Remeslá a domácka výroba

Bohatstvo zdrojov (ruda, kameň, hlina, drevo a i.) vytváralo na Slovensku odpradávna priaznivé podmienky na rozvoj remesiel. Nízka produktivita poľnohospodárstva spojená s extenzívnym chovom dobytka však neumožňovala odpútať sa od tohto spôsobu získavania obživy a venovať sa plne inej činnosti. K výraznejšiemu odčleneniu remeselnej výroby od poľnohospodárstva došlo v období raného feudalizmu (9. – 12. storočie). V tej dobe patrili k najrozvinutejším remeslám: kováčstvo, hrnčiarstvo a šperkárstvo. Feudálna moc cieľavedome sústreďovala remeselníkov do osád, kde konkrétna remeselná výroba bola prevládajúcim zamestnaním obyvateľstva, ktoré mohlo svojou prácou slúžiť nielen feudálnemu pánovi, ale tiež ostatným obyvateľom výmenou za iné výrobky, bez použitia peňazí. Mnohé z obcí podľa toho dostávali svoje pomenovanie.

Zmeny v organizácii remeselnej výroby priniesol vznik miest na základe udelených privilégií od druhej polovice 13. storočia, a to zásluhou kolonistov zo západnej Európy i domáceho vývoja. Hlavným strediskom remesiel sa stalo mesto, nie dedina. Remeselník už nebol dedinský nevoľník, ale slobodný mešťan. Remeslo prestalo byť rozptýlené v mnohých sídlach poľnohospodárskeho charakteru a nevykonávalo sa v rámci naturálneho hospodárstva. Sústredilo sa na malom mestskom priestore a svoju úlohu plnilo v rozvinutých tovaro-peňažných vzťahoch. Natrvalo sa odtrhlo od poľnohospodárstva, stalo sa jediným zamestnaním remeselníka s malovýrobným charakterom (vyrábalo sa prevažne iba pre miestnych obyvateľov a okolie).

Okrem sústredenia remesiel do miest nastali zmeny aj v ich vnútornej štruktúre a sociálnom zaradení remeselníkov. Jednotlivé remeslá nadobudli presne vymedzenú náplň, ktorá sa musela prísne dodržiavať a rešpektovať. Remeselníci boli organizovaní v cechoch a členili sa na majstrov, tovarišov a učňov. Najnižším stupňom remeselníckeho rebríčka bolo učňovstvo. Príprava na remeselnícku kvalifikáciu trvala v priemere 3 – 4 roky. Učeň počas učenia býval v rodine svojho majstra, od ktorého dostával stravu, obuv a ošatenie. Za svoju prácu nielenže nepoberal nijakú mzdu, zväčša sa ešte žiadalo, aby za učenie platil. Po skončení učebného obdobia bol povýšený do tovarišského stupňa. Tovariši bývali v domácnostiach svojich majstrov, vo väčších mestách mali svoje ubytovne. Zamestnávatelia ich stravovali a prináležala im mzda. Ich pracovný čas bol veľmi dlhý, trval v priemere 15 – 16 hodín, hoci s dlhšími prestávkami na raňajky, obed a večeru. Nepriaznivý pracovný čas zmierňovali len sviatky, keď sa pracovať nesmelo. Tovariš zdokonaľoval svoje vedomosti na vandrovkách. U iných majstrov sa tak zoznamoval s technológiou výroby konkrétneho remesla. Vandrovky trvali obyčajne 3 – 4 roky, no často i dlhšie. K dosiahnutiu postavenia majstra musel každý prejsť učením a dokázať svoju odbornú zdatnosť zhotovením takzvaného majstrovského kusa (špičkového remeselného výrobku). Majster musel súčasne získať súhlas na prijatie za člena náležitého cechu. Bez členstva v cechu nebolo možné vykonávať remeslo, pretože remeselník stojaci mimo cechu sa pokladal za nelegálneho výrobcu (fušera). Z toho dôvodu sa veľká väčšina remeselníkov snažila združovať do vlastných cechov alebo sa pripojiť k cechom už existujúcim. Dedinským remeselníkom to bolo umožnené vo forme „prespoľného majstrovstva“.¹

