Oslobodenie obce Pitelová

Nový rok 1945 priniesol správy o zhoršujúcej sa frontovej situácii pre Nemeckú ríšu. V dedine sa objavili prvé jednotky ustupujúceho nemeckého vojska. Ich veliteľstvo sa prechodne usídlilo v budove školy a jej priestory využívalo ako kancelárie. Toto obdobie bolo najhoršie pre povstaleckých vojakov, ktorí sa po potlačení Slovenského národného povstania vrátili domov. Ak nechceli byť odvlečení do zajateckého tábora, museli sa skrývať v blízkych lesoch alebo na iných miestach. Okrem toho bola nariadená evakuácia mužov od 16 do 60 rokov, aby neboli nemeckými vojakmi nasadení na opevňovacie práce (budovanie bunkrov, zákopov, pozorovacích stanovíšť a pod.). Kto chcel byť doma, musel sa schovávať. Muži si budovali najrozličnejšie skrýše, napríklad nad schodmi, v pivniciach, špeciálne maskovaných okopoch. Okupantom sa i napriek tomu podarilo chytiť Antona Baráta, Jána Baráta a Gabriela Sklenku. Keď ich odvádzali do Kremnice, všetci traja zoskočili z vlaku a ušli smerom na Nevoľné, kde sa ukryli.

Od konca februára 1945 zostali nemeckí vojaci v dedine natrvalo a ešte ich pribudlo. Prichádzali pešie jednotky a tiež delostrelectvo určené na krytie ústupu. Časté ozveny výbuchov od Zvolena signalizovali, že frontová línia sa nezadržateľne blíži k obci. Nemci hnali obyvateľov do kopania zákopov, pričom žiadali zapojiť ženy i deti, keďže chlapi sa poskrývali. Zákopy boli vykopané popri Hrone, na Plešinách, Upieci a ako kryt používali aj prvý tunel. V dedine zavládol smútok a zdesenie. Pitelovčania sa báli ničivej vlny ustupujúcej nemeckej armády, ktorá musela zintenzívniť svoju činnosť, pokiaľ chcela zadržať postup Červenej armády.

Oslobodenie obce Pitelová súviselo so zimnou ofenzívou útvarov 40. a 53. armády 2. ukrajinského frontu Červenej armády¹ začiatkom februára 1945, keď prenikaním z juhu a od východu na stredné Slovensko, k hlavným oporným bodom nepriateľskej obrany – Zvolenu, Banskej Bystrici, Banskej Štiavnici a Kremnici, začali boj o vyvrátenie nepriateľskej obrany na tomto území. Divízie 40. armády mali zamerať hlavný úder cestou cez Podkriváň na Zvolen. Pomocný úder smeroval údolím rieky Hron od Brezna nad Hronom (dnes Brezno) k Banskej Bystrici. Tento úsek pripadol 4. rumunskej armáde, ktorá bola v operačnej podriadenosti veliteľa 40. armády. Divízie 53. armády s jednotkami 1. rumunskej armády dostali za úlohu oslobodiť Banskú Štiavnicu a dosiahnuť rieku Hron od Tekovskej Breznice až po Dúbravu (dnes Hronská Dúbrava). Vo frontovom pásme divízií 40. a 53. armády na strednom Slovensku bojovalo spolu 10 sovietskych streleckých divízií a 1 pevnostná brigáda v spolupráci so 16 rumunskými divíziami. Bránilo sa im 11 nepriateľských divízií 8. nemeckej armády.

V polovici marca 1945 dosiahli sovietske a rumunské vojská ľavý breh Hrona, pásmo medzi Zvolenom a Svätým Krížom nad Hronom (dnes Žiar nad Hronom). Na pravom brehu rieky Hron zaujali obranné postavenie nemecké vojská. Pitelová bola dva týždne pod delostreleckou i mínometnou paľbou, nad jej územím preletávali vojenské lietadlá, následkom čoho Pitelovčania trávili väčšinu času v pivniciach, kam si nanosili slamu pre provizórne lôžka. So strachom vychádzali po vodu, drevo, niečo uvariť alebo nakŕmiť zvieratá, ktoré im zostali. Nemeckí vojaci pobrali ľuďom, čo sa dalo: kone, hovädzí dobytok, vykŕmené prasatá, potraviny, stoly, stoličky, vozy.

