Správa obce Pitelová

V období feudalizmu obec nevystupovala ako verejný orgán v novodobom zmysle. Typická feudálna obec bola plným vlastníctvom zemepána, na pozemkoch ktorého bola položená. On bol nositeľom verejnej moci a na neho boli viazaní poddaní žijúci v príslušnej dedine. Ak sa vytvorili určité obecné orgány, t. j. richtár a prísažní (boženíci), v podstate to boli len nástroje zemepána na ľahšie a vhodnejšie presadzovanie svojich záujmov voči poddaným. Až tereziánsky urbár začal o poddanskej obci hovoriť ako o administratívnej jednotke a súčasne upravoval postavenie i úlohy jej správnych orgánov (richtár, prísažní, notár). Richtára volila obec (mužskí predstavitelia všetkých rodín zapísaných v urbári a ich dedičia) z troch adeptov navrhnutých zemepánom na dobu jedného roka. Iba notára a prísažných, t. j. pomocné orgány richtára, si volila sama, a to väčšinovým počtom hlasov. Boli síce volení obecnou komunitou, ale za výkon svojej funkcie zodpovedali zemepánovi. Ich funkčné obdobie trvalo jeden rok a mohli byť znovu volení. Tak, ako boli prísažní a notár väčšinou volení, väčšina obce mohla týchto funkcionárov aj odvolať. Richtára mohol zemepán odvolať kedykoľvek, brať ho na zodpovednosť za jeho spravovanie obecných záležitostí, prípadne inú činnosť, dokonca ho mohol tiež potrestať. Tereziánsky urbár teda nezaviedol samosprávu poddaných v obciach, snažil sa len zabrániť niektorým excesom obecných orgánov a urobiť ich schopnejšími na presadzovanie záujmov dvora.

Rozhodujúci článok v obecnej správe predstavoval richtár, ktorý musel dbať na to, aby poddaní mali riadne splnené svoje povinnosti voči zemepánovi. Zo štátneho hľadiska mu bola pridelená úloha výberu kontribúcie (štátnej dane pre vojenské účely) a stoličnej (domácej) dane, pričom mal prostriedky odovzdať priamo stoličnému výbercovi. Rozvrhnuté dane, vrátane peňažných povinností voči zemepánovi, vyberal aj predtým, no vybraté peniaze odovzdával zemepánovi. Ten si stiahol v plnej miere jemu pripadajúce sumy, zvyšok odovzdal stolici, ktorá urobila to isté, a štátnej pokladnici sa poukázalo len to, čo zostalo. Keďže richtárovi sa bežne nepodarilo riadne vybrať zemepanské dávky, kontribúciu i stoličnú daň súčasne, štátna pokladnica nakoniec vykazovala veľké nedostatky v nevybavených platbách. V časoch vojen, keď sa platili vysoké kontribučné dávky, stávalo sa richtárstvo nepopulárne, preto stolice nariaďovali na dedinách poradové richtárstvo bez ohľadu na sedliacky alebo želiarsky status, resp. udeľovali vysoké peňažné pokuty za odmietnutie úradu. Pre štát mali význam i ďalšie povinnosti richtára: zabezpečenie vojenských či verejných prípraží, naturálií a ubytovania pre vojsko, zaobstaranie pracovníkov na opravu ciest a iné verejné práce. Okrem toho musel dohliadať na verejný poriadok, riešiť záležitosti hospodárskeho a finančného rázu. Z pozície svojej moci zasahoval do miestnych sporov ako sudca. Do kompetencie richtára spadalo ďalej najímanie obecného služobníctva (napr. nočného strážnika, kižbiera). Hoci nemal plat, zvyčajne mu panstvo odpúšťalo dávky a patrila mu aj tretina vyrúbených pokút ako náhrada za stratu času. Zákaz oslobodzovať richtárov od daní, zahrnutý v tereziánskom urbári, nebol úspešný a napokon bol odvolaný.

Prísažný (boženík) bol dôveryhodný človek pod verejnou prísahou a garant výkonu spravodlivého práva v obci. Pred rokom 1848 skladal richtár a prísažný prísahu v kostole pred farárom, po roku 1848 pred župným slúžnym. Funkcia a kompetencia prísažných (zvyčajne štyria až šiesti podľa veľkosti obce) bola čisto pomocná, mali radiť richtárovi pri správe obecných záležitostí a riešení každodenných úloh. Spravidla rozhodoval richtár v dohode s nimi a za ich spolupôsobenia. V prípade neprítomnosti richtára niektorý z nich ho zastupoval.

