Kalendárne obyčaje

Najväčšiu bohatosť obyčajových prejavov dosahovali Vianoce, ktorým predchádzalo niekoľko zvykov spojených s dňami v zimnej časti roka. Odpradávna bol koniec jesene a začiatok zimy považovaný za čas, keď nadobúdalo prevahu zlo nad dobrom, škodliví démoni nad životodarným slnkom. Presvedčenie o narastajúcej aktivite nepriaznivých síl, podporovaných predlžovaním noci na úkor denného svetla, vyvolávalo v ľuďoch pocity úzkosti a strachu. Pomocou rôznych prostriedkov a symbolických praktík realizovaných často v maskách chceli odohnať zlé sily zo svojho okolia.1 Zvýšená aktivita neprajných síl, resp. ničivá činnosť stríg, sa v Pitelovej predpokladala hlavne na Luciu (13. decembra). V predvečer tohto dňa ľudia jedli chlieb s cesnakom kvôli ochrane pred škodlivými duchmi. Trojkráľovou kriedou, posvätenou soľou a cesnakom robili kríž na dverách domu a maštale, aby strigy neškodili ľuďom ani statku. Dievčatá prezlečené za Lucky, obtočené v bielych plachtách, s uviazanými bielymi šatkami na hlavách a čo najviac stiahnutými do tvárí obielených múkou, vchádzali večer v deň Lucie mlčky do pitelovských príbytkov. Husím krídlom symbolicky poometali steny a kúty, posunkami upozornili na pavučiny. Úkon mal kedysi magicko-ochranný význam, neskôr prevládla už len zábavná funkcia. V postave Lucie pretrvávalo vyvolávanie dojmu tajomnosti a zla bez akéhokoľvek súvisu s kresťanskou legendou o sv. Lucii, podľa ktorej očarila istého mládenca svojimi prekrásnymi očami. Aby neupadol do pokušenia, vylúpila si ich a poslala mu ich v miske. Na Slovensku sa táto legenda v ľudových predstavách neprejavila. Práve naopak, Lucia prevzala pravdepodobne črty niektorého ženského démona, čo vysvetľuje aj neobľúbenosť tohto krstného mena v dedinskom prostredí. Bola vnímaná ako najväčšia bosorka, ktorá ani v ohni nezahynula.2

Tento časový úsek sa zároveň spájal s dobou najvhodnejšou pre ľúbostné veštby. V Pitelovej sa v nich odzrkadľovala viera v sny a kúzla. Každá pitelovská dievka chcela vedieť, či sa do roka alebo vôbec vydá, kto bude jej vyvolený a ako bude vyzerať. Čarovnú moc prikladali svätoondrejskej noci (30. novembra) a netrpezlivo ju očakávali. Počas spánku sa im malo prisniť, s kým pôjdu na sobáš. Ak dotyčného poznali, hneď navyše zistili, či osudom určený muž je mládenec, prípadne vdovec, chudobný alebo bohatý, aké má povolanie. Nevyhnutnou podmienkou úspešnej predpovede bola celodenná hladovka. K bežným čarom patrilo tiež varenie halušiek s lístočkami. Na Tomáša (21. decembra, dnes Bohdan) nechali vo väčšej nádobe zovrieť vodu, do ktorej hodili kúsky cesta so zakrútenými lístkami s napísanými mužskými menami. Rozhodujúci bol lístok z prvej halušky vyplávanej na povrch. Tento mal dievčaťu určiť nastávajúceho ženícha. Zvyšné cesto vybrali, aby zase ďalšia dievka mohla vhodiť do vody pripravené halušky.

