Kalendárne obyčaje

K najbohatším patrili určite vianočné obyčajové prejavy, ktorým predchádzalo niekoľko zvykov vykonávaných na prelome jesene a zimy. Odpradávna bolo toto obdobie považované za čas, keď nadobúdalo prevahu zlo nad dobrom, škodliví démoni nad životodarným slnkom. Presvedčenie o narastajúcej aktivite nepriaznivých síl, podporovaných predlžovaním noci na úkor denného svetla, vyvolávalo v ľuďoch pocity úzkosti a strachu. Pomocou rôznych prostriedkov a symbolických praktík realizovaných často v maskách chceli odvrátiť domnelé nebezpečenstvo od svojho okolia.¹ Zvýšená aktivita neprajných síl, resp. ničivá činnosť stríg, sa predpokladala hlavne na Luciu (13. decembra). V predvečer tohto dňa Pitelovčania jedli cesnak kvôli ochrane pred zlými duchmi. Konzumovali ho dospelí, deti a dával sa i zvieratám. Niekto zjedol celý strúčik, iný posolený chlebík s cesnakom. Aby strigy neškodili ľuďom ani statku, nakreslili cesnakom kríž na vchodové dvere do domu a maštale. Dievčatá prezlečené za Lucky, obtočené bielymi plachtami, s tvárami zakrytými hlboko do čela a obielenými múkou, vchádzali večer v deň Lucie mlčky do pitelovských príbytkov. Husím krídlom symbolicky poometali steny a kúty, posunkami upozornili na pavučiny. Úkon mal kedysi magicko-ochranný význam, neskôr prevládla už iba zábavná funkcia. V postave Lucie pretrvávalo vyvolávanie dojmu tajomnosti a zla bez akéhokoľvek súvisu s kresťanskou legendou o sv. Lucii, podľa ktorej očarila istého mládenca svojimi prekrásnymi očami. Aby neupadol do pokušenia, vylúpila si ich a poslala mu ich v miske. Na Slovensku sa táto legenda v ľudových predstavách neprejavila. Práve naopak, Lucia prevzala pravdepodobne črty niektorého ženského démona, čo vysvetľuje aj neobľúbenosť tohto krstného mena v dedinskom prostredí. Bola vnímaná ako najväčšia bosorka, ktorá ani v ohni nezahynula.²

Tento časový úsek sa zároveň spájal s dobou najvhodnejšou pre ľúbostné veštby. V Pitelovej sa v nich odzrkadľovala viera v sny a kúzla. Každá pitelovská dievka chcela vedieť, či sa do roka alebo vôbec vydá, kto bude jej vyvolený a ako bude vyzerať. Čarovnú moc prikladali svätoondrejskej noci (30. novembra) a netrpezlivo ju očakávali. Počas spánku sa im malo prisniť, s kým pôjdu na sobáš. Ak dotyčného poznali, hneď navyše zistili, či osudom určený muž je mládenec, prípadne vdovec, chudobný alebo bohatý, aké má povolanie. Nevyhnutnou podmienkou úspešnej predpovede bola celodenná hladovka. K bežným čarom patrilo tiež varenie halušiek s lístočkami. Na Tomáša (21. decembra, dnes Bohdan) nechali vo väčšej nádobe zovrieť vodu, do ktorej hodili kúsky cesta so zakrútenými lístkami s napísanými mužskými menami. Rozhodujúci bol lístok z prvej halušky vyplávanej na povrch. Tento mal dievčaťu určiť nastávajúceho ženícha. Zvyšné cesto vybrali, aby zase ďalšia dievka mohla vhodiť do vody pripravené halušky.

