Pod taktovkou armády

Absolvovanie dvojročnej základnej vojenskej služby sa ešte donedávna vnímalo ako kritérium dospelosti a dozretia na ženbu. Hovorilo sa, že kto nebol na vojne, nebol ozajstný chlap. Odslúženie vojenskej povinnosti v staršom období prinášalo rozšírenie všeobecného rozhľadu hlavne dedinským mládencom, ktorí vychodili pár tried v miestnej ľudovej škole a veľa toho o svete nevedeli. Tak, ako sa časom menili postoje a vzťah k vojenčine, vývojom prešiel i samotný spôsob dopĺňania vojska. O tom, čo znamenalo byť v minulosti vojakom, si porozprávame v tejto stati.

Do 18. storočia fungovala armáda v Uhorsku na základe inserukcie, teda v závislosti od miery ohrozenia krajiny panovník zvolával šľachtické pohotovostné vojsko a portálne vojsko stolíc zostavené z poddaných v zmysle rozpisu podľa počtu port (daňová jednotka). Stála armáda sa v uhorskej časti habsburskej monarchie zriadila v roku 1715. Spočívala na námezdnej vojenskej službe masového počtu vycvičených vojakov. Až do začiatku 19. storočia bola služba v armáde trvalá a doživotná, resp. sa vykonávala do individuálneho prepustenia. V čase mieru však vojaci mohli ísť domov na dlhodobú i niekoľkoročnú „dovolenku“.

Príslušníci stálej armády sa získavali verbovaním a neraz tiež násilnými lapačkami. Verbovanie do vojska malo ceremoniálny priebeh. Cisárski dôstojníci s husármi a hudbou lákali mládencov na jarmokoch, cirkevných slávnostiach alebo v krčmách vstúpiť do armády za dohodnutú sumu. Na verbovačkách bývalo vždy veľmi veselo, spievalo sa, tancovalo, jedlo a pilo. Verbovači využívali rôzne fígle a úskoky, nadnesene vychvaľovali prednosti vojenského stavu a hojného života pri vojsku. Po dostatočnom „presviedčaní“ kandidátov boli títo, zväčša v podnapitom stave, ochotní súhlasiť s nástupom k armáde. Dohovor nadobudol platnosť podaním ruky. Keď si na druhý deň ráno uvedomili, čo vykonali, cesty späť už nebolo. Zverbovať sa dali mnohí aj dobrovoľne, pretože ich lákali spoločenské výhody, peniaze, pekné oblečenie, najmä čižmy, ktoré v Uhorsku v čase nevoľníctva mohol nosiť iba šľachtic, mešťan a vojak. V nejednom prípade boli príčinou dobrovoľného zverbovania biedne rodinné pomery. Ak sa nezískalo dosť vojakov verbovaním, mládencov odvádzali do armády násilím. Chýbajúci počet vojakov pripadajúci na jednotlivé stolice sa rozpísal na obce, kde richtár a obecná rada v tajnom zasadaní určili mládencov, obyčajne z dedinskej chudoby, ktorých dali pochytať a zviazaných odviesť do armády.

Po sedemročnej vojne s Pruskom (1756 – 1763) bol zavedený konskripčný systém odvodov, založený na súpise obyvateľstva a výbere regrútov vrchnosťou, pričom verbovanie pretrvávalo naďalej. Regrútska vojenská povinnosť sa vzťahovala na mužov vo veku 17 až 40 rokov, spravidla sa netýkala vyšších vrstiev spoločnosti a namiesto vybraného regrúta bolo možné poslať náhradu. Od roku 1781 už v Uhorsku fungovali aj doplňovacie vojenské obvody, odkiaľ sa zabezpečoval pravidelný prísun nováčikov pre jednotlivé pluky. Z Tekovskej stolice bol doplňovaný 33. peší pluk a 3. husársky pluk.

V roku 1802 prešla armáda výraznými zmenami. Dovtedajšia doživotná vojenská služba sa nahradila 10-ročnou službou u pechoty, 12-ročnou u jazdectva a 14-ročnou u delostrelectva a technických druhoch vojska. V Uhorsku sa v roku 1828 zaviedla jednotná 14-ročná vojenská služba pre všetky druhy zbraní, no naďalej sa verbovalo i na neobmedzenú službu. Až v roku 1843, keď bola doživotná služba definitívne zakázaná, sa jej dĺžka stanovila na 14 rokov. Pritom v západných častiach monarchie už od roku 1841 platila 8-ročná vojenská služba. V roku 1845 došlo k skráteniu vojenskej služby na 8 rokov takisto v Uhorsku.

