Regionálna forma verejnej správy

Prvú fázu administratívnych jednotiek v Uhorsku, ktorá trvala od konca 10. storočia do 13. – 14. storočia, reprezentujú kráľovské komitáty. Vznikali za účelom správy kráľovského majetku, ktorým do 13. storočia bola prakticky celá krajina. Panovník menoval do čela komitátu župana (kráľovského úradníka).

V 11. storočí ležalo územie Pitelovej v osobitnom územnosprávnom celku Šúšolie (Susol) s geografickým centrom v Žiarskej kotline alebo v samostatnom územnosprávnom celku Oslany (Ozolan) s centrom v Hornonitrianskej kotline. Šúšolie a Oslany boli pripojené k Tekovskému komitátu, existujúcemu od 11. storočia, pravdepodobne na začiatku 12. storočia, no nie nadlho, pretože už v druhej polovici 12. storočia ich kráľ pričlenil k zvolenskému domíniu a tým aj k Zvolenskému komitátu. K Tekovu sa vrátili až začiatkom 14. storočia po rozpade zvolenského domínia.

V priebehu 13. storočia moc kráľov upadala a komitáty sa postupne pretvárali na šľachtické stolice ako ustanovizne stavovskej samosprávy, ktoré prevzali kompetencie za celú verejnú správu, politický, hospodárky a kultúrny život. Súdnu právomoc vykonávali prostredníctvom sedrie. Tento stoličný súd zasadal pod predsedníctvom podžupana. Prechod od komitátov k stoliciam prebehol v každom z nich v inom čase a v niektorých prípadoch skončil až v prvej polovici 14. storočia, ako tomu bolo i v prípade Tekova. Na čele stolice stál župan, neskôr hlavný župan, menovaný na neobmedzený čas panovníkom s prihliadnutím na rady a vôľu prelátov a barónov. Župani predstavovali skôr záujmy stoličnej šľachty na kráľovskom dvore ako kráľovskú moc v stolici.

Územnú celistvosť stolice narušili turecké výboje v 16. a 17. storočí.1 Turci začlenili zabraté územie do svojej správy pozostávajúcej zo systému samosprávnych územných jednotiek. Najväčšiu administratívnu jednotku predstavovala provincia (ejálet), deliaca sa na menšie celky (sandžaky) a tie zas na obvody (náhije). Dobytá pôda formálne patrila sultánovi, ktorý ju dával do léna. Turecké léna mali v tomto období výslovne služobný charakter. Udeľovali sa za hrdinstvo v boji a iné vojenské zásluhy. Tureckí feudáli, zväčša vojaci, boli zaviazaní vykonávať nielen vojenskú službu, ale podľa veľkosti léna vydržiavať aj určitý počet žoldnierov. Léna sa rozdeľovali do troch skupín: majetky s najvyšším ročným výnosom (cháss), stredným (ziamet) a najnižším ročným výnosom (timar). Príjmy plynuli z výberu daní, na ktoré si Turci po obsadení príslušného územia nárokovali. Kvôli ich vyrúbaniu uskutočňovali podrobné súpisy obyvateľstva i majetku všetkých dedín, menších osád, majerov a honov.

Po páde Ostrihomu (1543) zriadili Turci v rámci budínskeho ejáletu ostrihomský sandžak, ktorého súčasťou sa stala aj časť južného Tekova po Vráble. Podľa tureckého daňového súpisu z roku 1579 sa pod osmanskú poplatnosť dostala tiež Pitelová a niekoľko ďalších lokalít v údolí Hrona, spoločne tvoriacich enklávy novohradského sandžaku v budínskom ejálete. Vznik novohradského sandžaku sa ohraničuje rokmi 1551 – 1553. Pitelová, Banský Studenec, Voznica, Bzenica a ešte jedna neidentifikovateľná dedina patrili konkrétne do timaru s celkovým ročným výnosom 2 000 akčí (66 akčí = 1 zlatý). Držiteľom tohto léna bol vojenský jazdec (sipahi) Mustafa. Za Pitelovú turecký pisár do súpisu uviedol, že ležala pri rieke Hron a z hľadiska sociálneho statusu ju neobývali žiadni sedliaci, čím chcel dať najavo hospodársky slabšie postavenie miestnych poddaných. Jednotlivé daňové položky a ani menoslov obyvateľov Pitelovej rozpísaný nebol. Zaznamenala sa iba celková renta 105 akčí, ročne plynúca z dediny. Dôvod vyplácania daní Turkom spočíval v snahe predísť lúpežným prepadom, v opačnom prípade by bola dedina nečakane napadnutá a vyplienená. Feudálne dávky si však vynucoval i uhorský zemepán, a tak viaceré dediny platili dane na dve strany. Po podpísaní Žitavského mieru v roku 1606 Turci novohradský sandžak stratili, no mnohé obce Tekova im odvádzali dane aj v prvej polovici 17. storočia.2

Prostredníctvom reformy cisára Jozefa II. v roku 1785 sa šľachtické stolice zmenili na štátne stolice a v rámci územia Slovenska sa súčasne začlenili do vyššieho stupňa celkov – dištriktov: Nitrianskeho, Banskobystrického a Košického. Podstata reformy spočívala v zrušení stavovskej samosprávy a jej nahradení štátnou administratívou. Panovník odstránil funkciu hlavných županov a vedenie dištriktov zveril vymenovaným kráľovským komisárom. Táto reforma mala len krátke trvanie. V roku 1790 si uhorská šľachta vynútila návrat k usporiadaniu spred roka 1785, dištrikty zanikli a vcelku sa obnovilo predchádzajúce členenie.