V obchôdzke s Mikulášom, anjelom a čertom sa sústredili prvky kresťanskej dobroty a spravodlivosti.³ Mládenec predstavujúci Mikuláša si obliekol dlhý kožuch, na hlave mal papierovú biskupskú mitru, v ruke berlu a bradu vyrobenú z kúdele. Kostým anjela pozostával z dlhej bielej košele a zamúčenej tváre. Čert bol oblečený v kožuchu obrátenom naruby, prepásanom reťazou s upevnenými zvoncami a tvár mal zamazanú od uhlia. V predvečer sv. Mikuláša (6. decembra) trojica zamaskovaných postáv chodila po domoch, kde bývali malé deti, aby ich mládenec prezlečený za Mikuláša preskúšal zo znalosti modlenia. Obdarovanie bolo skromné, deti zväčša dostali jablká a oriešky. Zamaskovaná trojica sa zvykla zastaviť aj pri dievkach, kde si dobiedzaním vynucovala odriekanie žartovných textov k Mikulášovi. Napríklad: „Mikulášku, môj milý, daj mi muža v tej chvíli, aký bude, taký bude, len nech navždy môj bude.“

Po Lucii sa začali v dedine piecť oblátky. Starší Pitelovčania si pamätali, ako v 30. až 40. rokoch 20. storočia piekol vianočné oblátky učiteľ Jozef Žbirka a školopovinné deti ich poroznášali do jednotlivých domácností. Dávnejšie bola táto úloha učiteľa písomne zachytená v prijímacej zmluve. Začiatkom adventu obchádzali žiaci všetky domy s vinšom a vyberali obilie na oblátky, prípadne múku dával mlynár. Mlieko, maslo a vajcia nanosili do školy ženy, ostatné potrebné suroviny kúpil učiteľ. Mládenci sa postarali o drevo a pomáhali tiež s pečením oblátok, lebo práca so železnými kliešťami nepatrila k najľahším a pieklo sa hlboko do noci. Najlepší žiaci, ktorých vybral a zo znalosti vinša preskúšal pán učiteľ, roznášali upečené oblátky v košíkoch po domoch. Keď deti odovzdali oblátky a domácim zavinšovali, dostali odmenu (napr. peniaze, potraviny) pre seba i učiteľa. Na okolí Svätého Kríža (dnes Žiar nad Hronom) bol rozšírený tento vinš:

„Vianočné sa blížia hody narodenia Krista Pána,
najkrajšie sú v roku sviatky pre nábožného kresťana,
všetci páni cirkevníci sviatky tie sa sláviť stroja,
s radosťou a veselosťou v duchu sladkého pokoja.
Správca chóru preto praje dobrodincom blahé sviatky
a na dôkaz svojej vďaky posiela vám dar – oblátky.
Dar ten správcu školy, chóra vďačne prijať nech sa páči,
šťastné sviatky, dobrej vôli Pán Boh všetkým nech dať ráči.“ ⁴

Štedrý deň, Božie narodenie a Nový rok sa považovali za začiatok novej etapy. Z hľadiska dávnejších predstáv bolo prirodzené, že príchod ženskej návštevy v ktorékoľvek ráno týchto dní neveštil nič dobrého. Ten, kto prvý prišiel do domu, mal vo významnej miere ovplyvniť život v rodine a na gazdovstve v celom ďalšom období. Žena bez ohľadu na vek a vzťah k obyvateľom domu prinášala vždy nešťastie. Vznikla tak príležitosť pre chlapčenských a mužských vinšovníkov potešiť svojím príchodom susedov i príbuzných a podporiť v nich nádej na lepšie vyhliadky do budúcnosti.⁵ Dopoludnia na Štedrý deň obecní pastieri roznášali dlhé vianočné brezové prúty ozdobené vetvičkou tisu alebo jedličky. Predstavovali zelenú ratolesť symbolizujúcu vegetačnú silu, neustálu obnovu a prírodnú regeneráciu. Pastieri obchádzali domy, z ktorých im počas sezóny zverili zvieratá k spoločnému paseniu. Gazdiná si zo zväzku prútov vybrala dva kusy, pričom mala ruky ovinuté zásterou. Holá ruka totiž značila chudobu a nedarilo by sa dobytku. Vzápätí pastiera vyšibala po nohách, na čo on musel vyskakovať, aby bol pri pasení šikovný a jemu zverené stádo čulé. Pastieri zavinšovali domácim dobrú úrodu v nastávajúcom roku, zveľadenie dobytka aj hydiny, v osobnom živote zdravie a spokojnosť. Od gazdinej dostali odmenu (napr. pálenku, koláče) ako súčasť ich celoročnej mzdy. Prúty sa starostlivo uschovali a použili na jar pri prvom vyháňaní na pašu pre zabezpečenie zdravia, plodnosti statku i ochrany pred nešťastím.

