Správa tekovského regiónu

Prvú fázu administratívnych jednotiek v Uhorsku, ktorá trvala od konca 10. storočia do 13. – 14. storočia, reprezentujú kráľovské komitáty. Vznikali so zámerom spravovať kráľovský majetok, ktorým do 13. storočia bola prakticky celá krajina.¹ Panovník menoval do čela komitátu župana (kráľovského úradníka). Kráľ ho dosadzoval do funkcie a podľa vlastného uváženia i pozbavoval úradu. Župan bol priamo podriadený kráľovi, viazala ho k nemu prísaha vernosti, jemu sa zodpovedal za správu komitátu.²

Územie, na ktorom vznikla dedina Pitelová, sa nazývalo Šúšolie. Tento názov označoval celé okolie Žiarskej kotliny po oboch stranách Hrona a bol bežný v listinách z 13. – 15. storočia, keď sa začalo používať aj označenie dištrikt Svätého Kríža.³ Šúšolský dištrikt sa rozprestieral pravdepodobne od Novej Bane po Hronskú Dúbravu a na severe po Kremnicu.⁴ Od 11. storočia bol súčasťou Tekovského komitátu a okolo roku 1230 bol pričlenený k Zvolenskému komitátu, čo súviselo s jeho budovaním a zaistením rozvoja pripojením hospodársky vyspelejších území. Panovník k nemu pripojil i Turiec, Liptov, Oravu, dištrikt Oslany zo severnej časti Tekova a dištrikt Devičie z Hontu.⁵ Územie Šúšolia sa k Tekovu vrátilo až v roku 1343 po rozpade rozsiahleho Zvolenského komitátu na menšie samostatné časti.⁶

V priebehu 13. storočia moc kráľov upadala a komitáty sa postupne pretvárali na šľachtické stolice⁷ ako ustanovizne stavovskej samosprávy. Politickým orgánom reprezentujúcim stavovskú autonómiu sa stolice stali v priebehu nasledujúcich storočí. Základy tohto vývinu sa kládli za Anjuovcov, najmä za vlády Ľudovíta I. (1342 – 1382). Tekovská stolica sa začala formovať v druhej polovici 13. storočia⁸ a tento proces bol zavŕšený začiatkom 14. storočia (okolo roku 1321). Náplňou stoličnej samosprávy bol výkon verejnosprávnej a súdnej právomoci. Na čele stolice stál hlavný župan, menovaný na neobmedzený čas panovníkom s prihliadnutím na rady a vôľu prelátov a barónov. Hlavní župani patrili medzi najväčších feudálov stolice. Boli zvyčajne viazaní vyššou dvorskou funkciou, preto sa vo zverenej stolici zdržiavali zriedkavo a riadeniu stolice sa venovali v malej miere. Skutočným výkonným funkcionárom stolice bol podžupan, do 16. storočia menovaný hlavným županom, od polovice 16. storočia volený stoličnou šľachtou. Verejnú a súdnu samosprávu stolice zabezpečoval volený úradnícky aparát: podžupan, hlavný pokladník, notár, podnotár, slúžni, právny zástupca (fiškál) a prísažní. Najvýznamnejším a vrcholným orgánom stavovskej samosprávy bola generálna kongregácia, čiže stoličné zhromaždenie. Pôvodne sa ho osobne zúčastňovali šľachtickí obyvatelia stolice, zástupcovia slobodných kráľovských a banských miest a majetnejší poddaní, od 16. storočia už len šľachtici. Generálna kongregácia rozhodovala o všetkých zásadných veciach týkajúcich sa stolice.⁹

Jednotlivé stolice sa delili na dva až šesť, najčastejšie na štyri slúžnovské okresy (obvody). Predstaviteľom slúžnovského okresu bol hlavný slúžny, ktorého ustanovovala generálna kongregácia.¹⁰ Tekovská stolica sa pôvodne členila na štyri slúžnovské okresy: Osliansky (delený na Hronský a Osliansky dištrikt), Levický, Topoľčiansky (s centrom v mestečku Topoľčianky) a Vrábeľský.¹¹ Pitelová spadala do Oslianskeho slúžnovského okresu, tvoreného územím niekdajších samostatných územnosprávnych jednotiek Oslany a Šúšolie. Osliansky slúžnovský okres, nazývaný od druhej polovice 18. storočia aj Horný okres, sa pre svoju veľkú rozlohu rozdelil v roku 1803 na Osliansky a Svätokrížsky (neskôr Hronský) slúžnovský okres, kam patrila i Pitelová. Mestami so zriadeným magistrátom boli Kremnica s priradenými siedmimi obcami, Levice a Nová Baňa.¹²

