Označovanie hrobov

Podľa Etnografického atlasu Slovenska spadala Pitelová v prvej polovici 20. storočia do oblasti s rozšírenými náhrobníkmi v tvare kríža z dreva, kameňa a kovu.1 Najstarším typom boli kríže drevené, do súčasnosti však na pitelovskom cintoríne nezachované, pretože sa polámali, zhnili a po rozpadnutí nenahradili novými. Mohli byť vsadené k dnes už neudržiavaným hrobom, ktorých pozostatkami sú malé kopčeky poniže horného oplotenia cintorína. Drevené kríže a nízke vyvýšeniny z hliny nad pochovanými (rovy) predstavovali najcharakteristickejšie znaky vzhľadu cintorínov na dedinách v minulosti.

Dostatok kameňa v miestnych lomoch vytváral predpoklady na označovanie hrobov aj týmto materiálom. Strediskami tradičnej výroby kamenných krížov boli Nová Baňa, Svätý Kríž (dnes Žiar nad Hronom), Hliník (dnes Hliník nad Hronom) a Žarnovica. Vo Svätom Kríži sa neskôr začali vyrábať pomníky z takzvaného umelého kameňa. Do pripravených drevených rámov sa nabíjala zmes mletého mramoru a betónu. Po vysušení sa kameň vyleštil a vyryl sa nápis.2 Kamenárske náhrobníky z prvej polovice 20. storočia, ktoré môžeme vidieť na cintoríne v Pitelovej, majú tvar kríža – univerzálneho kresťanského znaku miesta mŕtvych i jednotlivých hrobov. Kresťanská symbolika je na týchto náhrobníkoch zintenzívnená v ich najvrchnejšej časti, a to stvárnením tela ukrižovaného Ježiša Krista. Korpus nie je vykresaný z toho istého kameňa ako kríž, netvorí s ním jeden celok, ale je vyhotovený zo železa či keramiky a dodatočne pripevnený ako figurálna výzdoba. Pod hlavou náhrobníka sa nachádza osobitne vysekaná tabuľa s textom, resp. na umiestnenie textu slúži celá kamenná plocha. Koreň náhrobníka, t. j. časť zapustená v zemi, je bez ozdôb a zväčša širšia ako horná časť.

Kamenné náhrobníky na pitelovskom cintoríne:

Zdroj: súkromný archív autorky obsahu internetovej stránky, Pitelová, 2017.

Dochované liatinové kríže na pitelovskom cintoríne sú zapustené do kamenného podstavca, nad ktorým sa koncentrujú dekoratívne prvky kresťanskej symboliky. V strede kríža je umiestnená tabuľka s údajmi zosnulého (dnes už zriedka čitateľnými). Najvrchnejšiu časť kríža uzatvára figurálny motív ukrižovania Ježiša Krista.

Liatinové kríže na pitelovskom cintoríne:

Zdroj: súkromný archív autorky obsahu internetovej stránky, Pitelová, 2018.

Výzdoba dátovo starších i mladších pitelovských hrobov má dávnoveký charakter vychádzajúci z napätia okolo záhad smrti, predstáv o duši, ktorá existuje ďalej, môže sa vracať medzi živých, pomáhať im alebo škodiť. Z toho dôvodu sa používali symboly predstavujúce dobro, ochraňujúce pred zlom (kvety) a symboly života (zelená ratolesť). Veľký význam pripisovali kvetom pri pochovávaní Rimania. Verili, že ich silná vôňa odvracia démonov a napomáha spánku. Zvyk prinášať kvety na pohreb a na hroby pretrváva u kresťanov dodnes.3 Rastlinnú ornamentiku na náhrobníkoch reprezentuje rozeta – centrálne komponovaný kvet pri pohľade zhora, ktorého základnou formou je kríž.4 Znázornenie zelenej ratolesti súvisí s predstavou o jej vegetačnej sile, vyjadruje motív večného života, pretože sa neustále obnovuje.5 Časté sú tiež motívy duše zbavenej tela (vták), lásky (srdce) a žiaľu (mŕtva holubica). Kresťanská symbolika je najviac zastúpená krížom symbolom dvoch protichodných princípov života a smrti. Vyskytuje sa zobrazenie Ježiša Krista s tŕňovou korunou, Božské srdce, Božie oko, námet ukrižovania, Panna Mária a pod. Najmä na náhrobníkoch detí a mladých ľudí sa objavuje anjel v podobe dieťaťa s krídlami. Niekoľkokrát je na liatinových krížoch zvečnený svätý apoštol a evanjelista Ján. Bol jediným z apoštolov, ktorý zostal s Ježišom až do poslednej chvíle jeho pozemského života. Jemu Ježiš pred smrťou zveril do opatery svoju matku. Cisár Domicián sa v Efeze počas prenasledovania kresťanov pokúsil Jána dvakrát zahubiť. Podľa legendy bol Jánovi podaný kalich s jedom. Apoštol kalich požehnal, nato vyšiel z neho had a nápoj vypil bez ujmy na zdraví. Druhýkrát bol hodený do vriaceho oleja, ktorý mu neublížil.6 Grafickým znakom vychádzajúcim z tvaru kríža so zahnutými ramenami sa označuje svastika. Termín má pôvod v sanskrite a znamená jestvovanie dobra. Svastike sa pripisoval význam solárneho symbolu ako prísľubu šťastia, ktorému sa tvarovo ešte viac približoval zmnožením ramien do podoby vírivej ruže. Takýto naznačujúci kruhový motív zároveň symbolizoval predstavy nekonečného pohybu a obnovy, stretávania sa konca a začiatku života. Samotné slnko bolo chápané ako zdroj tepla, dobra a duchovnej čistoty, jeho svetlo zaháňalo tmu a zlé, démonické sily.7