Priebeh Štedrého dňa sa niesol v znamení príprav na večeru. Od vydarenej prípravy závisela nielen štedrovečerná slávnosť, ale tiež blahobyt v budúcom roku. Stávalo sa veľmi skoro, ešte pred svitaním. Muži museli ponapájať a obriadiť statok, ženy upiecť chlieb, koláče z kysnutého cesta (napr. tvarožníky, lekvárniky, makovníky) a uvariť vianočné jedlá. V príbytku nesmel chýbať vianočný stromček ako symbol zelene (života i prosperity) a magickej sily, ktorá mala zahnať zlo. Ostré zakončenia ihličiek údajne dokázali ochrániť domácich pred škodlivými démonmi. Stromček sa spočiatku pripevňoval na hradu nad stolom smerom nadol vrcholcom, neskôr ho otočili. Ozdobovať sa zvykol najkrajšími červenými jablkami z domácnosti, orechami, drobným pečivom i slamenými ozdobami (napr. slama sa nastrihala na rovnaké diely a striedavo navliekala na niť s gombíkmi). Celý deň sa držal prísny pôst. Pred večerou išiel gazda do maštale dávať statku cesnak, opekance a oblátky, aby bol nasledujúci rok chránený pred chorobou. Z vianočných jedál sa ušlo aj hydine, psovi a mačke. Večerať sa začínalo po východe prvej hviezdy, oznamovanom zvonením. Rodina sa najprv spoločne pomodlila a gazda prítomným zavinšoval slávnostné sviatky i zdravie na ďalší rok. Jedlo sa z jednej misy, aby rodina držala celý rok dovedna. Prvú lyžicu z každého jedla museli všetci položiť na obrus pre Smrtku, čo sa na tretí vianočný deň zakopalo v záhrade, aby bola Smrtka uspokojená obeťou a neškodila ľuďom ani úrode. Podávali sa oblátky s medom, kapustnica so sušenými hubami, varený hrach, opekance s makom, koláče, ovocie (jablká, orechy, varené sušené slivky i hrušky), teplý nápoj z pálenky, medu a masti (hriatô). Z vodorovne prekrojeného jablka predpovedali zdravie a smrť. Jadrovník v podobe hviezdy oznamoval zdravie, tvar kríža smrť, poškodený jadrovník znamenal chorobu. Na znak súdržnosti rodiny sa jablko rozkrájalo medzi všetkých prísediacich. Skladba jedál nebola zvolená náhodne. Pripravovali sa z rastlinných produktov, ktorým sa v prenesenom význame pripisovali vlastnosti vegetačnej sily prírody. Vyjadrovali predovšetkým želanú hojnosť v rodine a hospodárstve. Prísne sa dbalo na ochutnanie každého pokrmu, lebo sa tým malo zabezpečiť zdravie, šťastie a bohatá úroda v nastávajúcej etape. Aby sa v budúcom roku vydarila úroda, dávalo sa na stôl tiež po troške zo všetkých dopestovaných plodín. V niektorých domácnostiach obkrútili nohy stola železnou reťazou, symbolizujúcou súdržnosť, silu a pevnosť rodiny. Až do ukončenia večere spoločnou modlitbou nesmel nikto odísť od stola, pretože by priniesol do domu nešťastie. Po modlitbe gazda vyzval deti, nech sa idú na dvor pozrieť, či od humna nejde Ježiško. Medzitým rodičia uložili pod stromček darčeky. Boli to drobnosti, no darované zo srdca. Deti dostávali prevažne ručne vyrábané drevené hračky alebo ušité bábiky. Vydajachtivé dievky sústredili svoju pozornosť na predpovedanie budúcnosti v oblasti manželstva. Zaujímalo ich, či sa budúci rok dostanú pod čepiec. Na priedomí z toho dôvodu počúvali, z ktorej strany dediny sa ozve pes, lebo tam sa vraj mali vydať. Mládenci a chlapi zatiaľ strieľali z liatinových mažiarov. V tejto činnosti mal záľubu Jozef Barát (*4. 2. 1886 Pitelová – †7. 12. 1966). Zmyslom vyvolávaného hluku bola ochrana pred zlými silami a duchmi. Ich zahnanie malo privodiť pozitívne účinky. Mažiar mal dva otvory: horný na nasypanie pušného prachu a dolný odpaľovací. Mažiar upevnili do zeme tak, aby spodný otvor zostal nad zemou. Zvrchu nasypali do mažiara pušný prach a otvor utesnili kúdeľou konopí (prípadne papierom) i ubitou zeminou. Mažiar následne odpálili dlhšou palicou s rozpáleným kovovým hrotom, neskôr zápalnou mínerskou šnúrou. Po večeri skupiny dospelých a detí spievali pod oknami svojich príbuzných i známych vianočné piesne, čím prispeli k sviatočnej pohode, zaželali domácim zdravie a všeobecnú prosperitu. Ľudia sa tešili každej návšteve. Patrilo sa, aby si celá dedina navzájom povinšovala.

