Remeslá a pitelovskí remeselníci

V Pitelovej sa vykonávali tie najtypickejšie remeslá pre slovenské dediny: kováčstvo, mlynárstvo, krajčírstvo, ševcovstvo a čižmárstvo. Na tomto mieste si priblížime jednotlivé druhy remesiel a predstavíme osoby zaoberajúce sa malovýrobou či poskytovaním služieb v obci. K poznaniu remeselníkov využijeme tiež ľudovú frazeológiu, vyjadrujúcu postoje vidieckeho spoločenstva ku konkrétnemu remeslu i jeho hlavnému predstaviteľovi. Viaceré porekadlá totiž zakonzervovali stav remesiel v dobe ich rozkvetu, a tak aspoň v našom jazyku prežili dodnes.

K najstarším a najrozšírenejším remeslám patrilo kováčstvo. Nechýbalo na žiadnej dedine, všade stála obecná šmikňa, teda kováčska dielňa, vybavená ohniskom s mechmi, nákovou, náradím a podkúvačským vonkajším priestorom.¹

Dochovaný písomný prameň o stavbe obecnej šmikne v Pitelovej pochádza z 28. júla 1838, keď richtár Ján Sklenka, prísažní Martin Štefanka a Juraj Kollár, ako aj ostatní obyvatelia dediny žiadali biskupa o zľavu na cene dreva, ktoré potrebovali k jej postaveniu, lebo stará budova už dosluhovala. Biskup z celkovej sumy 79 zlatých a 49 grajciarov zľavil na 60 zlatých (bližšie pozri časť Udalosti v 19. storočí).² Podľa katastrálnej mapy obce z roku 1860 stála táto dielňa v mieste dnešného domu č. 43, bola postavená z kameňa a spojená priamo s obydlím kováča. Hoci urbárska spoločnosť v Pitelovej dom pôvodne slúžiaci kováčovi zrekonštruovala okolo roku 1931 na prevádzku obchodu a krčmy, šmikňa naďalej fungovala vo dvore ako prevádzkareň kováčskej výroby a podkúvačstva. Kone sa podkúvali v priestore pred vstupom do šmikne, krytom predsunutou strechou na drevených stĺpoch, a voly v špeciálnej ohrade s jarmom, do ktorej sa zviera uzatvorilo.³

V 19. a v prvej polovici 20. storočia bolo kováčstvo vo vidieckom prostredí zamerané na výrobu a opravu poľnohospodárskeho náradia (napr. motyky, vidly, položelezné pluhy), nástrojov pre drevorubačov (napr. sekery, reťaze, štipáky), kovaných prvkov stavieb (napr. kované mreže, kovania dverí a okien, kľučky), rôznych železných predmetov (napr. trojnožky na podloženie hrncov na ohnisku, česadlá na textilné vlákna, klince), okúvanie dopravných prostriedkov (napr. vozy, koče, sane) a podkúvanie ťažných zvierat, čím sa chránili ich kopytá a zväčšovala ťažná sila.

Kováčske vyhne bývali prevažne majetkom obcí a tie si do nich kováčov zjednávali alebo ich dávali kováčom do prenájmu. V niektorých obciach pôsobil popri dedinskom kováčovi zároveň i samostatný kováč.⁴

Prvú zmienku o existencii pitelovského kováča, konkrétne Jána Hudeca, obsahuje dikálny súpis obce z roku 1726/27. Jeho meno zachytáva taktiež dikálny súpis z roku 1728, listina o schválení cechových artikúl kováčov vo svätokrížskom panstve z 19. júna 1733 (Confirmatio) a nakoniec dikálny súpis z roku 1736/37.⁵ Presnejšiu totožnosť tohto remeselníckeho majstra nepoznáme, lebo uvedené obdobie nie je v prípade Pitelovej podložené matričnými záznamami. Z najstaršej dostupnej svätokrížskej cirkevnej matriky vieme len, že 19. januára 1744 zomrel istý Ján Hudec z Pitelovej vo veku 65 rokov. Práve od tohto roku máme k dispozícii cirkevné matriky, v ktorých sa pri priezvisku Hudec objavuje slovo kováč vo forme prímena (Hudec alias Kováč), resp. preváži iba zápis samotného prímena. Podobným princípom vznikali záznamy za rodinu Minkovcov. S prihliadnutím na členstvo Jána Hudeca v cechu kováčov, dedičnosť remesla a zápisy v matričných knihách, môžeme predpokladať, že k prvým pitelovským kováčom patrili muži z rodu Hudecovcov a Minkovcov.