V obchôdzke s Mikulášom (6. decembra) sa sústredili prvky kresťanskej dobroty a spravodlivosti.3 Mládenec predstavujúci Mikuláša si obliekol dlhý kožuch, na hlave mal papierovú biskupskú mitru, v ruke berlu a bradu vyrobenú z kúdele. Kostým anjela pozostával z dlhej bielej košele a čertovo oblečenie z kožucha obráteného naruby. Chodili po domoch, kde bývali malé deti, aby ich mládenec prezlečený za Mikuláša preskúšal zo znalosti modlenia. Obdarovanie bolo skromné, deti zväčša dostali jablká a oriešky. Zamaskovaná trojica sa zvykla zastaviť aj pri dievkach, kde si dobiedzaním vynucovala odriekanie žartovných textov k Mikulášovi. Napríklad: „Mikulášku, môj milý, daj mi muža v tej chvíli, aký bude, taký bude, len nech navždy môj bude.“

Po Lucii sa začali v dedine piecť oblátky. Starší Pitelovčania si pamätali, ako v 30. až 40. rokoch 20. storočia piekol vianočné oblátky učiteľ Jozef Žbirka a školopovinné deti ich poroznášali do jednotlivých domácností. Dávnejšie bola táto úloha učiteľa písomne zachytená v prijímacej zmluve. Začiatkom adventu obchádzali žiaci všetky domy s vinšom a vyberali obilie na oblátky, prípadne múku dával mlynár. Mlieko, maslo a vajcia nanosili do školy ženy, ostatné potrebné suroviny kúpil učiteľ. Mládenci sa postarali o drevo a pomáhali aj s pečením oblátok, lebo práca so železnými kliešťami nepatrila k najľahším a pieklo sa hlboko do noci. Najlepší žiaci, ktorých vybral a zo znalosti vinša preskúšal pán učiteľ, roznášali upečené oblátky v košíkoch po domoch. Keď deti odovzdali oblátky a domácim zavinšovali, dostali odmenu (napr. peniaze, potraviny) pre seba i učiteľa. Na okolí Svätého Kríža (dnes Žiar nad Hronom) bol rozšírený tento vinš:

„Vianočné sa blížia hody narodenia Krista Pána,
najkrajšie sú v roku sviatky pre nábožného kresťana,
všetci páni cirkevníci sviatky tie sa sláviť stroja,
s radosťou a veselosťou v duchu sladkého pokoja.
Správca chóru preto praje dobrodincom blahé sviatky
a na dôkaz svojej vďaky posiela vám dar – oblátky.
Dar ten správcu školy, chóra vďačne prijať nech sa páči,
šťastné sviatky, dobrej vôli Pán Boh všetkým nech dať ráči.“
 4

Štedrý deň, Božie narodenie a Nový rok sa považovali za začiatok novej etapy. Z hľadiska dávnejších predstáv bolo prirodzené, že príchod ženskej návštevy v ktorékoľvek ráno týchto dní neveštil nič dobrého. Ten, kto prvý prišiel do domu, mal vo významnej miere ovplyvniť život v rodine a na gazdovstve v celom ďalšom období. Žena bez ohľadu na vek a vzťah k obyvateľom domu prinášala vždy nešťastie. Vznikla tak príležitosť pre chlapčenských a mužských vinšovníkov potešiť svojím príchodom susedov i príbuzných a podporiť v nich nádej na lepšie vyhliadky do budúcnosti.5 Dopoludnia na Štedrý deň roznášali obecní pastieri dlhé vianočné brezové prúty ozdobené vetvičkou tisu alebo jedličky. Predstavovali zelenú ratolesť symbolizujúcu vegetačnú silu, neustálu obnovu a prírodnú regeneráciu. Pastieri obchádzali domy, z ktorých im počas sezóny zverili zvieratá k spoločnému paseniu. Gazdiná si zo zväzku prútov vybrala dva kusy, pričom mala ruky ovinuté zásterou. Holá ruka totiž značila chudobu a nedarilo by sa dobytku. Vzápätí pastiera vyšibala po nohách, na čo on musel vyskakovať, aby bol pri pasení šikovný a jemu zverené stádo čulé. Pastieri zavinšovali domácim dobrú úrodu v nastávajúcom roku, zveľadenie dobytka aj hydiny, v osobnom živote zdravie a spokojnosť. Od gazdinej dostali odmenu (napr. pálenku, koláče) ako súčasť ich celoročnej mzdy. Prúty sa starostlivo uschovali a použili na jar pri prvom vyháňaní na pašu pre zabezpečenie zdravia statku i ochrany pred nešťastím.