Jednotlivé stolice sa ďalej členili na dva až šesť, najčastejšie na štyri slúžnovské okresy. Boli vytvorené začiatkom 15. storočia s cieľom zjednodušiť administratívu a ich počet od 18. storočia stúpal. Predstaviteľom slúžnovského okresu bol slúžny, ktorý vykonával správu svojho okresu a bol volený šľachtou (zemanmi) príslušného okresu. Tekovská stolica sa do začiatku 19. storočia delila na štyri slúžnovské okresy: horný (osliansky), levický, malotopoľčiansky a vrábeľský. Pitelová spadala do Horného slúžnovského okresu, tvoreného územím niekdajších samostatných územnosprávnych jednotiek Oslany a Šúšolie. Začiatkom 19. storočia sa osamostatnili na Osliansky a Svätokrížsky slúžnovský okres.3 Podľa príslušnosti Pitelovej k vyššiemu administratívnemu celku, uvedenej v prameňoch vydávaných vždy po určitom súpise či sčítaní obyvateľstva, patrila obec v roku 1850 do okresu Kremnica, v rokoch 1869 – 1880 do okresu Pohronie, v rokoch 1890 – 1921 do okresu Hronský Svätý Kríž.4 Okresu Pohronie sa v priebehu času menilo nielen pomenovanie (Pohronský/Tekovskosvätokrížsky/Hronskosvätokrížsky), ale takisto sídlo jeho slúžnovského úradu: Horné Opatovce, Hliník (dnes Hliník nad Hronom), Žarnovica, Sklené Teplice. V roku 1875 sa sídlom úradu stalo mestečko Tekovský Svätý Kríž (dnes Žiar nad Hronom).5

Významný prelom priniesol rok 1849, keď stolice stratili stavovský charakter, vznikli z nich župy – inštitúcie štátu. Právomoci žúp sa po roku 1867 stále zmenšovali a presúvali na ministerstvá a im podriadené úrady. V roku 1869 bolo z právomoci žúp vyňaté súdnictvo a neskôr aj stavebno-technické záležitosti, sirotské záležitosti, lesníctvo, verejná bezpečnosť, veterinárna služba a (celkové) finančné hospodárenie.

Po vzniku Československej republiky (1918) bola územná samospráva v podstate nahradená miestnou štátnou správou, i keď spojenou so samosprávnymi prvkami najmä na úrovni obcí. Ako regionálne územnosprávne jednotky na území Slovenska zostali uhorské župy s menšími územnými zmenami. Správnou reformou v roku 1923 sa ich počet znížil na šesť rozsahom väčších celkov, neoficiálne nazývaných aj veľžupy.6

Reorganizáciou administratívnej správy na Slovenku, ktorou sa zrušili slúžnovské úrady a vytvorili okresné úrady ako súčasť novoreorganizovaných žúp, bola Pitelová od 1. januára 1923 zaradená do novoutvoreného Okresného úradu vo Svätom Kríži pri Hrone na čele s okresným náčelníkom. Svätokrížsky okres patril do Zvolenskej župy (označenie Župa XVIII.). Okresnému úradu prislúchal dozor nad obcami, pôsobnosť v odbore verejného zdravotníctva a kultúry, cestnej a priemyselnej správy, vo veciach manželských a vydávanie cestovných pasov. Svätokrížsky okres nemal vlastný okresný súd, preto súdne záležitosti riešil Okresný súd v Kremnici. Daňový úrad sídlil tiež v Kremnici. Okres sa delil na tri četnícke okrsky, ktoré mali sídlo v Pitelovej, Janovej Lehote a vo Svätom Kríži pri Hrone, kde bolo aj okresné četnícke veliteľstvo a četnícka stanica.7

Ďalšou reorganizáciou politickej správy sa s platnosťou od 1. júla 1928 ustanovilo na Slovensku krajinské zriadenie. Župné zriadenie bolo zrušené, čo v praxi znamenalo zánik župných úradov. Slovensko bolo vyhlásené za jednu krajinu, na čele ktorej stál Krajinský úrad v Bratislave a krajinský prezident. Riadiacimi orgánmi regiónov sa stali okresné úrady v priamej podriadenosti Krajinského úradu v Bratislave. Zmenili sa aj obvody niektorých okresných úradov, resp. niektoré zanikli. Zrušil sa okres so sídlom vo Svätom Kríži nad Hronom a pripojil sa ako celok k okresu Kremnica, kam spadala i obec Pitelová.8

Od 1. augusta 1939, po zaniknutí krajinského zriadenia, Kremnický okres patril do Pohronskej župy. Nariadením Predsedníctva Slovenskej národnej rady č. 26/1945 Zb. n. SNR o národných výboroch zo 7. apríla 1945 sa župné zriadenie zrušilo, čo bolo potvrdené nariadením SNR č. 96 z 23. augusta 1945. Slovensko sa tak členilo len na okresy.