Územnú celistvosť Tekovskej stolice narušili turecké výboje v 16. a 17. storočí. Turci začlenili zabraté územie do svojej správy pozostávajúcej zo systému administratívnych jednotiek. Najväčšiu správnu jednotku predstavovala provincia (ejálet), deliaca sa na menšie celky (sandžaky) a tie zas na obvody (náhije). Dobytá pôda formálne patrila sultánovi, ktorý ju dával do léna. Turecké léna mali v tomto období výslovne služobný charakter. Udeľovali sa za hrdinstvo v boji a iné vojenské zásluhy. Tureckí feudáli, prevažne vojaci, boli zaviazaní vykonávať nielen vojenskú službu, ale podľa veľkosti léna vydržiavať aj určitý počet žoldnierov. Léna sa rozdeľovali do troch skupín: majetky s najvyšším ročným výnosom (cháss), stredným (ziamet) a najnižším ročným výnosom (timar). Príjmy plynuli z výberu daní, na ktoré si Turci po obsadení príslušného územia nárokovali. Kvôli ich vyrúbaniu uskutočňovali podrobné súpisy obyvateľstva i majetku všetkých dedín, menších osád, majerov a honov.¹³

Po páde Ostrihomu (1543) zriadili Turci v rámci Budínskeho ejáletu Ostrihomský sandžak, ktorého súčasťou sa stala aj časť južného Tekova po Vráble. V zmysle tureckého daňového súpisu z roku 1579 sa pod osmanskú poplatnosť dostala tiež Pitelová a niekoľko ďalších lokalít v údolí Hrona, spoločne tvoriacich enklávy Novohradského sandžaku.¹⁴ Pitelová, Banský Studenec, Voznica, Bzenica a ešte jedna neidentifikovateľná dedina patrili konkrétne do timaru s celkovým ročným výnosom 2 000 akčí (66 akčí = 1 zlatý). Držiteľom tohto léna bol vojenský jazdec (sipahi) Mustafa. Za Pitelovú turecký pisár do súpisu uviedol, že ležala pri rieke Hron a neobývali ju žiadni sedliaci, čím chcel dať najavo hospodársky slabšie postavenie miestnych poddaných. Jednotlivé daňové položky a ani menoslov obyvateľov Pitelovej rozpísaný nebol. Zaznamenala sa iba celková renta 105 akčí, ročne plynúca z dediny. Dôvod vyplácania daní Turkom spočíval v snahe predísť lúpežným prepadom a spustošeniu osady.¹⁵ Po podpísaní Žitavského mieru v roku 1606 Turci síce stratili Novohrad, no niekoľko obcí z Tekova im odvádzalo dane i v prvej polovici 17. storočia.¹⁶

Smrťou Márie Terézie v roku 1780 sa uvoľnil trón pre jej syna Jozefa. Absolutisticky zmýšľajúci panovník chcel vládnuť samostatne, nezávisle od uhorskej ústavy a politických tradícií, bez ohľadu na mienku a záujmy šľachty. Postupnou centralizáciou štátnej správy obmedzoval právomoci starých šľachtických úradov a inštitúcií. Podstata jozefínskej reformy spočívala v zrušení stoličnej stavovskej samosprávy a jej nahradení štátnou administratívou. V roku 1785 sa šľachtické stolice zmenili na štátne stolice, zredukoval sa ich počet a začlenili sa do vyšších správnych oblastí – dištriktov, z ktorých tri boli na území Slovenska (Nitriansky, Banskobystrický a Košický). Tekovská stolica patrila spolu s Bratislavskou, Nitrianskou a Trenčianskou stolicou do Nitrianskeho dištriktu. Jozef II. odstránil funkciu hlavných županov a vedenie dištriktov zveril vymenovaným kráľovským komisárom. Kompetenciu generálnych kongregácií preniesol na podžupanov. Stoličné úradníctvo (vrátane podžupanov), dovtedy volené, a teda závislé od stoličnej šľachty, poštátnil. Súdnictvo oddelil od politickej správy a vyňal ho z právomoci stolíc. Táto reforma mala len krátke trvanie. Po smrti Jozefa II. v roku 1790 bolo obnovené predchádzajúce územné členenie. Kráľovskí komisári dištriktov boli odvolaní, funkcia hlavných županov bola obnovená a začali sa znovu konať generálne kongregácie.¹⁷