Po revolúcii v rokoch 1848/49 nastali ďalšie zmeny v systéme odvodného zriadenia a doplňovania armády, ale stále nešlo o všeobecnú brannú povinnosť v pravom zmysle tohto slova. V praxi sa využívali výsady majetnejších vrstiev a z vojenskej služby sa bolo možné vykúpiť. Niektoré povolania a vysokoškolské vzdelanie umožňovali vyňatie spod brannej povinnosti. Praktizoval sa tiež starý spôsob zastupovania náhradníkom. Vyskytli sa i prípady losovania a povolávania vojnopovinných v poradí podľa vylosovaného čísla. Branná povinnosť trvala od 20. do 27. roku života občana, služobná povinnosť 8 rokov v prezenčnej (tzv. radovej) službe a 2 roky v zálohe.¹

Porážka Rakúskeho cisárstva v roku 1866 vo vojne proti Prusku znamenala rozhodujúce oslabenie mocenského postavenia habsburskej monarchie v Európe a zásadný predel v jej vnútropolitickom vývine. Z dôvodu hroziaceho rozpadu súštátia podpísal František Jozef I. v lete 1867 zákon o rakúsko-uhorskom vyrovnaní. Zo zalitavskej (uhorskej) a z predlitavskej (rakúskej) časti monarchie vznikol dualistický štátny útvar Rakúsko-Uhorsko. Jednotu oboch častí monarchie zastrešovala osoba panovníka. Nové štátoprávne usporiadanie viedlo k zásadným zmenám v organizácii ozbrojených síl. Základné ustanovenia o armádnych zložkách a všeobecnej brannej povinnosti boli uvedené už v zákonnom článku o rakúsko-uhorskom vyrovnaní z roku 1867. Ku konkrétnemu riešeniu širokej škály problémov však došlo až v troch branných zákonoch z 5. decembra 1868 o branných silách, vlastibrane (krajinská obrana, zemebrana) a domobrane.

Branná moc rakúsko-uhorskej monarchie sa od roku 1868 členila na: cisársku a kráľovskú armádu (Kaiserliche und königliche Heer), cisárske a kráľovské vojnové loďstvo (Kaiserliche und königliche Kriegsmarine), cisársko-kráľovskú vlastibranu (Kaiserliche-königliche Landwehr), uhorskú kráľovskú vlastibranu (Magyar királyi honvéd), cisársko-kráľovskú domobranu (Kaiserliche-königliche Landsturm) a uhorskú kráľovskú domobranu (Népfelkelés). Základ ozbrojených síl monarchie tvorila takzvaná spoločná armáda, ktorá sa skladala z cisárskej a kráľovskej armády a vojnového loďstva.

Vlastibrana bola doplňujúcou časťou ozbrojených síl, povolávanou v období vojny na podporu armády a vnútornú obranu. Do domobrany sa zaraďovali branci, ktorých z rôznych príčin neodviedli ani do spoločnej armády a ani k vlastibrane. V zmysle zákonného článku z roku 1886 služobná povinnosť príslušníkov domobrany trvala od 19. do 42. roku veku. Z hľadiska využitia sa členili do dvoch skupín. Do prvej skupiny patrili 19- až 37-roční jednotlivci, do druhej skupiny muži, ktorí od 1. januára konkrétneho roka prekročili 38. rok svojho veku. Prvá skupina mala v prípade vojny a nedostatku vojenských záloh nahradiť straty spoločnej armády a vlastibrany. Druhá skupina sa mala využiť na rôzne pomocné služby a práce pre armádu (napr. poškodzovanie nepriateľa, menšie ozbrojené akcie).

Menované zložky branných síl monarchie boli od roku 1868 doplňované na základe všeobecnej brannej povinnosti. Táto sa vzťahovala na všetkých občanov Uhorska mužského pohlavia vo veku 19 až 42 rokov, uznaných za schopných vojenskej služby. Služobná povinnosť, t. j. povinnosť nastúpiť a vykonať vojenskú činnú službu, sa začínala 1. januára v tom roku, v ktorom branec dovŕšil 21 rokov. Oproti staršej praxi branné zákony už vylučovali možnosť náhrady pri odvode inou osobou a predpisovali povinnú osobnú účasť brancov v branných silách. Na odvody boli pozývané každoročne do roku 1889 štyri vekové triedy, resp. ročníky, a to 20- až 23-roční a od roku 1889 tri vekové triedy, t. j. 21- až 23-roční branci. Organizovali sa dva druhy odvodov: hlavné odvody konajúce sa každoročne od 1. marca do 30. apríla a odvody vedľajšie, vypisované podľa potreby pre dovtedy z rôznych príčin neodvedených, ale odvodu podliehajúcich brancov. Odvody prebiehali po odvodových okresoch, do ktorých boli branci zadeľovaní vzhľadom na domovskú príslušnosť. Odvodová komisia mala zhodnotiť duševné a telesné danosti branca, určiť jeho spôsobilosť, prípadne dočasnú či trvalú nespôsobilosť na vojenskú službu. Samotnému aktu odvodu predchádzal zložitý proces losovania. Jeho účelom bolo stanoviť postup, podľa ktorého branci v prípade uznania za schopných vojenskej služby boli zaradení medzi nováčikov alebo do náhradnej zálohy² a súčasne pridelení k spoločnej armáde či k vlastibrane. Branci uznaní za spôsobilých vojenskej služby sa museli podriadiť viacerým obmedzeniam, z ktorých najdôležitejší bol zákaz ženby a zákaz prekročenia štátnych hraníc. Nováčikovia na základe každoročných odvodov rukovali vždy v októbri do vojenských útvarov, kde začal ich výcvik. Branná povinnosť u pozemných vojsk trvala 3 roky v aktívnej službe, 7 rokov v zálohe a 10 rokov v náhradnej zálohe.