V zmysle dikálneho súpisu z roku 1746/47 pôsobil v Pitelovej kováč Tomáš Hric. Okrem mena a povolania nie sú o ňom k dispozícii žiadne údaje.⁶

V priebehu 50. rokov 18. storočia sa kováčskym remeslom začal živiť Martin Štefanovič, čím v jeho rodine spustil dedenie rovnakej profesie z pokolenia na pokolenie. Tá mohla byť založená na samostatnej pracovnej činnosti, ale tiež na služobnej dohode s obcou. Kováčmi konkrétne boli:

• Martin Štefanovič (*1687 – †15. 2. 1769);
• Juraj Štefanovič (*1740 Pitelová – †22. 1. 1807), syn Martina Štefanoviča;
• Štefan Štefanovič (*3. 8. 1773 Pitelová – †13. 2. 1812), syn Juraja Štefanoviča (*1740);
• Juraj Štefanovič (*26. 3. 1779 Pitelová – †15. 8. 1829), syn Juraja Štefanoviča (*1740);
• Juraj Štefanovič (*31. 3. 1803 Pitelová – †15. 3. 1865; poch. Pitelová), syn Štefana Štefanoviča (*1773);
• Juraj Štefanovič (*9. 1. 1813 Pitelová – †21. 4. 1850; poch. Pitelová), syn Juraja Štefanoviča (*1779);
• Vincent Štefanovič (*2. 4. 1838 Pitelová – †11. 11. 1875; poch. Pitelová), syn Juraja Štefanoviča (*1803);
• Laurinec Radolfi (*1760 – †10. 1. 1819), zať Juraja Štefanoviča (*1740);
• Jozef Radolfi (*20. 1. 1802 Pitelová – †16. 12. 1860; poch. Trubín), syn Laurinca Radolfiho.

Podľa súpisu obyvateľov, domov a hospodárskych zvierat z roku 1869 a matričných záznamov z 19. a 20. storočia zastávali pozíciu obecného kováča v Pitelovej títo muži:

• Pavol Plachta (*27. 1. 1837 Horný Turček – †neznáme), okolo roku 1869;
• Ondrej Kapusta (*26. 11. 1824 Trnavá Hora – †29. 1. 1880; poch. Kľačany), okolo roku 1878;
• Jozef Krajči (*27. 8. 1862 Stará Kremnička – †neznáme), okolo roku 1887;
• Michal Krajči (*26. 9. 1866 Stará Kremnička – †1. 1. 1957; poch. Zvolen), 90. roky 19. storočia a začiatok 20. storočia, brat Jozefa Krajčiho.

Na prelome 20. a 30. rokov 20. storočia sa kováčskemu remeslu v Pitelovej venoval Július Šťastný (*20. 5. 1889 Veľké Ondrejovce – †neznáme), manžel Ireny Wagnerovej, sestry pitelovského hostinského Ladislava Wagnera, ml. v Doline. Koncom roka 1933 ho vystriedal kováč Ján Regula (*21. 6. 1896 Vysoká – †neznáme), ktorý v pitelovskej časti Dolina žil určite ešte v roku 1940.⁷

