Pitelovský cintorín

Rozlúčiť sa, neznamená zabudnúť.

Pitelovský cintorín nie je len miestom pochovávania mŕtvych a piety, ale i unikátnym pamätným miestom, z ktorého sa dá čítať história. Dokladá vývoj označovania hrobov od starších jednoduchších foriem k moderným kombináciám rôznorodých tvarov a kameňov. Niekoľko náhrobníkov má umeleckú hodnotu a patria k sepulkrálnym pamiatkam, no cenné sú aj tie ďalšie, a to podielom voľakedajšej remeselníckej práce, stvárnenými symbolmi a textami vyjadrujúcimi úprimnú lásku i úctu k zosnulým blízkym. Cintorín poskytuje etnické, konfesionálne, profesijné a osobné údaje o tunajších obyvateľoch. Jednotlivé hroby v sebe ukrývajú jedinečné, neopakovateľné životné príbehy, ktoré dovedna tvoria pestrú mozaiku dejín Pitelovej. Ležia tu richtári, pitelovskí učitelia, prvý pitelovský farár, obecní a cirkevní zamestnanci, divadelní ochotníci, majiteľ pitelovskej krčmy a obchodu U Páločnov, priami účastníci bojov v prvej svetovej vojne, prvý predseda jednotného roľníckeho družstva, ale tiež prostí ľudia kedysi užívajúci spoločný chotár a získavajúci živobytie holými rukami z pitelovskej pôdy. Niektoré životné kapitoly sa ukončili priskoro, či už prirodzenou smrťou, alebo tragicky počas druhej svetovej vojny, pri autonehode, ba dokonca nechcene otravou hubami, no aj dobrovoľne z dôvodu hlbokého osobného nešťastia. Iným bola dopriata dlhovekosť po boku manžela/manželky, prípadne aspoň v kruhu detí. Dĺžka vdovstva niekedy presahuje hranicu 50 rokov. Tak, ako sa predtým všetci stretávali v kostole, obchode, krčme, na poliach či v škole, stretli sa opäť na jednom, existenčne poslednom mieste, keď skončil ich ľudský čas. Nech odpočívajú v pokoji.