Notár hral významnú rolu v administratíve obcí, často vypomáhal viacerým obciam zároveň a jeho funkciu mohol vykonávať i obecný učiteľ. Viedol záznamy o obecnom hospodárstve, evidenciu o kontribúcii, stoličnej a zemepanskej dani, obecný denník, kde zaznamenával jednotlivé úradné počiny týkajúce sa poddaných, akty a úradné kroky podniknuté richtárom, t. j. mal podrobný prehľad o všetkých poddaných, o ich hospodárskych možnostiach, a preto bol richtárovi najviac nápomocný.

Dátumy volieb predstaviteľov obecných orgánov sa v priebehu času menili. V starších dobách bol rozšírený termín na Juraja (24. apríla). Termín Všechsvätých (1. novembra) zaviedla viedenská centrálna regulácia v 18. storočí a súvisel s uzávierkou kontribučného (vojenského) hospodárskeho roka. Zúčtovací a volebný termín okolo Vianoc a Nového roka sa začal širšie uplatňovať v druhej polovici 19. storočia.

Zrušenie poddanstva v roku 1848 znamenalo, že správa dedín prešla zo zemepanských rúk do štátnej agendy. V roku 1871 bol vydaný zákon, podľa ktorého obec riadil richtár, jeho zástupca (podrichtár) a aspoň dvaja prísažní. Na správe obce sa podieľal takisto obvodný notár, volený doživotne obecným zastupiteľstvom. Vychádzajúce reformy zaviedli trojročný volebný cyklus a účasť obyvateľstva na samospráve limitovali systémom virilistov – plnoletých občanov mužského pohlavia, ktorí v príslušnom volebnom území platili najvyššie dane, čím sa automaticky stávali členmi obecného zastupiteľského zboru. V obciach mohli voliť mužskí obyvatelia, ak dovŕšili vek 20 rokov a aspoň dva roky platili daň z pozemku, domu alebo z vlastného zárobku. Právo byť volený mal každý 24-ročný občan spĺňajúci kritériá práva voliť.

Až zákonný článok XXII/1886, ktorý novelizoval a doplňoval zákonný článok XVIII/1871, upravoval právne postavenie obce v plnom rozsahu. Tento nový právny predpis rozoznával tri kategórie obcí.¹ Pitelová bola zaradená do kategórie malých obcí, o čom sa dozvedáme zo Štatútu obce Pitelová účinného od 18. mája 1887. V zmysle uvedeného dokumentu dosahovalo katastrálne územie Pitelovej výmeru 1 089,11 hektára, v dedine sa nachádzalo 75 domov a žilo 680 obyvateľov. Pitelová podliehala Obvodnému notárskemu úradu v Jastrabej. Právo tvoriť vlastné štatúty priznal nemestským obciam uhorský obecný zákon (XXII/1886). Obecný štatút predstavoval základný vnútorný predpis obce. Obsahoval podrobnejšiu úpravu pravidiel spoločenskej, hospodárskej a poriadkovej samosprávy, vymedzoval postavenie a právomoc orgánov obce.²

Orgánmi obce boli obecný zastupiteľský zbor a obecné predstavenstvo. Zastupiteľský zbor obce Pitelová sa skladal z predsedu (richtára), zapisovateľa (notára), členov obecného predstavenstva a poslancov – konkrétne piatich virilistov a piatich volených zástupcov. Do rámca pôsobnosti zastupiteľského zboru spadala tvorba i aktualizácia obecného štatútu a ďalších poriadkov pre riadenie vnútorných záležitostí obce, rozhodovanie o uzavretí či zrušení zmlúv týkajúcich sa obce, správa obecného majetku, kontrola obecných účtov a obecnej pokladne, zostavovanie obecného rozpočtu, výber daní, starostlivosť o fungovanie základnej školskej výučby v obci, opatera bezmajetných, chudobných a sirôt v obci.

Zastupiteľský zbor každoročne usporiadal dve riadne valné zhromaždenia, a to v januári kvôli preskúmaniu minuloročných účtov a potom v júli s cieľom pripraviť budúcoročný rozpočet. Program valného zhromaždenia zostavoval písomne predseda spolu s notárom a musel byť oznámený aspoň 24 hodín pred zasadnutím. Navrhnúť bod do programu mohol aj iný funkcionár zastupiteľského orgánu, ak svoj podnet podal najmenej 24 hodín vopred. Valné zhromaždenia mali byť verejné, no pokiaľ by publikum bránilo v rozprave, bolo vyvedené zo zasadacej miestnosti. Rokovanie otváral, viedol a ukončoval predseda. Obsah programu sa prerokovával podľa stanoveného poriadku. Každý sa mohol k jednému bodu vyjadriť len raz, čo neplatilo pre osobu podávajúcu daný návrh a predsedu zastupiteľského zboru, ktorý sa smel ozvať viackrát a súčasne ako jediný mohol prerušiť rečníka. Keď rozprava skončila, predseda uzavrel diskusiu a k hlasovaniu určenú otázku naformuloval tak, aby sa na ňu dalo odpovedať áno alebo nie. Hlasovalo sa v stoji vyslovením odpovede. Iba v prípadoch určených zákonným článkom XXII/1886 sa k odpovedi zapisovalo i meno hlasujúceho. Predseda za spoluúčasti notára spočítal hlasy a v zmysle výsledku vyniesol záver hlasovania. Rozhodnutia nadobúdali platnosť len na základe dvojtretinového hlasovania prítomných. Zápisnicu z valného zhromaždenia vypracoval notár.

