Regionálna forma verejnej správy

Prvú fázu administratívnych jednotiek v Uhorsku, ktorá trvala od konca 10. storočia do 13. – 14. storočia, reprezentujú kráľovské komitáty. Vznikali so zámerom spravovať kráľovský majetok, ktorým do 13. storočia bola prakticky celá krajina. Panovník menoval do čela komitátu župana (kráľovského úradníka).

V 11. storočí ležalo územie Pitelovej v osobitnom územnosprávnom celku Šúšolie (Susol) s geografickým centrom v Žiarskej kotline alebo v samostatnom územnosprávnom celku Oslany (Ozolan) s centrom v Hornonitrianskej kotline. Šúšolie a Oslany boli pripojené k Tekovskému komitátu, existujúcemu od 11. storočia, pravdepodobne na začiatku 12. storočia, no nie nadlho, pretože už v druhej polovici 12. storočia ich kráľ pričlenil k zvolenskému domíniu a tým tiež k Zvolenskému komitátu. K Tekovu sa vrátili až začiatkom 14. storočia po rozpade zvolenského domínia.

V priebehu 13. storočia moc kráľov upadala a komitáty sa postupne pretvárali na šľachtické stolice ako ustanovizne stavovskej samosprávy, ktoré prevzali kompetencie za celú verejnú správu, politický, hospodárky a kultúrny život. Súdnu právomoc vykonávali prostredníctvom sedrie. Tento stoličný súd zasadal pod predsedníctvom podžupana. Prechod od komitátov k stoliciam prebehol v každom z nich v inom čase a v niektorých prípadoch skončil až v prvej polovici 14. storočia, ako tomu bolo i v prípade Tekova. Na čele stolice stál župan, neskôr hlavný župan, menovaný na neobmedzený čas panovníkom s prihliadnutím na rady a vôľu prelátov a barónov. Župani predstavovali skôr záujmy stoličnej šľachty na kráľovskom dvore ako kráľovskú moc v stolici.

Územnú celistvosť stolice narušili turecké výboje v 16. a 17. storočí.1 Turci začlenili zabraté územie do svojej správy pozostávajúcej zo systému samosprávnych územných jednotiek. Najväčšiu administratívnu jednotku predstavovala provincia (ejálet), deliaca sa na menšie celky (sandžaky) a tie zas na obvody (náhije). Dobytá pôda formálne patrila sultánovi, ktorý ju dával do léna. Turecké léna mali v tomto období výslovne služobný charakter. Udeľovali sa za hrdinstvo v boji a iné vojenské zásluhy. Tureckí feudáli, zväčša vojaci, boli zaviazaní vykonávať nielen vojenskú službu, ale podľa veľkosti léna vydržiavať aj určitý počet žoldnierov. Léna sa rozdeľovali do troch skupín: majetky s najvyšším ročným výnosom (cháss), stredným (ziamet) a najnižším ročným výnosom (timar). Príjmy plynuli z výberu daní, na ktoré si Turci po obsadení príslušného územia nárokovali. Kvôli ich vyrúbaniu uskutočňovali podrobné súpisy obyvateľstva i majetku všetkých dedín, menších osád, majerov a honov.

Po páde Ostrihomu (1543) zriadili Turci v rámci Budínskeho ejáletu Ostrihomský sandžak, ktorého súčasťou sa stala aj časť južného Tekova po Vráble. V zmysle tureckého daňového súpisu z roku 1579 sa pod osmanskú poplatnosť dostala tiež Pitelová a niekoľko ďalších lokalít v údolí Hrona, spoločne tvoriacich enklávy Novohradského sandžaku. Pitelová, Banský Studenec, Voznica, Bzenica a ešte jedna neidentifikovateľná dedina patrili konkrétne do timaru s celkovým ročným výnosom 2 000 akčí (66 akčí = 1 zlatý). Držiteľom tohto léna bol vojenský jazdec (sipahi) Mustafa. Za Pitelovú turecký pisár do súpisu uviedol, že ležala pri rieke Hron a neobývali ju žiadni sedliaci, čím chcel dať najavo hospodársky slabšie postavenie miestnych poddaných. Jednotlivé daňové položky a ani menoslov obyvateľov Pitelovej rozpísaný nebol. Zaznamenala sa iba celková renta 105 akčí, ročne plynúca z dediny. Dôvod vyplácania daní Turkom spočíval v snahe predísť lúpežným prepadom, v opačnom prípade by bola dedina nečakane napadnutá a vyplienená. Feudálne dávky si však vynucoval i uhorský zemepán, a tak viaceré dediny platili dane na dve strany. Po podpísaní Žitavského mieru v roku 1606 Turci síce stratili Novohrad, no mnohé obce Tekova im odvádzali dane aj v prvej polovici 17. storočia.2