Dňa 25. marca 1945 sa sovietskym a rumunským divíziám podarilo prekročiť Hron a obsadiť priestor na jeho pravej strane. Na území severozápadne od Banskej Bystrice až po Ladomer (dnes Ladomerská Vieska), t. j. v priestore zahŕňajúcom Pitelovú, bojovali divízie sovietskej 40. armády a 1. rumunskej armády.²

V stredu 28. marca 1945 bratislavský rozhlas hlásil ťažké boje na úseku Nová Baňa – Svätý Kríž nad Hronom – Dúbrava.³ Atmosféru týchto dní pojala do svojich autentických zápiskov Zuzana Hárezníková, manželka prevádzkovateľa obchodu a hostinca v Pitelovej. Zanechala nám tak jedinečné svedectvo o vojnových hrôzach a krutých chvíľach, ktoré si Pitelovčania museli vytrpieť:
 27. marec 1945: „... poobede o štvrť na dve to spustili. Oj bože, to bolo strašnô. Okolo nášho domu to padalo ako dážď. Kus ľadovne odrazilo, pred náš môstok praslo. Hneď obloky na komore, krčme a sklepe vyleteli... Len aby nás tá naša pivnička ochránila. Bože môj, bože môj. Či mi to aj prežijeme. A či to tu ešte bude dlho. Už týždeň sa to opakuje. Každý deň tí z tej školy len zo päť pustia a zpoza Hrona potom sem perú... Teraz je pol piatej, ale ani chýru ešte z pivnice. Od obeda sme ešte neboli von... My už nemôžeme ani von vyjsť. Len čo vyjdeme, už sem bijú.“
 28. marec 1945: „Nik si nevie predstaviť ten strach a žiaľ, ktorý cítim. Nedá sa opísať. Ešte je len štvrť na osem, ale od rána je večnosť. Bože, to hučí na všetky strany.“
 29. marec 1945: „Je pol jedenástej, ale od rána je ešte ticho. Tŕnieme strachom, čo bude do večera. Veru pred večerom nás neminulo, prasli nám tri lebo štyri výstrely sem.“
 30. marec 1945: „Od tunelov bijú hrozne. Od mlyna tiež kanóny len tak dunia. Už sa richtujeme do pivnice. Joj, sa trasiem... Prežili sme zase neopísateľný strach. Zase sem strieľali. Dve sem voľakde padli, blízko. Len nás tak striaslo v pivnici. Vari už raz tu nevydržíme. Von sa ešte neopovážime ísť.“ ⁴

Väčšie boje prebiehali najmä na hlavnej ceste Trnavá Hora – Pitelová a v údolí Ihráčskeho potoka pri ceste vedúcej do Jastrabej, kde nemecké vojsko o 2. hodine v noci z 30. na 31. marca 1945 zničilo drevený most vedľa jastrabského mlyna. To už nemeckí vojaci odchádzali z Pitelovej cez osadu Kuricovci. Prví príslušníci osloboditeľských sovietskych a rumunských jednotiek prišli do obce v tú istú noc. Popoludní 31. marca, keď bola Biela sobota a krásne slnečné počasie, sovietskych a rumunských vojakov v Pitelovej pribudlo. Zdržali sa v dedine zopár dní. Pre nedostatočné vlastné zásoby brali (málokedy zaplatili) od obyvateľov potraviny a seno. Situácia sa začala upokojovať 4. apríla 1945.⁵