Kováč mal vo vidieckom spoločenstve dôležité postavenie. Ľudia mu prejavovali úctu, oslovovali ho „pán majster“. Oceňovala sa jeho schopnosť zužitkovať a v ohni vyhne pretvárať nepoddajný kov (nieto majstra nad kováča, ten zo starého robí nové). V spoločenskom rebríčku stál nižšie než mlynár, a to hlavne z hľadiska ekonomického postavenia. Všeobecne patril kováč k chudobnejším remeselníkom. Jeho sociálne pomery vyjadrovali porekadlá: šmikňa má veľké ústa; kováčova kobyla bosá chodila. Obecní kováči zvyčajne nevlastnili dielňu ani dom, nehospodárili na pôde a nechovali hospodárske zvieratá. Pracovali za naturálnu mzdu (napr. za ostrenie pluhu dostávali pšenicu), protislužbu i peniaze, na ktoré museli často počkať, kým sa roľníkom podarilo predať zbožie či dobytok. Mnohí kováči boli tiež ľudovými zverolekármi (tzv. kuršmitmi). Vedeli pomôcť pri telení kráv, liečení kopýt ťažných zvierat, očného beľma alebo koliky. O zdravotnú radu a pomoc sa na nich obracali takisto ľudia. Trhali napríklad zuby a naprávali zlomeniny. V medzivojnovom období kováči vykonávali dôležitú úlohu strojníkov pri parných i benzínových mláťačkách, neskôr ich aj sami vlastnili a stali sa súčasne mláťačkármi. Kováčske remeslo bolo čierne remeslo, ťažká práca, náročná na fyzickú dispozíciu kováča.⁸

Mlynárstvo sa zaoberalo spracovaním obilia na múku a iné produkty (krúpy, šrot). Ako remeslo sa na Slovensku začalo rozmáhať od 13. storočia v súvislosti s rozšírením vodných mlynov. Právo mlyna patrilo k regálnym právam – výsadným úžitkovým právam panovníka. S postupným udeľovaním kráľovskej pôdy do rúk šľachty, cirkvi a miest udeľoval kráľ jej novým vlastníkom aj časť svojich práv vzťahujúcich sa k držbe tejto pôdy a k úžitkom z nej vyplývajúcich. Za feudalizmu mohli mlyny budovať predovšetkým kláštory, cirkevné inštitúcie, šľachta a slobodné kráľovské mestá. Právo mlyna vykonával obvykle zemepán prostredníctvom svojich poddaných mlynárov, pričom najmä od 18. storočia ho dával mlynárom do prenájmu. Mlyny povoľoval budovať tiež svojim poddanským obciam a na základe zmluvy i dedičným richtárom (šoltýs).⁹

Pitelovčania spočiatku využívali na mletie obilia obecný mlyn v Starej Kremničke, existujúci už v roku 1534. Prináležal obyvateľom oboch dedín a počas súpisu daňovníkov v roku 1715 bol zrovna poškodený. Mlyn sa zrejme podarilo opraviť, pretože ďalší súpis z roku 1728 priniesol správu o ročnom výnose 20 prešporských meríc (cca 1 247,8 litra) z namletého obilia, čo zodpovedalo 15 zlatým. Napokon dikálny súpis z roku 1746/47 obsahoval zmienku o vybudovaní samostatného obecného mlyna v Pitelovej. Postavil sa na potoku Trnava (dnes Ihráčsky potok), v územnej časti so súčasným rovnomenným názvom Pitelovský mlyn. Za mletie vyberal mlynár odmenu vo forme obilia či múky. Jedna tretina zisku patrila pitelovskému mlynárovi a dve tretiny prislúchali obci, no tá z nich musela svätokrížskemu panstvu odvádzať povinný ročný daňový poplatok 8 zlatých. Po zdanení v roku 1763/64 mlyn priniesol obci zisk 16 zlatých.¹⁰ Podľa katastrálnej mapy Pitelovej z roku 1860 stála vedľa mlyna budova slúžiaca na bývanie. V sčítacom hárku tohto domu z roku 1869 nebola medzi jeho obyvateľmi uvedená mlynárova rodina. Mlynár v tom čase býval oproti kováčskej dielni, v dome postavenom na pozemku medzi rodinnými domami s aktuálnymi č. 56 a 58.