Priebeh Štedrého dňa sa niesol v znamení príprav na večeru. Od vydarenej prípravy závisela nielen štedrovečerná slávnosť, ale tiež blahobyt v budúcom roku. Stávalo sa veľmi skoro, ešte pred svitaním. Muži museli ponapájať a obriadiť statok, ženy upiecť koláče z kysnutého cesta (napr. tvarožníky, lekvárniky, makovníky) a uvariť vianočné jedlá. V príbytku nesmel chýbať vianočný stromček ako symbol zelene. Spočiatku sa pripevňoval na hradu nad stolom smerom nadol vrcholcom, neskôr ho otočili. Ozdobovať sa zvykol najkrajšími červenými jablkami z domácnosti, orechmi, drobným pečivom v tvare koliesok i slamenými ozdobami (napr. slama sa nastrihala na rovnaké diely a striedavo navliekala na niť s gombíkmi). Celý deň sa držal prísny pôst. Pred večerou išiel gazda do maštale dávať statku cesnak, opekance a oblátky, aby bol nasledujúci rok chránený pred chorobou. Z vianočných jedál sa ušlo aj hydine, psovi a mačke. Večerať sa začínalo po východe prvej hviezdy, čo sa oznamovalo zvonením. Rodina sa najprv spoločne pomodlila a gazda prítomným zavinšoval slávnostné sviatky i zdravie na ďalší rok. Jedlo sa z jednej misy, aby rodina držala celý rok dovedna. Prvú lyžicu z každého jedla museli všetci položiť na obrus pre Smrtku, čo sa na tretí vianočný deň zakopalo v záhrade, aby bola Smrtka uspokojená obeťou a neškodila ľuďom ani úrode. Podávali sa opekance s makom, kapustnica s hubami, sušené slivky, orechy, uvarené hrušky a hrach, oblátky s medom a teplý nápoj z pálenky, medu a masti (hriatô). Z vodorovne prekrojeného jablka predpovedali zdravie a smrť. Jadrovník v podobe hviezdy oznamoval zdravie, tvar kríža smrť, poškodený jadrovník znamenal chorobu. Na znak súdržnosti rodiny sa jablko rozkrájalo medzi všetkých prísediacich. Skladba jedál nebola zvolená náhodne. Pripravovali sa z produktov, ktorým sa v prenesenom význame pripisovali vlastnosti vegetačnej sily prírody. Strukoviny a mak navyše symbolizovali bohatstvo, med mal zabezpečiť zdravie. Okrem jedál prichystaných na večeru sa na stôl dávalo po troške zo všetkých dopestovaných plodín. Až do ukončenia večere spoločnou modlitbou nesmel nikto odísť od stola, lebo by priniesol do domu nešťastie. Po modlitbe gazda vyzval deti, nech sa idú na dvor pozrieť, či od humna nejde Ježiško. Medzitým rodičia uložili pod stromček darčeky. Boli to drobnosti, no darované zo srdca. Deti dostávali prevažne ručne vyrábané drevené hračky alebo ušité bábiky. Vydajachtivé dievky sústredili svoju pozornosť na predpovedanie budúcnosti v oblasti manželstva. Zaujímalo ich, či sa budúci rok dostanú pod čepiec. Pri vysýpaní odrobiniek z obrusov na priedomí počúvali, z ktorej strany dediny sa ozve pes, lebo tam sa vraj mali vydať. Po večeri skupiny dospelých a detí spievali pod oknami svojich príbuzných i známych vianočné piesne, čím prispeli k sviatočnej pohode, zaželali domácim zdravie a všeobecnú prosperitu. Ľudia sa tešili každej návšteve. Patrilo sa, aby si celá dedina navzájom povinšovala. Mládenci a chlapi zatiaľ strieľali z liatinových mažiarov. V tejto činnosti mal záľubu Jozef Barát (*4. 2. 1886 Pitelová – †7. 12. 1966). Zmyslom vyvolávaného hluku bola ochrana pred zlými silami, duchmi a démonmi. Mažiar mal dva otvory: horný na nasypanie pušného prachu a dolný odpaľovací. Mažiar upevnili do zeme tak, aby spodný otvor zostal nad zemou. Zvrchu nasypali do mažiara pušný prach, utesnili ho textilným vláknom i ubitou zeminou a následne odpálili dlhšou palicou s rozpáleným kovovým hrotom.

