Služobníctvo obce Pitelová

Obecné služobníctvo bolo na dedinách rozvinuté a špecializované už v 18. storočí. Vytvorilo sa súčinnosťou troch správnych jednotiek obce, ktoré sa samostatne alebo spoločne zúčastňovali na jeho vydržiavaní. Počet a šírka povinností obecných zamestnancov závisela od veľkosti, potrieb a platovej schopnosti dediny. Zvyčajne obecná rada najímala obecného sluhu a hlásnika, hospodárske spoločenstvá prijímali do služby pastierov a hájnikov, cirkevná obec mala na starosti zase zvonára, hrobára, kostolníka (viď časť Cirkevné služobníctvo). Z kandidátov sa vyberalo aj s ohľadom na chudobinskú povinnosť obce, t. j. povinnosť zabezpečiť zaopatrenie chudobným a iným osobám odkázaným na cudziu pomoc. Bývali odmeňovaní malou sumou z obecných (spolkových, cirkevných) peňazí a naturálnymi dávkami od domu, čo prežívalo napriek zákazu i v medzivojnovom období. Rozšírené bolo odmeňovanie obilím, ktoré spolu s inými plodinami (napr. zemiaky, strukoviny) dostávali pri jesennom zosype do vreca príslušného zamestnanca. Obecní pastieri poberali naturálnu odmenu od majiteľov zvierat podľa pasených kusov, hájnik v službe urbariátu podľa podielov majiteľov, obecní a cirkevní zamestnanci dostávali jednotne ustanovené dávky rovnako od každej domácnosti. Výročný zosyp dopĺňali dary z práva patriace k niektorým služobným funkciám a dňom kalendára, čím dotvárali obyčajovú pestrosť (viď časť Kalendárne obyčaje). K menovaným funkciám možno ešte zaradiť pôrodné baby (babice), ktoré v obciach pôsobili do 50. rokov 20. storočia, keď začali ženy rodiť povinne v pôrodniciach. Zavádzanie nových foriem štátnej správy v období socializmu výrazne pretvorilo štruktúru služobností v obciach.1

V zmysle Štatútu obce Pitelová, účinného od 18. mája 1887, obecná rada najímala týchto obecných zamestnancov: obecného sluhu, posla, nočného strážnika, pastiera kráv, pastiera svíň, hájnika, pôrodnú babu. V priebehu ďalších rokov sa skladba obecného služobníctva mohla rozšíriť či zúžiť spájaním viacerých funkcií do jednej osoby.

Obecný sluha sa v Pitelovej volal kižbier. Na dôležitých komunikačných uzloch obce (napr. u Pánov – dom č. 113, pred kostolom, krčmou – dom č. 43, u Kubov – dom č. 32) zvolával obyvateľov bubnovaním, aby im prečítal, prípadne ústne odovzdal nariadenia a zvesti obecného úradu i spolkov. Jeho správa začínala: „Dáva sa na všeobecnú známosť...“ Sem-tam zvykol pridať aj nejakú smiešnu poznámku na adresu žien alebo mladých dievok. V rámci prechádzania z jedného konca dediny na druhý ho s nadšením sprevádzal kŕdeľ detí, u ktorých bol mimoriadne obľúbený. A keby len u detí, aj u birmovného syna pitelovského krčmára Antona Hárezníka, vtedy ešte neznámeho Karola L. Zachara (*12. 1. 1918 Svätý Anton – †17. 12. 2003; poch. Bratislava, cintorín Slávičie údolie): „Karol kižbiera vždy otravoval, aby mu aspoň na troch štáciách (stanovištiach) dal vybubnovať. Kižbier dlho nechcel dovoliť. Až raz, keď Karol nakreslil bubnárovi jeho karikatúru, tak obmäkol a bubon mu požičal. Vybubnovať sa malo toto: ‚Dáva sa na všeobecnú známosť, že teraz v čase žatvy, keď je veľká suchota, je zakázané pri robote so slamou a zbožím manipulovať s ohňom a fajčiť. A to ani pri stodolách a blízko domov. Kto poruší tento príkaz, bude potrestaný.‘ Karol ešte doložil: ‚Kto sa pritom prichytí, fajka sa mu vychytí, tenším koncom – pipasárom sa mu pichne do ucha.‘ Každý si domyslel slovo, čo ta patrí. Bolo sa veru, na čom v dedine smiať.“2 Zavedením miestneho rozhlasu v roku 1959 funkcia kižbiera stratila svoju opodstatnenosť a šírenie verejných správ týmto spôsobom zaniklo. Službu v Pitelovej vykonávali: Martin Záhorec (na začiatku 20. storočia), Ján Sklenka (koncom 30. rokov 20. storočia), Ján Štefanovič (*23. 5. 1872 Pitelová – †neznáme) a Jozef Sklenka (*8. 2. 1893 Pitelová – †23. 12. 1965; poch. Pitelová), ktorý bol súčasne tiež hrobárom.