Najstaršia zachovaná písomná zmienka o pitelovskom mlynárovi Jakubovi Krausovi (*1722 Trnavá Hora – †10. 3. 1795) sa nachádza v dikálnom súpise osady Pitelová z roku 1746/47, ako aj vo svätokrížskej cirkevnej matrike, konkrétne v zápise jeho sobáša s Annou Mališovou (*1726 Pitelová – †28. 8. 1754) dňa 19. novembra 1747. Jakub Kraus bol synom Jána Krausa, mlynára v Trnavej Hore, kde sa mlyn spomína v roku 1564.¹¹ Na prelome 50. a 60. rokov 18. storočia pôsobil v Pitelovej mlynár Tomáš Beňo, pôvodom zo Svätého Kríža (dnes Žiar nad Hronom) alebo Starej Kremničky.¹² Už v rozpätí rokov 1763 – 1764 sa mlynárskeho remesla v Pitelovej ujal Matej Kraus,¹³ Jakubov brat, a odvtedy zostalo miestne mlynárstvo s Krausovcami spojené až do polovice 30. rokov 20. storočia. Vykonávali ho:

• Matej Kraus (*7. 1. 1752 Trnavá Hora – †1. 3. 1815), Matejov syn a synovec Jakuba Krausa;
• Juraj Kraus (*13. 4. 1779 Pitelová – †21. 10. 1853; poch. Pitelová), syn Mateja Krausa (*1752);
• Matej Kraus (*26. 1. 1788 Pitelová – †19. 5. 1832), syn Mateja Krausa (*1752);
• Matej Kraus (*9. 2. 1816 Pitelová – †8. 4. 1877; poch. Slaská), syn Juraja Krausa (*1779);
• Michal Širáň (*5. 9. 1801 Lovča – †28. 12. 1843; poch. Jalná), zať Juraja Krausa (*1779);
• Michal Kraus (*16. 9. 1820 Pitelová – †29. 10. 1885; poch. Pitelová), syn Mateja Krausa (*1788);
• Jozef Michal Kraus (*15. 7. 1852 Pitelová – †neznáme), syn Michala Krausa (*1820);
• Karol Kraus (*29. 5. 1858 Pitelová – †19. 3. 1927), syn Michala Krausa (*1820);
• Ladislav Ján Kraus (*22. 6. 1884 Pitelová – †neznáme), syn Karola Krausa.

K uvedenej príbuzenskej vetve Krausovcov sa na začiatku 20. storočia pripojil aj priamy potomok prvého známeho pitelovského mlynára Jakuba Krausa, a to jeho prapravnuk František Gejza Kraus (*19. 7. 1884 Peserany – †13. 7. 1965; poch. Pitelová) so svojou rodinou. V dedine zostal žiť i potom, ako 7. januára 1935 kúpil pitelovský mlyn Bohdan Nárožný (*20. 4. 1903 – †21. 7. 1983; poch. Trnavá Hora) od Ladislava Jána Krausa. V mlyne sa od roku 1930 nemlelo, pretože zariadenie vyžadovalo opravu a na tej sa bratia Krausovci nevedeli dohodnúť. Nový majiteľ v mladosti pracoval v otcovom mlyne, nemal vlastný živnostenský list a pitelovský mlyn prenajímal iným mlynárskym majstrom.¹⁴ Prvým nájomcom sa 17. apríla 1937 stal František Fereje (*2. 2. 1907 Topoľčianky – †24. 3. 1943; poch. Čachtice), ktorý mlyn opravil na svoje náklady a 24. júla 1937 začal so skúšobným mletím. Udialo sa tak v čase, keď už síce mal podanú žiadosť o vydanie živnostenského listu na mlynárstvo v Pitelovej, no ten mu ešte fyzicky vystavený nebol. František Fereje musel zaplatiť pokutu vo výške 50 Kč za neoprávnené prevádzkovanie mlynárskej živnosti. Chod pitelovského mlyna zabezpečoval do konca roku 1940. Na pozícii nájomcu sa ďalej postupne vystriedali Augustín Knopp, Pavol Knopp a nakoniec niekto z rodiny Krausovcov.¹⁵