Výkon praktík kedysi vychádzajúcich z princípov mágie už pamätníci odôvodňovali racionálnejšie. Obväzovanie ovocných stromov slamenými povrieslami na Štedrý deň vysvetlili ako úkon na ich ochranu pred zverou i silným mrazom. Slama sa predtým spájala s predstavou o obilnom poli a so zabezpečením bohatej úrody. Patrila k štedrovečernej výzdobe izby a vyrábal sa z nej aj slamený stromček – predchodca ihličnatého vianočného stromčeka. Hádzanie hrachu do kúta izby bolo pre pamätníkov len zábavou pre deti, ktorú gazdiná previedla tak, aby ju nikto nezbadal a pritom povedala, že ide Ježiško. Hrach dávnejšie predstavoval symbol prosperity, obetný dar pre mŕtvych predkov. Hádzal sa do kúta izby, kde sa počas Vianoc podľa poverových predstáv zdržiavali duše zosnulých.6

Na prvý sviatok vianočný, Božie narodenie, ešte predtým, ako sa čokoľvek začalo robiť, išiel niekto z domácich na potok po vodu v predstave, že po umytí sa tečúcou vodou z potoka budú všetci zdraví. Po prinesení vody príchodiaci pozdravil: „Daj, Bože, dobrý deň, prvšia voda než oheň.“ Do vody vhodili mincu pre zaistenie bohatstva a jablko pre zabezpečenie zdravia i krásy. Všetci sa v tejto vode poumývali na znak želanej vzájomnej súdržnosti a potom ju vyliali pod jablone. Jablko si medzi sebou podelili a peniaz zostal tomu, kto doniesol vodu. Skoro ráno chodili vinšovať malí chlapci, za čo dostávali odmenu. Táto obchôdzka sa nazývala plazovka. Vinš znel: „Vinšujem Vám tieto slávne sviatky – narodenie Krista Pána, aby Vám dal Pán Boh zdravia, šťastia, hojné božské požehnanie, na poli úrody, doma tri plody – láska, svornosť, pobožnosť, aby Vám trvala na večnosť. Pochválený buď Pán Ježiš Kristus.“ Plazovka mala pôvodne magicko-ochrannú a prosperitnú funkciu, čo dosvedčuje i samotný termín polazovanie, teda priniesť šťastie. Polazník musel prísť proti prúdu potoka, aby šťastie z gazdovstva neutieklo ako voda, musel to byť čisto oblečený mladý a zdravý chlapec. Jeho príchod zavčas rána súvisel so zákazom vstupu ženy ako prvej do cudzieho domu, pretože žena bola v poverových predstavách považovaná za nečistú osobu a mohla privodiť zlo. Po polazníkovi už mohol vojsť do domu ktokoľvek, na osud domácnosti nemohol mať žiadny vplyv. Koledníci prepájali rodinu s dedinou, keďže 25. decembra sa okrem návštevy kostola nepatrilo zdržiavať mimo domova a ani navštevovať príbuzných.7 Večer toho istého dňa chodili dievkam pod okná zaspievať mládenci. Pokiaľ im niektorá neotvorila, na štefanskej zábave ju nikto nevyzval do tanca.

Prvá zábava od adventného zákazu sa konala na druhý sviatok vianočný, na Štefana. Ešte pred jej začiatkom 16- až 18-roční chlapci vstupovali do mládeneckého spolku, k čomu museli zaplatiť vstupné (prípitok). Každý si zvolil krstného otca, ktorý mal prijatého nováčika v budúcnosti chrániť a zároveň odsúhlasoval sólový tanec s dievčaťom. Vstup do spolku oprávňoval jeho člena chodiť do krčmy, na zálety, navštevovať tanečné zábavy, zaujať miesto medzi mládencami v kostole. Na dobu jedného roka sa v tento deň volil mládenecký richtár spomedzi zdatných a schopných mládencov. Pod jeho vedením sa organizovali zábavy, zvykoslovné obchôdzky a udržiaval poriadok medzi mládežou.

