Ako sa bývalo v pitelovských domoch

Prostredníctvom súpisných hárkov zo sčítania obyvateľov, domov a hospodárskych zvierat podľa stavu 31. decembra 1869 (Cenzus, prepis sčítacích hárkov)1 môžeme sledovať nielen dispozičné riešenie obydlí Pitelovčanov, ale tiež spoznať život v príbytkoch zvnútra. Na jeden pitelovský dom pripadalo v zmysle tohto sčítania priemerne 8 obyvateľov. Najviac ubytovaných žilo v dome č. 6 (dve izby, dve komory) a č. 10 (jedna izba, dve komory), v každom 16 osôb. Uviedli sme, že v Pitelovej prevládali trojpriestorové domy s miestnosťami: izba, kuchyňa, komora. V jednom takomto dome (súpisné č. 7) bývalo až 12 ľudí.

Ako sa tam všetci pomestili? Kolobeh práce v lete viedol k tomu, že cez deň pracovala väčšina dospelých mimo príbytku. Vracali sa až večer k spoločnému jedlu, oddychu a spánku. Počas zimy sa však život sústredil vo vnútri domu. Kým bola kuchyňa čierna, teda varilo sa na otvorenom ohni, hlavný obytný priestor a centrum života celej rodiny tvorila izba. Tu sa nielen stolovalo, odpočívalo, spalo, odbavovali sviatky, prijímali návštevy, no takisto priadlo, tkalo, šilo, vyrábalo rôzne náradie. Mnohoúčelové využitie jedinej izby a súžitie niekoľkých ľudí v nej muselo mať zato svoje pravidlá. Vo všeobecnosti platilo, že pec bývala umiestnená vedľa dverí v zadnom kúte izby. Od pece pozdĺž steny stávali postele. Táto polovica bola vyhradená ženám. Okolo pece sa robili domáce práce a na posteliach ukladali periny z nevestinej výbavy. Uhlopriečne k peci, medzi oknom na ulicu a do dvora, sa nachádzal stôl s lavicami. Nad stolom viseli obrázky svätých, preto sa tento roh miestnosti označoval ako kultový kút. Za stolom sedávali spravidla muži na čele s gazdom. V priestore pri dverách opravovali v zime riad či plietli košíky. Polovica izby so stolom a dielňou bývala vyhradená mužom. Zadná časť pri dverách slúžila pracovným účelom, predná reprezentačným. Ženy mali pracovnú aj reprezentačnú štvrtinu priestoru, rovnako ako muži, každý vo svojej polovici izby. Počas návštev zostávali pri stole iba muži, ženy zaujali miesto pri peci, deti z izby obyčajne vykázali. Pri jedení ženy stáli povedľa stola alebo sa usadili naboku na laviciach, prípadne pri peci. Za stôl si sadali až potom, keď dojedli muži. Deti jedávali naboku, resp. spolu s matkami. Obdobný kľúč platil aj pri určovaní miesta na spávanie. Predná posteľ pod oknami patrila manželskému páru hlavy rodiny. Ďalšie páry zaujali miesto na zadnej posteli za dverami a pri peci. Muž sa delil o lôžko so svojou ženou a často i s drobnými deťmi, ktoré spávali na druhom konci postele. Dievky nocovali v komore, mládenci na laviciach za stolom, ale tiež v humne a maštali (ak mala rodina paholka, miesto pri statku v maštali patrilo jemu). Deti odrastené materinskej posteli a osamelí, najstarší členovia rodiny spávali na peci. Kým v zime sa nocľah snažili nájsť všetci v izbe, v lete využili možnosť rozptýliť sa po dome i dvore. Keďže zloženie rodín bolo pohyblivé – narodením či sobášom pribudli noví členovia, vydajom dcéry alebo niekoho úmrtím zase ubudli – priestor izby býval raz tesnejší, inokedy voľnejší, ale v konečnom dôsledku pojal medzi svoje steny všetkých.2