Po revolučných rokoch 1848/49 pociťovali viedenské ústredné orgány za tzv. Bachovho absolutizmu potrebu upraviť územné usporiadanie Uhorska z hľadiska upevnenia cisárskej moci. Stolice stratili stavovský charakter a zmenili sa na inštitúcie štátu, označované ako župy. Opätovne sa vytvorili dištrikty, pričom Tekovská župa bola začlenená do Bratislavského dištriktu (na území Slovenska sa nachádzal ešte Košický dištrikt). Keď sa Októbrovým diplomom v roku 1860 rakúsky cisár zriekol absolutizmu, nastal postupný návrat k stavu spred revolúcie 1848/49 s tým, že stoliciam zostal názov župa. Tekovská župa bola obnovená v decembri 1860. Tvorilo ju päť slúžnovských okresov: Osliansky, Vrábeľský, Svätokrížsky, Levický a Malotopoľčiansky.¹⁸ Svätokrížskemu slúžnovskému okresu, kam územnosprávne patrila i Pitelová, sa v priebehu času menilo nielen pomenovanie (Pohronský/Tekovskosvätokrížsky/Hronskosvätokrížsky), ale takisto sídlo jeho slúžnovského úradu: Hliník (dnes Hliník nad Hronom), Nová Baňa, Žarnovica, Sklené Teplice, Vyhne. V roku 1875 sa sídlom úradu stalo mestečko Tekovský Svätý Kríž (dnes Žiar nad Hronom).¹⁹

Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 boli župy prebudované podľa municipálnej správy. Kongregačné zhromaždenia boli nahradené župnými výbormi. V zmysle zákonného článku XLII/1870 bolo župám priznané právo samostatne rozhodovať o vlastných vnútorných záležitostiach, vytvárať si vlastné štatúty, voliť úradnícky zbor, zostavovať rozpočty, byť v priamom styku s vládou, odvolávať sa proti navrhovaným opatreniam. Najvyšším orgánom župnej samosprávy bol municipálny výbor. Schvaľoval župné štatúty, rozpočet a úradníctvo. Najvýznamnejším výkonným úradníkom župného úradu bol podžupan, ktorý viedol administratívnu činnosť. Právomoc a povinnosti hlavného župana upravoval zákonný článok XXI/1886. Menoval a odvolával ho panovník na návrh ministra vnútra. Bol nadriadený všetkým štátnym orgánom na území župy a vybavoval najdôležitejšiu, najmä politickú agendu. Zastupoval záujmy štátu voči župnej samospráve, sám bol podriadený vláde a nadriadený municipálnemu výboru.

Po vzniku Československej republiky (1918) bol prevzatý dovtedajší rakúsko-uhorský právny systém a tým aj dovtedajšie územnosprávne usporiadanie. Správnou reformou účinnou od 1. januára 1923 bolo na Slovensku vytvorených šesť žúp, pre svoju väčšiu rozlohu neoficiálne nazývaných veľžupami. Územie Tekovskej župy sa rozdelilo medzi Nitriansku, Považskú a Pohronskú veľžupu. Zrušili sa slúžnovské úrady a nanovo usporiadali okresy.²⁰ Touto reorganizáciou vznikol Svätokrížsky okres a vytvoril sa Okresný úrad vo Svätom Kríži pri Hrone, ktorý spravoval 24 obcí vrátane Pitelovej. Svätokrížsky okres patril do Pohronskej župy, formálne označovanej Župa XVIII. Súdne záležitosti riešil Okresný súd v Kremnici, kde sídlil tiež Daňový úrad. Okres sa delil na tri četnícke okrsky, ktoré mali sídlo v Pitelovej, Janovej Lehote a vo Svätom Kríži, kde bolo aj okresné četnícke veliteľstvo a četnícka stanica.²¹

Ďalšou reorganizáciou politickej správy sa s platnosťou od 1. júla 1928 ustanovilo na Slovensku krajinské zriadenie. Župné zriadenie bolo zrušené, čo v praxi znamenalo zánik župných úradov. Slovensko bolo vyhlásené za jednu krajinu, na čele ktorej stál Krajinský úrad v Bratislave a krajinský prezident. Riadiacimi orgánmi regiónov sa stali okresné úrady v priamej podriadenosti Krajinského úradu v Bratislave. Zároveň sa zmenili obvody niektorých okresných úradov, resp. niektoré zanikli. Svätokrížsky okres sa zrušil a pripojil sa ako celok k okresu Kremnica, kam spadala i obec Pitelová.²²

Od 1. augusta 1939, po zaniknutí krajinského zriadenia, Kremnický okres patril do Pohronskej župy. Nariadením Predsedníctva Slovenskej národnej rady č. 26/1945 Zb. n. SNR o národných výboroch zo 7. apríla 1945 sa župné zriadenie zrušilo, čo bolo potvrdené nariadením SNR č. 96 z 23. augusta 1945. Slovensko sa tak členilo len na okresy.