Posol (jazdný sluha) sa najímal k preprave úradných zásielok. Pravidelne doručoval obyvateľom písomnosti od obecného úradu a notára. Začiatkom 20. storočia v tejto funkcii pôsobil František Páchnik, koncom 30. rokov 20. storočia službu poskytoval kižbier Ján Sklenka.3

Ochranu majetku Pitelovčanov pred zlodejmi, požiarom a dozor nad dodržiavaním nočného kľudu zabezpečoval nočný strážnik (hlásnik). K jeho úradnému vybaveniu patrili: halapartňa (zbraň s hrotom, sekerkou a protihrotom/hákom na dlhej rúčke), hlásna trúba a lampáš. Službu nastupoval po zotmení a končil s brieždením. V lete slúžil od 22.00 do 03.00 hodiny, v zime od 21.00 do 05.00 hodiny. Pri obchôdzke dediny odtruboval každú celú hodinu. Čas ohlasoval vo veršoch: „Odbila 12. hodina, chvál každý duch Hospodina i Ježiša jeho Syna. Ochraňujte svetlo, oheň, aby nebol ľuďom škoden. Ostávajte s Pánom Bohom až na veky amen.“ Na konci služby nahradil posledné dvojveršie slovami: „Povstaň hore duša verná a pokľakni na kolená. Poďakuj sa Pánu Bohu za noc dobrú a spokojnú.“ V období žatvy, mlatby a dozrievania poľnohospodárskych plodín, keď bola zvýšená potreba chrániť úrodu pred požiarom i krádežou, službu hlásnika posilnili takmer všetci muži z dediny. Vystriedali sa v cyklicky opakovanej následnosti. Hovorili tomu, že idú s kopijou podľa synonymického názvu halapartne prenášanej z domu do domu na znak toho, kto v príslušný deň vypomáhal.4 Zatiaľ vieme identifikovať iba jedného hlásnika (a súčasne kižbiera) – Martina Záhorca.5 Po kolektivizácii na prelome 50. až 60. rokov 20. storočia sa tiež prevádzala nočná varta, no už nešlo o protipožiarnu stráž, ale jej účelom bolo zamedziť rozkrádaniu úrody z družstevného poľa.6

