny generál Rudolf Viest, veliteľ 1. československej armády na Slovensku, ktorý vo vedení nahradil brigádneho generála Jána Goliana. Sovietske lietadlá zároveň dopravili na letisko Tri Duby časť 2. československej paradesantnej brigády v ZSSR a zásoby pre 1. československý samostatný stíhací letecký pluk v ZSSR pod velením štábneho kapitána Františka Fajtla. O 5.00 hod. napadli povstalci Trnavú Horu a Jalnú. Prvý nemecký útok o 8.35 hod., zahájený z priestoru Pitelovej smerom na Trnavú Horu, povstalci ešte odrazili. Nepriateľ sa dal na ústup a po prenasledovaní do Pitelovej bol zachytený. Ďalšie nemecké útoky už však nedokázali zadržať. Vývojom bojov boli jednotky III. taktickej skupiny nútené ustúpiť až na čiaru Dúbrava – Hronská Breznica. Tu sa postup Nemcov na súmraku zastavil vďaka zásahom stíhačov veliteľa Františka Fajtla, ktorí ostreľovali palebné postavenie nemeckých húfnic medzi Šibeničným vrchom a železničnou zastávkou Šášovské Podhradie, nemeckú pechotu na stráňach západne od Kľačian (dnes administratívna časť Trnavej Hory), okupantské vozidlá na komunikácii medzi Trnavou Horou a Dúbravou a takisto sa stretli v leteckom súboji s nepriateľom pri železničnej stanici v Dúbrave.

Z dôvodu obáv bezprostredného útoku nemeckých vojsk na Zvolen a letisko Tri Duby vydal divízny generál Rudolf Viest rozkaz všetkým častiam 2. československej paradesantnej brigády v ZSSR prítomným na povstaleckom území, aby spoločne s príslušníkmi III. taktickej skupiny a s partizánmi Michala Sečanského4 urýchlene vytlačili nepriateľa z priestoru Trnavá Hora – Jalná. Partizáni Sečanského mali postupovať na pravom krídle vojakov po trase Železná Breznica – Burčov – Kľačany – Pitelová s úlohou zaistiť údolie Ihráčskeho potoka zo severu a rušiť prísuny jednotiek nepriateľa v údolí Hrona od Svätého Kríža nad Hronom k Jalnej. Skupina 2. československej paradesantnej brigády v ZSSR mala previesť útok na smere Železná Breznica – Ladno – Trnavá Hora – Jalná s úlohou zmocniť sa Jalnej.

Ráno 8. októbra postupovali menované jednotky zo Železnej Breznice k Ihráčskemu potoku. Partizáni počas dňa obsadili Kľačiansku dolinu s komunikáciou, ktorá viedla z Kremnice cez Ihráč do Jalnej, v blízkosti kľačianskeho mlyna. V noci toho dňa päťčlenná hliadka pri prieskume doliny smerom na Jalnú narazila na hliadku nepriateľa, ktorá ustúpila. Ráno 9. októbra išla tá istá hliadka na prieskum na hornú stranu doliny. Päťdesiat metrov od mlyna stretli štyroch nemeckých vojakov na bicykloch a začali na nich paľbu. Dvoch zasiahli a dvom sa podarilo ujsť. V priebehu prestrelky ich zboku napadla iná skupina nemeckých vojakov a zranila dvoch partizánov. Hliadke aj s ranenými sa podarilo ustúpiť.

Krátko po rozvidnení 9. októbra vypukli pri Trnavej Hore a Dúbrave ťažké boje. Jednotky 2. československej paradesantnej brigády v ZSSR najprv nepriateľa odrazili, no ten neskôr Trnavú Horu opäť obsadil. Došlo k stratám na životoch i k zraneniam. V ten istý deň sa presúvali Kľačianskou dolinou smerom k Jalnej dve nemecké nákladné autá a jedno osobné auto, na ktoré spustili partizáni Sečanského paľbu. Protitankovou puškou sa im podarilo zničiť jedno nákladné auto a zneškodniť asi desať nemeckých vojakov. Svojou aktivitou partizáni na seba upútali pozornosť nepriateľa, ktorý 10. októbra obsadil guľometmi a mínometmi protiľahlé kopce. Častá streľba čoraz viac ohrozovala postavenie partizánov s cieľom vytlačiť ich z doliny. Ostreľovanie spôsobilo partizánom straty na troch životoch. Zahynul aj Peter Kubík, veliteľ 1. práporu brigády kapitána Jána Nálepku (v tom čase zástupca veliteľa oddielu Georgijevského).5 Situácia partizánov sa zhoršovala. Nebolo možné útočiť na komunikáciu, lebo bola pod účinným dostrelom nepriateľa. Nedarilo sa ani vyhľadávať a ničiť nepriateľské mínomety, keďže po vypálení niekoľkých mín menili svoje stanovište. Začalo pršať a partizáni nemali zabezpečené stravovanie okrem prídelu, ktorý si každý priniesol sám. Ďalšie potraviny boli prisunuté až v noci na 11. októbra, keď sa však velitelia rozhodli pre odchod.