Ostreľovanie dediny a dopady výbušnej munície k pitelovským príbytkom si vyžiadali niekoľko obetí na ľudských životoch civilného obyvateľstva. V pivničných dverách domu č. 11 usmrtilo 25. marca 1945 (Kvetná nedeľa) takmer pätnásťročného Júliusa Kollára. Na druhý deň sa organizoval pohreb a Zuzana Hárezníková si do svojho notesa zapísala: „Je pol druhej, má byť pohreb tomu chlapcovi, len ako to prejdú? Ak ich zbadajú, začnú zase páliť. Mal prísť aj pán farár... Išli len tak potratene a popri plotoch. Ale ich museli vidieť. Hádam len čo s pohrebom prešli ku kostolu, už spustili paľbu. A trvalo to skoro pol hodiny. Len tak prašťalo okolo nás.“ Karol Minka (*16. 9. 1909) zomrel 26. marca 1945 po tom, ako vyšiel kúsok pred pivnicu domu č. 222 na Čiernych zemiach, kde vybuchol delostrelecký granát. Zranil sa i jeho syn Jozef Minka (*1935), ktorý večer toho istého dňa zomrel. Museli ich pochovávať v noci z 27. na 28. marca 1945. Michal Beňo (*3. 9. 1918) mal krátko pred sobášom a necelých 27 rokov, keď umrel na dvore pri rodnom dome po explózii delostreleckého granátu. Stalo sa tak 27. marca 1945. Po prevalení steny streľbou poškodeného domu (pozemok s parcelným č. 87) zomrel 30. marca 1945, na Veľký piatok, Štefan Najšel (*2. 1. 1893). Zranená bola tiež jeho dcéra Emília, ktorá sa zotavila a stala sa rehoľnou sestrou.⁶

K ďalším obetiam druhej svetovej vojny patril Juraj Dolný. Z doposiaľ získaných oficiálnych dokumentov môžeme s určitosťou potvrdiť, že sa narodil 28. februára 1924 v obci Kecerovský Lipovec (okres Košice-okolie) a zomrel 11. marca 1945 v Pitelovej z dôvodu nehody – zabitia leteckou bombou. V čase smrti bol ženatý, zamestnaním roľník a bydlisko mal nahlásené v Kecerovských Kostoľanoch (dnes Kecerovce). Jeho osobný vojenský spis uvádza iba jednu informáciu, a to rok odvodu 1944. Údaje o ďalšom priebehu vojenskej služby, ako narukovanie ku konkrétnemu druhu vojska, prípadné premiestnenie, resp. úmyselné vyhýbanie sa nástupu na vojenskú službu, pridanie sa alebo zbehnutie k partizánskej skupine, zapísané nie sú.⁷ Vzhľadom na nerovnomerné zachovanie vojenských záznamov v celoplošnom meradle, t. j. miestami detailné informácie a inokedy takmer žiadne, pripadajú do úvahy všetky uvedené varianty. Juraj Dolný mohol byť príslušníkom slovenskej armády, ale takisto civilistom prechádzajúcim okolím Pitelovej, eventuálne sa tu ukrýval z dôvodu nechceného narukovania, no rovnako nie je vylúčené, že patril k členom jedného z partizánskych oddielov, ktoré v tomto území narušovali nepriateľské prísunové komunikácie, robili prepady menších nepriateľských jednotiek a znemožňovali im budovať obranné postavenia. V marci 1945 v priestore na okolí Pitelovej operovala napríklad časť partizánskej brigády kapitána Jána Nálepku – oddiel Georgijevského. Partizáni podmínovávali cesty medzi Hronom a Kremnicou a napádali nepriateľské kolóny. V zozname príslušníkov brigády kapitána Jána Nálepku, vzniknutom pri prijímaní partizánov v auguste až septembri 1944, sa však meno Juraja Dolného nenachádza. Chýbajú v ňom, ale aj ďalší partizáni, ktorí do jednotky vstúpili neskôr, najmä príslušníci oddielu Sitno a oddielu Georgijevského.⁸