Motív holubice, srdca a anjela na náhrobných kameňoch:

Zdroj: súkromný archív autorky obsahu internetovej stránky, Pitelová, 2019.

Pri pátraní po tunajšom najstaršom náhrobníku sa zo škály dochovaných objektov môžeme zamerať len na novšie trvalé materiály – kov a kameň. Spomedzi týchto surovín musíme v ďalšom kroku identifikácie vyradiť takmer všetky liatinové kríže, pretože sú znehodnotené koróziou a mená pochovaných sa už nedajú prečítať. Z jedného liatinového kríža sa síce podarilo zistiť údaje zosnulej, no tento nebol pôvodne vsadený do priestoru pitelovského cintorína. Kríž patril k zrušenému hrobu Kataríny Mokošovej (*21. 11. 1893 – †18. 2. 1911), narodenej a pochovanej v Janovej Lehote. Tým, že kríž bol neskôr použitý k označeniu iného hrobu, Katarínine údaje („hier ruhet“ – tu odpočíva, „ruhe sanft“ – odpočívaj v pokoji, „geboren“ – narodená, *1893, †1911) sa prekryli a zostali zachované dodnes. Toto mladé dievča patrilo ku karpatským Nemcom, ktorí dávnejšie tvorili prevažnú časť obyvateľstva Janovej Lehoty. Slovenské národné povstanie a postup sovietskej armády v roku 1944 viedli Nemecko k rozhodnutiu evakuovať zo Slovenska všetkých Nemcov. K nútenému vysídleniu obyvateľov nemeckej národnosti došlo po druhej svetovej vojne na základe Benešových dekrétov.

Ako najstaršie zachované náhrobníky sa javia dva kamenné kríže zo začiatku 20. storočia. Nachádzajú sa v najvyššie položenej časti pitelovského cintorína, stojac vedľa seba, pričom evidovaný je pod č. 341 iba jeden z nich. Každý z dvojice krížov označuje samostatný hrob. Po niekoľkonásobnom zväčšení a špeciálnom podsvietení vyrytých nápisov sa ukázalo, že v hrobe č. 341 odpočíva Michal Kubík a v tesnej blízkosti nad ním leží Mária Kubíková, rod. Hudecová (*8. 9. 1839 Stará Kremnička – †1911; poch. Pitelová). Časové údaje za Michala Kubíka nie sú presne rozpoznateľné, ale je takmer isté, že ide o Máriinho manžela (*22. 9. 1837 Pitelová – †neznáme; poch. Pitelová).

Do najhlbšej minulosti siaha zápis o úmrtí na kamennom náhrobníku Jána Čabáka (*28. 12. 1881 Pitelová – †16. 3. 1900; poch. Pitelová), umiestnenom priamo pod hrobom jeho rodičov Jána Čabáka, st. a Kataríny Čabákovej, rod. Sklenkovej (č. 337). Datovanie smrti však nemusí vždy automaticky znamenať, že v tom istom období bol zhotovený aj náhrobník. Konkrétne tento náhrobný kameň má svojím vzhľadom bližšie k formám z 20. a 30. rokov 20. storočia. Takisto chyba urobená v roku úmrtia zosnulého (vytesaný je rok 1899) poukazuje teoreticky na možnú náhradu staršej formy označenia hrobu mladšou verziou. Vrchná odpadnutá časť náhrobníka v tvare kríža je v súčasnosti položená vodorovne na hrobe. Podľa matričných údajov Ján Čabák zomrel 16. marca 1900 na záškrt.8

Najstaršie náhrobníky zachované na pitelovskom cintoríne do súčasnosti:

Zdroj: súkromný archív autorky obsahu internetovej stránky, Pitelová, 2017.

Na pitelovskom cintoríne sa nenachádza žiadna hrobka. Ohradenie hrobovej plochy kovovou mrežou sa vyskytuje iba v prípade hrobu pitelovského učiteľa Jána Ferenčíka.9 Mreža síce nie je bohato dekorovaná, no i tak poukazuje na mimoriadny význam pochovanej osoby pre lokálne spoločenstvo. V 20. rokoch 20. storočia, keď sa hrob Jána Ferenčíka pravdepodobne označoval, bolo ešte bežné do jeho záhlavia osadiť len kríž, resp. náhrobník. Celoplošné nadzemné prekrytie hrobu kamennou platňou alebo lemovanie mrežovou ohradou patrilo vo vidieckom prostredí k ojedinelým prvkom.