Pastieri vyháňali statok Pitelovčanov na pašu, pri kolektívnom pasení dohliadali na hospodárske zvieratá, informovali ich majiteľov o zdravotnom stave zvierat, kontrolovali kvalitu pasienkov, udržiavali napájadlá. Podľa druhu stáda sa najímali: kraviari, ovčiari, sviniari, koziari. Pred začiatkom sezóny bola so zvoleným alebo vybraným pastierom uzatvorená dohoda obsahujúca jeho povinnosti, obdobie pasenia, formy a termíny odmeňovania. Ak pastier nemal vlastný dom alebo pochádzal z inej obce, bolo mu poskytované ubytovanie. Pastier hovädzieho dobytka býval v pastierni s maštaľou pre obecného býka, ktorého pripúšťal ku kravám. Pastiereň sa nachádzala na pozemku s aktuálnym parcelným č. 365, kde bola v roku 1989 dokončená stavba obecných garáží a požiarnej zbrojnice.7 Minimálne od 60. rokov 19. storočia (pravdepodobne už aj skôr) dávala obec ďalšiemu pastierovi k dispozícii dom na Hornom konci, ktorý slúžil výlučne na obytné účely. Nachádzal sa v polohe takmer identickej domu s dnešným č. 129. Mimo obdobia pasenia bolo povinnosťou pastiera navštíviť na Štedrý deň majiteľov statku, zavinšovať im a priniesť prúty na výhon (viď časť Kalendárne obyčaje). Aspoň čiastočný prehľad pastierov pôsobiacich v Pitelovej môžeme získať z dikálneho súpisu obce za rok 1763/64 a rôznych matričných záznamov, do ktorých sa zapisovalo povolanie mužov. V prípade Šimunovcov, Kubíkovcov a Beňovcov sa pastierstvu venovali dve generácie mužov:

  • Urban Oravec, pastier v Pitelovej okolo roku 1750;
  • Pavol Pobežka, pastier kráv uvedený v dikálnom súpise z roku 1763/1764;8
  • Jozef Motúz, ako pastier bol zamestnaný okolo roku 1772;
  • Juraj Kaštier (*1753 – †13. 6. 1803), pastier oviec na prelome 18. a 19. storočia;
  • Ignác Plajko, okolo roku 1814;
  • Ondrej Straka (*30. 11. 1779 Pitelová – †26. 5. 1823), začiatok 20. rokov 19. storočia;
  • Martin Kosorinský (*2. 11. 1781 Pitelová – †20. 3. 1830), druhá polovica 20. rokov 19. storočia;
  • Ján Kanka, druhá polovica 20. rokov 19. storočia;
  • Ján Oboňa, okolo roku 1833;
  • Michal Hallay, okolo roku 1834;
  • Ignác Šimun (*2. 9. 1792 Bartošova Lehôtka – †4. 2. 1856; poch. Pitelová), koniec 30. rokov až začiatok 50. rokov 19. storočia;
  • Michal Oravec (*1809 – †25. 4. 1847; poch. Pitelová), pastier kráv v 40. rokoch 19. storočia;
  • Martin Kapusta (*22. 10. 1808 Trnavá Hora – †22. 7. 1847; poch. Pitelová), pastier kráv okolo polovice 40. rokov 19. storočia;
  • Ján Kubík (*22. 6. 1807 Pitelová – †28. 1. 1873; poch. Pitelová), 40. roky 19. storočia až do svojej smrti;
  • Ján Nemček, okolo roku 1853;
  • Ján Mozola (*24. 6. 1833 Trnavá Hora – †neznáme), druhá polovica 50. rokov a 60. roky 19. storočia;
  • Jozef Šimun (*25. 2. 1825 Bartošova Lehôtka – †14. 7. 1864; poch. Pitelová), syn pastiera Ignáca Šimuna, začiatok 60. rokov 19. storočia;
  • Augustín Kubík (*25. 8. 1834 Bartošova Lehôtka – †5. 8. 1887; poch. Pitelová), syn pastiera Jána Kubíka, 60. roky 19. storočia až do svojej smrti;
  • Jozef Beňo (*23. 10. 1818 Kľačany – †17. 5. 1881; poch. Pitelová), 70. roky 19. storočia až do svojej smrti;
  • Martin Matúška (*25. 10. 1838 Ihráč – †1919), dočasne okolo roku 1877;
  • Ondrej Beňo (*23. 11. 1851 Ihráč – †neznáme), syn pastiera Jozefa Beňa, 80. a 90. roky 19. storočia;
  • Ondrej Rabčan (*27. 4. 1874 Sihla – †neznáme), začiatok 20. storočia.