Sviatok Troch kráľov (6. januára) slávili ľudia účasťou na rannej liturgii v kostole, kde sa svätila voda, soľ a krieda. Tieto sväteniny slúžili na ochranu pred démonmi a na liečenie. Posvätenou vodou vykropili ľudia obydlia i stajne, naplnili domáce sväteničky a odložili do fľaštičiek, pretože táto voda sa vraj do roka nepokazila. Posvätenú soľ pridávali dobytku do krmiva, aby bol chránený pred porobením. Posvätenou kriedou obkreslili po obvode dvere a okná maštalí, pridali i krížik, aby sa strigy nedostali k ustajneným zvieratám. K tomuto dňu sa takisto viazala kňazská koleda, ktorá mala zaistiť všetko potrebné pre spokojný život. Kňaz, učiteľ a miništranti obchádzali jednotlivé domy. Najprv zaspievali niektorú z príležitostných piesní, potom sa pomodlili, príbytky pokropili svätenou vodou, okadili kadidlom a na dvere izby napísali prvé dve číslice letopočtu, za nimi iniciálky mien troch kráľov G + M + B a nakoniec druhé dve číslice kalendárneho roku. Napokon si posadali za stôl prikrytý bielym obrusom a gazdiná ich pohostila.

V druhý februárový deň, na Hromnice, sa v kostole posväcovali sviečky (hromničky). Takúto sviečku zapaľovali ľudia počas búrky, aby hrom neudrel do domu, zapálenú ju položili vedľa zomierajúceho na uľahčenie skonu a nechávali ju horieť pri mŕtvom tele ako ochranu pred nečistými silami. Tiež sa varili rezance, ktoré mali byť čo najdlhšie, aby aj konope boli dlhé. Za tým istým účelom sa chodili sánkovať celé rodiny. Čím dlhšiu dráhu prešli, tým dlhšie mali byť konope.

V nedeľu sedem týždňov pred Veľkou nocou začínali trojdňové fašiangové zábavy. Posledný fašang bol najveselším obdobím v roku a tradičným radovánkam sa vtedy nevyhýbali ani vážnejší otcovia rodín. V nedeľu, pondelok a utorok pred Popolcovou stredou, od poobedia do neskorých nočných hodín (v utorok do polnoci), vyhrávali v krčme muzikanti. Väčšinou v pondelok chodili po dedine fašiangovníci, ktorí brali do tanca všetky ženy v domácnosti. Hrali pieseň: „Fašiangy, Turíce, Veľká noc príde, kto nemá kožucha, zima mu bude...“. Vzrast konopí bol vraj závislý práve od fašiangovníkov. Čím väčší kus slaniny nastokla gazdiná na ražeň, tým vyššie s ražňom vyskakovali a pritom spievali: „Konope veľké, vysoké, tenké, nedali sa trhati, museli ich sekati...“. Gazdiné odmeňovali fašiangárov klobásou, vajíčkami, peniazmi a ponúkali pálenkou, smaženými šiškami, fánkami alebo pampúchmi. Získané naturálie i peniaze odovzdali krčmárovi, ktorý ich použil na prípravu pohostenia (praženica s klobásou, slaninou a chlebom, alkohol) počas poslednej muziky pred pôstom vo fašiangový utorok, keď sa v krčme pochovávala basa. V rámci tejto ľudovej hry sa na dva hokerlíky položilo koryto zakryté plachtou. Malo symbolizovať truhlu. Kostýmová postava kňaza parodujúc obrad pohrebu sa lúčila s basou. Zamaskovaní smútiaci pozostalí plakali a lamentovali nad ohláseným koncom veselia. Po polnoci nastal pôst a až do Veľkej noci sa nekonali žiadne zábavy ani svadby. Dopoludnia na Popolcovú stredu poumývali gazdiné dôkladne všetok riad, aby v ňom neostala ani stopa po masti. Počas pôstu sa smelo mastiť iba maslom či olejom.

Na Smrtnú nedeľu (dva týždne pred Veľkonočnou nedeľou) chodila skupina dievok spievať po domoch náboženské piesne, najmä túto: „Poďakujme Kristu Pánu a vzdajme mu slušnú česť a chválu. On skrze svoje umučenie ráčil nám dať hriechov odpustenie.“ Ľudia ich obdarúvali vajíčkami a peniazmi. Vajíčka sa predali na trhu a za všetky získané peniaze sa kúpili kvety do kostola na veľkonočnú výzdobu. Tento zvyk nahradil symbolické vynášanie zimy a smrti z chotára obce v podobe Moreny. Vtedy boli dievčatá, účastníčky obradu, takisto obdarované vajíčkami, ktoré si odložili pre kúpačov.

