Dispozičné riešenie pitelovských domov

Vývin priestorového členenia domu postupoval od jednopriestorovej stavby (6. – 12. storočie) k dvoj- a trojpriestorovému domu (13. – 16. storočie). Východiskovým priestorom domu bola izba, ku ktorej sa postupne pričlenili pitvor a komora. Dominoval symetrický pôdorys s pitvorom uprostred, z ktorého sa vchádzalo do izby i do komory. Jadrom domu bola obytná izba. Pitvor bol vstupný priestor do domu, kde sa ukladalo rôzne náradie a nádoby na vodu. Komora slúžila predovšetkým na skladovanie zásob. Trojpriestorový dom sa od polovice 18. storočia prenesením ohniska a čeľustí pece z izby do pitvora rozrástol najskôr o čiernu kuchyňu, postupne aj o teplú kuchyňu, čo sa udialo zmenou funkcie pôvodného pitvora.¹

Podľa výsledkov sčítania obyvateľov, domov a hospodárskych zvierat k 31. decembru 1869 (Cenzus, prepis sčítacích hárkov)² prevládali v Pitelovej trojpriestorové domy s miestnosťami: izba, kuchyňa, komora (30,65 %). Žili v nich roľníci, remeselníci, dvaja hostinskí a dve rodiny nádenníkov – robotníkov živiacich sa príležitostnou fyzickou prácou s denným či týždenným vyplácaním mzdy. V jednom takomto dome (súpisné č. 7) bývalo až 12 osôb.

Predpokladom k započítaniu kuchyne v sčítacom hárku bola jej priestorová oddelenosť. Buď sa vyčlenila v zadnej časti pitvora, alebo sa na kuchynské účely využíval celý priestor pitvora. Starší vývinový stupeň kuchyne (tzv. čierna, studená) sa zriaďoval v zadnej časti pitvora, kam bolo z izby premiestnené ohnisko s otvorom do pece (čeľuste), pričom pec zostala na pôvodnom mieste v izbe. Čierna kuchyňa sa od pitvora obvykle neoddeľovala súvislou priečkou, prevažne ju ohraničovala iba masívna hrada – mandrholec, na ktorom ležala predná časť klenby otvoreného komína. Mandrholec bol osadený veľmi nízko, aby pod ním zostal priestor len pre priemerne vysokého človeka. Malo sa tak zabrániť prenikaniu dymu do pitvora, kam bola kuchyňa otvorená. Dym s teplom unikal do širokého otvoreného komína. Vytvárala ho mohutná oblúková klenba situovaná nad celou plochou čiernej kuchyne a v podstreší ústiaca do štvorcového prierezu vyčnievajúceho v zadnej časti pitvora až nad strechu domu. V komíne sa údilo mäso, klobásy a slanina, zavesené na drevených krížoch. Do pece sa prikladalo čeľusťami z kuchyne, čím sa súčasne vykurovala izba. Cez tento otvor sa tiež sádzal chlieb i vkladali plechy s koláčmi alebo mäsom do pece. Varilo sa na vymurovanom plochom múriku – ohnisku (hiart) pred čeľusťami pece na otvorenom ohni, ktorý sa rozkladal pod každý hrniec zvlášť. Väčšie hlinené či železné hrnce sa kládli na kovové trojnožky (trinfús), menšie liatinové rajničky mali rúčku a vlastné nôžky. Kuchynské náradie bolo povešané na stene okolo ohniska, hrnce uložené na poličke. V čiernej kuchyni bola zima, preto museli ženy variť teplo oblečené. Miestnosť sa využívala iba na prípravu jedál a na uloženie kuchynského riadu. Jedávalo sa za stolom v izbe. Od polovice 19. storočia, v dedinskom prostredí masovejšie koncom 19. a začiatkom 20. storočia, sa zavádzali sporáky, čím sa strava mohla pripravovať na ohni uzavretom zhora železnými platňami a zdola roštom na prívod vzduchu a prepadávanie popola. Táto zmena umožnila nahradiť otvorený komín uzatvoreným komínom. Priestor celého pôvodného pitvora prestal byť studený, zadymený. Zmenila sa jeho funkcia i názov – teplá kuchyňa, v ktorej sa začalo stolovať.³ Polovica domov v Pitelovej mala podľa stavu zapísaného v roku 1869 minimálne 1 kuchyňu, z toho v dvoch príbytkoch (súpisné č. 5, 23) boli zriadené 2 kuchyne.