Výkon praktík kedysi vychádzajúcich z princípov mágie už pamätníci odôvodňovali racionálnejšie. Obväzovanie ovocných stromov slamenými povrieslami na Štedrý deň vysvetlili ako úkon na ich ochranu pred zverou i silným mrazom. Slama sa predtým spájala s predstavou o obilnom poli a so zabezpečením bohatej úrody. Patrila k štedrovečernej výzdobe izby a vyrábal sa z nej aj slamený stromček – predchodca ihličnatého vianočného stromčeka. Hádzanie hrachu do kútov izby bolo pre pamätníkov len zábavou pre deti, ktorú gazdiná predviedla tak, aby ju nikto nezbadal a pritom povedala, že ide Ježiško. Hrach dávnejšie predstavoval symbol prosperity, obetný dar pre mŕtvych predkov. Hádzal sa do kútov izby, kde sa podľa poverových predstáv zdržiavali cez Vianoce duše zosnulých.⁶

Na prvý sviatok vianočný, Božie narodenie, ešte predtým, ako sa čokoľvek začalo robiť, išiel niekto z domácich na potok po vodu v predstave, že po umytí sa tečúcou vodou z potoka budú všetci zdraví. Po prinesení vody príchodiaci pozdravil: „Daj, Bože, dobrý deň, prvšia voda než oheň.“ Do vody vhodili mincu pre zaistenie bohatstva a jablko pre zabezpečenie zdravia i krásy. Všetci sa v tejto vode poumývali na znak želanej vzájomnej súdržnosti a potom ju vyliali pod jablone. Jablko si medzi sebou podelili a peniaz zostal tomu, kto doniesol vodu. Skoro ráno chodili vinšovať malí chlapci, za čo dostávali odmenu. Táto obchôdzka sa nazývala plazovka. Vinš znel: „Vinšujem vám tieto slávne sviatky – narodenie Krista Pána, aby vám dal Pán Boh zdravia, šťastia, hojné božské požehnanie, na poli úrody, doma tri plody – láska, svornosť, pobožnosť, aby vám trvala na večnosť. Pochválen Pán Ježiš Kristus.“ Plazovka mala pôvodne magicko-ochrannú a prosperitnú funkciu, čo dosvedčuje i samotný termín polazovanie, teda priniesť šťastie. Polazníci museli prísť proti prúdu potoka, aby šťastie z gazdovstva neutieklo ako voda, museli to byť čisto oblečení mladí a zdraví chlapci. Ich príchod zavčas rána súvisel so zákazom vstupu ženy ako prvej do cudzieho domu, pretože žena bola v poverových predstavách považovaná za nečistú osobu a mohla privodiť zlo. Po polazníkoch už mohol vojsť do domu ktokoľvek, na osud domácnosti nemal žiadny vplyv. Koledníci prepájali rodinu s dedinou, keďže 25. decembra sa okrem návštevy kostola nepatrilo zdržiavať mimo domova a ani navštevovať príbuzných.⁷ Večer toho istého dňa chodili dievkam pod okná zaspievať mládenci. Pokiaľ im niektorá neotvorila, na štefanskej zábave ju nikto nevyzval do tanca.

