Stavebná konštrukcia pitelovských domov

Spomedzi stavebných materiálov prevládalo v ľudovom staviteľstve na Slovensku až do začiatku 19. storočia drevo. Z okolitej prírody predstavovalo najdostupnejší a najlacnejší surovinový zdroj. Obyvatelia si svojpomocne zabezpečili jeho dovoz, okresanie a spracovanie.¹ Podľa prevažujúcej farebnosti² budov, domov a hospodárskych stavieb zakreslených na katastrálnej mape obce Pitelová z roku 1860 patrilo k najrozšírenejšej stavebnine v dedine rovnako drevo. Kameň, ako murivo na celú stavbu, sa v tom čase vyskytoval iba ojedinele, jeho širšie presadenie nastalo až začiatkom 20. storočia. Bez započítania kostola, školy, mlyna, hostinca a kováčskej dielne bolo z kameňa postavených len sedem rodinných domov (dobové súpisné čísla: 5, 7, 20, 21, 26, 43, 51; bližšie pozri časť Katastrálne mapovanie s vizualizáciou vtedajšej zástavby obce a menoslovom majiteľov jednotlivých domov). K tomu sa ešte použil na stavbu hospodárskych budov pri troch drevených domoch (dobové súpisné čísla: 4, 24, 33).

Z dôvodu doposiaľ neobjavenej obrazovej či fotografickej dokumentácie pitelovských drevených domov nemôžeme presne opísať konštrukciu týchto stavieb, iba vychádzať z prevládajúcich znakov ľudovej architektúry na strednom Pohroní (územie od Zvolena po tzv. Slovenskú bránu pri Kozárovciach). Na stavbu domov z dreva sa v tomto regióne používalo smrekové, jedľové, ale aj borovicové drevo. Zrubové domy pôvodne stáli len na väčších plochých kameňoch položených v rohoch pre vyrovnanie terénu a izoláciu stavby. Kamenná podmurovka, ktorá pribudla k domu v druhej polovici 19. storočia, pozostávala z kameňa nalámaného v najbližšom okolí. Stavala sa do výšky približne 60 cm, aby zrubová stena zostala suchá a netrpela od odrážaných dažďových kvapiek. Steny zrubu boli z nekresaných brvien (guliače) alebo z brvien kresaných z dvoch strán (zvnútra i zvonka), neskôr zo štyroch strán. Vytvárali sa kladením brvien vodorovne na seba a ich viazaním v rohoch rôznymi technikami. Nekresané brvná boli v rohoch viazané iba jednoduchým preplátovaním – výrezy na priečnych trámoch zapadali v rohu do výrezov na pozdĺžnych trámoch, čím sa vytvoril blok štyroch pevných trámových stien spojených v rohoch pevne k sebe. Brvná zrubu kresané z dvoch strán sa viazali rybinovým plátovaním s rozšíreným koncom spoja v tvare rybacieho chvosta, pri ktorom vznikalo hladké nárožie (brvná neprečnievali). Škáry zrubu sa vypĺňali machom, resp. hlinou miešanou s plevami. Steny dreveného domu sa prevažne z vnútornej i vonkajšej strany omazali vrstvou hliny (od druhej polovice 19. storočia miestami už vápenno-pieskovou maltou) a obielili vápnom, aby sa dom konzervoval proti poveternosti, ohňu, ochránil pred zimou, škodcami a súčasne tak vyzeral ako murovaný, považovaný za honosnejší.³

S prihliadnutím na územnú a kultúrnu blízkosť obcí Pitelová, Jalná, Trnavá Hora môžeme predpokladať, že drevené domy v Pitelovej vyzerali podobne ako domy na obrázkoch č. 1 a 2, zachytávajúcich príklady architektúry v susedných obciach. Domy sú prízemné, obielené vápnom, majú dvojspádové sedlové strechy s došteným štítom a podlomenicou. Pokrýva ich drevený šindeľ (obr. č. 1) a asi slama (obr. č. 2). V debnení štítu (obr. č. 2) je vyrezaný otvor (výzorník) v podobe kríža na vetranie a osvetlenie podstrešného priestoru. Okná sú jednodielne, maximálne dvojdielne (obr. č. 2). Na obrázku č. 2 badať latkové oplotenie prednej záhradky a pozemku za domom, slúžiace ako ochrana pred zvieratami, pričom dvor je otvorený azda celý. Nárožie tohto domu je pravdepodobne hladké, presahujú len zátvorové trámy, čím sa spevňovala väzba celej zrubovej konštrukcie.

