História miesta

Slovo cintorín je odvodené z latinského termínu coemeterium označujúceho miesto, kde mŕtvi očakávajú prebudenie zo spánku na súdny deň. Pozemky cintorínov, ktoré v stredoveku vznikali výlučne okolo kostolov, boli vyňaté zo svetského užívania, posvätené a pokladali sa za bohoslužobné miesta. Boli ohradené a uprostred označené krížom ako znamením vykúpenia a zárukou vzkriesenia. Mŕtvi sa pochovávali výlučne podľa kresťanského kostrového rítu. Ukladanie urien s pozostatkami spopolnených bolo povolené len v najnovšej dobe. Povinnosť pochovávať do cintorína nedodržiavali poddaní až do neskorého stredoveku vždy dôsledne.1 Na Slovensku sa dochovali doklady o pochovávaní v lesoch, na poliach, rázcestiach, hranici chotára, okraji obce alebo pri dome. Kresťanstvo sa usilovalo dať kultu predkov a celému pohrebnému rituálu vlastný sakrálny charakter. Bojovalo sa proti pochovávaniu na ľubovoľných miestach. Uhorský kráľ Ladislav I. Svätý, vládnuci v rokoch 1077 – 1095, vo svojej prvej knihe zákonov nariadil, aby ten, kto svojich mŕtvych nepochová na cintoríne pri kostole, činil pokánie dvanásť dní na hrobe a aby jeho strava pozostávala iba z vody a chleba. V 16. storočí bola prvýkrát vznesená požiadavka, aby sa cintoríny zriaďovali mimo obcí a miest z dôvodu nedostatku priestoru i hygienických príčin. Toto nariadenie nemalo významnejší ohlas do začiatku 19. storočia najmä na dedinách.2

Pitelovský cintorín sa rozprestiera pod kostolom a na tomto mieste ho dokumentujú aj vizitačné protokoly z 29. septembra 1804 a 5. augusta 1820 za farnosť Jastrabá. Doslova sa v nich píše, že cintorín leží poniže kostola vo vzdialenosti 40 siah (cca 76 metrov), blízko zemepanskej krčmy sídliacej v kamennej budove spoločne so školou (dom s aktuálnym súpisným č. 87). Je obohnaný kamenným suchým múrikom a posvätený. Nenachádza sa v ňom žiadna hrobka, ani osárium slúžiace na pietne ukladanie kostí vybratých z hrobov pred ich opakovaným použitím. Ak sa ľudské ostatky náhodou vykopali, vložili sa znovu do nového posväteného hrobu. Z mladšieho vizitačného protokolu sa zároveň dozvedáme, že v roku 1808 bol do priestranstva cintorína umiestnený kamenný kríž s podobou ukrižovaného Krista.3

Pri zvažovaní termínu založenia cintorína môžeme za kľúčový moment považovať presídlenie tunajšieho obyvateľstva do vyššie položených častí chotára obce po roku 1710 a rozhodnutie cisárovnej Márie Terézie o vyčlenení Banskobystrického, Spišského a Rožňavského biskupstva z Ostrihomského arcibiskupstva (1776). Reorganizáciou cirkevnosprávneho usporiadania bola Pitelová pričlenená k farnosti Jastrabá (1778). Do toho času spadala pod farnosť Svätý Kríž (dnes Žiar nad Hronom). Práve najstarší svätokrížsky cintorín povedľa pôvodného gotického kostola, stojaceho do roku 1806 na mieste terajšieho klasicistického Kostola povýšenia Svätého kríža, ako aj mladší cintorín, zriadený v roku 1757 pri ceste do Handlovej (približne pozemky s parcelnými č. 463/22, 463/3) a zrušený v roku 1974, mohli byť tiež miestami posledného odpočinku Pitelovčanov. V pohrebnej matrike farnosti Svätý Kríž sa píše, že 29. marca 1757 bola v novom posvätenom cintoríne nad vrchnou bránou mestečka pochovaná ako prvá Mária Nemcová, dcéra Tomáša Nemca z Pitelovej, vo veku jedného roku, zomretá 28. marca 1757. Keď vezmeme do úvahy zaradenie filiálnej obce Pitelová do farnosti Jastrabá v roku 1778, nebude iste náhoda, že v tom istom roku sa v dedine postavila kaplnka pre slúženie pohrebných obradov, súbežne s čím by sme logicky očakávali vybudovanie cintorína v jej blízkosti.

O roku založenia pitelovského cintorína sa píše 30. septembra 1970 v odpovedi Miestneho národného výboru v Pitelovej na žiadosť Okresnej hygienickej stanice v Žiari nad Hronom o poskytnutie údajov k miestnemu pohrebisku. V odpovedi sa uviedlo, že pitelovský cintorín bol založený v roku 1620, no presná identifikácia zdroja tejto informácie chýba.4 Pokiaľ je daný údaj postavený na reálnom základe, otvára sa otázka, kde sa cintorín v roku 1620 nachádzal. Obec Pitelová sa v tom čase mala rozprestierať pri Hrone, v úrovni časti Záhrady. Vzhľadom na túto polohu by bolo nepraktické zriaďovať cintorín mimo zóny sídelnej zástavby. Keďže žiadna väčšia sakrálna stavba v Pitelovej vtedy ešte neexistovala, cintorín mohol byť vybudovaný na okraji obce. Hovorí sa, že starší pitelovský cintorín bol zriadený pri božích mukách situovaných najbližšie k Šášovskému Podhradiu. Možno je tento drobný duchovný stavebný objekt skutočne reliktom zaniknutého cintorína.