Prvá zábava od adventného zákazu sa konala na druhý sviatok vianočný, na Štefana. Ešte pred jej začiatkom 16- až 18-roční chlapci vstupovali do mládeneckého spolku, k čomu museli zaplatiť vstupné (prípitok). Každý si zvolil krstného otca, ktorý mal prijatého nováčika v budúcnosti chrániť a zároveň odsúhlasoval sólový tanec s dievčaťom. Vstup do spolku oprávňoval jeho člena chodiť do krčmy, na zálety, navštevovať tanečné zábavy, zaujať miesto medzi mládencami v kostole. Na dobu jedného roka sa v tento deň volil mládenecký richtár spomedzi zdatných a schopných mládencov. Pod jeho vedením sa organizovali zábavy, zvykoslovné obchôdzky a udržiaval poriadok medzi mládežou.

Sviatok Troch kráľov (6. januára) slávili veriaci účasťou na rannej liturgii v kostole, kde sa svätila voda a krieda. Na ochranu pred zloprajnými silami posvätenou vodou ľudia vykropili obydlia aj stajne, naplnili domáce sväteničky, aby sa ňou prežehnali pri odchode z domu, a zvyšok odložili do fľaštičiek, pretože táto voda sa vraj do roka nepokazila. Posvätenou kriedou obkreslili po obvode dvere a okná maštalí, pridali i krížik, aby sa strigy nedostali k ustajneným zvieratám. K tomuto dňu sa takisto viazala kňazská koleda, ktorá mala do domu privolať šťastie, zdravie, blahobyt, čiže všetko potrebné pre spokojný život. Kňaz, učiteľ, kostolník a miništranti obchádzali jednotlivé domy. Najprv zaspievali niektorú z príležitostných piesní, potom sa pomodlili, príbytky pokropili svätenou vodou, okadili kadidlom a na dvere izby napísali prvé dve číslice letopočtu, za nimi iniciálky mien kráľov G + M + B a nakoniec druhé dve číslice kalendárneho roku (pôvodne sa uvádzali iniciály C + M + B z latinského Christus Mansionem Benedicat – Boh nech žehná tento dom). Napokon si posadali za stôl prikrytý bielym obrusom a gazdiná ich pohostila.

V druhý februárový deň, na Hromnice, sa v kostole posväcovali sviečky (hromničky). Takúto sviečku zapaľovali ľudia počas búrky, aby hrom neudrel do domu, zapálenú ju položili vedľa zomierajúceho na uľahčenie skonu a nechávali ju horieť pri mŕtvom tele ako ochranu pred nečistými silami. Tiež sa varili rezance, ktoré mali byť čo najdlhšie, aby aj konope boli dlhé. S tým istým úmyslom sa chodili sánkovať celé rodiny. Čím dlhšiu dráhu prešli, tým dlhšie mali byť konope.

V nedeľu sedem týždňov pred Veľkou nocou začínali trojdňové fašiangové zábavy. Posledný fašang bol najveselším obdobím v roku a tradičným radovánkam sa vtedy nevyhýbali ani vážnejší otcovia rodín a prísni predstavení obce. V nedeľu, pondelok a utorok pred Popolcovou stredou, od poobedia do neskorých nočných hodín (v utorok do polnoci), vyhrávali v krčme muzikanti. Prevažne v pondelok chodili s muzikou po dedine fašiangovníci – skupina mužov a mládencov, niektorí z nich preoblečení za maškary, jeden za Cigána a ďalší zo sprievodu spodoboval Cigánku s dieťaťom (bábikou) i košom na dary. Hrali pritom pieseň: „Fašiangy, Turíce, Veľká noc príde, kto nemá kožucha, zima mu bude...“. Po jej dohraní v každom dvore muzikanti spustili pieseň s textom „Konope veľké, vysoké, tenké, nedali sa trhati, museli ich sekati...“, na ktorú mládenci brali do tanca všetky ženy v domácnosti. Vzrast konopí bol vraj závislý práve od fašiangovníkov. Čím väčší kus slaniny nastokla gazdiná na ich ražeň, tým vyššie s ražňom vyskakovali, aby aj konope narástli rovnako vysoké. Gazdiné odmeňovali fašiangárov klobásou, vajíčkami, peniazmi a ponúkali pálenkou, smaženými šiškami alebo fánkami. Získané naturálie i peniaze odovzdali krčmárovi, ktorý ich použil na prípravu pohostenia (praženica s klobásou, slaninou a chlebom, alkohol) počas poslednej muziky pred pôstom vo fašiangový utorok, keď sa v krčme pochovávala basa. V rámci tejto ľudovej hry sa na dva hokerlíky položilo koryto zakryté plachtou. Malo symbolizovať truhlu. Kostýmová postava kňaza parodujúc obrad pohrebu sa lúčila s basou. Zamaskovaní smútiaci pozostalí nariekali a dramaticky lamentovali nad ohláseným koncom veselia. Po polnoci nastal pôst a až do Veľkej noci sa nekonali žiadne zábavy ani svadby. Dopoludnia na Popolcovú stredu poumývali gazdiné dôkladne všetok riad, aby v ňom neostala ani stopa po masti. Cez pôst sa smelo mastiť iba maslom či olejom.