Obecné predstavenstvo bolo v Pitelovej tvorené richtárom s pridruženou funkciou pokladníka, ďalej podrichtárom (zástupcom richtára), dvomi prísažnými, obvodným notárom a obecným tútorom (sirotským otcom). Členovia obecného predstavenstva pôsobili súčasne ako obecná rada pod vedením richtára. Táto mala pripravovať okruhy návrhov a záležitostí, ktoré sa prerokovávali na valnom zhromaždení zastupiteľského zboru obce.

V čele obecného predstavenstva stál richtár. Okrem toho, že predsedal obecnému zastupiteľskému zboru a obecnej rade, viedol obecnú samosprávu. Uskutočňoval závery prijaté na valných zhromaždeniach a staral sa o dostatočné plnenie zákonov, vládnych nariadení a stanov. Vykonával dozor nad obecným majetkom a spravoval obecnú pokladnicu. Bol povinný dohliadať na výber štátnych daní a poplatkov. Dozeral na verejný poriadok a pokoj v obci, ako aj bezpečnosť jej obyvateľov. Sledoval stav ohňohasičských (hasičských) prístrojov a dodržiavanie ohňopolicajných (protipožiarnych) pravidiel najmä pri čistení komínov, keďže jednou z najčastejších príčin požiaru rodinných domov býval zanesený komín. Richtár bol strážca obecnej pečate, ktorou spolu s notárom potvrdzovali a osvedčovali jednotlivé písomnosti. Dohliadal, aby všetci členovia obecného predstavenstva dôsledne vykonávali svoje povinnosti. Mal dbať o čistotu i verejné zdravotníctvo v dedine, odstrániť zistené nedostatky a po vypuknutí nákazlivých chorôb medzi ľuďmi alebo statkom vykonať príslušné nápravné opatrenia. Sledoval, či rodičia posielajú svoje školopovinné deti do školy a za zanedbávanie pravidelnej dochádzky ich mohol pokutovať v zmysle platných predpisov. Pitelovskému richtárovi bola priradená i jedna špecifická úloha, a to na jar zabezpečiť likvidáciu húseníc motýľa požierajúcich listy stromov a vyhubenie voškovníka tŕnitého – nízkej pichľavej buriny s výskytom hlavne na lúkach a pasienkoch. Všeobecne sa richtárstvo považovalo za post požívajúci vysokú prestíž, čo súviselo s právami a povinnosťami zakotvenými v obecných štatútoch.

Podrichtár v prípade vzniku prekážok zastupoval richtára. Kontroloval stav ciest, mostov, jarkov a studní v chotári obce a staral sa o odstránenie zistených nedostatkov.

Prísažný pomáhal richtárovi pri správe obecných záležitostí. Plnil povinnosti, ktoré mu uložil richtár, notár či zastupiteľský zbor. Dohliadal na protipožiarnu bezpečnosť a dodržiavanie poľnopolicajného práva, t. j. na nezasahovanie do práv vlastníkov poľnohospodárskych pozemkov.

Notár požíval v podriadených obciach vysokú spoločenskú prestíž. Bol povinný oboznámiť sa so všetkými zákonmi a nariadeniami vzťahujúcimi sa na obecnú administratívu, vypracovať k nim inštrukcie a vysvetliť ich obecnému predstavenstvu. Pokiaľ zistil ich nedostatočné plnenie, mal upozorniť na potrebu nápravy. Musel byť účastný na činnostiach a schôdzach zastupiteľského zboru, kde disponoval hlasovacím právom. Evidoval inventár hnuteľného a nehnuteľného majetku obce, aby mohol každoročne zostaviť návrh obecného rozpočtu. Spravoval daňové, dedičské a sirotské záležitosti. Vybavoval horevzatie smrtného pádu, t. j. pokiaľ obhliadač mŕtvoly v oznámení o úmrtí osoby vyjadril možnosť nezabezpečenia pozostalosti, notár musel vykonať legislatívne predpísané opatrenia k zabezpečeniu príslušného majetku. Vyhotovoval zoznam mužov, ktorí sa mali dostaviť k povinnému vojenskému odvodu a na ktorých sa vzťahovala branná povinnosť. Viedol komunálne voľby, protokol o svojich listinách, písal žiadosti a sťažnosti, zostavoval rozličné zmluvy, posledné vôle. Vydával dobytčie pasy ako potvrdenie o vlastníctve dobytka a domovské listy – svedectvá o domovskom práve, na základe čoho vznikal nárok na pobyt v obci a na zaopatrenie v prípade chudoby. Domovské právo sa nadobúdalo narodením (manželské deti podľa príslušnosti otca, nemanželské deti podľa matky), vydajom (podľa príslušnosti manžela), získaním verejného úradu v obci alebo rozhodnutím zastupiteľského zboru o prijatí prisťahovanej osoby do zväzku obce po splnení stanovených podmienok.³