Nemalé zastúpenie v obci (22,58 %) malo tiež rozdelenie miestností na 1 izbu a 1 komoru, kde azda ešte nedošlo k premiestneniu ohniska i otvoru do pece z izby do pitvora a varilo sa priamo v izbe. Išlo o formu bývania nádenníkov, obecných pastierov a niekoľkých roľníkov. Takýto dom musel v jednom prípade vystačiť až 13 ľuďom (súpisné č. 32).

Najskromnejšie príbytky boli vykázané ako jednopriestorové (súpisné č. 15 a 56). Priestorovo najčlenitejšie domy vlastnili v roku 1869 Kubíkovci – súpisné č. 24 (skladba: 2 izby, 3 komory, 1 kuchyňa) a Hudecovci – súpisné č. 23 (skladba: 2 izby, 2 komory, 2 kuchyne), pričom druhá a tretia komora mohla tvoriť samostatne stojaci objekt vo dvore či na ulici pred domom.

Kubíkovci bývali na tom istom pozemku (aktuálne pozemok s parcelným č. 539) dlhodobo. Prvýkrát sa s nimi preukázateľne spája v roku 1852, keď sa v matrikách začalo k bydlisku zapisovať aj číslo domu (24). Pomocou katastrálnej mapy obce Pitelová z roku 1860 môžeme určiť presnú polohu domu a z parcelného protokolu k tejto mape zistiť jeho majiteľa i ďalšie skutočnosti. Dom vlastnil Juraj Kubík (*15. 4. 1817 Pitelová – †26. 9. 1877; poch. Pitelová). Na katastrálnej mape (obr. č. 6) sa rodinný dom zakreslil svojím obvodom v tvare písmena „L“. Bol postavený z dreva a obytnou časťou orientovaný kolmo na ulicu. Priamo k domu bola pripojená drevená stavba určená pre hospodárske účely, ďalšia stála pred ňou samostatne na dvore a celá zastavaná plocha spolu s dvorom dosahovala rozlohu cca 6,58 áru. Okolo domu sa rozprestierala ovocná záhrada s výmerou cca 25,64 áru. Na jej území bola postavená bližšie necharakterizovaná kamenná hospodárska budova. Rovnaký objekt sa nachádzal na ulici pred domom po jeho ľavej strane. Pri ovocnej záhrade bolo menšie (cca 5,65 áru) a veľké pole (cca 2,33 hektára). Nad väčším poľom ležala lúka (cca 20,64 áru), takisto vo vlastníctve majiteľa domu. Rozsah užívanej plochy súvisel s množstvom chovaného statku. V zmysle sčítacieho hárku k 31. decembru 1869 gazda choval 2 kobyly, 1 koňa, 2 žriebätá, 3 kravy, 2 voly, 1 teľa, 20 šľachtených oviec, 20 obyčajných oviec, 4 ošípané. K tomu mal 5 včelích klátov (úľov). Obydlie (obytný dom, dvor a hospodárske budovy) vtedy pozostávalo z 2 izieb, 3 komôr, 1 kuchyne, 2 maštalí, 1 ovčinca, 1 humna. K uvedenému dátumu bývalo v dome 10 ľudí, z toho jedno dievča v službe za ročný plat.

Fotografie opisovaného domu (obr. č. 1, 2, 3) zachytávajú jeho mladšiu verziu, postavenú z kameňa, dnes už neexistujúcu. Strecha bola pokrytá viazaničkami zo slamy – hlávikmi, vytvárajúcimi stupňovitý efekt. Ten vznikol kladením slamených zväzkov zrezanými koncami smerom nadol. Pokiaľ by sa kládli dolu klasmi, bola by strecha hladká. Viazaničky sa pripevňovali na latky strešnej konštrukcie povrieslami, ukladali sa od tej najspodnejšej až po hrebeň strechy, kde boli zaistené prekríženými drevenými kolmi, aby ich neodniesol vietor.