V druhej tretine 20. storočia sa medzi pastiermi uplatnili miestni občania (napr. Štefan Najšel) i muži z iných dedín (napr. Ľudovít Golha). Do služby vstupovali mnohokrát aj krátkodobo a z čisto praktických dôvodov. Pre malých gazdov to bola ideálna príležitosť, ako získať hnoj pre svoje pole. Poslednými pastiermi, ktorí žili v obecnej pastierni v druhej polovici 20. storočia, boli: Šarköziovci, Ervín Žilinský, Kaločajovci. Pastiereň bola pred začatím jej prestavby na obecné garáže i požiarnu zbrojnicu (1987) dlhšie neobývaná a slúžila ako sklad hnojív jednotného roľníckeho družstva (JRD).9

V zmysle sčítania obyvateľov, domov a hospodárskych zvierat podľa stavu 31. decembra 1869 dominovali v Pitelovej spomedzi domácich zvierat výrazne ovce (282 obyčajných, 68 šľachtených, t. j. spolu 350 kusov). Z hovädzieho dobytka bolo zapísaných 220 kusov, konkrétne 66 kráv, 58 volov, 95 teliat a 1 obecný býk. Stav dopĺňalo 33 koní, 27 kobýl a 12 žriebät (spolu 72 kusov). Takmer v každom dome chovali ošípané (spolu 106 kusov). Chov kôz bol zastúpený na nepatrnej úrovni, iba 2 kusy. Vo všeobecnosti bolo pre priľahlé okolie Pitelovej charakteristické spoločné pasenie hovädzieho dobytka, oviec a ošípaných.10 V druhej tretine 20. storočia sa organizovalo spoločné pasenie hovädzieho dobytka a kôz (ovce spomenuté neboli). Chov ošípaných sa sústredil do chlievov, čím pasenie v jednej čriede zaniklo.11 S ústupom kolektívnych foriem pasenia v druhej polovici 20. storočia význam pastierov síce začal upadať, no v roku 1958 značne vzrástol počet doma chovaných kôz z dôvodu sústredenia kráv do JRD a nedostatočného zásobovania Pitelovej mliekom. Najímaní pastieri sa uplatnili nielen pri hromadnom pasení kôz, ale tiež pri chove družstevného hovädzieho dobytka, ošípaných a oviec, keďže JRD malo salaš v Chlebovej a od konca 60. do začiatku 90. rokov 20. storočia v časti Kuricovci. Na JRD už pastieri pracovali v odlišných sociálno-ekonomických podmienkach, ktoré nenadväzovali na ich predchádzajúci spôsob života. Posledné spoločné pasenie kôz v Pitelovej zaniklo v roku 1974.12

Inštitúcia hájnika bola zriadená kráľovskou mocou na stráženie lesných revírov a zverníkov. Na Slovensku je doložená už v 11. storočí. Službu pôvodne vykonávali poddaní oslobodení od robotných povinností, po zrušení poddanstva volení zamestnanci obce. Niektoré dediny mali osobitne lesného a poľného hájnika.13 Z matričných záznamov vieme za Pitelovú identifikovať lesných hájnikov, takzvaných horárov. Pokiaľ nepochádzali z dediny, bolo im poskytované ubytovanie. V roku 1869 obývala rodina horára časť budovy pitelovskej školy spoločne s rodinou učiteľa, neskôr sa na Hornom konci postavila horáreň (dom s aktuálnym súpisným č. 124). Pozíciu horára zastávali títo muži, pričom v troch prípadoch išlo o príbuzensky spojené osoby – otca, syna a zaťa:

