Štefan Mališ – obeť zajateckého pekla

V ťažkej situácii sa po potlačení Slovenského národného povstania (SNP) koncom októbra 1944 ocitli narukovaní vojaci. Po rozkaze divízneho generála Rudolfa Viesta o prechode povstaleckej armády na partizánsky spôsob boja sa vojenské jednotky väčšinou rozpadli a vojaci sa museli rozhodnúť, či sa pridajú k partizánom a budú riskovať pobyt v horách počas zimy s neistým zásobovaním, alebo si zvolia návrat domov. Tí, ktorí sa vyhli nemeckému zajatiu, sa prevažne vrátili k svojim rodinám. Všetci však také šťastie nemali. Niekoľko Pitelovčanov padlo Nemcom do zajatia pri Dúbrave (dnes Hronská Dúbrava), odkiaľ ich viedli do Jalnej (dnes administratívna časť Trnavej Hory) a na krátky čas ubytovali pravdepodobne v budove školy pri kostole. Nasledoval peší presun cez Ihráč a Nevoľné do Kremnice, keď sa podaktorým mužom podarilo z kolóny ujsť. Z Kremnice boli vlakom prevezení do Nemecka.

Najtragickejší osud spomedzi nich postihol Štefana Mališa (*2. 12. 1916 Pitelová – †9. 2. 1945; poch. Kleindembach), rodáka z časti Kuricovci (dom s aktuálnym súpisným č. 140). Bol deportovaný do nemeckého zajateckého tábora M-Stammlager IX-C, kde mu pridelili číslo 54 502.

Zajatecký tábor M-Stammlager IX-C založili nacisti vo februári 1940. Prvými zajatcami boli poľskí vojaci zo septembra 1939. V júni 1940 dorazilo veľa belgických a francúzskych vojakov zajatých v priebehu bitky o Francúzsko. V roku 1943 prišli vojaci z bitiek v Taliansku a severnej Afrike. Počas septembra a októbra 1944 tu boli umiestnení britskí a kanadskí výsadkári zajatí cez operáciu Market Garden v Arnheme (Holandsko). Po neúspešnom SNP prišiel transport s vojakmi zo Slovenska.

Ústredie tábora sa síce nachádzalo neďaleko mesta Bad Sulza v spolkovej krajine Durínsko (nem. Thüringen), ale jeho subtábory boli rozmiestnené po širokom území. Od roku 1941 do roku 1944 zajatci z Holandska, Belgicka a Francúzska pracovali pre vojenské zbrojné účely v nepoužívanej porcelánovej fabrike v Kleindembachu (dnes časť obce Langenorla). Od septembra 1944 slúžila jej tehlová budova ako satelitný tábor podzemnej továrne REIMAHG (skratka pre Reichsmarschall Hermann Göring), vznikajúcej prestavbou bývalých pieskových baní vo vnútri hory Walpersberg neďaleko mesta Kahla. Vojnoví zajatci dochádzali k Walpersbergu, kde museli tvrdo pracovať 14 hodín denne: stavať bunkre a raziť štôlne. V podzemí sa mali vyrábať stíhacie lietadlá Me 262 s prúdovým motorom. Po začatí strategického vzdušného bombardovania nemeckého vojnového priemyslu spojeneckými vojskami padlo rozhodnutie presunúť výrobu do nedostupného podzemia. Na stavbu továrne REIMAHG bolo od apríla 1944 do apríla 1945 nasadených takmer 15 000 civilných zamestnancov, nútených robotníkov a vojnových zajatcov. I napriek enormnému nasadeniu pracovných síl nebola podzemná továreň nikdy úplne dokončená a celkovo sa zmontovalo 20 – 26 lietadiel. Potom, čo sa na jar 1945 spojenecké vojská priblížili k rieke Labe, boli stavebné práce na podzemnej továrni zastavené. V rokoch 1941 až 1945 žilo v niekdajšej porcelánke približne 1 400 zajatcov.

Vo všeobecnosti bola situácia v táboroch veľmi zlá, zajatci bývali v chladných barakoch nespĺňajúcich základné hygienické požiadavky. Museli spať na slamených zavšivavených posteliach. K jedlu dostávali zvyčajne riedku polievku s kalerábom, kapustou alebo kvakou, 150 gramov chleba s lyžicou tvarohu či džemu. Katastrofálne zaobchádzanie so zajatcami a úmorná práca v treskúcom mraze si vyžiadali straty na ľudských životoch. Počas zimy 1944/45 dochádzalo k početným úmrtiam v dôsledku podvýživy, zápalu pľúc, týfusu, tuberkulózy a dyzentérie.

Neznesiteľné životné podmienky sa podpísali aj na zdravotnom stave Štefana Mališa. Silne mu opuchli nohy, nevládal pracovať a pri malom prídele stravy zoslabol natoľko, že dostal týfus. Zomrel 9. februára 1945 ráno o 9.30 hod. v kleindembachskom zajateckom tábore na následky tohto ochorenia. Očitými svedkami jeho smrti boli Jozef Kružic z Pitelovej a Ján Žbirka z Trnavej Hory.