Na Smrtnú nedeľu (dva týždne pred Veľkonočnou nedeľou) chodila skupina dievok spievať po domoch náboženské piesne, najmä túto: „Poďakujme Kristu Pánu a vzdajme mu slušnú česť a chválu. On skrze svoje umučenie ráčil nám dať hriechov odpustenie.“ Ľudia ich obdarúvali vajíčkami a peniazmi. Vajíčka sa predali na trhu a za všetky získané peniaze sa kúpili kvety do kostola na veľkonočnú výzdobu. Tento zvyk nahradil symbolické vynášanie zimy a smrti z chotára obce v podobe Moreny. Vtedy boli dievčatá, účastníčky obradu, takisto obdarované vajíčkami, ktoré si odložili pre kúpačov.

S veľkonočnými sviatkami súvisela viera v očisťujúcu i uzdravujúcu moc vody a v nadprirodzené vlastnosti mladej zelene (prúty, vetvičky) symbolizujúcej vegetačnú silu, neustálu obnovu a prírodnú regeneráciu. Rozvíjajúce sa vŕbové halúzky, známe ako bahniatka, svätil na Kvetnú nedeľu kňaz modlitbou, kadidlom a svätenou vodou. Ľudia si ich po príchode domov zastokli za obrazy svätých alebo za drevenú hradu na strope, aby bol dom chránený pred bleskami. Pri búrkach ich položili priamo do okna. Na Veľký piatok sa dievčatá pred východom slnka umývali v tečúcej vode potokov s cieľom chrániť sa pred vyrážkami a inými kožnými neduhmi. Česali sa pod vŕbami, aby mali také husté vlasy, ako má vŕba konáre. Chlapci zväčša na Veľký piatok plietli korbáče a gazdovia štepili ovocné stromčeky, pretože sa mali štepy dobre prijať. Ľudia pripisovali tomuto dňu mimoriadnu moc uzdravovať a priaznivo pôsobiť na rast. V pondelok chodili chlapci oblievať a šibať dievčatá korbáčom upleteným z čerstvých vŕbových prútov. Za oblievačku a šibačku dostali maľované vajíčka (symbol plodnosti, znovuzrodenia života a jeho večnej nepretržitosti) i peniaze. Pohostení bývali koláčmi, starší tiež pálenkou. Prv sa verilo, že šibaním sa prenesie plodonosná a životodarná sila z prúta na človeka a vodou sa zabezpečí jeho zdravie i krása.⁸