Cechy spravidla združovali majstrov jedného či viacerých remesiel v jednom meste. Rozšírili sa v priebehu 14. storočia v slobodných kráľovských mestách a v banských mestách. Z hospodárskej stránky kontrolovali ceny a kvalitu výrobkov, pracovný čas, mzdy, počet majstrov (dielní), množstvo produkcie, prijímali a prepúšťali učňov, prideľovali vandrovných tovarišov majstrom. Po sociálnej stránke zabezpečovali spoločensko-hospodársku rovnosť medzi majstrami, kolegiálne a slušné správanie majstrov navzájom, dôstojné vystupovanie na verejnosti, podporovali chorých a starých členov, vdovy a siroty. Riadili sa písanými stanovami – cechovými artikulami. Tento základný právny dokument obsahoval výpočet práv a povinností príslušníkov cechu, zásady ich vzájomných vzťahov, zvyklosti v súkromnom, cechovom i verejnom živote, výšku platov, cien výrobkov a rôznych poplatkov (napr. pokút, členského). Okrem právnej mali tiež symbolickú a ceremoniálnu funkciu. Čítali sa na každom zasadnutí cechu, až potom nasledoval ďalší program. Artikuly schvaľovala vrchnosť, zvyčajne mestský magistrát alebo zemepán, od 18. storočia kráľovská kancelária.

Na čele cechu stál cechmajster, volený na dobu jedného roka. Jeho povinnosťou bolo hájiť záujmy cechu a jeho členov, dozerať na zachovávanie ustanovení cechových artikúl, zvyklostí, disciplíny, dohliadať na správanie a súkromný život členov, výchovu učňov i prácu v dielni. Predsedal cechovým schôdzam a viedol cechové knihy. Mal právo trestať a súdiť členov cechu za porušenie pravidiel cechu, nekvalitné výrobky a mravnostné poklesky. Oproti iným majstrom mohol využívať isté výhody: najlepšie miesto na trhu, prednostné právo na tovarišov či rozdeľovanie surovín.

Od polovice 16. storočia prenikla remeselná výroba aj do zemepanských miest a mestečiek, avšak staré centrá remeselnej výroby si zachovali svoje dominantné postavenie naďalej. Ich prevaha bola najvýraznejšia v náročných a zriedkavých remeslách (napr. cinárstvo, medikováčstvo, zlatníctvo), kým v nových strediskách sa udomácnili najmä remeslá masovej spotreby (napr. ševcovstvo, čižmárstvo, krajčírstvo, tkáčstvo, kováčstvo, mlynárstvo). Väčšina vidieckych majstrov vykonávala remeslo popri poľnohospodárstve a gazdovanie malo pre nich rovnako veľký význam. Voči svojim feudálnym pánom neboli zaviazaní feudálnymi povinnosťami, ale často sa z nich museli vykupovať. Remeselná výroba v zemepanských mestách a mestečkách prebrala základné črty cechovníctva v slobodných kráľovských a banských mestách. Členstvo v cechu bolo takisto povinné pre každého majstra, cechy sledovali svoje hospodárske záujmy a rozličné stavovsko-spoločenské úlohy.²

V 19. storočí došlo zo strany štátu k viacerým opatreniam obmedzujúcim staré privilégiá cechov, ktoré bránili rozvoju výroby. Generálne cechové artikuly, vydané v roku 1813, znemožnili cechom vplývať na množstvo a kvalitu výroby majstrov, umožnili prijímať učňov bez obmedzenia a vykonávať remeslá na dedinách aj tam, kde neboli príslušné cechy. Zákonným článkom VIII/1872 (tzv. priemyselný, resp. živnostenský zákon) sa nastolila priemyselná sloboda a cechové organizácie boli definitívne zrušené. Časť cechov sa transformovala na priemyselné spolky. Keďže väčšina remeselníkov odmietla túto nanútenú formu organizácie, novým priemyselným zákonom (1884) sa umožnila remeselníkom istá miera samosprávy v priemyselných korporáciách. Tieto boli živnostenským zákonom z roku 1924 zrušené a nahradené živnostenskými spoločenstvami, vytváranými podľa okresov. Členstvo v nich bolo povinné a platené. Na ceste k samostatnej remeselnej výrobe musel budúci remeselník absolvovať učňovský pomer a tzv. pomocnícku dobu. Učňovský pomer trval 2 – 4 roky, pozostával z práce v majstrovskej dielni a navštevovaní učňovskej školy. Po vyučení dostal učeň od majstra učebné vysvedčenie a osobitné vysvedčenie od učňovskej školy. Na základe týchto dokumentov živnostenské spoločenstvo vystavilo učňovi výučný list, čím sa stal pomocníkom. Po obvykle ročnej pomocníckej praxi mohol adept zložiť tovarišskú skúšku a získať tovarišský list. Nasledovali 3 roky praxe a tovariš mal možnosť ohlásiť na živnostenskom úrade samostatnú živnosť. K výkonu remesla ho oprávňoval živnostenský list. Koniec živnostníckeho podnikania nastal po februárovom politickom prevrate v roku 1948. Remeselná výroba bola skomunálnená a združstevnená, časť majstrov sa uplatnila ako výrobcovia, resp. majstri pre Ústredie ľudovej umeleckej výroby.³