Strely poškodili rodinné domy: Pavla Forgáča – dnes č. 10, Štefana Kollára – dnes č. 11, Martina Baráta – dnes č. 18, Vincenta Nemca – dnes č. 45, Vincenta Kollára – dnes č. 73, Jána Páchnika – dnes č. 81. V Doline bol zapálený dom Martina Novodomca a škody súčasne utrpel dom Kapustovcov (dnes č. 173).⁹ Na domoch boli zničené strechy, rozbité okná, na vonkajších múroch vznikli diery od úlomkov munície, resp. boli neobývateľné z iného dôvodu. V drevenom dome na pozemku, kde momentálne stojí dom č. 101, nemeckí vojaci ustajnili kone, čím sa príbytok znivočil. Vyhnaná rodina bývala zatiaľ v obecnej pastierni a do času, kým si nepostavili nový kamenný dom, žili v nájomnom obydlí.¹⁰

Hneď po prechode frontu vybrali sa Štefan Kollár, Štefan Olajec a Martin Barát zo zvedavosti, ako to dopadlo v susedných obciach, do Šášovského Podhradia. Na Bukovinke prechádzali cez zamínované pole a došlo k výbuchu. Najprv odtrhlo nohu Martinovi Barátovi a neskôr Štefanovi Olajcovi. Štefan Kollár bol ľahšie ranený a sám doniesol túto smutnú správu rodičom ťažko ranených kamarátov. Obaja chlapci zomreli vo veku 16 rokov pre veľkú stratu krvi a nedostatočného ošetrenia dňa 2. apríla 1945.¹¹ Štefan Kollár bol bratom Júliusa Kollára zahynutého počas ostreľovania dediny. Napokon sa uzdravil, zamestnal sa pri vojsku a žil v Čechách.¹²

V Pitelovej podľahol svojmu skoršiemu zraneniu príslušník Červenej armády Vasilij Antonovič Kominský (*1926). Bol dovezený svojimi druhmi dňa 3. apríla 1945 do miestneho cintorína, kde ho za účasti Pitelovčanov pochovali. V rámci štátom riadených a dotovaných exhumácií padlých sovietskych vojakov boli jeho telesné pozostatky prevezené na ústredný vojenský cintorín vo Zvolene.¹³

O život prišiel tiež Ján Beňo (*20. 12. 1912 Pitelová – †1945), zať pitelovského kižbiera Jána Štefanoviča. Zastrelili ho nemeckí vojaci v Bartošovej Lehôtke.¹⁴

Po skončení vojnového besnenia prišiel čas hojenia rán a budovania Československej republiky. Život sa pomaly vracal do starých koľají. Najväčšie problémy spôsobovalo zásobovanie obyvateľstva potravinami. Ľudia na dedine si čo-to dopestovali v záhradkách, no v obchode sa základné potraviny kupovali len za prídelové lístky. Niektoré platili iba pre deti, ďalšie pre zamestnaných, iné boli na múku, cukor, masť, chlieb, mäso, maslo, mlieko, mydlo. Deti dostávali v škole cez prestávku rozrobené sušené mlieko s rožkom a maslom. Išlo o jeden z najdôležitejších artiklov pomocných balíčkov UNRRA, financovaných najmä Spojenými štátmi americkými, Veľkou Britániou a Kanadou. Od apríla 1945 sa Pitelovčania pustili do odstraňovania škôd zapríčinených vojnou. Opravovali svoje poškodené domy a hospodárske staviská. Už v roku 1946 bola táto činnosť ukončená a v chotári obce započali melioračné práce. Počas roka 1948 sa rozšírila budova kultúrneho domu o sálu s javiskom. Viacerí obyvatelia sa podieľali na obnove železničnej dopravy a potom natrvalo zostali pracovať ako železničiari vo Zvolene, Dúbrave a v ďalších staniciach. Mladí občania pracovali na výstavbe Trate mládeže z Dúbravy do Banskej Štiavnice. Podaktorí nastúpili na pílu v Šášovskom Podhradí a inde. Niekoľko rodín sa vysťahovalo na južné Slovensko, odkiaľ odišli občania maďarskej národnosti.¹⁵

[1] Velitelia: 2. ukrajinský front – maršal R. J. Malinovskij, 40. armáda – generálplukovník F. F. Žmačenko, 53. armáda – generálporučík I. M. Managarov, 1. rumunská armáda – generál V. Atanasiu, 4. rumunská armáda – generál N. Dascalescu (Cséfalvay, F. a kol.: Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava: Vojenský historický ústav, 2013, s. 13, 46, 157 – 158, 276.).