S veľkonočnými sviatkami súvisela viera v nadprirodzené očistné vlastnosti vody a prútov ako častí zelene symbolizujúcej vegetačnú silu, neustálu obnovu a prírodnú regeneráciu. Rozvíjajúce sa halúzky rakyty, známe ako bahniatka, svätil na Kvetnú nedeľu kňaz modlitbou, kadidlom a svätenou vodou. Ľudia si ich po príchode domov zastokli za obrazy svätých alebo za drevenú hradu na strope, aby bol dom chránený pred bleskami. Pri búrkach ich položili priamo do okna. Na Veľký piatok sa dievčatá pred východom slnka umývali v tečúcej vode potokov s cieľom chrániť sa pred vyrážkami a inými kožnými neduhmi. Česali sa pod vŕbami, aby mali také husté vlasy, ako má vŕba konáre. V pondelok chodili chlapci oblievať a šibať dievčatá korbáčom upleteným z čerstvých prútov. Tento sa plietol zväčša na Veľký piatok, keď gazdovia štepili ovocné stromčeky, pretože v tento deň sa mali štepy dobre prijať. Za oblievačku dostali chlapci maľované vajíčka i peniaze. Dospelým mládencom zvykli dávať surové vajcia ako symbol plodnosti. Pohostení bývali koláčmi, starší aj pálenkou. Dievčence priväzovali na korbáče stužky. Prv sa verilo, že šibaním sa prenesie plodonosná a životodarná sila z prúta na človeka a vodou sa zabezpečí jeho zdravie a krása.8

Stavanie májov patrilo k ďalšiemu zaužívanému zvyku, v ktorom zeleň pôvodne predstavovala prostriedok na zabezpečenie potrebnej vlahy a jej vlastnosti sa mali preniesť na polia a lúky. Májová zeleň najlepšie vyjadrovala želanie poľnohospodárov týkajúce sa sily a dobrého rastu všetkého rastlinstva. Stromy – máje boli známe už v antike, keď sa umiestňovali na domy a hospodárske budovy na ochranu pred zlými duchmi a chorobami. V stredovekej Európe sa ako prejav úcty a žičlivosti stavali pred kostol, radnicu a domy všeobecne vážených osôb. Odtiaľ už potom nebolo ďaleko k myšlienke postaviť máj aj pred dom obdivovanej dievky.9 Pitelovskí mládenci stínali stromy na máje s povolením horára. Mladším dievčatám sa dávali brezy a tým súcim na vydaj jedličky. Stromu ponechali vrcholec, pod ním olúpali kôru a korunu ozdobili papierovými stužkami. Mládenci robili so stavaním májov veľké tajnosti, poniektoré dievky do poslednej chvíle s istotou nevedeli, či im niekto pred domom skutočne postaví máj. A tak ukryté potme zvedavo vyčkávali, ako to dopadne. Máje sa stavali okolo polnoci 1. mája za spevu a zvukov harmoniky pred domami dievčat a miestnou krčmou. Za postavenie mája rodičia dievky odmenili mládenca a jeho kamarátov koláčmi i pálenkou, prípadne im dali tiež peniaze, z ktorých sa pripravila májová zábava. Na konci mesiaca, spravidla v poslednú májovú nedeľu, sa máje zvalili, pričom nechýbala muzika ani pohostenie.