Podľa spomienok vnuka Juraja Kubíka (*26. 4. 1882 Pitelová – †12. 3. 1954; poch. Pitelová) a Márie Kubíkovej, rod. Sklenkovej (*22. 6. 1887 Stará Kremnička – †neznáme; poch. Pitelová) sa vnútorný priestor domu členil v poradí za sebou na: prednú izbu, čiernu kuchyňu, teplú kuchyňu a komoru. V teplej kuchyni sa používal sporák, najprv železný (transport) a neskôr murovaný s rúrou na pečenie, pričom dymovod vyúsťoval do čiernej kuchyne. Čierna kuchyňa plnila funkciu udiarne a zároveň sa tu varievalo väčšie množstvo vody. Na okraji plochy ohniska bol zamurovaný veľký kotol s vlastným ohrevom. Takisto sa odtiaľto vykurovala pec obložená keramickými kachlicami a umiestnená v prednej izbe. Čierna kuchyňa bola prehradená súvislou priečkou so vsadenými dverami. Pred ňou sa nachádzal pitvor (chodba) – vstupný priestor do domu a miesto, z ktorého viedol vchod do prednej izby a teplej kuchyne. K zariadeniu pitvora patrila polica s hrncami a vedrá na vodu. Kombináciou staršej a mladšej formy kúreniska vznikla špecifická dispozícia domu.

Ako samostatný objekt pred domom, až za úrovňou cesty (obr. č. 5), stála druhá podpivničená komora. Postavená mala byť v roku 1872. Popri skladovacej funkcii slúžila aj na bývanie a spávanie detí majiteľa počas leta. Pri tejto komore sa žiada upozorniť na výzdobu jej fasády. V úrovni podmurovky s vybudovanou pivnicou bola omietka zvýraznená nepravou bosážou – symbolickým naznačením kvádrov. Obvod celej plochy medzi podmurovkou a strechou dekoratívne lemovala štuka. Toto lemovanie predeľovala v strede lizéna – zvislý výstupok v podobe stĺpa. Poniže okien sa na lizéne nachádzal samostatný prvok v tvare oblaku, ktorý s veľkou pravdepodobnosťou informoval o roku zhotovenia stavby (vročenie), monograme či mene zhotoviteľa alebo vlastníka, čo však na staršej fotografii nie je dostatočne viditeľné. O zručnosti staviteľa svedčia tiež šambrány okolo okenných otvorov, zvrchu doplnené polkruhmi so slnečnými lúčmi. Znaky slnka mali na ľudí prenášať jeho pozitívne pôsobenie. V tradičných predstavách bolo zdrojom tepla, dobra, duchovnej čistoty; jeho svetlo zaháňalo tmu a zlé sily.⁴

Juraj Kubík (*1882) si pri dome zriadil kováčsku šmikňu. Bola to dielňa na výrobu i opravu železných súčastí poľnohospodárskeho náradia a rozličných železných predmetov (obr. č. 4). Pred vstupom do šmikne sa nachádzal otvorený priestor, krytý predsunutou strechou podopieranou dvomi drevenými stĺpmi. Pod týmto prístreškom sa podkúvali ťažné zvieratá a pracovalo s rozmernými výrobkami. Stavebným materiálom komory a šmikne bol kameň, strešnú krytinu tvorili viazaničky zo slamy. K hospodárstvu prislúchala ešte vlastná studňa.

Poslednými obyvateľmi domu boli Jurajova dcéra Paulína Kollárová, rod. Kubíková (*23. 10. 1910 – †3. 2. 1992; poch. Pitelová) s manželom Jozefom Kollárom (*20. 3. 1901 Pitelová – †7. 11. 1992; poch. Pitelová).

[1] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska II. Bratislava: Veda, 1995, s. 71 (heslo: pôdorys domu).

[2] Sčítanie obyvateľov, domov a hospodárskych zvierat podľa stavu 31. decembra 1869, obec Pitelová, www.familysearch.org (Search, Catalog, Film/Fiche Number, mikrofilm č. 005510643, obec Pitelová, snímky č. 140 – 276).

[3] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. a II. Bratislava: Veda, 1995, s. 249, 286 – 287, 292, 430, 191 (heslá: komín, kuchyňa, kúrenisko, ohnisko, sporák).
Kovačevičová, S.: Sídla a obydlie. In: Etnografický atlas Slovenska. Bratislava: Veda, 1990, s. 54 – 55.

[4] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska II. Bratislava: Veda, 1995, s. 153 (heslo: Slnko).