Povinnú aktívnu základnú vojenskú službu nemuseli absolvovať kandidáti na kňazské povolanie a vysvätení kňazi všetkých konfesií. Títo boli zadelení priamo do náhradnej zálohy. Na vlastnú žiadosť mohli byť rovnako preradení aj pedagógovia a poslucháči pedagogických a ďalších špeciálnych i odborných škôl a ústavov. Branným zákonom z roku 1912 došlo k určitej zmene v danej kategórii, pretože učitelia mali slúžiť ako jednoroční dobrovoľníci vo vlastibrane. Širokú škálu špekulácií majetnejším roľníkom povoľovali paragrafy branných zákonov týkajúce sa majiteľov zdedených poľnohospodárskych majetkov. Pokiaľ vojnopovinný muž zdedil poľnohospodársky majetok takej veľkosti, že stačil na výživu päťčlennej rodiny, jeho výnos neprekročil štvornásobok samotného majetku a majiteľ ho sám obhospodaroval, bol zbavený povinnosti základnej vojenskej služby a automaticky ho zadelili do stavu náhradnej zálohy. V záujme finančnej úspory štátnej pokladne sa z povinnej základnej vojenskej služby uvoľňovali takzvaní vydržiavatelia rodín, od ktorých boli dokázateľne závislí ďalší blízki rodinní príslušníci. Uvedené výhody platili tiež po zákonnej reforme v roku 1912, dokonca boli ešte viac rozšírené kategórie poľnohospodárskych majiteľov a vydržiavateľov rodín. Bez právneho dôvodu boli do náhradnej zálohy každý rok zadeľovaní nadpočetní nováčikovia, ktorí sa zo štyroch (resp. troch) ročníkov povolaných k odvodu nedostali do stanovenej kvóty nováčikov na daný rok. Branné zákony dovoľovali kvôli potrebe ukončenia štúdia odklad základnej vojenskej služby do 24. roku branca.

Muži, ktorí boli odvedení do spoločnej armády, po skončení základnej vojenskej služby prechádzali do služby v zálohe s dĺžkou predpísanou podľa konkrétneho druhu vojska a po jej splnení boli na 2 roky registrovaní v zálohe vlastibrany. Potom boli preradení do domobrany, kde zostali do 31. decembra toho roku, v ktorom dovŕšili vek 42 rokov. Muži odvedení priamo k vlastibrane zostali po skončení základnej vojenskej služby na 10 rokov v zálohe vlastibrany a až potom boli preradení do domobrany. Služobná povinnosť v uhorskej domobrane pre tých, ktorí splnili svoju brannú povinnosť v armáde, trvala 9 rokov, pre ostatných 24 rokov.

Reformou v roku 1912 bola vo všeobecnosti zavedená 2-ročná základná vojenská služba, 10 rokov sa slúžilo v zálohe a 12 rokov v náhradnej zálohe.³

Po prvej svetovej vojne a vzniku Československej republiky sa branná povinnosť v čase mieru vzťahovala na všetkých československých štátnych občanov mužského pohlavia vo veku od 20 do 50 rokov. Odvodová povinnosť sa týkala vekovej kategórie 20 až 22 rokov. Hlavné odvody prebiehali od 1. marca do 31. mája, dodatočné podľa potreby. Dĺžka pravidelnej základnej vojenskej služby bola stanovená na 14 mesiacov, no postupne sa predĺžila na 24 mesiacov, v roku 1924 opätovne skrátila na 18 mesiacov až 14 mesiacov v roku 1933. Od 1. októbra 1935 trvala základná vojenská služba 2 roky.

Branným zákonom z roku 1940 boli priamo z výkonu prezenčnej služby vyradení Rómovia a občania hlásiaci sa k židovskému vierovyznaniu. Službu vlasti vykonávali v osobitných pracovných jednotkách ako robotníci. Aj v danom historickom období sa vyskytovali prípady, keď sa niektorí muži snažili vyhnúť brannej povinnosti. Takéto konanie sa trestalo ako prečin väzením od 1 mesiaca do 1 roku, v prípade vyhlásenej brannej pohotovosti štátu, mobilizácie alebo vojny od 1 až do 10 rokov. Okrem toho bolo možné občanovi uložiť peňažný trest do výšky 20 000 Ks. V roku 1943 vyšiel nový Branný zákon, v zmysle ktorého sa branná povinnosť začínala už vekom 19 rokov a končila vo veku 50 rokov. Povinnosť podrobiť sa pravidelnému odvodu vznikala 19- až 21-ročným mužom.

Po druhej svetovej vojne a obnovení Československej republiky sa branná povinnosť týkala mužov vo veku 17 až 60 rokov, koncom 90. rokov 20. storočia jej podliehali 18- až 60-roční muži a začiatkom 21. storočia sa veková hranica zmenila na 18 až 55 rokov. Odvodová povinnosť postupne klesla na 18 rokov. Hlavné odvody sa konali každoročne v mesiacoch marec – máj, od roku 1958 pripadli na mesiace september – október. Počet nástupných termínov základnej vojenskej služby sa zvýšil z jedného na dva (apríl a október), neskôr na štyri (január, apríl, júl a október) a v roku 2004 na šesť (január, marec, máj, júl, september a november).