Pre dedinské spoločenstvo bola významná hostina – slávnosť pri príležitosti sviatku patróna kostola. Hostina sa konala 7. októbra, resp. v najbližšiu nedeľu k tomuto dňu. Deň hostiny bol dňom návštev „zvonka“. Na hostinu sa patrilo prísť, pokiaľ hosť nebýval priďaleko. Povinnosť sa vzťahovala predovšetkým na súrodencov, deti, rodičov a kmotrovcov. Vymenovaní príbuzní sa mali navštíviť aj vtedy, pokiaľ žili v tej istej obci. To bol účel takzvaných druhých hodov (dozvukov) v pondelok popoludní po hostine. Na hostinu malo byť všetko náležite pripravené, a to po cirkevnej, obecnej i domácej stránke. Kostol musel byť uprataný a vyzdobený. Mužská mládež mala za úlohu prichystať miesto na tanečnú zábavu. Neskôr sa pridali aj divadelní ochotníci a svojím predstavením spestrili deň. Gazdiné museli oriadiť domy i priedomia, navariť a napiecť všetko, čo žiadala obyčaj a dovoľovali prostriedky. Podávala sa mäsová polievka. Kto mal, ten piekol hus alebo kačicu, inde servírovali údené bravčové mäso s kapustou, kurča či králika. Z koláčov kysnuté tvarožníky, lekvárniky, makovníky, časom aj jablkové pité (sprosták, šutemín). K hostine patrili takisto alkoholické nápoje, najmä pálenka a víno. V nedeľu ráno kňaz slúžil svätú omšu. Po jej skončení odviedli domáci svojich hostí k slávnostnému obedu. Popoludní sa ľudia zúčastnili divadelného predstavenia a podvečer tanečnej zábavy. Navečer sa väčšina cezpoľných hostí poberala domov, iba mládenci a dievky zostávali na zábave.

Na Dušičky (2. novembra) sa spomínalo na zosnulých. Ešte koncom októbra sa ženy a dievky vybrali na cintorín upraviť hroby – rovy z hliny. Očistili ich, zarovnali, obložili zeleňou (napr. machom, čečinovými vetvičkami) a kvetmi z krepového papiera. V deň sviatku prišli na hrob zapáliť sviečku a pomodliť sa za pokoj duše nebožtíka. Pálenie sviec na hroboch vyplývalo z viery, že pre vyslyšanie modlitby je potrebná horiaca svieca. V tieto dni horeli na hroboch sviece aj ako symbol večného svetla, ktoré svieti dušiam veriacich. Dôležitá nebola okázalá a prestížna úprava hrobu, ale vrúcna modlitba a vnútorné rozjímanie. Tiež sa piekli malé bochníky chleba, takzvané dušičky. Majetnejšie gazdiné nimi obdarúvali opustených chudákov a žobrákov v obci, aby sa modlili za zomrelých z kruhu ich rodiny.

Činnosti vykonávané tradíciou určeným spôsobom ozvláštňovali sviatočné dni, stmeľovali rodinu, celé dedinské spoločenstvo a rytmizovali život. V priebehu druhej polovice 20. storočia začali v Pitelovej jednotlivé prejavy z kalendárnych obyčají zanikať. Od 60. rokov sa v obecnej kronike vyskytujú zápisy, ako sa prestali organizovať kolektívne obchôdzky a chodilo sa už len individuálne vinšovať či polievať. V 90. rokoch bol obnovený fašiangový sprievod a pochovávanie basy ako formy ľudovej zábavy.

 


[1] Horváthová, E.: Rok vo zvykoch nášho ľudu. Bratislava, Tatran, 1986, s. 22 a 41.

[2] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava, Veda, 1995, s. 314 (heslo: Lucia).

[3] Feglová, V.: Kalendárne obyčaje. In: Slovensko. Európske kontexty ľudovej kultúry. Bratislava, Veda, 2000, s. 192.

[4] Horváthová, E.: Rok vo zvykoch nášho ľudu. Bratislava, Tatran, 1986, s. 49 – 50.

[5] Horváthová, E.: Rok vo zvykoch nášho ľudu. Bratislava, Tatran, 1986, s. 62 a 92.

[6] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. a II. Bratislava, Veda, 1995, s. 179 a 204 (heslá: hrach, strom).

[7] Feglová, V.: Kalendárne obyčaje. In: Slovensko. Európske kontexty ľudovej kultúry. Bratislava, Veda, 2000, s. 192, 196 a 200.

[8] Feglová, V.: Kalendárne obyčaje. In: Slovensko. Európske kontexty ľudovej kultúry. Bratislava, Veda, 2000, s. 206.

[9] Horváthová, E.: Rok vo zvykoch nášho ľudu. Bratislava, Tatran, 1986, s. 205.