Etnograf Rudolf Bednárik vyslovil názor, že božie muky majú úzky vzťah ku kultu mŕtvych predkov a pripomínajú, hoci už v kresťanskej forme, na niekdajšie kultové miesta, kde sa pochovávalo a udržiaval sa kult predkov. Ich rozloženie v krajine je totožné s polohami, ku ktorým sa viažu doklady o pochovávaní. Cirkev už v 8. storočí zakazovala stavbu božích múk vedľa ciest, bojovala proti pohrebným slávnostiam vykonávaným na počesť mŕtvych a vydávala veriacim úpravy, akú poctu majú vzdávať pravým kresťanským svätým. Ľudia totiž verili, že nebohí z druhého sveta udržiavajú kontakt so svojimi potomkami, starajú sa o nich, a keď ich potomkovia prosia o pomoc, neodopierajú im ju. Namiesto tohto kultu predkov zavádzala cirkev kult svätých, čím sa priblížila k predstavám ľudu, že mŕtvi predkovia môžu byť patrónmi a pomocníkmi i v materiálnych životných potrebách. Ľudia si však naďalej udržiavali kult svojich mŕtvych a vzdávali im úctu ako cirkevným svätým. Stopy kultu predkov sa prejavovali vo svedomitom vykonávaní predpísaného pohrebného obradu, aby sa dosiahla úplná spokojnosť a stav vyrovnanosti mŕtveho. Odrážali sa tiež v rodinných a kalendárnych obyčajoch (napr. pri štedrovečernom stole sa nechávalo miesto pre zosnulých predkov).5

Areál pitelovského cintorína lemujú ihličnaté stromy, pričom ešte nedávno bolo v jeho vnútri drevín viac, len sa vypílili. Lipa, vŕba, topoľ, smrek, tis a rozličné druhy kríkov sa nachádzajú takmer všade na slovenských cintorínoch, hoci už nemajú význam pôvodnej duchovnej tradície, ale plnia okrasnú funkciu. Slovania verili, že duše mŕtvych sídlia na stromoch v podobe vtákov. Stromy, ako sídla duší, sa vysádzali pri hrobe zomretého a tvorili jeden z najstarších pomníkov.6

Rozloha cintorína bola oproti pôvodnému stavu zväčšená. Podľa pamätníkov mala práve predchádzajúca veľkosť cintorína dopad na oddelené pochovanie manželskej dvojice. Spodná časť už bola preplnená, a preto v 30. rokoch 20. storočia vznikali ďalšie hroby na úplnom vrchu cintorína. Z toho dôvodu leží hrob manžela na opačnom konci cintorína ako hrob manželky. V usporiadaní hrobov prevládal vo všeobecnosti zvyk pochovávať príbuzných blízko seba. Udržiaval sa úzus pochovávať nepokrstené deti a samovrahov do tej časti cintorína, kde nebola posvätená pôda (pri plote). Verilo sa, že ich zem neprijme alebo spôsobia živelnú pohromu: víchricu, povodeň, katastrofálne sucho, neúrodu. O polohe hrobu niekedy rozhodol i úplne iný špecifický dôvod, ako tomu bolo v prípade osamoteného hrobu č. 181 pri oplotení cintorína. Keď v roku 1971 pochovávali Annu Mališovú, rod. Pulišovú (*19. 11. 1908), ktorá trpela zdravotnými ťažkosťami spojenými s vysokou nadváhou, umiestnili jej hrob na kraji cintorína, hneď pri prístupovej ceste, z dôvodu potreby zabezpečenia čo najjednoduchšej manipulácie s truhlou.

Vychádzajúc z tradičného názoru odsudzujúceho samovraždu ako neprirodzený, cirkevným učením zakázaný spôsob smrti, sa človek, ktorý sa sám dobrovoľne usmrtil, zaradil medzi nečistých mŕtvych a predpokladalo sa, že sa stane revenantom – bytosťou ľudskej podoby, ktorej duša nenašla po smrti pokoj a vracia sa na svet. V zmysle poverových predstáv bola najčastejšou príčinou návratu mŕtveho jeho neprirodzená, násilná, predčasná smrť a z nej vyplývajúca snaha dať si „na poriadok“ veci pozemské. Zomreté matky mali chodiť pridájať a česať osirelé deti, nekrstenci si žiadali krst, zavraždení chceli usvedčiť vraha. Príčinou mohli byť tiež skutky, ktorými sa mŕtvy počas života prehrešil voči normám spoločenského a rodinného života i prehrešenie sa pozostalých voči mŕtvemu. V ľudovej slovesnosti majú rozprávania o revenantoch značné zastúpenie. Výrazne sa v nich opakuje motív príčiny návratu na svet.7 Príbeh, v ktorom si nepokrstené dieťa žiada krst, sa rozpráva takisto v Pitelovej. Z Krútňavy, v mieste, kde sa pri obci stáča Hron, bolo vraj sústavne počuť zreteľný a neodbytný detský plač. Nikde ani človiečika, len ten naliehavý hlások. Po dedine sa roznieslo, že tam údajne niekto utopil nepokrstené dieťa. Možno nejaká prespanka, morálne odsudzovaná cirkvou i spoločenstvom, ktorá nechcela, aby sa záporný prístup prenášal aj na jej nemanželské dieťa. Možno... Jedného dňa sa starký od Hudecov z Horného konca podujal, že tam pôjde a to dieťa pokrstí. Vyslovil slová, akoby bol kňazom: „Ak si chlapec, tak buď Adam, ak si dievča, tak buď Eva! Krstím ťa v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ Odvtedy už nebolo počuť žiadny plač. Detská duša konečne našla pokoj.8