Od roku 1990 sa dĺžka základnej vojenskej služby začala skracovať. V dobe od 29. januára 1990 do 13. marca 1990 bola nariadením vlády upravená dĺžka základnej služby pre vojakov narukovaných v roku 1988 na 22 mesiacov, vojakov narukovaných v roku 1989 na 20 mesiacov a pre vojakov, ktorí boli ženatí, so zníženou zdravotnou klasifikáciou a sociálne prípady, na 18 mesiacov bez ohľadu na nástupný termín. V ďalších obdobiach platila táto dĺžka základnej vojenskej služby: 18 mesiacov (14. marec 1990 – 29. jún 1993), 12 mesiacov (30. jún 1993 – 31. december 2000), 9 mesiacov (1. január 2001 – 31. december 2003), 6 mesiacov (od 1. januára 2004). Poslední vojaci základnej služby opustili kasárne 22. decembra 2005. Počnúc 1. januárom 2006 má Slovenská republika iba profesionálne ozbrojené sily.⁴

Povedali sme si, že pred rokom 1802 bola vojenská služba doživotná a do roku 1868 trvala 8 – 14 rokov. Len samotná predstava tak dlhého pobytu pri vojsku musela byť hrozná. Mládenci mohli darmo prosiť svoje milé, aby na nich čakali a nevydávali sa za iných. Niektorí sa dali zverbovať, pretože neodhalili triky verbovačov, iní išli k vojsku dobrovoľne. Ťažké zranenia, chabá zdravotná starostlivosť, nedostatok felčiarov, všadeprítomné infekcie a epidémie sa podpísali na množstve úmrtí.⁵ Až uzákonením všeobecnej brannej povinnosti v roku 1868 sa dĺžka vojenskej služby skrátila na 3 roky.

Informáciu o tom, či niektorý Pitelovčan absolvoval vojenskú službu v 19. storočí, môžeme získať napríklad z cirkevných matrík alebo zo súpisu obyvateľstva z roku 1869. Do týchto dokumentov sa zvykli zapisovať poznámky typu: „vojak“, „boj obyčajným vojakom“, „vyslúžený pri vojsku“, prípadne tiež označenie konkrétnej vojenskej jednotky. Pokiaľ sa takáto informácia pri mene muža nezachytila, neznamená to automaticky, že vojenskú službu neabsolvoval.

V matričnej knihe úmrtí farnosti Jastrabá sa nachádza záznam o vojenskej službe Jána Minku (*2. 6. 1782 Staré Hory – †11. 2. 1825) pri uhorskom Pešom pluku Duka č. 39, ako i Pavla Straku od Kuricov (*18. 1. 1790 Pitelová – †4. 1. 1820) slúžiaceho pri uhorskom Pešom pluku Colloredo-Mansfeld č. 33.⁶ Aktívna služba s priamym nasadením v bojoch oboch mužov spadá do obdobia koaličných vojen proti napoleonskému Francúzsku, keď sa doživotná vojenská služba síce nahradila niekoľkoročnou službou v armáde, no nebola ešte definitívne zakázaná. Celý Peší pluk Duka č. 39 bol v dobe úmrtia Jána Minku uvoľnený na dovolenku (od roku 1822 do roku 1827). Pavol Straka bol uvoľnený individuálne a dočasne, do odvolania.

V habsburskej armáde sa pluky označovali menom svojho majiteľa, číslom a zemským prídomkom upresňujúcim ich pôvod (napr. uhorský, sedmohradský). Majiteľom Pešieho pluku Duka č. 39 v rokoch 1803 – 1815 bol barón Peter Duka von Kádár. Do cirkevnej matriky sa k záznamu o Jánovi Minkovi uviedol aj plukovník barón Emmerich von Bakonyi, ktorý pluku velil v rokoch 1809 – 1812. Majiteľom Pešieho pluku Colloredo-Mansfeld č. 33 v rokoch 1809 – 1815 bol gróf Hieronymus von Colloredo-Mansfeld.⁷ Majiteľmi plukov sa mohli stať vybraní členovia domácej dynastie a zahraničných panovníckych či zaslúžilých šľachtických rodov. Hoci stáli v čele plukov, nemuseli byť zároveň ich veliteľmi (plukovníkmi). Majiteľovi pluku prislúchali rozsiahle právomoci vrátane práva meča a milosti, t. j. udelenia i odpustenia trestu smrti. Do jeho kompetencie spadali takisto občianskoprávne delikty a spory. On rozhodoval o prijatí kohokoľvek do pluku, udelení dovolenky, úplnom prepustení zo služby, povýšení, treste alebo degradácii. Bez jeho súhlasu sa nemohol žiadny príslušník pluku ani oženiť. V roku 1868 sa funkcia majiteľa pluku stala už len čestnou.