  • Ján Hábela (*1727 – †31. 1. 1783), funkciu plnil okolo roku 1781;
  • Matej Kozma (*1730 – †21. 11. 1794), 80. roky 18. storočia až do svojej smrti;
  • Ján Girtler (*29. 8. 1748 Kopernica – †neznáme), prelom 18. a 19. storočia, predtým a potom pôsobil v Kopernici;
  • Ignác Albert (*25. 7. 1768 Svätý Kríž – †5. 4. 1842), začiatok 19. storočia až do svojej smrti;
  • Jozef Albert (*30. 1. 1809 Jalná – †25. 1. 1856; poch. Pitelová), po smrti otca Ignáca Alberta a prvá polovica 50. rokov 19. storočia;
  • Alex Medvecký (*1829 Krpeľany – †neznáme), druhá polovica 50. rokov 19. storočia (po úmrtí svojho svokra Jozefa Alberta), potom pôsobil v Slaskej a Starej Kremničke;
  • Štefan Peťko (*17. 8. 1815 Tekovská Breznica – †neznáme), 60. a 70. roky 19. storočia, predtým pôsobil v Slaskej;
  • Jozef Hrubiš (*31. 12. 1848 Nová Lehota – †26. 2. 1882; poch. Jastrabá), prelom 70. a 80. rokov 19. storočia;
  • Štefan Imriš (pochádzal zo Svätého Kríža), polovica 80. rokov 19. storočia, predtým a potom pôsobil vo Svätom Kríži;
  • Martin Lojka (*15. 10. 1848 Lutila – †neznáme), druhá polovica 80. rokov 19. storočia, potom pôsobil v Janovej Lehote.

V prvej polovici 20. storočia sa vo funkcii horára vystriedali Pitelovčania: Michal Sklenka, Štefan Hudec, Karol Sklenka. Už v roku 1930 býval v horárni na Hornom konci Ján Ferko (*9. 6. 1906 – †15. 4. 1969; poch. Trnavá Hora), zamestnanec Správy štátnych lesov Stará Kremnička. V priebehu 50. rokov 20. storočia začal technickú a ochrannú službu lesov vykonávať štátny zamestnanec Ján Lupša (*16. 12. 1931 Kľak – †31. 7. 1980; poch. Pitelová).

Potom, ako uhorský obecný zákon z roku 1886 zdôraznil význam poľnej stráže, bola v Pitelovej zavedená funkcia poľného hájnika, čo sa dozvedáme z prijatého štatútu obce. Tento hájnik mal dohliadať na poľnopolicajný poriadok, chrániť majetky obyvateľov obce a zamedzovať ich neoprávnenému poškodzovaniu či kradnutiu. Každý deň obchádzal chotár, strážil polia, lúky, pasienky a kontroloval v nich sa nachádzajúce cesty, vybudované mosty, ploty, studne, kopy sena, dozrievajúce obilie a hlásil podrichtárovi zistené škody. Takýmto poľným hájnikom sa v 40. rokoch 20. storočia stal Karol Sklenka (*17. 4. 1895 Pitelová †17. 4. 1955; poch. Pitelová), bývalý horár. Viac mien zatiaľ nepoznáme.14

Dôležitú úlohu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti rodičkám, šestonedieľkam a novorodencom plnili pôrodné baby, známe tiež ako babice. Ich príprava spočívala v odovzdávaní praktických skúseností a zručností staršími kolegyňami priamo v praxi. Až postupne nadobúdala charakter organizovanej a inštitucionalizovanej prípravy, na ktorej participovali a napokon prevzali odbornú garanciu lekári. Prvou inštitúciou zabezpečujúcou kurzy pre pôrodné baby na území Slovenska bola Trnavská univerzita, konkrétne Lekárska fakulta založená v roku 1770. Frekventantky museli vedieť čítať a písať. Výučba pozostávala z teoretickej a praktickej časti. V auguste 1777 sa univerzita presťahovala do Budína, v roku 1784 do Pešti. Mnohé pôrodné babice však naďalej získavali potrebné vedomosti i zručnosti priamo v praxi a neabsolvovali odborné vzdelávanie. Zvlášť na slovenskom vidieku ešte v 19. storočí prevládali neškolené babice, vykonávajúce činnosti podľa ľudových praktík. V roku 1873 bola zriadená Bratislavská uhorsko-kráľovská škola pre pôrodné baby. Aj napriek vzniku školy počet kvalifikovaných absolventiek stále nepostačoval. Z toho dôvodu sa od roku 1876 zaviedli šesťtýždňové kurzy u župných lekárov, ktorých účastníčky nemuseli vedieť čítať ani písať. Absolventky týchto kurzov (tzv. ceduľové baby) pôsobili na vidieku až do polovice 20. storočia. Mohli praxovať v obciach, kde nemali diplomovanú pôrodnú babu (od roku 1928 do roku 1965 úradne nazývanú pôrodná asistentka). V roku 1922 začalo platiť nariadenie, podľa ktorého bola obec povinná platiť pôrodnú babu. Od obce dostávala ročný príplatok nepresahujúci hodnotu 500 korún. Jej ďalšie odmeňovanie sa zakladalo prevažne na dohode s rodičkou. Počas pobytu v domácnosti dostávala jedlo, prináležali jej naturálie a peniaze.