[2] Archív Múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici, fond XIII, šk. č. 3, pôvodina prír. č. 157/61 a 117/62.
Golema, A.: Oslobodzovanie južného a stredného Slovenska vojskami II. ukrajinského frontu. Banská Bystrica: Stredoslovenské vydavateľstvo, 1965, s. 99 – 101, 173, 177, 180.
Hárezník, M. – Spáč, J.: 25 dní, ktoré otriasali Pitelovou. Pitelová: Pitelovčania, občianske združenie, 2014, s. 15 – 37.
Šumichrast, P.: Podiel rumunských vojakov na oslobodzovaní Slovenska. Neprávom zabúdané dejiny. In: Obrana, roč. XXV., 2017, č. 4, s. 19 – 23.

[3] Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin: Osveta, 1978, s. 196 – 197.

[4] Hárezník, M. – Spáč, J.: 25 dní, ktoré otriasali Pitelovou. Pitelová: Pitelovčania, občianske združenie, 2014, s. 32 – 36.

[5] Čelko, M. – Florovič, P. – Zaťkovič, I.: Jastrabá 1487 – 1997. Jastrabá: Obecný úrad Jastrabá, 1997, s. 33 – 34.
Hárezník, M. – Spáč, J.: 25 dní, ktoré otriasali Pitelovou. Pitelová: Pitelovčania, občianske združenie, 2014, s. 37 – 46.
Valent, J.: Oslobodenie obce v roku 1945. [Online]. Dostupné na: https://www.trnavahora.sk/oslobodenie-obce-v-roku-1945.html, 26. mája 2015.

[6] Hárezník, M. – Spáč, J.: 25 dní, ktoré otriasali Pitelovou. Pitelová: Pitelovčania, občianske združenie, 2014, s. 29 – 36.
Respondenti: muž (*1936), muž (*1969), muž (*1991).

[7] Vojenský archív – centrálna registratúra Trnava, osobný spis na meno Juraj Dolný.

[8] Plevza, V.: Dejiny Slovenského národného povstania 1944, 5. zväzok. Bratislava: Pravda, 1985, s. 53 – 54 (heslo: brigáda kpt. Jána Nálepku).
Vimmer, P.: Partizáni Sečanského. História partizánskej brigády kpt. Jána Nálepku. Banská Bystrica: Múzeum Slovenského národného povstania, 2016, s. 199.

[9] Archív Múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici, fond XIII, šk. č. 3, pôvodina prír. č. 117/62.

[10] Hárezník, M. – Spáč, J.: 25 dní, ktoré otriasali Pitelovou. Pitelová: Pitelovčania, občianske združenie, 2014, s. 26 – 36.
Respondentka: žena (*1937).

[11] Archív Múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici, fond XIII, šk. č. 3, pôvodina prír. č. 117/62.

[12] Respondentka: žena (*1924).

[13] Archív Múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici, fond XIII, šk. č. 3, pôvodina prír. č. 157/61 a 117/62.

[14] Respondentka: žena (*1940).

[15] Jančo, M.: 725 rokov obce Pitelová. Pitelová: Miestny národný výbor Pitelová, 1989, s. 15 – 16.
Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Miestne národné výbory v okrese Žiar nad Hronom 1945 – 1982, IV. časť, 2. zväzok, inventár vypracovaný k fondu Miestny národný výbor v Pitelovej 1950 – 1976, s. 194.