Vo vidieckom spoločenstve sa významná sociálna pozícia mlynára zakladala spravidla na poznaní a uvedomovaní si skutočnosti, že mlynársky majster bol vzdelaný, vyučený v remesle, ovládal zložitú techniku, ktorej princípom roľnícke prostredie nerozumelo a malo pred ňou bázeň. Mlynári boli všeobecne známi ako majstri mnohých remesiel, vykonávali tesárske práce pri oprave mlynov, rozumeli strojom a motorom, ovládali hydrotechniku, neskôr i tajomnú elektrickú energiu. Mlynári sa radili skôr k bohatšej dedinskej vrstve. O tom, že ich ľudia nepovažovali za chudobných, svedčí niekoľko porekadiel: mlynár sedí na kolese a voda mu všetko nesie; mlynárova sliepka preberá si v zrne. Aj dievka si spievala, žeby sa vydala do sýtej mlynice za pána mlynára. Za mletie v mlyne zameranom na malovýrobu sa neplatilo peniazmi, ale mýtom, t. j. 10 až 15 percentami zo zomletého obilia. Pri platení v naturálnej forme si tak mlynár vybral svoju odmenu ihneď.¹⁶

Po kolektivizácii poľnohospodárstva stratili mýtne mlyny reálnu základňu svojej existencie, čím došlo k ich zániku.¹⁷ Podľa dochovaného hospodárskeho výkazu pestovateľa sa v pitelovskom mlyne mlelo obilie ešte vo februári 1949. V tomto výkaze sa, okrem iného, evidovali mlecie povolenia samozásobiteľa. Povolenie vydával úrad miestneho národného výboru s platnosťou na 15 dní, počas ktorých bolo potrebné odviezť obilie určené k zomletiu do mlyna.

Krajčírstvo bolo zamerané na šitie mužského, ženského a detského odevu i bielizne. Do podoby samostatného remesla sa vyčlenilo v 13. a 14. storočí. V súvislosti so zakladaním cechov sa stalo zamestnaním mužov. Krajčíri šili odevy pre meštianske vrstvy, šľachtu, ale tiež časti mužského ľudového odevu. Ženský a detský ľudový odev šili naďalej ženy podomácky. Do 17. storočia sa krajčírstvo koncentrovalo v slobodných kráľovských a banských mestách. V 17. a 18. storočí vo výraznej miere preniklo do zemepanských a poľnohospodárskych mestečiek, v 18. a 19. storočí aj do dedinského prostredia. Rozširovalo sa s ústupom tradičného odevu a s presadzovaním mestského odevu u mužov i žien. Rozvoj krajčírstva ovplyvnil hlavne vynález šijacieho stroja. Od prelomu 19. a 20. storočia prenikal postupne do dedinského prostredia. Nie každému krajčírovi sa však darilo, na viacerých sa vzťahovalo porekadlo košieľka z hodvábu, nevládzem od hladu. Krajčíri mali v dedinskom spoločenstve osobitné vyššie postavenie, no nie tak významné ako mlynári a kováči.¹⁸

V 30. rokoch a na začiatku 40. rokov 19. storočia bol pitelovským krajčírom Jozef Albert (*30. 1. 1809 Jalná – †25. 1. 1856; poch. Pitelová). Po smrti svojho otca Ignáca Alberta v roku 1842 prevzal po ňom funkciu lesného hájnika (horára). Podľa zoznamu uhorských remeselníkov a obchodníkov, vypracovaného na základe údajov zo sčítania ľudu v roku 1890, pôsobil v Pitelovej pánsky krajčír Tomáš Mališ.¹⁹

Prvé zmienky o slovenských ševcoch – obuvníkoch pochádzajú zo 14. storočia. Spracovávali kožu na podošvy, podšívky alebo zvršky obuvi, kože pre sedlárov i remenárov. Vyrábali jednoduchšiu nízku obuv (napr. pantofle, topánky, zriedka krpce) a vysokú obuv s mäkkou sárou a šitou podrážkou (tzv. črieve). Najčastejším produktom vidieckych ševcovských dielní bola koža určená na krpce. Tie vedel pre seba a svoju rodinu zhotoviť takmer každý gazda.²⁰

Prestíž tohto remesla bola nízka, lebo si nevyžadovalo veľké režijné náklady a ani mimoriadne fyzické či duševné schopnosti. Za obuvníka išli chlapci z chudobných rodín, ktorí nemali možnosť, resp. predpoklady pracovať na pôde. V porovnaní s inými remeselníkmi boli menej úspešní a povestní svojou chudobou, čo dokladalo viacero porekadiel: ševca sa smola chytá a múka mlynára (pomocou smoly si ševci vyrábali pevné nite – dratvy); švec nosí starý kapec; obuvníkove deti chodia bosé. V medzivojnovom období, najmä s rozšírením Baťových závodov aj na Slovensku, ševci neboli so svojou ručnou výrobou konkurencieschopní. Z toho dôvodu sa preorientovali na opravu obuvi.²¹