K 1. januáru 1949 boli vytvorené regionálne celky – kraje. Štát vykonával správu v krajoch prostredníctvom krajských národných výborov v krajských mestách. Kraje sa ďalej delili na okresy, ktoré spravovali okresné národné výbory. Pitelová patrila do Banskobystrického kraja.²³

V rámci územnej reorganizácie štátu sa 20. marca 1960 utvoril nový okres so sídlom v Žiari nad Hronom, a to spojením dovtedajších okresov Kremnica, Banská Štiavnica a Nová Baňa.²⁴

Od 1. júla 1960 sa znížil počet krajov. Pitelová začala patriť pod Stredoslovenský kraj so sídlom v Banskej Bystrici.

S účinnosťou od 18. decembra 1990 zanikli kraje a obce patrili iba do okresov. V priebehu roka 1996 bola Pitelová opäť začlenená pod Banskobystrický kraj a koncom roka 2001 pod Banskobystrický samosprávny kraj.²⁵

[1] Volko, V. – Kiš, M.: Stručný prehľad vývoja územného a správneho členenia Slovenska. Bratislava: Ministerstvo vnútra SR, 2007, s. 17.

[2] Žudel, J.: Stolice na Slovensku. Bratislava: Obzor, 1984, s. 11.

[3] Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin: Osveta, 1978, s. 16 a 21.

[4] Kliman, A.: Hliník nad Hronom. Hliník nad Hronom: Obecný úrad v Hliníku nad Hronom, s. 23.
Meliš, J.: Ladomer a Vieska v stredoveku. In: Ladomerská Vieska – monografia obce. Žiar nad Hronom: Aprint, s. r. o., 2022, s. 38.
Sklenka, V.: Historický vývoj chotára Horných Opatoviec. In: Horné Opatovce – monografia obce. Banská Bystrica: Polygrafia Gutenberg s. r. o., 2012, s. 65.

[5] Maliniak, P.: Človek a krajina Zvolenskej kotliny v stredoveku. Banská Bystrica: Fakulta humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, 2009, s. 43, 46, 53 – 54.
Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin: Osveta, 1978, s. 20.

[6] Štátny archív v Nitre, fond Tekovská župa (1540 – 1922), Opis na úrovni archívneho fondu, s. 1. [Online]. Dostupné na: https://www.minv.sk/swift_data/source/verejna_sprava/sanr/nr/fondy/SK_1550_7211.pdf.
Žudel, J.: Stolice na Slovensku. Bratislava: Obzor, 1984, s. 12, 127, 129, 168.

[7] Volko, V. – Kiš, M.: Stručný prehľad vývoja územného a správneho členenia Slovenska. Bratislava: Ministerstvo vnútra SR, 2007, s. 21.

[8] Žudel, J.: Stolice na Slovensku. Bratislava: Obzor, 1984, s. 14 a 127.

[9] Štátny archív v Nitre, fond Tekovská župa (1540 – 1922), Opis na úrovni archívneho fondu, s. 1 – 3. [Online]. Dostupné na: https://www.minv.sk/swift_data/source/verejna_sprava/sanr/nr/fondy/SK_1550_7211.pdf.
Žudel, J.: Stolice na Slovensku. Bratislava: Obzor, 1984, s. 15 – 17.

[10] Volko, V. – Kiš, M.: Stručný prehľad vývoja územného a správneho členenia Slovenska. Bratislava: Ministerstvo vnútra SR, 2007, s. 9 a 17.
Žudel, J.: Stolice na Slovensku. Bratislava: Obzor, 1984, s. 19.

[11] Turóci, M. – Kordoš, J. (eds.): Matej Bel: Tekovská stolica. Čadca: Kysucké múzeum v Čadci, 2019, s. 137 a 381.

[12] Keresteš, P.: Vývoj obcí Ladomer a Vieska v rokoch 1711 – 1848. Vieska. In: Ladomerská Vieska – monografia obce. Žiar nad Hronom: Aprint, s. r. o., 2022, s. 68.
Štátny archív v Nitre, fond Tekovská župa (1540 – 1922), Opis na úrovni archívneho fondu s. 2. [Online]. Dostupné na: https://www.minv.sk/swift_data/source/verejna_sprava/sanr/nr/fondy/SK_1550_7211.pdf.
Žudel, J.: Stolice na Slovensku. Bratislava: Obzor, 1984, s. 129.