Okrem remeselných výrobcov pôsobili na Slovensku početní domácki (ľudoví) výrobcovia. Sústredili sa hlavne v horských a podhorských oblastiach, kde si obyvateľstvo hľadalo vedľajšie zdroje obživy z dôvodu menej úrodnej pôdy. Na rozdiel od cechového remesla nemuseli formálne získavať žiadnu kvalifikáciu a neboli ani nijako organizovaní. Nemali vymedzenú špecializáciu, mohli vykonávať niekoľko výrobných činností súčasne alebo sa domáckej výrobe venovať ako vedľajšiemu zamestnaniu popri poľnohospodárstve. Vyrábali predmety širšej spoločenskej potreby z rôznych druhov materiálov. Najrozšírenejším odvetvím bola výroba plátna, súkna, hlineného riadu, predmetov z dreva, prútia a travín. Vyskytovala sa tiež výroba z kovu a kameňa.

Domácka výroba existovala na Slovensku od najstarších čias, no komplexnejší obraz o nej si môžeme vytvoriť až od 18. storočia, keď sa o ňu začali zaujímať štátne orgány a je tak k dispozícii viac údajov. V tomto období sa na okolí Pitelovej pálilo drevné uhlie (Nevoľné, Ihráč, Kľačany, Jalná), v dedinách plietli jednotlivci košíky, vo vyše dvadsiatich obciach severného Tekova sa vyrábal šindeľ, ale pre nedostatok dreva, resp. jeho rezervovanie pre potreby baní a hutí, výroba začala od polovice 18. storočia upadať.⁴

Snahy uhorského štátu usmerniť domáckych výrobcov viedli v 80. rokoch 19. storočia k vzniku celoštátnych i regionálnych spolkov a družstiev. Najväčšou organizáciou pôsobiacou na území Slovenska bol spolok pre domácku výrobu Izabella (založený 1895). Začiatkom 20. storočia organizovali domáckych výrobcov Účastinná spoločnosť pre napomáhanie ľudového priemyslu Lipa v Martine (1909), Družstvo pre speňaženie domáceho ľudového priemyslu v Skalici (1910), výrobné družstvo Detva (1919), Spolok pre zveľaďovanie domáckej výroby (1939), po roku 1945 Ústredie ľudovej umeleckej výroby v Bratislave.⁵

[1] Špiesz, A.: Remeslá, cechy a manufaktúry na Slovensku. Martin: Osveta, 1983, s. 17, 21, 23 – 31.
Špiesz, A. – Watzka, J.: Poddaní v Tekove v 18. storočí. Historicko-štatistická monografia. Bratislava: Slovenská archívna správa, 1966, s. 171.

[2] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava: Veda, 1995, s. 55 – 56 (heslá: cech, cechmajster, cechové artikuly).
Špiesz, A.: Remeslá, cechy a manufaktúry na Slovensku. Martin: Osveta, 1983, s. 38 – 40, 66.

[3] Kaľavský, M.: Vývoj remesiel na Slovensku po zrušení cechov. In: Vlastivedný časopis, roč. 28, 1979, č. 4, s. 182 – 185.
Kaľavský, M.: Remeslo a domácka výroba. In: Slovensko. Európske kontexty ľudovej kultúry. Bratislava: Veda, 2000, s. 70 – 72.
Mlynka, L.: Remeselník vo vidieckom prostredí. Remeslo a status remeselníka v lokálnom spoločenstve. Bratislava: Stimul, 2004, s. 18 – 20.

[4] Kaľavský, M.: Remeslo a domácka výroba. In: Slovensko. Európske kontexty ľudovej kultúry. Bratislava: Veda, 2000, s. 80 – 81.
Špiesz, A.: Remeslá, cechy a manufaktúry na Slovensku. Martin: Osveta, 1983, s. 140.

[5] Centrum pre tradičnú ľudovú kultúru: Elektronická encyklopédia. Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom. Heslo: domácka výroba. [Online]. Dostupné na: https://www.ludovakultura.sk/polozka-encyklopedie/domacka-vyroba/.