Pitelovských ševcov poznáme len z dikálnych súpisov zostavených v 18. storočí:

• Vojtech Švec – druhé a tretie desaťročie;
• Martin Švec (*1709 – †2. 10. 1757) – štvrté desaťročie.²²

Až s väčším časovým odstupom, konkrétne v druhej polovici 19. storočia, sa v cirkevných matrikách farnosti Jastrabá objavujú zmienky o obuvníkovi Jakubovi Neupauerovi (*5. 7. 1838 Lendak – †neznáme), ženatom s Johanou Konstantovou, druhou manželkou a súčasne vdovou po pitelovskom učiteľovi. Okolo roku 1889 sa obuvníctvu v Pitelovej venoval tiež Jozef Fischer (*11. 2. 1860 Banská Štiavnica – †neznáme), priženený do Jalnej. Už v roku 1891 žil vo Zvolene a zamestnal sa ako nakladač batožiny na železnici.²³ Na prelome 20. a 30. rokov 20. storočia vykonával obuvnícke remeslo Štefan Muoc, okolo polovice 30. rokov 20. storočia Ján Lehocký a po ňom Jozef Heško (*4. 4. 1906 Trnavá Hora – †1989; poch. Trnavá Hora).²⁴

Na Slovensku vzniklo čižmárstvo v 16. storočí odčlenením sa od ševcovstva v dôsledku rastúceho dopytu po čižmárskych výrobkoch, takže ševci prešli do podradnejšieho postavenia. Čižmy zdobené ostrohami, strapcami, lemovaním a vyšívaním prišli do módy v čase tureckých vojen. Najskôr boli obuvou vysokej šľachty, zemanov a mešťanov. V nižších vrstvách obyvateľstva sa nosenie čižiem rozšírilo v 18. a 19. storočí, predstavovali pomerne vzácnu odevnú súčiastku, patrili napríklad k výbave, boli najvýznamnejším darom pre nevestu a predmetom dedičstva. Čižmár nedokázal prostredníctvom svojho remesla veľmi zbohatnúť. Platilo, že čižmár má toľko zisku, čo natiahne kožu v pysku, teda na kopyte. Čižmárstvo upadalo súbežne s ústupom nosenia tradičného odevu obyvateľov vidieka a od 20. rokov 20. storočia aj v súvislosti s prenikaním lacnejšej továrenskej obuvi na trh.²⁵

Podľa matričných záznamov k pitelovským čižmárom patrili:

• Ondrej Kohút (*1774 – †12. 1. 1828), začiatok až 20. roky 19. storočia;
• Ondrej Kohút (*5. 11. 1800 Pitelová – †26. 5. 1855; poch. Pitelová), 20. roky až prvá polovica 50. rokov 19. storočia, syn Ondreja Kohúta;
• Ondrej Albert (*29. 11. 1820 Pitelová – †27. 10. 1873; poch. Pitelová), 40. až 60. roky 19. storočia;
• Ján Peťko (*6. 8. 1868 Jedľové Kostoľany – †neznáme), 90. roky 19. storočia.

[1] Mlynka, L.: Remeselník vo vidieckom prostredí. Remeslo a status remeselníka v lokálnom spoločenstve. Bratislava: Stimul, 2004, s. 109 a 147.

[2] Jančo, M.: 725 rokov obce Pitelová. Pitelová: Miestny národný výbor Pitelová, 1989, s. 9.

[3] Hárezník, M.: Moja rodná dedinka. Súkromný rukopis, 2017.

[4] Centrum pre tradičnú ľudovú kultúru: Elektronická encyklopédia. Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom. Heslo: kováčstvo. [Online]. Dostupné na: https://www.ludovakultura.sk/polozka-encyklopedie/kovacstvo/.
Paličková-Pátková, J.: Ľudová výroba na Slovensku. Bratislava: Veda, 1992, s. 61 – 62.