K obecnému predstavenstvu patril i sirotský otec, ktorý dbal o to, aby sa majetok osirelých maloletých detí dostal do správnych rúk. Každá odovzdaná suma musela byť zaprotokolovaná v sirotskom protokole. Obec chránila polosiroty pred premárnením majetku pozostalým rodičom, a to odovzdaním dedičstva do správy určeného tútora či iného zodpovedného člena rodiny. Prvým sirotským otcom bol Ignác Kollár (*12. 2. 1828 Pitelová – †5. 4. 1883; poch. Pitelová), po jeho smrti Ignác Sklenka (*23. 3. 1834 Pitelová – †24. 3. 1893; poch. Pitelová), v poslednom desaťročí existencie Rakúsko-Uhorska a po vzniku nového štátneho zriadenia Štefan Sklenka, ml., v priebehu roka 1919 sa ním stal Anton Ferenčík⁴ (*12. 6. 1877 Pitelová – †6. 3. 1966; poch. Pitelová), v roku 1923 Martin Knap⁵ (*11. 11. 1878 Pitelová – †neznáme) a v roku 1927 Jozef Marko (*20. 5. 1893 Pitelová – †20. 4. 1979; poch. Pitelová).⁶

Uhorský obecný zákon z roku 1886 priznal dedinám nielen právo rozhodovať vo vlastných vnútorných záležitostiach a tvoriť si štatúty, ale takisto určil ich povinnosti. Obec mala, okrem iného, viesť ohňohasičskú, poľnú a verejnú políciu. V obciach sa tak zriaďovali dobrovoľné ohňohasičské spolky (dobrovoľné hasičské zbory), najímali sa noční strážnici a hájnici. Presný dátum vzniku ohňohasičského spolku v Pitelovej nie je zatiaľ známy. Prvé nepriame indície o počiatkoch organizovanej hasičskej činnosti v obci siahajú do roku 1893, keď bol spísaný inventár protipožiarnej techniky. Obec mala vtedy k dispozícii: dvojkolesovú károvú striekačku s hadicami (1 kus v hodnote 264 korún), hasičské olejové lampy (2 kusy v hodnote 16 korún), vedrá (10 kusov v hodnote 24 korún), hasičské čiapky (55 kusov v hodnote 121,54 korún), výstražnú trúbu so šnúrou (1 kus v hodnote 16,80 korún), dvojtónovú trúbu (1 kus v hodnote 3 koruny), dvojtónovú signalizačnú píšťalku (1 kus v hodnote 1 koruna a 60 halierov). Veliteľ pitelovských hasičov Štefan Sklenka, st. bol prvýkrát menovite uvedený vo výkaze ročných platov úradníkov a obecných zamestnancov za rok 1910, keď dostal 20 korún.⁷

Československá republika prevzala zavedenú organizačnú štruktúru obce, no súčasne došlo k obmedzeniu jej samosprávneho postavenia a dostala sa do priamej závislosti od úradov štátnej správy. Na úrovni sídla sa vytvorili dve kompetenčné sféry, a to pôvodná samosprávna, ktorá sa zúžila na administratívu a niektoré hospodárske záležitosti, a štátna, reprezentovaná sídelným notárskym úradom s pomerne silným právnym postavením voči obecnému zastupiteľstvu. Pozícia notára sa v roku 1920 poštátnila, čím sa stal štátnym zamestnancom a vlastne najnižším článkom štátnej správy na Slovensku. Menoval ho minister vnútra a služobne podliehal hlavnému slúžnemu v okrese, kde mal sídlo. Hlavnou úlohou notára bolo kontrolovať obecné uznesenia, aby sa neporušovali zákony a vládne nariadenia. Mal právo a povinnosť v niektorých prípadoch pozastaviť opatrenia alebo uznesenia obecných orgánov s odkladným účinkom a dať vec na rozhodnutie hlavnému slúžnemu. Mnohé z funkcií notára vytvorených tradíciou sa v menších obciach ďalej udržiavali: vybavoval rozličnú súkromnú i úradnú korešpondenciu, viedol voľby do obecného úradu, zúčastňoval sa na voľbe obecných sluhov, licitáciách, bol prítomný pri predaji či nájme nehnuteľností atď. Obvodní notári dohliadali na činnosť obecnej samosprávy za obvod viacerých obcí. Obvody notárskych úradov boli na Slovensku totožné s matričnými obvodmi, pričom vedenie štátnych matrík patrilo do kompetencie notára už od roku 1904.