Anna Mališová, rod. Ihracká (*21. 5. 1921 Jalná – †13. 1. 2006; poch. Slovenská Ľupča) stratila svojho manžela Štefana vo veku necelých 24 rokov. Naposledy sa s ním videla tesne pred odvlečením do nemeckého zajateckého tábora. Keď sa dozvedela, kde ho držia Nemci, išla za ním a doniesla mu aspoň potraviny a oblečenie. Po Štefanovej smrti sa musela postarať o ich spoločného ročného syna. Nikdy sa už nevydala a takmer 61 rokov zostala vdovou. Časť svojho života strávila v Slovenskej Ľupči pri synovi, kam sa priženil.

Zajatecký tábor v Kleindembachu oslobodila americká armáda 8. mája 1945, pričom príslušnú územnú oblasť obsadila v apríli toho roku. 152 slovenských zajatcov sa oslobodenia nedočkalo. Svoje posledné miesto odpočinku našli títo muži v cudzej zemi, v spoločnom hrobe v Kleindembachu. Na ich počesť stojí na miestnom cintoríne od roku 1960 pomník s nápisom na dvoch stranách centrálneho pylónu: „Tu odpočíva 152 slovenských vlastencov, ktorí zomreli za svoju vlasť. Česť a sláva slovenským účastníkom odboja.“ Okolité plakety zachytávajú 112 mien slovenských zajatcov, zvyšných 40 sa nepodarilo identifikovať. Medzi zistenými menami sa vyníma tiež meno Štefana Mališa.

V blízkosti zaniknutej porcelánky bol v roku 2004 odhalený pamätný kameň na pripomenutie zajatcov z Belgicka, Holandska, Francúzka a Slovenska, umiestnených v bývalej porcelánovej továrni v rokoch 1941 – 1945, ako aj vojakov americkej armády prostredníctvom tabuľky pripevnenej dodatočne v roku 2010. Na vedľajšom Stĺpe mieru z roku 2011 je i v slovenčine napísané: „Nech vládne mier na zemi.“ Stĺpy mieru sa osadzujú po celom svete na podporu vzájomnej úcty, porozumenia a na zachovanie mieru vo svete. Myšlienka vznikla v Japonsku ako odozva na výbuch atómovej bomby v Hirošime a Nagasaki.1

Na záver nechajme prehovoriť syna Štefana Mališa: „V tom čase, keď môj otec trpel a smútil za rodinou v nemeckom tábore, v osade u Kuricov, u mojich starých rodičov bývali nemeckí vojaci. Jeden z nich ma s plačom kolísaval na kolenách, lebo aj on musel kvôli vojne opustiť ženu a rovnako starého synka. On možno zahynul na slovenskej zemi. Takto nezmyselná vojna rozbila rodiny, pripravila deti o otcov a priniesla ľuďom veľa utrpenia.“ Túto spomienku, vystihujúcu zbytočnosť a krutosť vojny, mu veľakrát opakovala jeho mama. Ako dlho a vysoko bude ešte musieť história dvíhať varovný prst? Dejiny sú plné vojnových udalostí, ale voči poučeniam z nich zostáva ľudstvo akosi naďalej ľahostajné. Historické fakty pritom vyznievajú odstrašujúco. Veď vojna v sebe skrýva trápenie, hrôzu, bolesť, nenávisť, biedu, smrť... Kto sa však z dejín nepoučí, nutne ich musí zopakovať.2

 


[1] Chobot, L.: Encyklopedie válečného zajetí a internace II. O životě v nacistických ghettech, táborech, věznicích a káznicích v letech 1933 – 1945, 2018, s. 212 – 213 [Online]. Dostupné na: https://www.cervenykriz.eu/cz/729/EVZ-II.pdf.
Petráš, J.: Zoznam občanov Československej republiky a zahraničných bojovníkov, ktorí položili životy v boji proti fašizmu počas II. svetovej vojny. Trnava, Vojenský historický archív Trnava, 2005, s. 94.
Respondent: muž (*1943).
Vojenský historický ústav, Vojenský historický archív Bratislava, fond MNO, Duchovná správa 1942 – 1945, úmrtné listy, šk. č. 6, inv. č. 38, zložka Mališ Štefan.
https://en.wikipedia.org/wiki/Stalag_IX-C
https://www.gemeinde-langenorla.de/fest_voelkerfreundschaft/2004/gedenkstein.htm
https://www.gemeinde-langenorla.de/fest_voelkerfreundschaft/2011/index.htm
https://www.walpersberg.de/history/

[2] Takto zhrnul myšlienku rímskeho rečníka a politika Marcusa Tuliusa Cicera („Pokiaľ nepoznáte udalosti, ktoré sa odohrali skôr, než ste prišli na svet, navždy zostanete dieťaťom.“) americký filozof a spisovateľ George Santayana.