[5] Hungaricana: Libri Regii, A 57 – Magyar Kancelláriai Levéltár – 37. kötet, Confirmatio Articulorum Cehalium pro Fabris Ferrarius in Districtu Sancto Crusensi degentibus (1733), snímka č. 70 – 74.
Štátny archív v Nitre, fond Tekovská župa (1540 – 1922), daňové písomnosti, šk. č. 2, dikálne súpisy obvodu Oslany, obec Pitelová, rok 1726/27, 1728, 1736/37.

[6] Štátny archív v Nitre, fond Tekovská župa (1540 – 1922), daňové písomnosti, šk. č. 3, dikálny súpis obvodu Oslany, obec Pitelová, rok 1746/47.

[7] Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Obvodné notárske úrady z obvodu Okresného úradu v Kremnici /1868/ 1888 – 1950, Obvodný notársky úrad v Trnavej Hore /1868/ 1888 – 1950. Knihy: inv. č. 37, Evidencia hlásených vojakov Pitelová 1928 – 1942. Spisový materiál: inv. č. 146, ročník 1935, šk. č. 3; inv. č. 148, ročník 1937, šk. č. 5.

[8] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava: Veda, 1995, s. 262 (heslo: kováč).
Mlynka, L.: Remeselník vo vidieckom prostredí. Remeslo a status remeselníka v lokálnom spoločenstve. Bratislava: Stimul, 2004, s. 83 – 85, 147 – 148.
Paličková-Pátková, J.: Ľudová výroba na Slovensku. Bratislava: Veda, 1992, s. 61.

[9] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. a II. Bratislava: Veda, 1995, s. 366 a 106 (heslá: mlynárstvo, regálne právo).

[10] Magyar Nemzeti Levéltár Országos Levéltára Budapest. Adatbázisok Online. Az 1715. évi országos összeírás (N 78), Bars, Oszlány, Pityelova, Sztara Kremnicska. [Online]. Dostupné na: https://adatbazisokonline.mnl.gov.hu/adatbazis/az-1715_-evi-orszagos-osszeiras.
Maliniak, P.: Mlynárstvo na strednom Pohroní v stredoveku a na začiatku novoveku. In: Z histórie technicko-hospodárskeho využitia vodných tokov na strednom Pohroní. Banská Bystrica: Centrum vedy a výskumu UMB, Fakulta humanitných vied UMB v Banskej Bystrici, 2011, s. 30 – 45.
Štátny archív v Nitre, fond Tekovská župa (1540 – 1922), daňové písomnosti, dikálne súpisy obvodu Oslany, obec Pitelová, šk. č. 2 (rok 1728), šk. č. 3 (rok 1746/47, 1763/64) a urbárske spisy, X, fasc. 17, no. 17, urbársky súpis osady Pitelová z 27. júla 1767.

[11] Maliniak, P.: Mlynárstvo na strednom Pohroní v stredoveku a na začiatku novoveku. In: Z histórie technicko-hospodárskeho využitia vodných tokov na strednom Pohroní. Banská Bystrica: Centrum vedy a výskumu UMB, Fakulta humanitných vied UMB v Banskej Bystrici, 2011, s. 30 – 45.

[12] Záznam o sobáši Pavla Beňa s Máriou Páločnou dňa 11. novembra 1759 v cirkevnej matrike sobášených farnosti Svätý Kríž, záznam o narodení Kataríny Beňovej dňa 26. novembra 1760 v cirkevnej matrike pokrstených farnosti Svätý Kríž www.familysearch.org.

[13] Štátny archív v Nitre, fond Tekovská župa (1540 – 1922), daňové písomnosti, šk. č. 3, dikálny súpis obvodu Oslany, obec Pitelová, rok 1763/64.

[14] Dôvodom, pre ktorý Bohdan Nárožný nemohol viesť prevádzku mlyna samostatne, mala byť podľa korešpondencie vedúceho notára z Obvodného notárskeho úradu v Trnavej Hore telesná chyba.
Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Obvodné notárske úrady z obvodu Okresného úradu v Kremnici /1868/ 1888 – 1950, Obvodný notársky úrad v Trnavej Hore /1868/ 1888 – 1950, inv. č. 154, ročník 1943, šk. č. 13.