Legislatívnou reformou na konci roka 1922 bola funkcia richtára premenovaná na starostu a pôsobnosť obecného predstavenstva prešla na obecnú radu, t. j. obec bola spravovaná obecnou radou a zastupiteľským zborom. Všeobecnú priamu voľbu starostu zákon nepripúšťal, starostu volilo obecné zastupiteľstvo zo svojich členov. Právo voliť do obecného zastupiteľstva mal občan obce od 21 rokov a zvolený mohol byť, ak dosiahol vek 26 rokov.⁸ Zastupiteľský zbor tvorilo pätnásť zástupcov vrátane funkcionárov obecnej rady. Tá pozostávala zo starostu, námestníka starostu a troch radných – dvoch prísažných a sirotského otca. Všetci boli volení na štvorročné obdobie.

Zdroj: Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Obvodné notárske úrady z obvodu Okresného úradu v Kremnici /1868/ 1888 – 1950, Obvodný notársky úrad v Trnavej Hore /1868/ 1888 – 1950, inv. č. 134, ročník 1923, šk. č. 1.

Predstavitelia obecnej samosprávy mali stanovený ročný plat za výkon zverených úloh a plnenie svojich povinností. Napríklad v roku 1910 dostal richtár Štefan Páchnik 100 korún, zástupca richtára Pavol Kollár 12 korún, prísažní Ján Kubík a Jozef Barát jednotlivo po 8 korún, notár Filip Hédeli 200 korún, sirotský otec Štefan Sklenka, ml. 12 korún. Plat starostu za rok 1938 činil 500 korún, jeho námestníkovi prináležalo 50 korún, prísažným 80 korún a sirotskému otcovi 50 korún.⁹

Posilnenie pozícií Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) po 6. októbri 1938, t. j. vyhlásení autonómie Slovenska, prinieslo so sebou potrebu prevzatia moci aj na lokálnej úrovni. Na základe výzvy zverejnenej v tlačovom orgáne HSĽS (denník Slovák) začali vznikať národné výbory, spravidla zložené z ľudákov, ktoré boli nariadením novovymenovanej slovenskej vlády ustanovené za pomocné orgány úradov. V ďalšej fáze nasledovali zmeny v obecných zastupiteľstvách, kde nemala nastupujúca garnitúra prevahu, resp. na čele obce stál starosta nevyhovujúci vtedajším politickým pomerom. V obecných zastupiteľstvách boli doplnení členovia tak, aby sa zabezpečila hegemónia HSĽS, a ak takéto riešenie nebolo možné, bolo obecné zastupiteľstvo rozpustené a nahradené vymenovaným vládnym komisárom, ktorý prebral kompetencie starostu i obecného zastupiteľstva. Posledné volené orgány obecnej samosprávy prežívali na Slovensku do roku 1943, keď boli rozpustené. K 1. januáru 1944 nadobudol účinnosť zákon č. 171/1943 Sl. z. o zmenách v samospráve obcí, zavádzajúci jednotný typ zastupiteľstiev. Tie tvoril na päť rokov menovaný šesťčlenný obecný výbor na čele so starostom. Zákon stanovil systém nominácií do funkcií v miestnej správe jedinou štátnou stranou – HSĽS, resp. povolenými stranami národnostných menšín (Deutsche Partei a Magyar Párt). Kandidátov na starostov a členov výborov predkladali predsedníctva okresných organizácií HSĽS na návrh miestnych organizácií strany. Najneskôr do 5. marca 1944 sa mala uskutočniť členská schôdza, počas ktorej prebiehal volebný akt. Výsledky mali byť do 25. marca 1944 predložené menovaciemu orgánu – príslušnému okresnému náčelníkovi.¹⁰ Obecné zastupiteľstvo v Pitelovej bolo rozpustené v druhej polovici roka 1942. Personálne obsadenie postu najvyššieho predstaviteľa obce zostalo nezmenené, premenovala sa iba jeho funkcia zo starostu na vládneho komisára. V rokoch 1938 až 1944 túto pozíciu nepretržite zastával Štefan Piatrik. Po voľbách do orgánov obecnej samosprávy v roku 1944, prebiehajúcich na základe legislatívnej reformy, sa starostom Pitelovej stal Jozef Žbirka.