K všeobecne rozšíreným povinnostiam pôrodných báb patrili tieto úkony: pomoc pri pôrode, ošetrenie rodičky a dieťaťa, starostlivosť o rodičku a dieťa v prvom týždni života, pozývanie za krstných rodičov, krst z núdze (v prípade ohrozenia života dieťaťa, povolený iba u rímskokatolíckych a gréckokatolíckych rodičov), účasť na krste, krstinách a vádzke (kresťanský očistný rituál pozostávajúci z posvätenia rodičky kňazom a obídenia oltára s horiacou sviečkou v ruke), ďalšie činnosti administratívneho a právneho charakteru (vedenie zápisníka o pôrodoch, oznamovanie narodenia i úmrtia novorodenca, podávanie svedectva o umelom potrate atď.). Dôraz sa kládol najmä na ošetrenie dieťaťa, lebo v zmysle tradičných predstáv sa v prvých chvíľach života dal najviac ovplyvniť jeho osud, vzhľad, povahové vlastnosti, schopnosti. Počínanie pôrodnej baby bolo preto kontrolované, niekedy kritizované až vynucované ďalšími prítomnými ženami. Napríklad, ak babica neodložila dieťaťu čepček (zvyšok blany z plodového obalu), obviňovali ju, že kvôli nej nebude šťastné. Dohliadali, aby si ho nevzala so sebou pre svoje vlastné šťastie. Ak vložila dieťaťu prvá do ruky predmet (napr. knihu, vreteno), verili, že tým ovplyvnila jeho nadanie a profesiu. Rukami formovala hlavičku dieťaťa, robila mu jamky do líc a brady, tvár mu utierala placentou, aby ju nemalo fľakatú. Dieťa okúpala, pokropila svätenou vodou a prežehnala. Do prvého kúpeľa sa pridávali predmety, ktoré mali zabezpečiť povahu i schopnosti dieťaťa (peniaze – aby bolo bohaté, chlieb alebo med – aby bolo dobré) a tiež peniaz určený pre babicu. Pôrodná baba nebola teda len zdravotníckou pracovníčkou, ale prislúchali jej tradíciou vymedzené sociálne roly v komplexe zvykov pri narodení dieťaťa. Od 50. rokov 20. storočia, keď bolo nariadené rodiť v pôrodnici, sa jej obradné funkcie postupne vytrácali.15

Prostredníctvom plnenia oznamovacej povinnosti babice, zápisov o prevedení krstu z núdze, zachovaných protokolov z kanonických vizitácií jastrabskej farnosti, uvedeného povolania pôrodnej baby v zázname jej úmrtia v rímskokatolíckych matrikách farnosti Jastrabá, ako aj židovských matrík so zachyteným menom babice, ktorá obslúžila pôrod v konkrétnej židovskej rodine, môžeme zistiť, kto v Pitelovej zastával túto dôležitú funkciu:

  • Alžbeta Piatriková (*1709 – †18. 2. 1777), vdova, povolanie zapísané v zázname o jej úmrtí;
  • Helena Kaňová (*1729 – †21. 1. 1784), povolanie zapísané v protokole z kanonickej vizitácie farnosti Jastrabá zo dňa 29. apríla 1778;16
  • Mária Mališová (*1740 – †23. 2. 1800), vdova, povolanie zapísané v zázname o jej úmrtí;
  • Anna Mališová, núdzový krst Juraja Beňa dňa 23. januára 1818;
  • Mária Mališová, rod. Mlynárová (*15. 5. 1764 Trnavá Hora – †neznáme), vdova, povolanie zapísané v protokole z kanonickej vizitácie farnosti Jastrabá zo dňa 5. augusta 1820;17
  • Anna Novodomcová, rod. Slašťanová (*19. 8. 1779 Ihráč – †22. 11. 1837), núdzový krst Adama Zlejku, syna pitelovského krčmára Jozefa Zlejku, dňa 27. novembra 1830;
  • Anna Šimunová, rod. Nemcová (*13. 12. 1781 Pitelová – †7. 3. 1842), núdzový krst Adama Nemca dňa 2. februára 1832 a dcéry manželov Jána a Márie Kollárovcov dňa 29. marca 1841;
  • Alžbeta Sklenková, rod. Pulišová (*24. 9. 1786 Ladomer – †21. 8. 1855; poch. Pitelová), povolanie zapísané v zázname o jej úmrtí;
  • Anna Albertová, rod. Mališová (*16. 3. 1814 Svätý Kríž – †27. 2. 1866; poch. Pitelová), núdzový krst Evy Kubíkovej dňa 13. marca 1862;
  • Katarína Novodomcová, rod. Kohútová (*13. 11. 1824 Pitelová – †22. 6. 1877; poch. Pitelová), narodenie Emy Meiselovej dňa 27. mája 1871 a detí manželov Samuela a Julie Weiszovcov v priebehu rokov 1873 až 1876;
  • Viktória Medvecká, rod. Albertová (*1. 1. 1840 Jalná – †14. 4. 1893; poch. Pitelová), narodenie detí manželov Samuela a Julie Weiszovcov v priebehu rokov 1877 až 1885;
  • Rozália Kubíková, rod. Marichelová (*7. 1. 1843 Stará Kremnička – †neznáme); oznamovanie narodenia niektorých pitelovských detí v rokoch 1895 až 1900 na štátnom matričnom úrade pre obvod Jastrabá;
  • Anna Slašťanová, rod. Skrovná (*11. 6. 1852 Pitelová – †14. 3. 1904); oznamovanie narodenia niektorých pitelovských detí v rokoch 1897 až 1901 na štátnom matričnom úrade pre obvod Jastrabá;
  • Anna Kollárová; oznámenie narodenia pitelovského dieťaťa v roku 1900 na štátnom matričnom úrade pre obvod Jastrabá;
  • Mária Hudecová, rod. Ivanová (*24. 1. 1884 Ladno – †1. 2. 1971), rôzne archívne pramene z prvej polovice 20. storočia.

Všetci obecní zamestnanci mali stanovený ročný honorár. Napríklad v roku 1910 dostal Martin Záhorec za plnenie povinností obecného sluhu 40 korún a súčasne za výkon úloh nočného strážnika 20 korún. Doručovateľovi listových zásielok Františkovi Páchnikovi prináležalo 40 korún, pôrodnej babe Márii Hudecovej 60 korún. V roku 1938 patril obecnému sluhovi a zároveň doručovateľovi ročný plat 300 korún, nočnému strážnikovi 20 korún a babici 300 korún.18 Platy pastierov a ani hájnika v dokumentoch uvedené neboli. Vyplácanie peňažnej odmeny prevzal pravdepodobne spolok bývalých urbarialistov, ktorý mohol mzdy hradiť zo ziskov plynúcich zo spoločného vlastníctva, napríklad z predaného dreva alebo sena.

 


[1] Apáthyová-Rusnáková, Z.: Spoločenstvo dediny. In: Etnografický atlas Slovenska. Bratislava, Veda, 1990, s. 62.
Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska II. Bratislava, Veda, 1995, s. 352 (heslo: zosyp).