Mladší vývinový stupeň kuchyne súvisel so zavádzaním sporákov od polovice 19. storočia, v dedinskom prostredí masovejšie koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Priestor celého pôvodného pitvora prestal byť studený, zadymený. Zmenila sa jeho funkcia i názov – teplá kuchyňa, v ktorej sa začalo stolovať. Zriadenie teplej kuchyne bolo veľkým prínosom v kultúre bývania. Postupne sa z nej stala hlavná obytná miestnosť, lebo okrem pracovnej činnosti a stolovania sa využívala aj na spávanie najmä starších členov rodiny, na prijímanie návštev a na spoločenské posedenie.3

Pri vytváraní zoskupení bývajúcich v jednom dome dominoval v Pitelovej princíp príbuzenstva. Dom č. 6 poskytoval strechu nad hlavou skupine ľudí navzájom prepojených najrozmanitejšími príbuzenskými vzťahmi v rámci jediného príbytku. Počas sčítania obyvateľstva tu žili:

  • Ján Piatrik a jeho druhá manželka Mária Piatriková, rod. Hábelová;
  • slobodné deti Jána Piatrika a jeho druhej manželky;
  • slobodný syn Jána Piatrika a jeho prvej manželky;
  • dva manželské páry tvorené nevestami a synmi z predchádzajúceho manželstva prvej manželky Jána Piatrika (jeden z párov mal dieťa v dojčenskom veku);
  • ženatý bratranec synov z predchádzajúceho manželstva prvej manželky Jána Piatrika so svojou partnerkou.

Príbuzenské zoskupenia boli v 23 domoch rozšírené o služobnú čeľaď a nájomníkov. Potreba zabezpečiť dostatok pracovných síl súvisela s poľnohospodárskou produkciou ako dominantným spôsobom získavania obživy. O schopnosti zaistiť pracovné sily prostredníctvom vlastných rodinných príslušníkov rozhodovalo niekoľko faktorov, napríklad veľkosť majetku, zdravotný stav či počet odrastenejších detí.

Ľudia ubytovaní v jednom dome nemuseli zároveň tvoriť jednu domácnosť v zmysle hospodárskej jednotky. Osoby žijúce v jednej domácnosti spájali ekonomické zväzky – žili na spoločnom majetku zo spoločnej práce a produktov, ktoré spoločne spotrebovávali.4 Kritériá spoločného stravovania (byť „pri jednej mise“, „pri jednom ohnisku“) a súčasne spoločného bývania (žiť „pod jedným krovom“) poznáme už z inštrukcií k zapisovaniu hospodárskych jednotiek do tereziánskeho urbára. Za odlišovací znak pri určovaní členov spoločnej domácnosti môžeme považovať údaje v zázname povolania. V siedmich sčítacích hárkoch (súpisné č. 5, 6, 8, 13, 16, 17 a 30) vidieť zapísaných predstaviteľov dvoch separovaných domácností v rámci toho istého domu: roľníkov hospodáriacich na vlastných pozemkoch alebo roľníka hospodáriaceho na vlastných pozemkoch a nádenníka. Išlo o hospodársky rozdelené rodiny, navzájom prepojené príbuzenskými vzťahmi a bývajúce v takzvanom viacrodinnom dome. Takéto príbytky vznikali v dôsledku obyčajového práva, podľa ktorého sa rodinný majetok rozdelil medzi súrodencov na toľko dielov, koľko mali rodičia detí (prednosť sa dávala synom pred dcérami). Hospodársky osamostatnené rodiny si nie vždy mohli postaviť nový dom na osobitnom dvore. Situácia sa často riešila prestavbou komory na obytnú miestnosť pre druhú rodinu alebo prístavbou, čím na spoločnom dvore vznikol dlhý dom s viacerými oknami a vchodovými dverami. Každá rodina smela nakladať so svojou časťou podľa vlastného uváženia, napríklad aj predať cudzej rodine, čím sa do jedného dvora mohli dostať nepríbuzné osoby. Nie všetkým sa však podarilo získať vlastnú izbu v spoločnom dome. V troch prípadoch (domy č. 13, 16 a 30) sa dve samostatné rodiny delili o jednu izbu medzi sebou, a tak sa bežne stávalo, že každá rodina vlastnila v izbe svoj kút, osobitne si varila, svietila, dokonca i maľovala steny svojej časti.5