K 1. januáru 1949 boli vytvorené regionálne celky – kraje. Štát vykonával správu v krajoch prostredníctvom krajských národných výborov v krajských mestách. Kraje sa ďalej delili na okresy, ktoré spravovali okresné národné výbory. Pitelová patrila do Banskobystrického kraja.9

V rámci územnej reorganizácie štátu sa 20. marca 1960 utvoril nový okres so sídlom v Žiari nad Hronom, a to spojením dovtedajších okresov Kremnica, Banská Štiavnica a Nová Baňa. Sídlom nového okresu sa stal Žiar nad Hronom.10

Od 1. júla 1960 sa znížil počet krajov. Pitelová začala patriť pod Stredoslovenský kraj so sídlom v Banskej Bystrici.

S účinnosťou od 18. decembra 1990 zanikli kraje a obce patrili iba do okresov. V priebehu roka 1996 bola Pitelová opäť začlenená pod Banskobystrický kraj a koncom roka 2001 pod Banskobystrický samosprávny kraj.11

 


[1] Volko, V. – Kiš, M.: Stručný prehľad vývoja územného a správneho členenia Slovenska. Bratislava, Ministerstvo vnútra SR, 2007, s. 17 a 21.
Žudel, J.: Stolice na Slovensku. Bratislava, Obzor, 1984, s. 11 – 14, 16 – 17, 127 – 129.

[2] Bayerle, G.: Ottoman Tributes in Hungary According to Sixteenth Century Tapu Registers of Novigrad. The Hague-Paris, 1973, s. 11 – 13, 105.
Blaškovič, J.: Peniaze, miery a váhy používané na území Slovenska okupovanom Turkami. In: Historické štúdie, XIV, 1969, s. 208 – 213.
Blaškovič, J.: Turecký daňový súpis Nitrianskej župy z roku 1664. In: Agrikultúra, 10, 1971, s. 29 – 37.
Blaškovič, J.: Turecký daňový súpis Žabokreckého okresu z r. 1664. In: Agrikultúra, 15, 1978, s. 65 – 76.
Tibenský, J.: Slovensko súčasťou mnohonárodnostnej habsburskej monarchie. In: Slovensko. 1. Dejiny. Druhé, prepracované a doplnené vydanie. Bratislava, Obzor, 1978, s. 329 – 332.
Tibenský, J.: V období protihabsburských stavovských povstaní. In: Slovensko 1. Dejiny. Druhé, prepracované a doplnené vydanie. Bratislava, Obzor, 1978, s. 365.
Žudel, J.: Stolice na Slovensku. Bratislava, Obzor, 1984, s. 129.

[3] Volko, V. – Kiš, M.: Stručný prehľad vývoja územného a správneho členenia Slovenska. Bratislava, Ministerstvo vnútra SR, 2007, s. 17 a 22.
Žudel, J.: Stolice na Slovensku. Bratislava, Obzor, 1984, s. 14 a 129.

[4] Retrospektívny lexikon obcí Československej socialistickej republiky 1850 – 1970. II. diel, zväzok 2. Praha, SEVT, 1978, s. 833.

[5] Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin, Osveta, 1978, s. 142.
Pomenovanie mesta sa zmenilo niekoľkokrát: Svätý Kríž, Tekovský Svätý Kríž, Hronský Svätý Kríž, Svätý Kríž pri Hrone, Svätý Kríž nad Hronom, od r. 1955 Žiar nad Hronom.

[6] Volko, V. – Kiš, M.: Stručný prehľad vývoja územného a správneho členenia Slovenska. Bratislava, Ministerstvo vnútra SR, 2007, s. 9 a 24.

[7] Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin, Osveta, s. 160 – 162.
Volko, V. – Kiš, M.: Stručný prehľad vývoja územného a správneho členenia Slovenska. Bratislava, Ministerstvo vnútra SR, 2007, s. 37 – 39.

[8] Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin, Osveta, s. 162.
Šprocha, B. – Tišliar, P.: Údaje o prirodzenej mene obyvateľstva Slovenska publikované v Pohyboch obyvateľstva Československa v rokoch 1919 – 1937 (analyticko-metodická príručka). Bratislava, Infostat, 2009, s. 35 – 36.
Volko, V. – Kiš, M.: Stručný prehľad vývoja územného a správneho členenia Slovenska. Bratislava, Ministerstvo vnútra SR, 2007, s. 41.

[9] Volko, V. – Kiš, M.: Stručný prehľad vývoja územného a správneho členenia Slovenska. Bratislava, Ministerstvo vnútra SR, 2007, s. 42 – 45.

[10] Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin, Osveta, s. 232.

[11] Volko, V. – Kiš, M.: Stručný prehľad vývoja územného a správneho členenia Slovenska. Bratislava, Ministerstvo vnútra SR, 2007, s. 47 – 48, 53, 57, 59, 61.