[2] Hárezník, M.: Moja rodná dedinka. Súkromný rukopis, 2017.

[3] Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Obvodné notárske úrady z obvodu Okresného úradu v Kremnici /1868/ 1888 – 1950, Obvodný notársky úrad v Trnavej Hore 1868 – 1945 (1950). Knihy: inv. č. 12, Zápisnice Obecnej rady Pitelová 1927 – 1939. Spisový materiál: inv. č. 122, ročník 1910, šk. č. 1.
Respondentky: žena (*1937), žena (*1940).

[4] Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Obvodné notárske úrady z obvodu Okresného úradu v Kremnici /1868/ 1888 – 1950, Obvodný notársky úrad v Trnavej Hore 1868 – 1945 (1950), inv. č. 152, ročník 1941, šk. č. 9.
Respondentka: žena (*1937).

[5] Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Obvodné notárske úrady z obvodu Okresného úradu v Kremnici /1868/ 1888 – 1950, Obvodný notársky úrad v Trnavej Hore 1868 – 1945 (1950), inv. č. 122, ročník 1910, šk. č. 1.

[6] Kronika obce Pitelová, zápis z roku 1959 (s. 26).

[7] Kronika obce Pitelová, zápis z roku 1989 (s. 124).

[8] Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Nitre, fond Tekovská župa (1540 – 1922), daňové písomnosti, šk. č. 3, dikálny súpis obvodu Oslany, obec Pitelová, rok 1763/64.

[9] Kronika obce Pitelová, zápis z rokov 1986 – 1987 (s. 115).
Respondenti: žena (*1937), muž (*1957).

[10] Podolák, J.: Živočíšna výroba. In: Etnografický atlas Slovenska. Bratislava, Veda, 1990, s. 20.

[11] Respondentka: žena (*1937).

[12] Čelko, M. – Florovič, P. – Zaťkovič, I.: Jastrabá 1487 – 1997. Obecný úrad Jastrabá, 1997, s. 51.
Kronika obce Pitelová, zápis z roku 1959 (s. 10, 24 – 25).
Kronika obce Pitelová, zápis z roku 1974 (s. 77).

[13] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava, Veda, 1995, s. 159 (heslo: hájnik).

[14] Hárezník, M.: Moja rodná dedinka. Súkromný rukopis, 2017.
Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Obvodné notárske úrady z obvodu Okresného úradu v Kremnici /1868/ 1888 – 1950, Obvodný notársky úrad v Trnavej Hore 1868 – 1945 (1950): inv. č. 115, ročník 1868 (1887), šk. č. 1; inv. č. 154, ročník 1943, šk. č. 12.

[15] Beňušková, Z.: Profesia pôrodných báb v kultúrnohistorickom kontexte. In: Slovenský národopis, roč. 38, 1990, č. 1 – 2 , s. 205 – 214.
Falisová, A. – Morovicsová, E.: Príprava a pôsobenie pôrodných asistentiek na Slovensku v posledných desaťročiach 19. a v prvej tretine 20. storočia. In: Historický časopis, roč. 64, 2016, č. 1, s. 35 – 56.

[16] Diecézny archív, Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica, fond Kanonické vizitácie Banskobystrickej diecézy 1754 – 1830, CV33 Dištrikt Sv. Kríž – 1778, protokol z kanonickej vizitácie farnosti Jastrabá zo dňa 29. apríla 1778.

[17] Diecézny archív, Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica, fond Kanonické vizitácie Banskobystrickej diecézy 1754 – 1830, CV32 Dištrikt Kremnica – II. – 1820, protokol z kanonickej vizitácie farnosti Jastrabá zo dňa 5. augusta 1820.

[18] Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Obvodné notárske úrady z obvodu Okresného úradu v Kremnici /1868/ 1888 – 1950, Obvodný notársky úrad v Trnavej Hore 1868 – 1945 (1950): inv. č. 122, ročník 1910, šk. č. 1; inv. č. 151, ročník 1940, šk. č. 8.