Prostredníctvom reformy cisára Jozefa II. v roku 1785 sa šľachtické stolice zmenili na štátne stolice a ich začlenením do vyššieho stupňa celkov vznikli dištrikty, z ktorých tri boli na území Slovenska (Nitriansky, Banskobystrický a Košický). Tekovská župa patrila spolu s Bratislavskou, Nitrianskou a Trenčianskou župou do Nitrianskeho dištriktu. Podstata reformy spočívala v zrušení stavovskej samosprávy a zabezpečení absolutistickej a centralistickej formy vlády. Cisár odstránil funkciu hlavných županov a vedenie dištriktov zveril vymenovaným kráľovským komisárom. Im podliehajúce stolice spravovali panovníkom dosadení podžupani. Táto reforma mala len krátke trvanie. V roku 1790 si uhorská šľachta vynútila návrat k usporiadaniu spred roka 1785, dištrikty zanikli a obnovilo sa predchádzajúce členenie.

Po revolučných rokoch 1848 – 1849 pociťovali viedenské ústredné orgány za tzv. Bachovho absolutizmu potrebu upraviť územné usporiadanie Uhorska z hľadiska upevnenia cisárskej moci. Stolice stratili stavovský charakter a zmenili sa na inštitúcie štátu, označované ako župy. Opätovne sa vytvorili dištrikty, pričom Tekovská župa bola začlenená do Bratislavského dištriktu (na území Slovenska sa nachádzal ešte Košický dištrikt). Keď sa Októbrovým diplomom v roku 1860 rakúsky cisár zriekol absolutizmu, nastal návrat k stavu spred revolúcie 1848 – 1849 s tým, že stoliciam zostal názov župa. Tekovská župa bola obnovená v decembri 1860.

Jednotlivé stolice, resp. župy sa delili na dva až šesť, najčastejšie na štyri slúžnovské okresy. Boli vytvorené začiatkom 15. storočia s cieľom zjednodušiť administratívu a ich počet od 18. storočia stúpal. Predstaviteľom slúžnovského okresu bol hlavný slúžny, ktorý vykonával správu svojho okresu a bol volený šľachtou (zemanmi) príslušného okresu. Tekovská stolica sa do začiatku 19. storočia delila na štyri slúžnovské okresy: Horný (Osliansky), Levický, Malotopoľčiansky a Vrábeľský. Pitelová spadala do Horného slúžnovského okresu, tvoreného územím niekdajších samostatných územnosprávnych jednotiek Oslany a Šúšolie. V roku 1803 sa osamostatnili na Osliansky a Svätokrížsky slúžnovský okres.3 Svätokrížskemu okresu, kam patrila i Pitelová, sa v priebehu času menilo nielen pomenovanie (Pohronský/Tekovskosvätokrížsky/Hronskosvätokrížsky), ale takisto sídlo jeho slúžnovského úradu: Hliník (dnes Hliník nad Hronom), Nová Baňa, Žarnovica, Sklené Teplice, Vyhne. V roku 1875 sa sídlom úradu stalo mestečko Tekovský Svätý Kríž (dnes Žiar nad Hronom).4

