Odvetvia domáckej výroby v Pitelovej

Z odvetví domáckej výroby našli v Pitelovej uplatnenie kolárstvo a valchárstvo. Ani jedna z týchto činností sa nezachovala do súčasnosti v aktívnej podobe, no obe kedysi tvorili stálu zložku pravidelnej práce niekoľkých špecialistov. Ich výrobky boli dielom usilovných rúk i výsledkom zhmotnenia skúseností predchádzajúcich generácií. V ďalších riadkoch si opíšeme nimi spracúvané materiály, používané techniky a formy odbytu.

Kolárstvo

Dedinskí kolári boli samoukovia, vynikajúci znalci vlastností dreva, ktorí sa cechovo neorganizovali a vyrábali pre svoje najbližšie okolie. Kolári patrili popri kováčoch k najčastejšie využívaným odborníkom. Potreba kolárskych drevených produktov – kolies, vozov, súčiastok, nástrojov – bola v roľníckom prostredí veľmi veľká. Ich robota bývala zložitá, náročná na čas a precízna. Technologické postupy kolárov zahŕňali takmer všetky spôsoby opracovávania dreva, najmä strúhanie, kresanie, točenie a ohýbanie. Museli vedieť vybrať správny druh dreva, kvalitou dobre vysušené, húževnaté a pružné. Napríklad celé koleso sa nikdy nerobilo z rovnakého materiálu, pretože rovnorodý materiál sa zle viazal v spojoch. Najdôležitejšie bolo určiť výšku kolesa, ktorá závisela od funkcie voza a krajových zvláštností. Predné koleso bývalo menšie ako zadné, obzvlášť u vozov používaných v kopcovitých oblastiach a na poľných cestách. Po modernizácii dopravy a zavedení výroby nových dopravných prostriedkov začali kolári svojich zákazníkov postupne strácať.1

Zmienka o pitelovskom kolárovi Ondrejovi Kollárovi sa vyskytuje iba v dikálnom súpise z roku 1763/64.2 Keď sa pokúsime tohto špecialistu konkrétnejšie identifikovať, zistíme, že v matričných knihách z tohto obdobia neexistujú žiadne záznamy o Ondrejovi Kollárovi a vlastne nijaké za akúkoľvek rodinu Kollárovcov. Môžeme si však všimnúť, ako sa k priezvisku Piatrik pridáva prímenie Kollár, čím sa skupina adeptov zúži na Ondreja Piatrika (*1728 – †8. 12. 1796). Prijatie uvedeného prímenia za hlavné priezvisko jeho vnukom Štefanom len podporuje domnienku o špecializácii Ondreja Piatrika na kolársku výrobu.

Valchárstvo

Získavanie a spracúvanie textilných materiálov sa radilo medzi bežné činnosti vykonávané v mieste svojho bydliska a pre vlastnú spotrebu. Väčšina vlnených tkanín však k finálnej úprave vyžadovala špeciálne techniky a nástroje, bez ktorých by gazdiná nedosiahla želaný výsledok. Napríklad k zhotoveniu súkna bolo nevyhnutné riedku tkaninu z ovčej vlny po utkaní plstiť v osobitnom zariadení – valche, kde pôsobením tlaku, tepla i vlhkosti zhustla a spevnela. Valchy sa zriaďovali v oblastiach s rozšíreným chovom oviec, lebo na súkno sa používala vlna z týchto zvierat. Vzhľadom na vysoký podiel chovaných oviec v Pitelovej, vykázaný v súpise z roku 1869 (kone: 72 kusov, ošípané: 106 kusov, hovädzí dobytok: 220 kusov, ovce: 350 kusov), obec k takýmto oblastiam rozhodne patrila. Valcha pracovala pomocou kolesa na vrchnú vodu, preto bola vybudovaná pri Ihráčskom potoku. V období prvej Československej republiky sa teoreticky mohlo prejsť na motorový pohon.

Výrobný proces súkna začínal tým, že gazdiná zvyčajne zošila dva kusy utkanej tkaniny po dĺžke a odniesla ju k valchárovi – dedinskému špecialistovi obsluhujúcemu valchu. Tu sa poskladala do väčších záhybov a suchá vložila do koryta valchy. Tkanina sa pred spustením zariadenia zaliala studenou vodou a postupne sa dolievala čoraz teplejšia voda pripravená v kotle. Kolesom poháňaný hriadeľ otáčaním dvíhal ramená ťažkých kladív (stúp), ktoré dopadali do koryta s namočenou tkaninou, čím ju ubíjali a pomocou stupňovitých zárezov na koncoch aj prevracali (ilustračný obrázok naskladaného súkna v koryte valchy pod drevenými kladivami). Tlakom dopadajúcich kladív a pôsobením horúcej vody tkanina zhustla, zhrubla a zmenšila sa po dĺžke (o tretinu až polovicu) i po šírke (viac ako o tretinu). Proces bolo potrebné dva- až trikrát zastaviť, tkaninu z koryta vybrať a znova ju prekladať, aby plstenie prebiehalo všade rovnomerne. Súkno sa vo valchách na vodný pohon ubíjalo najmenej 16 hodín, no tuhšia tkanina 24 – 36 hodín. Vyrábalo sa hrubé súkno, z ktorého sa zhotovovali vrchné odevy, nohavice, kapce, zápästky, pokrovce.