Hrob pitelovského učiteľa Jána Ferenčíka pred ulomením hornej časti z náhrobníka:

Zdroj: súkromný archív autorky obsahu internetovej stránky, Pitelová, 2017.

Hrob pitelovského učiteľa Jána Ferenčíka po ulomení hornej časti z náhrobníka:

Zdroj: súkromný archív autorky obsahu internetovej stránky, Pitelová, 2019.

Priamo pred hrobom Jána Ferenčíka je pochovaná Mária Dudová, rod. Slezáková (*26. 1. 1859 Banská Štiavnica – †1934; poch. Pitelová), manželka kováča z Banskej Štiavnice a mama Jána Dudu (*23. 6. 1901 Banská Štiavnica – †neznáme), zastávajúceho funkciu správcu pitelovskej školy v rokoch 1925 až 1932. Pred jej hrobom odpočíva na veky Zuzka Sedliaková (*1922 – †1924; poch. Pitelová), dcéra učiteľky Ireny Sedliakovej, rod. Váradiovej z Nových Zámkov. Po pätnástich rokoch vedenia školy v Dolnej Trnávke, kde sa súčasne vydala za Imricha Sedliaka z Lovče, prestúpila v roku 1923 do Pitelovej.10 V spodnej časti cintorína môžeme nájsť hrob vydávajúci svedectvo o pracovnom pôsobení Františka Ferejeho (*2. 2. 1907 Topoľčianky – †24. 3. 1943; poch. Čachtice) v tunajšom mlyne. Počas vykonávania mlynárskeho remesla v Pitelovej mu zomrelo dieťa menom F. Fereje (*3. 9. 1938 – †8. 9. 1938; poch. Pitelová).

Stopy po mlynárovi a učiteľoch pôsobiacich v Pitelovej:

Zdroj: súkromný archív autorky obsahu internetovej stránky, Pitelová, 2018.

Kamenné krížové náhrobníky boli postupne nahradené náhrobníkmi pylónového typu (stĺp v tvare zrezaného ihlana), až sa napokon začali šíriť náhrobníky pomníkového typu. Za rok 1979 bolo v obecnej kronike konštatované: „Hroby starého typu zanikajú. Ľudia si vlastné hroby pripravujú vopred.“11

Náhrobníky pylónového typu:

Zdroj: súkromný archív autorky obsahu internetovej stránky, Pitelová, 2019.

Náhrobníky pomníkového typu:

Zdroj: súkromný archív autorky obsahu internetovej stránky, Pitelová, 2019.

Na záver sa pozastavíme pri výnimočných náhrobníkoch vytvorených akademickým sochárom Jozefom Damkom (*15. 10. 1872 Nemecké Pravno, dnes Nitrianske Pravno – †11. 12. 1955; poch. Budapešť), bratom prvého pitelovského farára Antona Damka. Študoval a tvoril hlavne v Budapešti, kde aj zomrel. Jeho sochy, figurálne plastiky a nástenné reliéfy zdobia verejné budovy, kostoly, školy. Ďalšie náhrobníky sú umiestnené v Budapešti, Ružomberku a Nitrianskom Pravne.

Sepulkrálne pamiatky od akademického sochára Jozefa Damka na pitelovskom cintoríne:

Zdroj: súkromný archív autorky obsahu internetovej stránky, Pitelová, 2017.

 


[1] Feglová, V.: Rodinné obrady. In: Etnografický atlas Slovenska. Bratislava, Veda 1990, s. 75.

[2] Bednárik, R.: Cintoríny na Slovensku. Bratislava, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1972, s. 66.

[3] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava, Veda, 1995, s. 297 (heslo: kvety).

[4] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska II. Bratislava, Veda 1995, s. 103 – 104, 133 (heslá: rastlinná ornamentika, ruža).

[5] Bednárik, R.: Cintoríny na Slovensku. Bratislava, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1972, s. 27.
Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska II. Bratislava, Veda, 1995, s. 345 (heslo: zeleň).

[6] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava, Veda 1995, s. 211 (heslo: Ján Evanjelista).

[7] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. a II. Bratislava, Veda 1995, s. 283, 388 – 389, 153, 220 – 221 (heslá: kruh, náhrobník, Slnko, svastika).

[8] Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Obvodný notársky úrad pre Kremnicu a okolie za roky 1893 – 1944, úmrtná matrika matričného obvodu Jastrabá (Bartošova Lehôtka), 1895 – 1904, zv. 1, č. 46, rok 1900.

[9] Priezvisko býva v záznamoch uvádzané aj vo forme Ferienčík.

[10] Kronika verejnej obecnej ľudovej školy v Dolnej Trnávke. Časť Úvod. [Online]. Dostupné na: http://archiv.dolnatrnavka.sk/skolska_kronika.php?str=01.

[11] Kronika obce Pitelová, zápis z roku 1979 (s. 97).