K rozšíreniu kamennej stavebniny dopomohli tereziánske a jozefínske protipožiarne opatrenia, zákazy stavať drevené budovy v snahe ochrániť lesy pred ich vyčerpávaním v dôsledku rozmáhajúceho sa banského a hutníckeho podnikania, prítomnosť talianskych kamenárov budujúcich železničné trate, tunely a rozvíjajúca sa dostupnosť materiálu po zrušení zemepanského regálneho práva na zriadenie kameňolomu v roku 1853. Dovtedy sa ťažba lomového kameňa mohla uskutočňovať iba so súhlasom zemepána. Za povolenie ťažiť a spracúvať kameň, ako aj odpredávať z neho hotové výrobky odvádzali poddaní zemepánovi robotné či peňažné dávky, prípadne sa odvádzala časť výťažku. Blízke stredisko kamenárskeho priemyslu sa nachádzalo vo Svätom Kríži (dnes Žiar nad Hronom), kde boli čadičové lomy so značnou produkciou kameňa na dlažbu. V Bzenici sa dobýval dlažbový kameň, v Hliníku (dnes Hliník nad Hronom) stavebný materiál trachyt. Zásluhou prírodných podmienok a bohatého výskytu vhodných kamenných surovín, predovšetkým trachytu, ryolitu a limnosilicitu, sa v niektorých obciach stredného Pohronia už pred viacerými storočiami vytvorili chýrne strediská kamenárskej výroby, ktoré sa preslávili šrotovacími a mlecími kameňmi alebo početnými druhmi opracovaného stavebného kameňa (napr. dlaždice, kocky, stĺpy, obrubníky, schody) až za hranicami bývalého Uhorska.⁴ Pitelová mala tiež k dispozícii miestny kameňolom. Nevieme síce, kedy presne existoval, no viaže sa k nemu niekoľko písomných zmienok. Anton Zarevúcky, rímskokatolícky kňaz, kanonik a historik, vo svojom Katalógu farností a kostolov Banskobystrického biskupstva, v stati o Pitelovej napísal: „Bol tu kameňolom dobre opracovateľného kameňa, z ktorého vyrábali platne, dlažby, stĺpy, kvádre a pod.“ Pitelovským kameňom bol v roku 1802 vydláždený kostol v Trubíne (dnes Lovčica-Trubín) a takisto kostol v Dobrej Nive v rámci jeho prestavby po vypuknutí požiaru 21. marca 1797.⁵ Informáciu o existencii kameňolomu obsahujú i miestopisné slovníky zachytávajúce stav podľa sčítania ľudu z roku 1900. Jeho polohu spájajú s územnou časťou Kamenica, starším označením pre Čierne zeme.⁶

Na budovanie kamennej stavby sa využíval najmä tuf, pieskovec, opuka, žula, čadič a vápenec. Lomový kameň dopĺňal, resp. nahrádzal kameň zbieraný z povrchu zeme či potokov. Kameň bol prevažne neopracovaný, opracované kusy sa vyhradili pre ostenia okien a dverí. Do základov, kopaných spočiatku veľmi plytko, sa používal hlavne na povrchu nazbieraný tvrdý kameň, rohy sa spevňovali najväčšími kusmi. Nad úrovňou terénu základy pokračovali podmurovkou, ktorou sa vyrovnávali výškové rozdiely stavebného pozemku. Pri ukladaní kameňa v múre sa rovnosť steny kontrolovala šnúrou a kameň sa obsekával. Kameň sa viazal buď bez spojiva – nasucho, alebo hlinou zmiešanou s plevami, prípadne vápenno-pieskovou maltou (obr. č. 3, 5, 7).

Budovanie z kameňa si vyžadovalo špeciálne technologické postupy, preto ľudia na stavbu domov povolávali murárskych majstrov a pomocníkov, ktorí v staršom období pôsobili predovšetkým v mestách. Neskôr sa murárske remeslo rozšírilo aj na dedinách.⁷ V pamäti zostali títo pitelovskí murárski majstri, resp. domáci špecialisti:

• Hudec Michal (*27. 9. 1902 – †12. 1. 1977; poch. Pitelová);
• Knap Michal (*29. 9. 1902 – †15. 3. 1953; poch. Pitelová);
• Kollár Dominik (*3. 8. 1902 – †1946; poch. Pitelová);
• Kollár Jozef (*18. 6. 1881 Pitelová – †neznáme);
• Kollár Laurinec (*8. 8. 1907 Pitelová – †28. 1. 1985; poch. Pitelová);
• Mališ Anton (*21. 2. 1913 Pitelová – †22. 1. 2000; poch. Pitelová);
• Minka Ján (*15. 2. 1904 Pitelová – †25. 4. 1980; poch. Pitelová);
• Námešný Martin (*15. 11. 1903 Pitelová – †30. 11. 1961; poch. Pitelová);
• Páchnik Michal (*27. 1. 1917 Pitelová – †2002; poch. Pitelová);
• Páločný Jozef (*12. 2. 1901 Pitelová – †17. 2. 1969; poch. Pitelová);
• Piatrik Štefan (*19. 8. 1905 Pitelová – †18. 5. 1969; poch. Pitelová);
• Sklenka Gabriel (*9. 1. 1913 Pitelová – †29. 3. 1991; poch. Pitelová);
• Slašťan Michal (*3. 9. 1878 Pitelová – †24. 10. 1950; poch. Pitelová).⁸