Počas rokov 1792 až 1815 bojovala armáda habsburskej monarchie v koaličných vojnách proti Francúzsku. Jej vojnové účinkovanie nebolo veľmi úspešné. Ani najvyššia obetavosť státisícov vojakov nezabránila tomu, že prehrávala väčšinu bojov. Víťazstvo dosiahla napríklad v bitke pri Asperne (dnes súčasť Viedne) v dňoch 21. – 22. mája 1809, do ktorej sa zapojili tiež uhorské pešie pluky. Tu Napoleon zažil svoju prvú porážku, no zakrátko ju odčinil ďalším víťazstvom. Vzťah závislosti Rakúskeho cisárstva voči Francúzskemu cisárstvu sa odzrkadlil aj v účasti habsburskej armády na Napoleonovom ťažení do Ruska v roku 1812. Uhorské jednotky boli nasadené do bitky pri Gorodci v auguste 1812 a zúčastnili sa na takmer 60 šarvátkach či menších ozbrojených stretoch. Po zničení Napoleonovej armády, keď i početný stav habsburského zboru klesol na polovicu, bolo 30. januára 1813 vo Varšave uzavreté prímerie. V roku 1813 sa začala formovať posledná protifrancúzska koalícia, ku ktorej sa pridala aj habsburská monarchia. Francúzska armáda utrpela zdrvujúcu porážku v dňoch 16. – 19. októbra 1813 pri Lipsku (tzv. Bitka národov). Definitívnou vojnovou bodkou bola až Napoleonova prehra 18. júna 1815 v bitke pri Waterloo, kde však habsburská armáda nebojovala. Vojny proti Francúzsku si od obyvateľov Slovenska vyžiadali množstvo materiálnych a ľudských obetí. Podľa odhadov poskytlo Uhorsko na vojnové potreby monarchie za toto viac ako 20-ročné obdobie niekoľko desiatok miliónov zlatých a až milión vojakov. Pri počte vojnových strát sa usudzuje, že to bolo prinajmenšom 150 000 osôb z Uhorska.⁸

Medzi údajmi zahrnutými v sčítaní obyvateľov, domov a hospodárskych zvierat k 31. decembru 1869 (Cenzus, prepis sčítacích hárkov)⁹ sa objavujú takisto informácie o absolvovaní vojenskej služby. Od uzákonenia všeobecnej brannej povinnosti do doby realizácie uvedeného súpisu uplynul jeden rok. Z toho dôvodu môžeme v zápisných hárkoch vidieť nielen mužov zaradených do systému doplňovania rakúsko-uhorskej armády na základe nových zákonných úprav z roku 1868, ale tiež Pitelovčanov vykonávajúcich vojenskú službu v staršom platnom režime:

• Baran Jozef (*25. 3. 1827 Pitelová – †18. 2. 1875; poch. Pitelová), dom č. 16, vyslúžený obyčajný vojak;
• Beňo Jozef (*23. 10. 1818 Kľačany – †17. 5. 1881; poch. Pitelová), dom č. 50, vyslúžený obyčajný vojak;
• Ďurka Ján (*14. 9. 1848 Pitelová – †8. 12. 1893; poch. Pitelová), dom č. 64, v roku 1869 odobratý za honvéda (k vlastibrane);
• Kollár Alexander (*30. 8. 1843 Pitelová – †16. 2. 1898), dom č. 7, patrí k riadnemu vojsku, momentálne doma na dovolenke;
• Kollár František (*27. 7. 1841 Pitelová – †5. 6. 1893; poch. Pitelová), dom č. 7, rezervista pri riadnom vojsku;
• Kollár Juraj (*27. 6. 1832 Pitelová – †neznáme), dom č. 5, vyslúžený obyčajný vojak;
• Krajčík Michal (*4. 9. 1826 Jastrabá – †17. 1. 1877; poch. Pitelová), dom č. 4, vyslúžený obyčajný vojak;
• Kubík Augustín (*25. 8. 1834 Bartošova Lehôtka – †5. 8. 1887; poch. Pitelová), dom č. 56, vyslúžený obyčajný vojak;
• Kubík Michal (*21. 9. 1823 Pitelová – †18. 2. 1871; poch. Pitelová), dom č. 32, vyslúžený obyčajný vojak;
• Minka Vincent (*29. 11. 1841 Pitelová – †22. 6. 1888; poch. Jastrabá), dom č. 62, patrí k riadnemu vojsku, momentálne doma na dovolenke;
• Páchnik Juraj (*3. 4. 1839 Pitelová – †22. 9. 1877; poch. Pitelová), dom č. 35, rezervista pri riadnom vojsku;
• Piatrik Juraj (*5. 4. 1846 Pitelová – †4. 11. 1895; poch. Pitelová), dom č. 6, v roku 1869 odobratý za honvéda (k vlastibrane);
• Pobežka Michal (*19. 8. 1838 Stará Kremnička – †7. 12. 1902), dom č. 9, rezervista pri riadnom vojsku;
• Sklenka Alojz (*7. 6. 1842 Pitelová – †27. 12. 1879; poch. Pitelová), dom č. 10, rezervista pri riadnom vojsku;
• Sklenka Ignác (*23. 3. 1834 Pitelová – †24. 3. 1893; poch. Pitelová), dom č. 30, vyslúžený obyčajný vojak;
• Sklenka Michal (*8. 10. 1840 Pitelová – †10. 8. 1881; poch. Pitelová), dom č. 6, rezervista pri riadnom vojsku;
• Štefanovič Ľudovít (*27. 5. 1834 Pitelová – †16. 2. 1882; poch. Pitelová), dom č. 9, vyslúžený obyčajný vojak.