Napriek úcte, aká sa prejavovala mŕtvym, hrobom sa nevenovala zvláštna pozornosť. Bývali spustnuté, zarastené trávou, neudržiavali sa, dokonca sa na nich pásli kravy. Ľudovo sa hovorilo, že na cintoríne je každý „po smrti spasený“ (pasúcim sa stádom, ktoré malo na nechránený cintorín prístup, resp. vypásaním trávy dobytkom hrobára ako odmena za stráženie cintorína). Postupne sa tento postoj menil. Nielen úprava, ale aj miesto hrobu sa stalo znakom sociálneho statusu zomrelého a jeho rodiny. Starostlivosť o hroby je v súčasnosti jedným z dôležitých kritérií posudzovania úrovne rodiny verejnou mienkou.9

Orientácia hrobov na pitelovskom cintoríne je severojužná, t. j. nohami smerom na sever k prístupovej ceste do cintorína. V Pitelovej sa zdôvodňuje natočením tváre zosnulého ku kostolnej veži. Iba v pár hroboch, popri línii, kde cintorín kedysi končil, bolo telo pochované smerom na východ. Oba spôsoby badať na viacerých slovenských cintorínoch, pričom druhý prípad je archaickým zvykom, ktorý kresťanstvo prevzalo a upevnilo. Na konci 1. tisícročia n. l. všetci Slovania kládli svojich mŕtvych do hrobu nohami na východ a hlavou na západ tak, aby sa oči mŕtveho pozerali na vychádzajúce slnko.10 Obmedzenosť priestoru pitelovského cintorína núti pochovávať viackrát na to isté miesto, čo je tiež príčinou zániku dátovo starších hrobov.

Pri hornom vchode do cintorína stála márnica – malá budova slúžiaca na uloženie már a hrobárskeho náradia (povrazy, dosky, rýle, lopaty). Tieto predmety sa neskôr premiestnili do domu smútku, ktorý bol dokončený v závere roka 1979. Ústredný veľký kamenný kríž si Pitelovčania svojpomocne zakúpili a v obecnom cintoríne umiestnili v roku 1981.11 Neďaleko neho sa vytvoril priestor na ukladanie urien s popolom zosnulých. Prvý urnový hrob vznikol v priebehu roka 2010.

 


[1] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava, Veda, 1995, s. 63 (heslo: cintorín).

[2] Bednárik, R.: Cintoríny na Slovensku. Bratislava, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1972, s. 15.

[3] Diecézny archív, Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica, fond Kanonické vizitácie Banskobystrickej diecézy 1754 – 1830, CV34 Dištrikt Sv. Kríž superior – 1804, protokol z kanonickej vizitácie farnosti Jastrabá zo dňa 29. septembra 1804, CV32 Dištrikt Kremnica – II. – 1820, protokol z kanonickej vizitácie farnosti Jastrabá zo dňa 5. augusta 1820.

[4] Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Miestne národné výbory v okrese Žiar nad Hronom 1945 – 1982, IV. časť, 2. zväzok, Miestny národný výbor v Pitelovej 1950 – 1976, inv. č. 35, ročník 1969, šk. č. 4.

[5] Bednárik, R.: Cintoríny na Slovensku. Bratislava, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1972, s. 28 – 29.
Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava, Veda, 1995, s. 289 (heslo: kult predkov).

[6] Bednárik, R.: Cintoríny na Slovensku. Bratislava, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1972, s. 26  27.

[7] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska II. Bratislava, Veda, 1995, s. 114 a 138 (heslo: revenant, samovrah).

[8] Respondentka: žena (*1934).

[9] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava, Veda, 1995, s. 183 (heslo: hrobár).
Jakubíková, K.: Rodinné obyčaje. In: Tradície slovenskej rodiny. Bratislava, Veda, 1997, s. 188.
Vydra, J.: Ľudová architektúra na Slovensku. Bratislava, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1958, s. 288.

[10] Bednárik, R.: Cintoríny na Slovensku. Bratislava, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1972, s. 18.

[11] Kronika obce Pitelová, zápis z roku 1979 (s. 97), 1981 (s. 103 – 104).