Zdroj: Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Obvodné notárske úrady z obvodu Okresného úradu v Kremnici /1868/ 1888 – 1950, Obvodný notársky úrad v Trnavej Hore /1868/ 1888 – 1950, škatuľa č. 11, 15.

Kým v roku 1900 dosahovali drevené domy v Pitelovej ešte mierne prevahu, v roku 1910 získali tvrdé nehorľavé materiály trojpätinový podiel medzi ostatnými stavebnými surovinami. Na pokrytie striech sa používala najmä slama.⁹ Kameň a pálená tehla sa síce v sčítaní ľudu k 31. decembru 1900 a k 31. decembru 1910 vyčíslovali spoločne, no vzhľadom na dostupnosť kameňa v okolí Pitelovej môžeme predpokladať, že v číselnom údaji mala takmer absolútne zastúpenie táto stavebnina. Pálená tehla bola pomerne drahá, spočiatku sa používala len na murovanie rohov, komínov či ostení dverí. Prechod k pálenej tehle a kvádrom nastal až v druhej polovici 20. storočia. Škridlica a plech, spolu s eternitom, našli väčšie uplatnenie v priebehu prvej polovice 20. storočia. Trstina sa používala na juhozápadnom a južnom Slovensku, slama takmer na celom území, bridlica na dedinách iba sporadicky.¹⁰

Na fotografiách pitelovských kamenných domov so zachovalými prvkami ľudovej architektúry vidieť, že priečelná stena tvorí mierne rozšírený obdĺžnik, na ktorom sedí trojuholník štítu. V priečelnej stene sú umiestnené dve pomerne malé dvojdielne okná so štyrmi až šiestimi okennými tabuľkami. Prechod priečelnej steny do štítového trojuholníka predstavuje podlomenica – odkvapová vystúpená strieška, chrániaca stenu pred dažďom. Od striešky nahor pokračuje štít zo zvislo pribitých dosák. Uprostred štítu sú vyrezané otvory (výzorníky) v tvare kríža a dvoch miniatúrnych zvrchu zaoblených okienok. Ich funkcia je prevádzková (vetranie i osvetlenie povaly) a zároveň dekoračná. Kríž sa navyše považoval za magicko-ochranný znak s pripísanou schopnosťou premáhať akékoľvek zlo. Domy majú dvojspádové sedlové strechy, aktuálne pokryté škridlicou, eternitom a asfaltovým šindľom. Do domov sa vchádza dvojkrídlovými dverami z vnútornej časti dvora. Vstup do domu spočiatku uzatvárali jednokrídlové drevené dvere, osadené vo vyhĺbenom otvore v stene z dôvodu lepšej tepelnej izolácie (pozri obr. č. 10 v časti Nové staviteľské trendy).

Najviac ozdobných prvkov sa koncentruje na priečelí. Okolie okien, predné nárožia domu a nika sú upravené povrchovou štukovou výzdobou – jemnou hmotou z rýchlo tvrdnúcej zmesi sadry, vápna a piesku. Dekoratívne plastické orámovanie okien (šambrána) dopĺňajú rôzne profilované tvary, napríklad rímsová hlavica, kosoštvorec. Nika, hranatý výklenok v stene medzi oknami, je obrúbená rovnou obrysovou líniou alebo vlnitou krivkou a zvrchu má vsadený kríž. V nike býva umiestnená soška Panny Márie či obrázok Božského Srdca (pozri obr. č. 3 v časti Pitelovský kostol) na ochranu domu, stáda i úrody. Nárožia sú stvárnené kvádrovým vzorom napodobňujúcim bosáž. Vo výzdobe dominuje účinok kontrastu hladkej plochy a plastického motívu mierne predstupujúceho pred líce muriva. Na starších domoch (obr. č. 4) sa v dekorácii uplatňovalo farebné delenie plôch, čím sa jednoduchým spôsobom zvýraznila architektonika stavby. Tmavším farebným náterom oproti ostatným plochám bývali olemované okná, vyznačené nárožie a spodná časť stavby (sokel). Tmavší odtieň sokla zabraňoval prílišnému znečisteniu steny pri zametaní a daždi. Vonkajšie steny domu sa najčastejšie pokrývali vápenným náterom s pridaním modrého farbiva, čo bolo podmienené existenciou domáckych vápeniek a výrobou modrej skalice. V priebehu prvej polovice 20. storočia možnosťou kupovať syntetické farbivá sa vonkajšia farebnosť domov spestrila.¹¹