[13] Blaškovič, J.: Turecký daňový súpis Nitrianskej župy z roku 1664. In: Agrikultúra, 10, 1971, s. 29 – 37.
Blaškovič, J.: Turecký daňový súpis Žabokreckého okresu z r. 1664. In: Agrikultúra, 15, 1978, s. 65 – 76.
Tibenský, J.: Slovensko súčasťou mnohonárodnostnej habsburskej monarchie. In: Slovensko. 1. Dejiny. Druhé, prepracované a doplnené vydanie. Bratislava: Obzor, 1978, s. 329 a 331.

[14] Žudel, J.: Stolice na Slovensku. Bratislava: Obzor, 1984, s. 129.

[15] Bayerle, G.: Ottoman Tributes in Hungary According to Sixteenth Century Tapu Registers of Novigrad. The Hague-Paris, 1973, s. 11 – 13, 105.
Kopčan, V.: Turecké nebezpečenstvo a Slovensko. Bratislava: Veda, 1986, s. 168 – 169, 194.

[16] Tibenský, J.: V období protihabsburských stavovských povstaní. In: Slovensko 1. Dejiny. Druhé, prepracované a doplnené vydanie. Bratislava: Obzor, 1978, s. 365.

[17] Kohútová, M.: Slovensko a Slováci v novoveku. Trnava: Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 2008, s. 113 a 117.
Štátny archív v Nitre, fond Tekovská župa (1540 – 1922), Opis na úrovni archívneho fondu, s. 3. [Online]. Dostupné na: https://www.minv.sk/swift_data/source/verejna_sprava/sanr/nr/fondy/SK_1550_7211.pdf.
Žudel, J.: Stolice na Slovensku. Bratislava: Obzor, 1984, s. 14.

[18] Štátny archív v Nitre, fond Tekovská župa (1540 – 1922), Opis na úrovni archívneho fondu, s. 4. [Online]. Dostupné na: https://www.minv.sk/swift_data/source/verejna_sprava/sanr/nr/fondy/SK_1550_7211.pdf.
Volko, V. – Kiš, M.: Stručný prehľad vývoja územného a správneho členenia Slovenska. Bratislava: Ministerstvo vnútra SR, 2007, s. 9, 23 – 24.

[19] Názov mesta sa zmenil niekoľkokrát: Svätý Kríž, Tekovský Svätý Kríž, Hronský Svätý Kríž, Svätý Kríž nad Hronom, od r. 1955 Žiar nad Hronom.
Majtán, M.: Názvy obcí Slovenskej republiky. Vývin v rokoch 1773 – 1997. Bratislava: Veda, 1998. Databáza dostupná online: http://www.juls.savba.sk/nazvy_obci.html.
Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, inventár vypracovaný k fondu Okresný úrad vo Svätom Kríži nad Hronom 1923 – 1928, s. 3. [Online]. Dostupné na: https://www.minv.sk/swift_data/source/verejna_sprava/statny_archiv_v_banskej_bystrici/kremnica/inventare/Okresny%20urad%20vo%20Svatom%20Krizi%201923%20-%201928.pdf.

[20] Štátny archív v Nitre, fond Tekovská župa (1540 – 1922), Opis na úrovni archívneho fondu, s. 4 – 6. [Online]. Dostupné na: https://www.minv.sk/swift_data/source/verejna_sprava/sanr/nr/fondy/SK_1550_7211.pdf.

[21] Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, inventár vypracovaný k fondu Okresný úrad vo Svätom Kríži nad Hronom 1923 – 1928, s. 3 – 5. [Online]. Dostupné na: https://www.minv.sk/swift_data/source/verejna_sprava/statny_archiv_v_banskej_bystrici/kremnica/inventare/Okresny%20urad%20vo%20Svatom%20Krizi%201923%20-%201928.pdf.

[22] Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin: Osveta, s. 162.
Šprocha, B. – Tišliar, P.: Údaje o prirodzenej mene obyvateľstva Slovenska publikované v Pohyboch obyvateľstva Československa v rokoch 1919 – 1937 (analyticko-metodická príručka). Bratislava: Infostat, 2009, s. 35 – 36.

[23] Volko, V. – Kiš, M.: Stručný prehľad vývoja územného a správneho členenia Slovenska. Bratislava: Ministerstvo vnútra SR, 2007, s. 42 – 45.

[24] Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin: Osveta, s. 232.

[25] Volko, V. – Kiš, M.: Stručný prehľad vývoja územného a správneho členenia Slovenska. Bratislava: Ministerstvo vnútra SR, 2007, s. 47 – 48, 53, 57, 59, 61.