Sobášne matriky sú rovnako zdrojom údajov o službe v armáde. Napríklad, keď sa 11. februára 1895 ženil Pavol Kollár (*23. 5. 1873 Pitelová – †2. 9. 1940; poch. Pitelová) s Annou Podhorovou (*2. 9. 1878 Pitelová – †28. 10. 1946; poch. Pitelová), kňaz v poznámke napísal, že ženích predložil povolenie k sobášu od ministerstva obrany.¹⁰ Muži odvedení pre vojenskú službu, resp. vojaci základnej služby, sa totiž nesmeli ženiť. Uzavrieť manželstvo bolo možné až po absolvovaní povinnej vojenskej služby. Pavlovi Kollárovi bola udelená výnimka vojenskou autoritou.

V dedinskom spoločenstve sa v prvej polovici 20. storočia považoval nástup mládencov na vojenskú službu a jej absolvovanie za určitú skúšku mužnosti, podmienku začlenenia medzi dospelých i dozretia na ženbu. Vzhľadom na to, že pri odvode (asentírke) nebývali odobraní iba zjavne telesne a duševne zaostalí jednotlivci, stávala sa vojenčina zo subjektívneho hľadiska mládencov aj otázkou osobnej dôstojnosti. Fyzická vyspelosť bola totiž predpokladom pracovnej zdatnosti.¹¹ Odvedenci mali už iné pocity ako ich zverbovaní prastarí otcovia. Zvýšila sa ich prestíž medzi chlapmi a dievky sa na nich tiež pozerali s väčším záujmom.¹²

Keď na jar prišiel čas odvodu, pitelovskí mládenci sa k odvodovej komisii do Svätého Kríža (dnes Žiar nad Hronom) vybrali spoločne so starostom na rebrinovom voze ťahanom koňmi a ozdobenom stuhami. Do spevu im vyhrával harmonikár. Na odvode sa rozhodlo o neschopnosti alebo spôsobilosti služby a následnom zaradení k druhu vojska, kde mal mládenec ako vojak vykonávať vojenskú službu. Z tých, ktorých odviedli na vojnu, sa stali regrúti. Označení boli bielo-modro-červenými stuhami, čím už pri vstupe do dediny všetci vedeli, koho odobrali a koho nie. Návrat bol slávnostný. Regrúti zišli z voza, pochytali sa za plecia a spevom ohlásili svoj príchod. V okolí Svätého Kríža sa spievala táto pesnička: „Obnovujú tú nitriansku kasárňu, zobrali nás švárnych chlapcov na vojnu. Zobrali nás švárnych chlapcov, zobrali, len tých krivých a čapatých nahali.“ Pitelovčania vychádzali na ulicu a mládencov vítali. Byť odvedeným bola pre mladíkov česť, dodávalo im to vážnosť nielen v očiach rodičov, ale tiež dievčat a celej dediny. Našli sa však i takí regrúti a ich blízki, ktorí v duchu smútili a nástup na vojenskú službu neprijímali pozitívne. Po odvode nasledovalo posedenie v pitelovskej krčme, ktorého sa zúčastnili aj neodvedení. Všetko hradil starosta na obecný účet. Večer sa konala odvedenecká zábava. Vyhlasovali sa na nej sóla regrútov, keď každý regrút tancoval so svojou frajerkou. Regrútsky stav priniesol mládencom množstvo privilégií. Mohli sa hlučnejšie zabávať, vyvádzať neprístojnosti, či už kamarátkam, pyšným dievčatám, alebo neobľúbeným hospodárom. Regrúti im zvykli vynášať voz na strechu rodinného domu. Cez leto si dali regrúti u stolára zhotoviť na mieru predpísaný čierny drevený kufor. Musel byť označený menom budúceho vojaka, vypísaným bielym písmom v hornom rohu. Do tohto kufra si pobalili osobné veci. Tesne pred narukovaním, obyčajne poslednú septembrovú nedeľu, sa konala regrútska tanečná zábava na rozlúčku s kamarátmi. Pripravovali ju regrúti a mohol sa jej zúčastniť ktokoľvek. Znovu nechýbalo vyhlasovanie sóla regrútov. Bola to posledná príležitosť zatancovať si s dievkou, ktorá mládencovi padla do oka. Hlavne staršie prizerajúce ženy pozorne sledovali, kto koho pozval do tanca. V predvečer odchodu sa usporiadalo rozlúčkové posedenie v dome regrúta. Príbuzní, zväčša krstní rodičia, priniesli budúcemu vojakovi niečo na pamiatku a úžitkové predmety, napríklad košeľu, uteráky, vreckovky, ruženec, krížik, kus slaniny či klobásky i pálenku. Tú bolo treba hneď vypiť, nemohla sa brať do kasární. Regrútova matka plakala, chlapi sa smiali, rozprávali zážitky a najmä regrúta poúčali.

