U nás taká obyčaj...
Zvyky a obrady tvorili oddávna neodmysliteľnú zložku duchovnej kultúry našich predkov. Tradíciou ustálené úkony realizované v konkrétnych dňoch v priebehu roka sa označujú termínom kalendárne obyčaje. Ich korene siahajú až k počiatkom vývoja ľudskej spoločnosti. Pôvodne boli úzko spojené s roľníckou prácou a viazané na jej jednotlivé etapy. Vznikali v súvislosti so strachom z neznámeho a tiež z bezmocnosti vtedajšieho človeka voči prírode, ktorej javy si neraz nevedel vysvetliť. Prostredníctvom rôznych magických praktík sa snažil dosiahnuť hmotné zabezpečenie seba i svojej rodiny, no zároveň ovplyvniť aj prírodu navôkol. Kalendárne obyčaje mali zaistiť zdravie, hospodársku prosperitu, ochranu pred zlými silami, na základe pozorovaní predpovedať počasie v nasledujúcom roku a odhaliť budúcnosť pomocou veštenia. Symbolicky vyjadrovaná hojnosť, plodnosť, ochrana alebo čistota mali priniesť obdobný reálny účinok. Konzumácia obradových jedál, obradový folklór (piesne, vinše, koledy, tanec, hry) a obchôdzky mali rovnako viesť k želanému úspechu. Podobu kalendárnych obyčají výrazne ovplyvnilo kresťanstvo a mnohé z nich stabilizovalo pevným datovaním k cirkevnému kalendáru.1
Prelomové momenty v živote človeka sprevádzali rodinné obyčaje, resp. obyčaje životného cyklu. Ich hlavnou funkciou bolo zverejnenie a potvrdenie platnosti príslušnej zmeny v kolobehu života osoby (narodenie, sobáš, smrť). Plnili významnú úlohu v začleňovaní sa jednotlivca do rodiny a lokálneho spoločenstva, mladomanželov medzi skupinu vydatých žien i ženatých mužov, ale aj vo vylúčení mŕtveho zo spoločenstva živých a jeho prijatí do neznámeho posmrtného sveta. Sústredili sa v nich prvky na zabezpečenie prosperity, plodnosti, šťastia, ochrany pre zlými silami, očistné úkony a snaha predpovedať osud veštením.2
O spôsobe slávenia výročných sviatkov a o zaužívaných obyčajach životného cyklu v Pitelovej necháme rozprávať staršiu generáciu.3 Vykreslíme stav v druhej štvrtine 20. storočia, keď už dochádzalo k postupnej redukcii zvykov vplyvom modernizačných procesov. Zámerom nebolo prezentovať komplex všeobecne rozšírených javov, ktoré sa teoreticky mohli dávnejšie vyskytnúť i v Pitelovej, ale opísať iba tie spomenuté respondentmi a vysvetliť ich pôvodný význam. Pamätníci napríklad nezmienili oceľovanie – predvianočné obchôdzky s úmyslom privolať požehnanie do gazdovstva, novoročné chodenie s hadom (hra o Adamovi a Eve), polievanie prvých oráčov na jar studenou vodou, aby bola dobrá úroda, či účasť žien obradne oplakávajúcich mŕtveho na pohrebe. Podľa starších výskumov boli tieto javy príznačné pre okolie Pitelovej ešte na začiatku 20. storočia.
Nazrime teda spoločne do sveta starých zvykov, ktoré vyjadrovali hospodárske i sociálne predstavy Pitelovčanov a v ich kultúrnom kalendári, ako aj v dôležitých životných etapách zaujímali nezastupiteľné miesto.
[1] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava: Veda, 1995, s. 225 (heslo: kalendárne obyčaje).
[2] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska II. Bratislava: Veda, 1995, s. 124 (heslo: rodinné obyčaje).
[3] Respondenti: žena (*1926), žena (*1934), žena (*1937), muž (*1936).