Dňa 11. októbra príslušníci 2. československej paradesantnej brigády v ZSSR dokončili úspešnú ofenzívu a obsadili Jalnú, kde stabilizovali front až do 25. októbra 1944. Nemci ustúpili za značných strát na západ. Približne päťdesiat nemeckých vojakov zahynulo a niekoľko ďalších bolo ranených. V povstaleckej skupine vyčíslili straty na pätnásť zabitých a šesť ranených. Ranených a mŕtvych muselo vždy civilné obyvateľstvo z miestnej obce odtiahnuť do tylu a zahynutých zakopať. Dňa 12. októbra bol nariadený útok na Dúbravu, pričom už v ranných hodinách sa danú úlohu podarilo splniť a tým zmariť postup okupantov na Zvolen.

Počas týchto dní vykopali nemecké vojská v Pitelovej zákopy v línii: Pod Vtáčnikom, Grúň, Hôďa a Kameničie (popri ceste na Strmý vŕšok). Dedina sa ocitla pod delostreleckou paľbou. Čiastočne bol zasiahnutý dom Petra Skrovného (pravdepodobne dom č. 115). Ďalší náboj preletel cez dom Štefana Kollára a Pavla Alberta (dom č. 11 a už zbúraný dom nad ním), kde zostal nevybuchnutý. Poškodené boli tiež domy Petra Hudeca (pravdepodobne zbúraná stavba vedľa domu č. 30), Jána Kollára (pravdepodobne dom č. 42), Anny Sklenkovej (dnes č. 60) a Karola Forgáča (dnes č. 63). Zranený bol Pavol Hudec zo Štepnice (v súčasnosti pozemok s novým domom č. 266). Keď frontová línia ostala stáť, vysťahovali sa obyvatelia dolnej časti obce na Horný koniec do lesa. Tu sa cítili bezpečnejšie. Najväčšie boje prebiehali v úseku pri železničnej trati a v lokalite Pod Plešinami.6

Na zúriace boje poukazuje dochovaná žiadosť Jozefíny Sklenkovej, rod. Packovej, rodáčky z Trnavej Hory, po sobáši bydliskom v Pitelovej – časti Dolina (dnes dom č. 157), t. j. v mieste bezprostredného kontaktu s bojovou líniou:
„Slávnemu Štátnemu úradu pre vojenských poškodencov v Bratislave.
Podpísaná Jozefa Sklenková rod. Packová, obyvateľka t. č. v Trnavej Hore, okr. Kremnica, si predkladám tú úctivú prosbu, aby Ste mne invalidnú rentu láskave priznať ráčili.
Svoju žiadosť si dovoľujem nasledovne odôvodniť: v októbri 1944 pri Slovenskom národnom povstaní, nakoľko v okolí Jalnej a Pitelovej boly veľké boje, museli sme evakuovať do obce Kľačany, okr. Kremnica, akožto susednej obce mojej obce bývania, nakoľko táto obec leží vyššie v horách.
Nakoľko cez povstanie práve v tejto obci boly veľké boje, utrpela som zranenie od míny, ktorá prerazila izebné okno a mňa v izbe zranila a to do pravého boku cez pečienku a cez chrbát a následkom tohto zranenia som ostala práceneschopnou a tak prosím o priznanie invalidnej renty.
Dôvody: následkom zranenia som bola hneď povstaleckým vojskom, resp. partizánskym vojskom odvezená do poľnej nemocnice a tak do nemocnice do Zvolena, kde som bola liečená podľa pripojeného potvrdenia.
Teraz mám obtiaže pri chodení, lebo črepina cez chrbát prerazená musela byť vybratá a tak mi to vadí aj pri chôdzi a nie pri práci.
Hoci je manžel zárobkovo činný, strata môjho zdravia a mojej práceschopnosti je na úkor našej spoločnej existencie, preto, lebo si muž miesto mňa teraz musí najímať výpomocné sily aj pri najmenších domácich prácach a preto sa utiekam k Vám, aby Ste mne ráčili ustáliť a priznať invalidnú rentu.
Prikladám potvrdenie z nemocnice vo Zvolene, kde som bola liečená odo dňa 12. októbra 1944 do 24. októbra 1944 a kde som bola dopravená v najväčších bitkách, v najväčších bojoch, cez neschodné cesty na vozoch a pešky s inými ranenými.
V Trnavej Hore dňa 23. decembra 1947.“