Po vzniku Československej republiky (1918) bol prevzatý dovtedajší rakúsko-uhorský právny systém a tým aj dovtedajšie územné a správne usporiadanie. Ako regionálne územnosprávne jednotky zostali uhorské župy s menšími územnými zmenami. Správnou reformou účinnou od 1. januára 1923 bolo na Slovensku vytvorených šesť žúp, pre svoju väčšiu rozlohu neoficiálne nazývaných veľžupami. Tekovská župa zanikla a jej územie sa rozdelilo medzi Nitriansku, Považskú a Pohronskú veľžupu.5

Reorganizáciou administratívnej správy na Slovenku, ktorou sa zrušili slúžnovské úrady a vytvorili okresné úrady ako súčasť novoreorganizovaných žúp, bola Pitelová od roku 1923 zaradená do novoutvoreného Okresného úradu vo Svätom Kríži na čele s okresným náčelníkom. Svätokrížsky okres patril do Pohronskej župy (Župa XVIII.). Okresnému úradu prislúchal dozor nad obcami, pôsobnosť v odbore verejného zdravotníctva a kultúry, cestnej a priemyselnej správy, vo veciach manželských a vydávanie cestovných pasov. Svätokrížsky okres nemal vlastný okresný súd, preto súdne záležitosti riešil Okresný súd v Kremnici. Daňový úrad sídlil tiež v Kremnici. Okres sa delil na tri četnícke okrsky, ktoré mali sídlo v Pitelovej, Janovej Lehote a vo Svätom Kríži, kde bolo aj okresné četnícke veliteľstvo a četnícka stanica.6

Ďalšou reorganizáciou politickej správy sa s platnosťou od 1. júla 1928 ustanovilo na Slovensku krajinské zriadenie. Župné zriadenie bolo zrušené, čo v praxi znamenalo zánik župných úradov. Slovensko bolo vyhlásené za jednu krajinu, na čele ktorej stál Krajinský úrad v Bratislave a krajinský prezident. Riadiacimi orgánmi regiónov sa stali okresné úrady v priamej podriadenosti Krajinského úradu v Bratislave. Zmenili sa aj obvody niektorých okresných úradov, resp. niektoré zanikli. Zrušil sa okres so sídlom vo Svätom Kríži nad Hronom a pripojil sa ako celok k okresu Kremnica, kam spadala i obec Pitelová.7

Od 1. augusta 1939, po zaniknutí krajinského zriadenia, Kremnický okres patril do Pohronskej župy. Nariadením Predsedníctva Slovenskej národnej rady č. 26/1945 Zb. n. SNR o národných výboroch zo 7. apríla 1945 sa župné zriadenie zrušilo, čo bolo potvrdené nariadením SNR č. 96 z 23. augusta 1945. Slovensko sa tak členilo len na okresy.

K 1. januáru 1949 boli vytvorené regionálne celky – kraje. Štát vykonával správu v krajoch prostredníctvom krajských národných výborov v krajských mestách. Kraje sa ďalej delili na okresy, ktoré spravovali okresné národné výbory. Pitelová patrila do Banskobystrického kraja.8

V rámci územnej reorganizácie štátu sa 20. marca 1960 utvoril nový okres so sídlom v Žiari nad Hronom, a to spojením dovtedajších okresov Kremnica, Banská Štiavnica a Nová Baňa. Sídlom nového okresu sa stal Žiar nad Hronom.9

Od 1. júla 1960 sa znížil počet krajov. Pitelová začala patriť pod Stredoslovenský kraj so sídlom v Banskej Bystrici.

S účinnosťou od 18. decembra 1990 zanikli kraje a obce patrili iba do okresov. V priebehu roka 1996 bola Pitelová opäť začlenená pod Banskobystrický kraj a koncom roka 2001 pod Banskobystrický samosprávny kraj.10

 


[1] Volko, V. – Kiš, M.: Stručný prehľad vývoja územného a správneho členenia Slovenska. Bratislava: Ministerstvo vnútra SR, 2007, s. 17 a 21.
Žudel, J.: Stolice na Slovensku. Bratislava: Obzor, 1984, s. 11 – 14, 16 – 17, 127 – 129.