Silu HSĽS dokazujú voľby do Poslaneckej snemovne Národného zhromaždenia v roku 1929, v ktorých táto strana získala v Pitelovej až 86 % hlasov. Jednoznačným víťazom ďalších volieb v roku 1935 sa v obci stal Autonomistický blok (zoskupenie HSĽS a Slovenská národná strana) s výsledkom 92 % hlasov.¹¹ Vedúce postavenie HSĽS bolo príznačné pre celý svätokrížsky (neskôr kremnický) okres, k čomu napomáhal poľnohospodársky ráz územia, nedostatok priemyslu, s tým spojený nedostatok silnej vrstvy robotníckej triedy, ako aj nábožensky cítiace obyvateľstvo, keďže podporu strane prejavovala najmä cirkev a navyše priamo vo Svätom Kríži nad Hronom (dnes Žiar nad Hronom) mal rezidenciu banskobystrický biskup. Ľudáci kritizovali politické, hospodárske i kultúrne pomery na Slovensku a veľmi rýchlo vybudovali v tunajšom okrese rozsiahlu sieť miestnych organizácií.¹² Aj priamo v Pitelovej pôsobila miestna organizácia HSĽS a tiež miestne veliteľstvo Hlinkovej gardy. Uváženie tohto faktu v spojení so stratou obecnej kroniky v roku 1945 vyvoláva otázku, či sa nestratila úmyselne z dôvodu potreby tabuizovať kompromitujúce témy z rokov 1938 až 1945. Pokiaľ obecné kroniky autenticky zachytávali momenty z doby slovenského štátu, aktivity HSĽS a členstvo v Hlinkovej garde, nebolo vôbec výnimočné, že mizli zámerne.

V období Slovenského národného povstania, keď sa na povstaleckom území ujala vlády Slovenská národná rada, bola verejná správa zverená do rúk revolučne kreovaných národných výborov, ktoré sa konštituovali na úrovni okresov a obcí (resp. miest), a tak nahradili (alebo si podriadili) dovtedajšie správne okresné a obecné orgány. Tendencia k spontánnemu vzniku národných výborov bola rôzna, v závislosti od miestnych podmienok v jednotlivých obciach. Prvá časť národných výborov vznikala v podobe odbojových buniek ešte pred vypuknutím Slovenského národného povstania, pričom po 1. septembri 1944 oficiálne prevzali v príslušnej obci moc. Ďalšia časť národných výborov vznikala až na základe výzvy povstaleckej Slovenskej národnej rady ako príkaz nadriadeného orgánu.¹³ Hoci ešte obežník z 1. septembra 1944, určený okresným náčelníkom Pohronskej župy, inštruoval, že v každej obci má národný výbor pozostávať zo šiestich členov, pričom sú prípustné tri strany v rovnom počte (občiansky blok, sociálne demokratická a komunistická strana), ďalší obežník zo 4. septembra, vydaný ako doplnok k predchádzajúcemu, už zakazoval robiť stranícke rozdiely a nariaďoval vytvoriť výbory „z verných Slovákov oslobodeného Slovenska bez ohľadu na straníckosť“. Nakoniec sa bolo potrebné riadiť obežníkom z 5. septembra, ktorý predošlý obežník aj s doplnkom zrušil a vôbec nevymedzoval otázku politického zloženia národných výborov. Miestny národný výbor mal vykonávať funkciu obecného výboru, zvoliť si starostu zo svojich členov a v prípade zvolávania, rokovania i uznášania postupovať v zmysle ustanovení zákona č. 171/1943 Sl. z. Podľa pokynu zo 7. septembra sa mali výbory založiť „z príslušníkov všetkých ideových smerov“. Smernica z 27. septembra síce na etnickom princípe vylučovala Maďarov i Nemcov, ale zároveň pripúšťala menovanie členov z rozpustenej HSĽS a Hlinkovej gardy, pokiaľ sa v nich v minulosti príliš neangažovali.¹⁴

Zo záznamu uloženého v Archíve Múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici sa dozvedáme, že v obci Pitelová sa revolučný národný výbor vytvoril až 5. septembra 1944. Členmi výboru boli: Vincent Beňo, Emil Čabák, Martin Forgáč, Jozef Marko, Jozef Páchnik, Štefan Páločný. Za predsedu (a zároveň starostu) bol zvolený Jozef Žbirka.¹⁵ Obec tak zastupovala osoba, ktorá sa do jej čela dostala v rámci opisovanej reformy samosprávy z roku 1943, založenej na straníckych voľbách. Predstaviteľmi obecných orgánov sa vtedy mohli stať iba stranícki nominanti, spravidla príslušníci HSĽS alebo národnostných strán. Pitelová nebola v tomto smere ojedinelým prípadom. Podobné, na prvý pohľad údiv vzbudzujúce, no napokon písomnými pokynmi povolené situácie sprevádzali fungovanie národných výborov tiež v iných obciach na povstaleckom území.