Až do polovice októbra 1944 nezaznamenali nemeckí okupanti výraznejší úspech. Situácia sa zmenila po získaní posíl. Dňa 18. októbra 1944 začal nemecký generálny útok na likvidáciu SNP. V záverečnej ofenzíve proti povstalcom nasadili pri Kremnici a Svätom Kríži nad Hronom tankovú divíziu Tatra. Jalná a Dúbrava boli obsadené 25. októbra 1944. Na druhý deň sa nemecké vojská bez boja zmocnili mesta Zvolen. Po ich vniknutí do Banskej Bystrice 27. októbra 1944 sa skončil odpor 1. československej armády na Slovensku ako organizovaného celku a účasť partizánov na povstaleckom fronte. SNP utrpelo porážku. V noci z 27. na 28. októbra 1944 vydal divízny generál Rudolf Viest rozkaz, v ktorom nariadil prechod 1. československej armády na Slovensku na partizánsky spôsob boja. Rozkaz však prišiel neskoro, pretože velenie armády už nemalo kontakt s väčšinou jednotiek a ani dostatočný prehľad o situácii z dôvodu prerušeného spojenia. Prechod vojakov na partizánsky spôsob boja sa stal vecou jednotlivých veliteľov, radových príslušníkov armády a partizánskych brigád.7

Obec Pitelová bola v priebehu uvedených udalostí ostreľovaná. Na následky dopadu míny k domu č. 88 zomrel dňa 21. októbra 1944 iba trojročný syn Gabriela Sklenku a Rozálie Sklenkovej, rod. Páločnej – Ladislav Sklenka.8

Po potlačení SNP bola časť povstaleckej armády zajatá a nemeckí vojaci odvádzali zajatcov smerom na západ do Nemecka. Medzi nimi boli aj pitelovskí muži. Keď sa priblížili k Pitelovej, z kolóny sa podarilo ujsť: Michalovi Kubíkovi, Štefanovi Piatrikovi, Jozefovi Páchnikovi, Jozefovi Kollárovi, Jozefovi Trokšiarovi, Michalovi Dankovi.9 Ostatní sa zo zajateckého tábora v Nemecku vrátili až po skončení vojny. K tým posledným patril Jozef Kubovský, k svojej rodine prišiel na nepoznanie vychudnutý.10

Hoci mimo územia Pitelovej, no do SNP sa aktívne zapojili tiež bratia Kosorinskí, rodáci z obce. Juraj Kosorinský, dôstojník z povolania a kapitán delostrelectva, zbehol z vojenskej akadémie 28. augusta 1944 a od 10. októbra 1944 bol pridelený na veliteľstvo delostrelectva 1. československej armády na Slovensku. Jánovi Kosorinskému síce v priamej účasti v SNP zabránili zdravotné problémy, ale aj napriek tomu bol krátko zaistený gestapom za ukrývanie parašutistov.11