Zo spomienok Pitelovčana: „Ja som sa narodil roku 1919 a roku 1918 skončila vojna, tak nás bolo až do dvadsať regrútov. Starosta zapriahol kone, rebriňák – dlhý voz, čo sa seno vozí a v tom sme všetci stáli a do Kríža sme šli. Spievali sme. Keď nás odobrali, tak sme si kúpili stužky. Bielu, modrú a červenú. Tie sme si zaviazali okolo klobúkov. Koho neodviedli, bol rád, že nemusel rukovať, ale zase ináč sa pozerali na regrútov a na neho. Spievali sme pesničky, mali sme harmoniku a po asentírke sa išlo do krčmy. Starosta kúpil súdok piva. Večer bola zábava. Zábava bola sakramentská. Prišli dievky. Hrali cigáni na husliach. Starosta platil, obec. Pyšné dievky nechceli tancovať s chudobnými chlapcami, ale vybabrali sme s nimi. Vynášali sme voz na strechu domu, v ktorom bývalo pyšné dievča. Bola aj regrútska zábava, vyhlasovalo sa sólo regrútov. Každý tancoval s dievkou. Hrali vtedy takúto pesničku: ,Keď sa z jara slnko rozhorí, mamička mi vždycky hovorí. Chráň sa dieťa svojej lásky, lebo sa ti srdce rozdvojí. Ja som ešte dievča mladé, lásky dosiaľ ešte nepoznám. Kvitnem ako ruža v sade, túhu divnú v srdci mám. Znám dievčatko, znám, malo prekrásne oči, k nemu moje srdce bočí, dnes večer ju vyhľadám.ʻ Keď som už odchádzal, moja mama nebohá, nech jej dá Pán Boh ľahkú dušu, ma odprevadili poľa kostola. Išiel som starou cestou tade dolu popri cintoríne. Niesol som si kufrík drevený, načierno natretý. V tom som mal zbalené veci a v hornom rohu napísané moje meno. Na tom kufríku som aj sedával a jedol, lebo sme sa nezmestili všetci okolo stola. Musel som ísť, inak by ma dali do basy. Musel som tie dva roky vydržať. Ak som sa chcel oženiť, musel som si najprv vojnu odkrútiť. Až po vojne sa smie ženiť.“

Spoločenský význam odvodu a nástupu na základnú vojenskú službu pretrvával aj v druhej polovici 20. storočia. Obe životné udalosti sprevádzali zvyklosti, ktoré sa oproti minulosti pozmenili v duchu aktuálnej spoločensko-politickej doby. Na odvody sa chodilo tiež kolektívne, no nie na voze, ale autobusom. V 70. rokoch 20. storočia išli ostužkovaní odvedenci na Miestny národný výbor v Pitelovej, kde bolo pre nich pripravené menšie pohostenie a v obecnom rozhlase si dali zahrať svoje obľúbené piesne. Regrútske zábavy sa síce časom prestali organizovať, no povolaným na vojenčinu sa ponechal voľný vstup na bežnú zábavu, ktorá sa konala pred zaužívanými termínmi rukovania v Trnavej Hore, Kultúrnom dome Jalná. V posledný večer pred narukovaním sa s mládencom lúčili doma jeho príbuzní a najbližší.

Odvedení chlapci vyvádzali v dedine rôzne šibalstvá. Napríklad zvykli ľuďom pobrať „koníky“ (stojany na pílenie dreva) a rozostavať ich okolo betónového válova (v mieste dnešnej obecnej fontány) do podoby, akoby „koníky“ pili vodu. Na túto „krádež“ využívali čas, kým boli dedinčania v kostole. Tým už nezostávalo nič iné, len si po bohoslužbe cestou z kostola zobrať svojho „koníka“ späť domov. Nikto sa nad tým nepohoršoval, pousmiali sa a mávli rukou. Taktiež sa v Pitelovej hovorilo, že pred narukovaním treba dať teľaťu zaucho. Vraj preto, aby si mládenec dokázal mužnosť. Tunajší mladíci rukujúci koncom 70. rokov čo to popili a takí podgurážení sa rozhodli dané úslovie splniť. Vybrali sa teda na miestne jednotné roľnícke družstvo. Tu prišli do kontaktu so strážnikom, ktorý ich nechcel vpustiť do areálu. Hnaní túžbou hodili chlapci strážnika do hnoja a teľaťu dali to svoje žiadostivé zaucho.

V deň rukovania prebiehalo slávnostné vyprevádzanie povolancov. Najprv im na miestnom národnom výbore zaželal dobrú vojenčinu predseda a potom spoločne obchádzali rodiny a kamarátov každého rukujúceho v smere od Horného konca na Čierne zeme. Držiac sa za plecia spievali pritom ľudové piesne a hocikto im strčil nejakú tú korunu do vrecka. Pri odchode na železničnú stanicu ich sprevádzala mládež z dediny. Na prepravu rukujúcich slúžili špeciálne vlaky, pričom museli byť oblečení v modrých teplákových súpravách. Takto ustrojení mali podľa predpisu nastúpiť do vojenského útvaru. Cesta do kasární bývala naplnená rôznymi myšlienkami. Bol to prvý moment, keď si mladý človek uvedomil, že sa niečo v jeho živote mení. Väčšinou rozmýšľal nad tým, že bude ďaleko od domova, tak ľahko sa nevráti, že si bude musieť zvyknúť na nový denný režim a nech sa to rýchlo skončí.