[15] Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Obvodné notárske úrady z obvodu Okresného úradu v Kremnici /1868/ 1888 – 1950, Obvodný notársky úrad v Trnavej Hore /1868/ 1888 – 1950. Knihy: inv. č. 37, Evidencia hlásených vojakov Pitelová 1928 – 1942. Spisový materiál: inv. č. 146, ročník 1935, šk. č. 3; inv. č. 147, ročník 1936, šk. č. 4; inv. č. 148, ročník 1937, šk. č. 5; inv. č. 149, ročník 1938, šk. č. 7; inv. č. 151, ročník 1940, šk. č. 8; inv. č. 152, ročník 1941, šk. č. 9; inv. č. 154, ročník 1943, šk. č. 13. Fond Okresný úrad v Kremnici /1919/ 1923 – 1945, inv. č. 267, ročník 1937, šk. č. 327.

[16] Mlynka, L.: Remeselník vo vidieckom prostredí. Remeslo a status remeselníka v lokálnom spoločenstve. Bratislava: Stimul, 2004, s. 77 – 78, 145 a 147.

[17] Kaľavský, M.: Mlynárstvo na Slovensku v 19. a 20. storočí. In: Vlastivedný časopis, roč. 27, 1978, č. 4, s. 179 – 184.

[18] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava: Veda, 1995, s. 271 (heslá: krajčír, krajčírstvo).
Mlynka, L.: Remeselník vo vidieckom prostredí. Remeslo a status remeselníka v lokálnom spoločenstve. Bratislava: Stimul, 2004, s. 107 a 152.

[19] Jekelfalussy, J.: Magyarország iparosainak és kereskedőinek czím- és lakjegyzéke. Budapest: A Pesti Könyvnyomda – Részvény – Társaság, 1892, s. 1492.

[20] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska II. Bratislava: Veda, 1995, s. 232 – 233 (heslo: ševcovstvo).
Paličková-Pátková, J.: Ľudová výroba na Slovensku. Bratislava: Veda, 1992, s. 131 – 132.

[21] Mlynka, L.: Remeselník vo vidieckom prostredí. Remeslo a status remeselníka v lokálnom spoločenstve. Bratislava: Stimul, 2004, s. 106 – 107, 150 – 151.

[22] Magyar Nemzeti Levéltár Országos Levéltára Budapest. Adatbázisok Online. Az 1715. évi országos összeírás (N 78), Bars, Oszlány, Pityelova. [Online]. Dostupné na: https://adatbazisokonline.mnl.gov.hu/adatbazis/az-1715_-evi-orszagos-osszeiras.
Štátny archív v Nitre, fond Tekovská župa (1540 – 1922), daňové písomnosti, šk. č. 2, dikálne súpisy obvodu Oslany, obec Pitelová, rok 1726/27, 1736/37.

[23] Záznam sobáša Jozefa Fischera s Annou Kačičkovou dňa 24. novembra 1884 v cirkevnej matrike sobášených farnosti Jalná, záznam o narodení Anny Fischerovej dňa 23. marca 1889 v cirkevnej matrike pokrstených farnosti Jastrabá, záznam o narodení Jozefa Fischera, ml. dňa 28. augusta 1891 v cirkevnej matrike pokrstených farnosti Zvolen, www.familysearch.org.

[24] Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Obvodné notárske úrady z obvodu Okresného úradu v Kremnici /1868/ 1888 – 1950, Obvodný notársky úrad v Trnavej Hore /1868/ 1888 – 1950. Knihy: inv. č. 37, Evidencia hlásených vojakov Pitelová 1928 – 1942; inv. č. 40, Evidencia obchodníkov a živnostníkov 1924 – 1942. Spisový materiál: inv. č. 146, ročník 1935, šk. č. 3.

[25] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava: Veda, 1995, s. 77 (heslo: čižmárstvo).
Mlynka, L.: Remeselník vo vidieckom prostredí. Remeslo a status remeselníka v lokálnom spoločenstve. Bratislava: Stimul, 2004, s. 152.
Paličková-Pátková, J.: Ľudová výroba na Slovensku. Bratislava: Veda, 1992, s. 133.