Počty vojakov i partizánov padlých počas SNP v pitelovskom chotári a pochovaných v spoločnom hrobe pod železničnou traťou Pitelová – Trnavá Hora (lokalita Selá) sa uvádzajú nejednotne. V retrospektívnom úvode súčasnej obecnej kroniky, založenej v roku 1959, sú spomenutí dvaja partizáni: „Vo veľkom Bučíni boli nájdení 2 zabití partizáni, ktorí po skončení povstania boli pochovaní do spoločného hrobu pod železnicou.“ Tento údaj bol rovnako poskytnutý pre účely zostavenia Súpisu pamiatok na Slovensku (1968): „Pomník v dolnej časti obce pri trati, kde fašisti zavraždili dvoch partizánov, ktorí sú tu aj pochovaní.“ Michal Jančo v bulletine k 725. výročiu vzniku obce Pitelová (1989) napísal: „Pri bojoch v Pitelovej padli traja povstaleckí vojaci a pochovali ich pod železničnou traťou.“ V kronike pitelovskej školy, vedenej v rokoch 1944 až 1945 Jozefom Žbirkom, predsedom Revolučného národného výboru v Pitelovej a súčasne riaditeľom školy, bolo zaznamenané: „Počas národného povstania v chotári obce Pitelová padlo 6 príslušníkov (povstaleckej) armády a partizánov, ktorých totožnosť sa nedala zistiť pre rozklad a odcudzenie osobných dokladov Nemcami. Vykopali sme ich a pochovali do spoločného hrobu (v lokalite) Pod Vtáčnikom12 niže železnice, kde spia svoj večný sen a vďačný národ im určite postaví mohylu, ktorá bude hlásať ich obetu budúcim generáciám.“ Po oslobodení obce postavil nad týmto hrobom pomník Laurinec Kollár. V dedine sa objavila tiež ústna informácia o exhumácii telesných pozostatkov mužov pochovaných v tomto spoločnom hrobe, pričom na mieste malo zostať uložené telo jedného neznámeho vojaka. Ďalšie vojnové obete si údajne mali previezť pozostalí príbuzní. O tom, či exhumácia skutočne prebehla, kto ju financoval a ktorý expert identifikoval ľudské ostatky, keď podľa zápisu v školskej kronike bola totožnosť osôb neznáma už v čase prepochovávania, sa doposiaľ nepodarilo nájsť žiadny písomný záznam. S odstupom času a zo zachovaných dokumentov tak zatiaľ nevieme spoľahlivo určiť, ktorý údaj je ten správny. Najautentickejšie však vyznieva text z kroniky pitelovskej školy, pojednávajúci o postavení pamätníka padlým bojovníkom v budúcom čase.13 Hrob je takmer iste stále skupinový, na čo poukazuje aj Ústredná evidencia vojnových hrobov a Register nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok. V uvedenom registri hrob figuruje ako spoločný hrob partizánov s dobou vzniku pomníka v roku 1946 a dátumom vyhlásenia za kultúrnu pamiatku 15. mája 1963.14

Za účasť v SNP bola obec Pitelová vyznamenaná Pamätnou medailou SNP.15 S najväčšou pravdepodobnosťou išlo o medailu na tému Pamiatke padlých hrdinov a martýrov, ktorú vytvoril Fraňo Štefunko v roku 1947. Predstavovala ju alegorická ženská postava s mečom a frýgickou čiapkou.16 Miesto uloženia pamätnej medaily nie je známe, na Obecnom úrade v Pitelovej sa nenachádza.

V priebehu roka 1981 bol v pitelovskom parku umiestnený pamätník udalostí SNP v podobe sochy partizána, na ktorý sa dodatočne pripevnila a slávnostne odhalila pamätná tabuľa účastníkom SNP s textom: „Večná sláva hrdinom – účastníkom SNP obce Piteľová. Venujú občania.“ Stalo sa tak počas osláv 725. výročia prvej písomnej zmienky o obci dňa 2. septembra 1989.17 Zhotovenie pamätnej tabule súviselo tiež so 45. výročím vypuknutia SNP.

 


[1] Ján Golian bol 29. augusta 1944 povýšený na plukovníka generálneho štábu a 5. septembra 1944 mu bola udelená hodnosť brigádneho generála.

[2] Cséfalvay, F. – Mičev, S.: Deň po dni – SNP. Banská Bystrica, Múzeum Slovenského národného povstania, 2012, s. 8 – 12.
Pažúrová, H.: Jegorovova partizánska brigáda. Prvá čs. partizánska brigáda J. V. Stalina. Banská Bystrica, Múzeum Slovenského národného povstania, 2017, s. 29 – 31.

[3] Archív Múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici, fond XIII, šk. č. 3, pôvodina prír. č. 34/59.
Prečan, V.: Slovenské národné povstanie. Dokumenty. Bratislava, Vydavateľstvo politickej literatúry, 1965, s. 462.