Podľa etnografa a výtvarného teoretika Josefa Vydru, ktorý sa polstoročie venoval výskumu ľudovej architektúry priamo v teréne, kamenné domy prevzali na seba veľkosť i proporcie drevených domov, a to aj so strešným štítom oddeleným odspodu podlomenicou, pomerom okien a úpravou sokla.¹²

[1] Vydra, J.: Ľudová architektúra na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1958, s. 49 a 61.

[2] Nehorľavé budovy sa kolorovali červenou farbou, horľavé budovy žltou farbou. Vychádzajúc z výskumov realizovaných na účely zostavenia Etnografického atlasu Slovenska spadala Pitelová koncom 19. a začiatkom 20. storočia do oblasti drevených a kamenných stavieb (Kovačevičová, S.: Sídla a obydlie. In: Etnografický atlas Slovenska. Bratislava: Veda, 1990, s. 53.).

[3] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. a II. Bratislava: Veda, 1995, s. 105, 352 – 353 (heslá: drevená stavba, zrubová konštrukcia).
Centrum pre tradičnú ľudovú kultúru: Elektronická encyklopédia. Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom. Heslo: úprava stien. [Online]. Dostupné na: https://www.ludovakultura.sk/polozka-encyklopedie/uprava-stien/.
Daneková, D.: Pohronie. In: Ľudová architektúra a urbanizmus vidieckych sídiel na Slovensku. Bratislava: Academic Electronic Press, s. r. o., 1998, s. 251.
Vydra, J.: Ľudová architektúra na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1958, s. 54 – 56, 61, 68.

[4] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava: Veda, 1995, s. 226 – 227 (heslá: kamenárstvo, kamenná stavba, kameňolom).
Pranda, A.: K dejinám výroby mlynských kameňov na strednom Slovensku. In: Slovenský národopis, roč. 12, 1964, č. 4, s. 561 – 605.
Vydra, J.: Ľudová architektúra na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1958, s. 133.

[5] Zarevúcky, A.: Katalóg farností a kostolov banskobystrického biskupstva (rukopis). Samizdat, 1976, s. 127, 273 a 287. [Online]. Dostupné na: http://www.knihydominikani.sk/.

[6] A magyar korona országainak helységnévtára. Budapest: Pesti Könyvnyomda – Részvény – Társaság, 1902, s. 858.
A magyar szent korona országainak helységnévtára. Budapest: Pesti Könyvnyomda – Részvény – Társaság, 1907, s. 540.
Soznam miest na Slovenku dľa popisu ľudu z roku 1919. Bratislava: Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska, 1920, s. 104.
Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Obvodné notárske úrady z obvodu Okresného úradu v Kremnici /1868/ 1888 – 1950, Obvodný notársky úrad v Trnavej Hore /1868/ 1888 – 1950, inv. č. 146, ročník 1935, šk. č. 3.

[7] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. a II. Bratislava: Veda, 1995, s. 226 – 227, 334 (heslá: kamenárstvo, kamenná stavba, kameňolom, základy stavby).

[8] Respondentka: žena (*1934).

[9] A magyar korona országainak 1900.évi népszámlálása. 1. zv. Budapest: Pesti Könyvnyomda – Részvénytársaság, 1902, 8 – 9.
A magyar szent korona országainak 1910.évi népszámlálása. 42. zv. Budapest: Athenaeum, 1912, s. 102 – 103.

[10] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava: Veda, 1995, s. 166 – 167, 284 – 285 (heslá: hlinená stavba, krytina).
Daneková, D.: Pohronie. In: Ľudová architektúra a urbanizmus vidieckych sídiel na Slovensku. Bratislava: Academic Electronic Press, s. r. o., 1998, s. 251.

[11] Kovačevičová, S.: Sídla a obydlie. In: Etnografický atlas Slovenska. Bratislava: Veda, 1990, s. 53.
Kovačevičová, S.: Sídla a obydlie. In: Slovensko. Európske kontexty ľudovej kultúry. Bratislava: Veda, 2000, s. 152.

[12] Vydra, J.: Ľudová architektúra na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1958, s. 106.