Počet domov, v ktorých žili zosobášené manželské páry so slobodnými deťmi alebo vdovy so slobodnými deťmi, bol nízky (14 prípadov zo 62 obývaných domov). Uvedené rodinné formy mali svoje zastúpenie medzi pitelovskými roľníkmi i nádenníkmi. Tvorili stálu súčasť každej dediny a každého obdobia. Či sa opäť rozrástli, záviselo od podmienok, v ktorých žilo nasledujúce pokolenie.6

V obci sa vyskytovali tiež bratské rodiny, tvorené nerozdelenými ženatými bratmi, manželkami a ich potomkami (domy č. 19 a 20). Ako hlava rodiny bol zapísaný starší brat. K zotrvaniu bratov pohromade v spoločnej domácnosti viedol pravdepodobne nedostatočný materiálny základ pre samostatné živobytie. Viaceré výskumy ukázali, že autorita brata len zriedka nahradila otcovu, nevestina svokrinu. Vláda v rodine sa preto neraz rozdelila „skríža“: starší brat bol gazdom a žena mladšieho gazdinou. Súbežne existoval spôsob, keď sa v úlohe gazdu a gazdinej manželské páry striedali.7

Žiadaným riešením mladých rodín bolo aj v týchto časoch samostatné bývanie. Hoci si to potomkovia želali, nový dom nemohli mať všetci, a tak sa k domu pripojila prístavba alebo v najnúdzovejšej situácii vyčleňovali miestnosti pôvodného príbytku. V oboch prípadoch žili rodiny na spoločnom dvore, často ostala spoločná maštaľ i humno. Organizácia života v takomto dome závisela od sociálnych podmienok jeho obyvateľov. Pristavený dom mohol, ale tiež nemusel byť znakom osobitnej domácnosti. Pokiaľ sa v ňom bývajúca príbuzensky rozvetvenejšia skupina ľudí držala zásady kolektívneho užívania majetku, výroby a spotreby, t. j. dokopy bývali, robili i jedli, išlo o veľkorodinný dom. Ak už došlo k deľbe rodinného majetku, čo sa dialo najčastejšie po otcovej smrti, rodiny súrodencov hľadali spôsob, ako získať samostatný rodinný priestor na dvore či aspoň v dome a hospodáriť osobitne (tzv. viacrodinný dom).

 


[1] Sčítanie obyvateľov, domov a hospodárskych zvierat podľa stavu 31. decembra 1869, obec Pitelová, www.familysearch.org (Search, Catalog, Film/Fiche Number, mikrofilm č. 005510643, obec Pitelová, snímky č. 140 – 276).

[2] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava, Veda, 1995, s. 53 – 54 (heslo: bývanie).
Švecová, S.: Rodina v dome a vo dvore. In: Tradície slovenskej rodiny. Bratislava, Veda, 1997, s. 109 – 114.

[3] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. a II. Bratislava, Veda, 1995, s. 286 – 287, 191 (heslá: kuchyňa, sporák).

[4] Švecová, S.: Rodinné formy na Slovensku. Porovnanie v stredoeurópskom priestore. In: Tradície slovenskej rodiny. Bratislava, Veda, 1997, s. 9, 24 – 25.

[5] Švecová, S.: Rodina v dome a vo dvore. In: Tradície slovenskej rodiny. Bratislava, Veda, 1997, s. 122 – 130.

[6] Švecová, S.: Rodinné formy na Slovensku. Porovnanie v stredoeurópskom priestore. In: Tradície slovenskej rodiny. Bratislava, Veda, 1997, s. 27.

[7] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava, Veda, 1995, s. 49 (heslo: bratská rodina).