[4] Michal Sečanský (*13. 9. 1919 Závada, okres Bánovce nad Bebravou – †19. 2. 1991 Brantford, Kanada) bol veliteľom partizánskej brigády kapitána Jána Nálepku.

[5] Pri príležitosti výročia úmrtia Petra Kubíka bol v októbri 1967 odhalený v Kľačanoch monumentálny pamätník venovaný jeho osobe a spolubojovníkom.

[6] Archív Múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici, fond XIII, šk. č. 3, pôvodina prír. č. 157/61 a 117/62.
Cséfalvay, F. – Mičev, S.: Deň po dni – SNP. Banská Bystrica, Múzeum Slovenského národného povstania, 2012, s. 75 a 83.
Klubert, T.: Smrť sa volala Schill. Bratislava, Ústav pamäti národa, 2014, s. 11 – 14, 43, 76 – 77, 96 – 106.
Kropilák, M. – Jablonický, J.: Malý slovník Slovenského národného povstania. Bratislava, Vydavateľstvo politickej literatúry, 1964, s. 93 (heslo: Jalná).
Prečan, V.: Slovenské národné povstanie. Dokumenty. Bratislava, Vydavateľstvo politickej literatúry, 1965, s. 642, 979 – 981.
Prečan, V.: Slovenské národné povstanie. Nemci a Slovensko 1944. Dokumenty. Bratislava, EPOCHA, 1971, s. 553.
Vimmer, P.: Partizáni Sečanského. História partizánskej brigády kpt. Jána Nálepku. Banská Bystrica, Múzeum Slovenského národného povstania, 2016, s. 67, 92 – 93.
Vojenský historický ústav, Vojenský historický archív Bratislava, zbierka Československá armáda v SNP 1944, arch. jedn. 10/31.

[7] Cséfalvay, F. – Mičev, S.: Deň po dni – SNP. Banská Bystrica, Múzeum Slovenského národného povstania, 2012, s. 97.
Mičev, S. a kol.: Slovenské národné povstanie 1944. Banská Bystrica, Múzeum Slovenského národného povstania, 2009, s. 107 – 116.

[8] Respondent: muž (*1950).

[9] Archív Múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici, fond XIII, šk. č. 3, pôvodina prír. č. 117/62.

[10] Respondent: muž (*1936).

[11] Kinčok, B.: Perzekúcia bývalých sociálnych demokratov. Prípad Antona Tomečka. In: Pamäť národa, roč. XII, 2016, č. 4, s. 22 – 44.
Kolektív pracovníkov Múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici: Dôstojníci a štáby povstaleckej armády. Organizačná štruktúra 1. československej armády na Slovensku. Banská Bystrica, M. O. ENTERPRISE, 1994, s. 30.
Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Obvodné notárske úrady z obvodu Okresného úradu v Kremnici /1868/ 1888 – 1950, Obvodný notársky úrad v Trnavej Hore 1868 – 1945 (1950): inv. č. 155, ročník 1944, šk. č. 15.

[12] Staršie pramene identifikujú lokalitu, kde sa nachádza spoločný hrob s pomníkom, názvom Pod Vtáčnikom. V súčasnosti sa volí označenie Selá. Platné sú v podstate obe pomenovania, pretože tieto lokality ležia tesne vedľa seba.

[13] Archív Múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici, fond XIII, šk. č. 3, pôvodina prír. č. 157/61 a 117/62.
Güntherová, A.: Súpis pamiatok na Slovensku II. Bratislava, Obzor, 1968, s. 470.
Jančo, M.: 725 rokov obce Pitelová. Pitelová, Miestny národný výbor Pitelová, 1989, s. 14.

[14] Detail hrobu registračné č. 51713500002. [Online]. Dostupné na: http://ives.minv.sk/uevh/hrob_detail.aspx?ID=16553.
Podrobnosti k pamiatkovému objektu č. ÚZPF 1304/1. [Online]. Dostupné na: http://www.pamiatky.sk/po/po/Details?id=13043.

[15] Kropilák, M.: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku II. Bratislava, Veda, 1977, s. 391.

[16] Plevza, V.: Dejiny Slovenského národného povstania 1944, 5. zväzok. Bratislava, Pravda, 1985, s. 308 (heslo: medailérstvo).

[17] Kronika obce Pitelová, zápis z roku 1989 (s. 124).