Bezprostredne po prechode frontu sa volilo obsadenie národných výborov na ďalšie obdobie, a to bez osobitnej právnej úpravy, iba revolučným ustanovením.¹⁶ V Pitelovej dňa 5. apríla 1945 za predsedu výboru zvolili Vincenta Beňa.¹⁷ Na základe nariadenia Predsedníctva Slovenskej národnej rady č. 26/1945 Zb. n. zo 7. apríla 1945 sa nové orgány, t. j. národné výbory, mali konštituovať na báze existujúcich územných obvodov obcí a okresov. Nariadenie zo 7. apríla 1945 zároveň legalizovalo existenciu revolučne ustanovených národných výborov s povýšením na miestne orgány štátnej moci a správy. Ich funkčné obdobie však už limitovalo zvolením nových orgánov podľa tohto nariadenia. Zrušili sa obecné a obvodné notárske úrady, ako aj okresné a župné úrady. Na miestne národné výbory v čele s predsedom prešla právomoc obecnej samosprávy i obecných a obvodných notárov. Okresné národné výbory prebrali kompetencie okresných úradov a čiastočne tiež župných úradov. Zlúčením výkonu štátnej správy a samosprávy v národných výboroch zanikol duálny systém verejnej správy. Právna subjektivita a majetok prešli z obcí na národné výbory, ktoré ako správne jednotky mali len delegované niektoré právomoci a boli prakticky súčasťou systému štátnej správy. Obecný majetok sa stal národným majetkom, súčasťou štátneho vedenia podnikov a plánovania. Obecná samospráva zanikla.¹⁸

Miestny národný výbor v Pitelovej vykonával správu obce od jej oslobodenia až do prevratu vo februári 1948. Hneď potom došlo k jeho rozpusteniu a krátkodobému nahradeniu dočasnou miestnou komisiou, ktorá bola vymenovaná na návrh akčného výboru Národného frontu a pripravovala pôdu pre budovanie socializmu v tunajších pomeroch.¹⁹ Miestna organizácia Komunistickej strany Slovenska bola v Pitelovej založená až v roku 1946 a počet jej prívržencov sa zo začiatku zvyšoval pozvoľným tempom.²⁰ Podľa výsledkov volieb do Ústavodarného národného zhromaždenia v roku 1946 Pitelovčania neprejavovali veľké sympatie voči Komunistickej strane Slovenska. Komunisti dostali iba 13 % hlasov, pričom Demokratická strana až 85 % hlasov.²¹

S nástupom nového spoločensko-politického systému po roku 1989 sa samosprávny systém spravovania obcí obnovil zákonom č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení. V zmysle platnej legislatívy obec predstavuje samostatný územný samosprávny a správny celok Slovenskej republiky, je právnickou osobou, ktorá za podmienok ustanovených zákonom samostatne hospodári s vlastným majetkom a s vlastnými príjmami. Orgánmi obce sú obecné zastupiteľstvo a starosta.

[1] Apáthyová-Rusnáková, K. – Stoličná, R.: Spoločenstvo obce a rodiny. In: Slovensko. Európske kontexty ľudovej kultúry. Bratislava: Veda, 2000, s. 173 – 174.
Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I., II. Bratislava: Veda, 1995, s. 412 – 413, 91, 118 (heslá: obec, obecná hromada, prísažný, richtár).
Rebro, K.: Urbárska regulácia Márie Terézie a poddanské úpravy Jozefa II. na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1959, s. 501 – 510.

[2] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava: Veda, 1995, s. 413 – 414 (heslo: obecné štatúty).

[3] Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Obvodné notárske úrady z obvodu Okresného úradu v Kremnici /1868/ 1888 – 1950, Obvodný notársky úrad v Trnavej Hore 1868 – 1945 (1950), inv. č. 115, ročník 1868 (1887), šk. č. 1.

[4] Priezvisko býva v záznamoch uvádzané aj vo forme Ferienčík.

[5] Priezvisko býva v záznamoch uvádzané aj vo forme Knapp.

[6] Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Obvodné notárske úrady z obvodu Okresného úradu v Kremnici /1868/ 1888 – 1950, Obvodný notársky úrad v Trnavej Hore 1868 – 1945 (1950): inv. č. 130, ročník 1919, šk. č. 1; inv. č. 134, ročník 1923, šk. č. 1; inv. č. 138, ročník 1927, šk. č. 1.
Štátny archív v Nitre, fond Tekovská župa (1540 – 1922), podžupan, administratívne písomnosti, 1883/I/83, šk. č. 98.

[7] Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Obvodné notárske úrady z obvodu Okresného úradu v Kremnici /1868/ 1888 – 1950, Obvodný notársky úrad v Trnavej Hore 1868 – 1945 (1950): inv. č. 117, ročník 1900, šk. č. 1; inv. č. 122, ročník 1910, šk. č. 1.