Pri domáckej výrobe súkna sa valchovaním zaoberal nájomník alebo majiteľ valchy, často popri mlynárstve. Za svoju prácu dostával peniaze, ale niektoré gazdiné ich nahrádzali mliekom, maslom či zemiakmi a tieto produkty prinášali valchárovi dovtedy, kým si nevyrovnali dlžobu. Valchovanie nevyžadovalo veľký počet pracovných síl. Stačilo, aby jedna osoba dozerala na mechanizmus a dolievala vodu do koryta. Iba pri zastavovaní valchy a prekladaní súkna boli potrební pomocníci, prevažne najbližší príbuzní.3

Valcha sa v Pitelovej nazýva válka, valchár je v miestnom dialekte valkár. Uvedené slovné ekvivalenty spoločne s latinskými mutáciami fullonica, fullo zachytávajú i cirkevné matriky jastrabskej farnosti.

Valchárstvo, ako doplnková živnosť v priľahlom okolí Pitelovej, sa podľa matričných kníh spájalo s mlynárom Jánom Prochotským (*14. 5. 1791 Ladomer – †6. 3. 1835). Mlyn, v ktorom spracovával obilie, stál v lokalite Kľačany-Dolina. Vyznačený bol v rámci prvého (symbolom) i druhého vojenského mapovania (názvom). Po smrti Jána Prochotského sa jeho manželka Anna Gajdošová (*26. 7. 1796 Kľačany – †20. 12. 1872; poch. Jastrabá) znovu vydala za Štefana Dubovana (*22. 7. 1810 Kľačany – †25. 9. 1863; poch. Jastrabá). Do matričného záznamu o narodení ich syna Jána Dubovana (*19. 6. 1838 Kľačany – †12. 12. 1876; poch. Pitelová) kňaz uviedol, že Štefan Dubovan bol valchár (latinská poznámka fullo). Činnosť sa teda presunula na druhého manžela, ktorý spolu s nevlastnými synmi pokračoval vo výrobe súkna v Kľačanoch, v lokalite aktuálne nazvanej Válkova píla. V ďalšom generačnom stupni prešiel výrobný proces na Františka Kučeru (*23. 10. 1857 Pitelová – †neznáme), manžela Rozálie Kučerovej, rod. Prochotskej (*20. 8. 1863 Kľačany – †neznáme), Anninej vnučky. František vykonával aj tesárske práce, čo bolo charakteristické pre mlynárov i valchárov vzhľadom na konštrukcie zariadení, s ktorými prichádzali denne do styku. Všetky opravy a často tiež výstavbu realizovali sami, k čomu potrebovali základné znalosti z tesárskeho remesla.

Počiatky valchovania v pitelovskom chotári siahajú k Jánovi Dubovanovi, synovi Štefana Dubovana a Anny Gajdošovej. Skúsenosti zaiste získal v kľačianskej valche. Pitelovská valcha sa nachádzala na pozemku s dnešným domom č. 155 (vedľa ihriska Hrable). Vodné právo k tejto valche prináležalo obci Pitelová a Ján Dubovan mal valchu len v úžitku. Valcha fungovala ešte v 30. rokoch 20. storočia, keď ju prevádzkoval Ján Dubovan, ml. (*27. 12. 1870 Pitelová – †18. 8. 1944) popri tesárstve. Poslednú dochovanú písomnú zmienku o valche predstavuje žiadosť Michala Kubíka (*10. 10. 1907 Pitelová – †25. 12. 1990; poch. Pitelová), manžela Augustíny Kubíkovej, rod. Mališovej (*19. 8. 1912 Kľačany – †5. 11. 1998; poch. Pitelová), vnučky Františka Kučeru a Rozálie Kučerovej, rod. Prochotskej. Dňa 12. marca 1940 Michal Kubík žiadal Obecné zastupiteľstvo v Pitelovej o odpredaj pozemku, na ktorom stála valcha. Zároveň oznámil, že si chce v tejto stavbe zriadiť podnik, t. j. vyrábať súkno, pretože v tom čase už daná činnosť zanikala. Obecné zastupiteľstvo v Pitelovej vyhovelo žiadosti jednohlasne s podmienkou, že Michal Kubík na tomto pozemku zriadi podnik, zaplatí kúpnu cenu pozemku v hotovosti do obecnej pokladnice (15 Ks za jednu štvorcovú siahu = 3,5966 m2), bude znášať všetky trovy spojené s vymeraním pozemku i majetkovým prevodom a súčasne tento pozemok nepredá skôr, než bude postavený mechanizmus valchy. Či Michal Kubík dokázal splniť stanovené požiadavky, nevieme. Ďalšie archívne listiny sa už k tejto téme nenašli.4

 


[1] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava, Veda, 1995, s. 242 (heslo: kolárstvo).
Mlynka, L.: Remeselník vo vidieckom prostredí. Remeslo a status remeselníka v lokálnom spoločenstve. Bratislava, Stimul, 2004, s. 153.
Paličková-Pátková, J.: Ľudová výroba na Slovensku. Bratislava, Veda, 1992, s. 91 – 92.

[2] Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Nitre, fond Tekovská župa (1540 – 1922), daňové písomnosti, šk. č. 3, dikálny súpis obvodu Oslany, obec Pitelová, rok 1763/64.

[3] Pátková, J.: Zariadenia na konečnú úpravu domáceho textilu na Horehroní. In: Slovenský národopis, roč. 12, 1964, č. 2, s. 225 – 266.
Paličková-Pátková, J.: Ľudová výroba na Slovensku. Bratislava, Veda, 1992, s. 162 – 165.

[4] Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Obvodné notárske úrady z obvodu Okresného úradu v Kremnici /1868/ 1888 – 1950, Obvodný notársky úrad v Trnavej Hore 1868 – 1945 (1950): inv č. 146, ročník 1935, šk. č. 3; inv. č. 148, ročník 1937, šk. č. 5; inv. č. 151, ročník 1940, šk. č. 8.