[2] Bayerle, G.: Ottoman Tributes in Hungary According to Sixteenth Century Tapu Registers of Novigrad. The Hague-Paris, 1973, s. 11 – 13, 105.
Blaškovič, J.: Peniaze, miery a váhy používané na území Slovenska okupovanom Turkami. In: Historické štúdie, XIV, 1969, s. 208 – 213.
Blaškovič, J.: Turecký daňový súpis Nitrianskej župy z roku 1664. In: Agrikultúra, 10, 1971, s. 29 – 37.
Blaškovič, J.: Turecký daňový súpis Žabokreckého okresu z r. 1664. In: Agrikultúra, 15, 1978, s. 65 – 76.
Tibenský, J.: Slovensko súčasťou mnohonárodnostnej habsburskej monarchie. In: Slovensko. 1. Dejiny. Druhé, prepracované a doplnené vydanie. Bratislava: Obzor, 1978, s. 329 – 332.
Tibenský, J.: V období protihabsburských stavovských povstaní. In: Slovensko 1. Dejiny. Druhé, prepracované a doplnené vydanie. Bratislava: Obzor, 1978, s. 365.
Žudel, J.: Stolice na Slovensku. Bratislava: Obzor, 1984, s. 129.

[3] Kohútová, M.: Slovensko a Slováci v novoveku. Trnava: Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 2008, s. 117.
Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Nitre, fond Tekovská župa (1540 – 1922), opis archívneho fondu.
Špiesz, A. – Watzka, J.: Poddaní v Tekove v 18. storočí. Historicko-štatistická monografia. Bratislava: Slovenská archívna správa, 1966, s. 18.
Volko, V. – Kiš, M.: Stručný prehľad vývoja územného a správneho členenia Slovenska. Bratislava: Ministerstvo vnútra SR, 2007, s. 9, 17, 22 – 23.
Žudel, J.: Stolice na Slovensku. Bratislava: Obzor, 1984, s. 14 a 129.

[4] Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, inventár vypracovaný k fondu Okresný úrad vo Svätom Kríži nad Hronom 1923 – 1928, s. 3.
Názov mesta sa zmenil niekoľkokrát: Svätý Kríž, Tekovský Svätý Kríž, Hronský Svätý Kríž, Svätý Kríž nad Hronom, od r. 1955 Žiar nad Hronom.
Majtán, M.: Názvy obcí Slovenskej republiky. Vývin v rokoch 1773 – 1997. Bratislava, Veda, 1998. Databáza dostupná online: http://www.juls.savba.sk/nazvy_obci.html.

[5] Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Nitre, fond Tekovská župa (1540 – 1922), opis archívneho fondu.
Volko, V. – Kiš, M.: Stručný prehľad vývoja územného a správneho členenia Slovenska. Bratislava: Ministerstvo vnútra SR, 2007, s. 9 a 25.

[6] Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin: Osveta, s. 160 – 162.
Volko, V. – Kiš, M.: Stručný prehľad vývoja územného a správneho členenia Slovenska. Bratislava: Ministerstvo vnútra SR, 2007, s. 37 – 39.

[7] Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin: Osveta, s. 162.
Šprocha, B. – Tišliar, P.: Údaje o prirodzenej mene obyvateľstva Slovenska publikované v Pohyboch obyvateľstva Československa v rokoch 1919 – 1937 (analyticko-metodická príručka). Bratislava: Infostat, 2009, s. 35 – 36.
Volko, V. – Kiš, M.: Stručný prehľad vývoja územného a správneho členenia Slovenska. Bratislava: Ministerstvo vnútra SR, 2007, s. 41.

[8] Volko, V. – Kiš, M.: Stručný prehľad vývoja územného a správneho členenia Slovenska. Bratislava: Ministerstvo vnútra SR, 2007, s. 42 – 45.

[9] Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin: Osveta, s. 232.

[10] Volko, V. – Kiš, M.: Stručný prehľad vývoja územného a správneho členenia Slovenska. Bratislava: Ministerstvo vnútra SR, 2007, s. 47 – 48, 53, 57, 59, 61.