[8] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava: Veda, 1995, s. 412 (heslo: obec).
Centrum pre tradičnú ľudovú kultúru: Elektronická encyklopédia. Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom. Heslá: notár, obecná samospráva. [Online]. Dostupné na: https://www.ludovakultura.sk/polozka-encyklopedie/notar/, https://www.ludovakultura.sk/polozka-encyklopedie/obecna-samosprava/.
Šprocha, B. – Tišliar, P.: Lexikóny obcí pre územie Slovenska I. Vybrané úradné lexikóny z rokov 1920 – 2002. Bratislava: Infostat, 2009, s. 23.
Šutajová, J.: Formovanie obecnej samosprávy na Slovensku. In: Človek a spoločnosť, roč. 9, 2006, č. 2, s. 14 – 20. [Online]. Dostupné na: http://www.clovekaspolocnost.sk/jquery/pdf.php?gui=DQLDG6AI8B2YKGL4VNH1NAQR.

[9] Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Obvodné notárske úrady z obvodu Okresného úradu v Kremnici /1868/ 1888 – 1950, Obvodný notársky úrad v Trnavej Hore /1868/ 1888 – 1950: inv. č. 122, ročník 1910, šk. č. 1; inv. č. 151, ročník 1940, šk. č. 8.

[10] Pekár, M.: Volebné právo a volebný systém na Slovensku v rokoch 1938 – 1945. Historické súvislosti. In: Volebné zákonodarstvo v Slovenskej republike (doterajší vývoj, aktuálny stav, príčiny a dôsledky). Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2014, s. 53 – 67.
Podolec, O.: Postavenie obecnej samosprávy na Slovensku v rokoch 1938 – 1945. In: Historický časopis, roč. 51, 2003, č. 4, s. 647 – 668.

[11] Krivý, V.: Výsledky volieb 1929 – 2016 za obce na Slovensku. [Online]. Dostupné na: http://sasd.sav.sk/sk/data_katalog_abs.php?id=sasd_2010001.

[12] Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin: Osveta, s. 182.

[13] Podolec, O.: K ústavnoprávnym a politickým otázkam vývoja miestnej správy na Slovensku v rokoch 1945 – 1948. In: Roky prelomu. Slovensko v rokoch 1945 – 1948. Trnava: Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave, 2015, s. 41 – 65.

[14] Prečan, V.: Slovenské národné povstanie. Dokumenty. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, 1965, s. 394 – 395, 432 – 433, 462, 593.

[15] Archív Múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici, fond XIII, šk. č. 3, pôvodina prír. č. 34/59.

[16] Podolec, O.: K ústavnoprávnym a politickým otázkam vývoja miestnej správy na Slovensku v rokoch 1945 – 1948. In: Roky prelomu. Slovensko v rokoch 1945 – 1948. Trnava: Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave, 2015, s. 41 – 65.

[17] Hárezník, M. – Spáč, J.: 25 dní, ktoré otriasali Pitelovou. Pitelová: Pitelovčania, občianske združenie, 2014, s. 47.
Jančo, M.: 725 rokov obce Pitelová. Pitelová: Miestny národný výbor Pitelová, 1989, s. 15.

[18] Centrum pre tradičnú ľudovú kultúru: Elektronická encyklopédia. Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom. Heslá: obecná samospráva. [Online]. Dostupné na: https://www.ludovakultura.sk/polozka-encyklopedie/obecna-samosprava/.
Podolec, O.: K ústavnoprávnym a politickým otázkam vývoja miestnej správy na Slovensku v rokoch 1945 – 1948. In: Roky prelomu. Slovensko v rokoch 1945 – 1948. Trnava: Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave, 2015, s. 41 – 65.
Šutajová, J.: Formovanie obecnej samosprávy na Slovensku. In: Človek a spoločnosť, roč. 9, 2006, č. 2, s. 14 – 20. [Online]. Dostupné na: http://www.clovekaspolocnost.sk/jquery/pdf.php?gui=DQLDG6AI8B2YKGL4VNH1NAQR.

[19] Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Miestne národné výbory v okrese Žiar nad Hronom 1945 – 1982, IV. časť, 2. zväzok, inventár vypracovaný k fondu Miestny národný výbor v Pitelovej 1950 – 1976, s. 194.

[20] Jančo, M.: 725 rokov obce Pitelová. Pitelová: Miestny národný výbor Pitelová, 1989, s. 16.

[21] Krivý, V.: Výsledky volieb 1929 – 2016 za obce na Slovensku. [Online]. Dostupné na: http://sasd.sav.sk/sk/data_katalog_abs.php?id=sasd_2010001.