V závere 20. storočia sa už status odvedeného a neodvedeného nerozlišoval. Stále však boli medzi nimi citeľné rozdiely, predovšetkým v mužskej spoločnosti. Ak sa neodvedení zapojili do rozhovoru o vojenčine, dalo sa ľahko zistiť, kto na vojne bol a kto nie, pretože neodvedení neovládali vojenskú terminológiu a vojenský žargón. Kolektívne prejavy prežívania odvedeneckého stavu sa z obce úplne vytratili. Príčiny môžeme hľadať v celkovej zníženej pôrodnosti s priamym dopadom na nízky počet odvedených mládencov, menšej vzdialenosti miesta výkonu základnej vojenskej služby od bydliska a najmä v zmene hodnotových postojov spoločnosti k službe vlasti. Pre mnohých mužov sa stal „život v zelenom“ iba nutným splnením požiadavky pre nástup do zamestnania a napokon nostalgickou spomienkou.¹³

[1] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. a II. Bratislava: Veda, 1995, s. 301 a 297 (heslá: lapačka, verbovačka).
Burlasová, S.: Vojenské a regrútske piesne. Bratislava: Veda, 1991, s. 29 – 32.
Dangl, V.: Bitky a bojiská v našich dejinách 2. Od vzniku stálej armády po prvú svetovú vojnu. Bratislava: Perfekt, 2007, s. 8 – 13, 108.
Dangl, V. – Segeš, V.: Vojenské dejiny Slovenska III., 1711 – 1914. Bratislava: Ministerstvo obrany SR vo Vojenskej informačnej a tlačovej agentúre, 1996, s. 16 – 21, 63, 128.
Tibenský, J.: Poctivá obec budmerická. Každodenný život slovenskej dediny na konci feudálnej éry. Budmerice: Rak, 1996, s. 218.

[2] Náhradní záložníci – muži, ktorí boli síce pri odvodoch svojich ročníkov uznaní za schopných vojenskej služby, ale neboli povolaní k prezenčnej službe a namiesto nej absolvovali len skrátený 8-týždňový výcvik.

[3] Dangl, V.: Bitky a bojiská v našich dejinách 2. Od vzniku stálej armády po prvú svetovú vojnu. Bratislava: Perfekt, 2007, s. 231.
Dangl, V.: Pod zástavou cisára a kráľa (Kapitoly z vojenských dejín Slovenska 1848 – 1914). Bratislava: Historický ústav SAV vo vydavateľstve TYPOSET print, spol. s r. o., 2009, s. 217, 59 – 73.

[4] Čaplovič, M. – Šumichrast, P. – Dendeš, J.: História povinnej vojenskej služby. In: Obrana, roč. XIII., 2005, č. 8, s. 6 – 9.

[5] Mintalová Zubercová, Z.: Ako sme kedysi žili. Obrazy každodenného života našich predkov. Bratislava: Slovart, 2018, s. 296.

[6] Cirkevná matrika, 1710 – 1896, rímskokatolícka cirkev, Farský úrad Jastrabá (Kremnica). [Online]. Dostupné na: www.familysearch.org (Search, Catalog, Place, Jastrabá, Úmrtia 1778 – 1854, snímka č. 330 a 345).

[7] Millar, S.: Austrian Infantry Regiments and Their Commanders 1792-1815: Line Infantry Regiments Nrs. 31 – 40. [Online]. Dostupné na: http://www.napoleon-series.org/military/organization/Austria/infantry/c_austrianinf4.html.
Uhlíř, L. – Sáček, K.:  Majitelé pěších pluků v letech 1792 – 1815. [Online]. Dostupné na: https://www.primaplana.cz/news/majitele-pesich-pluku-v-letech-1792-1815/.

[8] Dangl, V. – Segeš, V.: Vojenské dejiny Slovenska III., 1711 – 1914. Bratislava: Ministerstvo obrany SR vo Vojenskej informačnej a tlačovej agentúre, 1996, s. 16 – 17, 53 – 62, 125.

[9] Sčítanie obyvateľov, domov a hospodárskych zvierat podľa stavu 31. decembra 1869, obec Pitelová, www.familysearch.org (Search, Catalog, Film/Fiche Number, mikrofilm č. 005510643, obec Pitelová, snímky č. 140 – 276).

[10] Cirkevná matrika, 1710 – 1896, rímskokatolícka cirkev, Farský úrad Jastrabá (Kremnica). [Online]. Dostupné na: www.familysearch.org (Search, Catalog, Place, Jastrabá, Manželstvá 1877 – 1896, snímka č. 407).

[11] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska II. Bratislava: Veda, 1995, s. 106 (heslo: regrút).

[12] Mintalová Zubercová, Z.: Ako sme kedysi žili. Obrazy každodenného života našich predkov. Bratislava: Slovart, 2018, s. 297.

[13] Respondenti: muž (*1919), muž (*1930), muž (*1957), muž (*1957), muž (*1969), muž (*1978), muž (*1980), muž (*1981), muž (*1981), muž (*1983).