Stavanie májov patrilo k ďalšiemu zaužívanému zvyku, v ktorom zeleň pôvodne predstavovala magický prostriedok na zabezpečenie potrebnej vlahy a jej vlastnosti sa mali preniesť na polia a lúky. Májová zeleň najlepšie vyjadrovala želanie poľnohospodárov týkajúce sa sily a dobrého rastu všetkého rastlinstva. Stromy – máje boli známe už v antike, keď sa umiestňovali na domy a hospodárske budovy na ochranu pred zlými duchmi a chorobami. V stredovekej Európe sa ako prejav úcty a žičlivosti stavali pred kostolom, radnicou a domami všeobecne vážených osôb. Odtiaľ už potom nebolo ďaleko k myšlienke postaviť máj aj pred domom obdivovanej dievky.⁹ Pitelovskí mládenci stínali stromy na máje s povolením horára. Mladším dievčatám sa dávali brezy a tým súcim na vydaj jedličky. Stromu ponechali vrcholec, pod ním olúpali kôru a korunu ozdobili papierovými stužkami. Mládenci robili so stavaním májov veľké tajnosti, poniektoré dievky do poslednej chvíle s istotou nevedeli, či im niekto pred domom skutočne postaví máj. A tak ukryté potme zvedavo vyčkávali, ako to dopadne. Máje sa stavali okolo polnoci 1. mája za spevu a zvukov harmoniky pred domami dievčat. Za postavenie mája rodičia dievky odmenili mládenca a jeho kamarátov koláčmi i pálenkou, dali im tiež peniaze na prípravu májovej zábavy. Máj, ktorý mládenci postavili pred miestnou krčmou, mal vo svojej korune priviazanú fľašku pálenky. Zniesť si ju mohol ten, kto sa ku nej v prítomnosti ostatných mládencov šikovne vyšplhal. Na konci mesiaca, spravidla v poslednú májovú nedeľu, sa máje zvalili, pričom nechýbala muzika ani pohostenie.

Pre dedinské spoločenstvo bola významná hostina – slávnosť pri príležitosti sviatku patróna kostola. Hostina sa konala 7. októbra, resp. v najbližšiu nedeľu k tomuto dňu. Deň hostiny bol dňom návštev „zvonka“. Na hostinu sa patrilo prísť, pokiaľ hosť nebýval priďaleko. Povinnosť sa vzťahovala predovšetkým na súrodencov, deti, rodičov a kmotrovcov. Vymenovaní príbuzní sa mali navštíviť aj vtedy, pokiaľ žili v tej istej obci. To bol účel takzvaných druhých hodov (dozvukov) v pondelok popoludní po hostine. Na hostinu malo byť všetko náležite pripravené, a to po cirkevnej, obecnej i domácej stránke. Kostol musel byť uprataný a vyzdobený. Mužská mládež mala za úlohu prichystať miesto na tanečnú zábavu. Neskôr sa pridali tiež divadelní ochotníci a svojím predstavením spestrili deň. Gazdiné museli oriadiť domy i priedomia, navariť a napiecť všetko, čo žiadala obyčaj a dovoľovali prostriedky. Podávala sa mäsová polievka. Kto mal, ten piekol hus alebo kačicu, inde servírovali údené bravčové mäso s kapustou, kurča či králika. Z koláčov kysnuté tvarožníky, lekvárniky, makovníky, časom i jablkové pité (sprosták, šutemín). K hostine patrili takisto alkoholické nápoje, najmä pálenka a víno. V nedeľu ráno kňaz slúžil svätú omšu. Po jej skončení odviedli domáci svojich hostí k slávnostnému obedu. Popoludní sa ľudia zúčastnili divadelného predstavenia a podvečer tanečnej zábavy. Navečer sa väčšina cezpoľných hostí poberala domov, iba mládenci a dievky zostávali na zábave.

Na Dušičky (2. novembra) sa spomínalo na zosnulých. Ešte koncom októbra sa ženy a dievky vybrali na cintorín upraviť hroby – rovy z hliny. Očistili ich, zarovnali, obložili machom, čečinou, prípadne jarabinovými vetvičkami alebo bobuľami imelovníka bieleho. Zvyčajne v predvečer Všechsvätých (1. novembra) prichádzali príbuzní k hrobom svojich zomrelých. Do zeme zapichli biele sviečky, zapálili ich a pomodlili sa za pokoj duší nebožtíkov. Pálenie sviec na hroboch vyplývalo z viery, že pre vyslyšanie modlitby je potrebná horiaca svieca. V tieto dni horeli na hroboch sviece aj ako symbol večného svetla, ktoré svieti dušiam veriacich. Dôležitá nebola okázalá a prestížna úprava hrobu, ale vrúcna modlitba a vnútorné rozjímanie. Tiež sa piekli malé bochníky chleba, takzvané dušičky. Majetnejšie gazdiné nimi obdarúvali opustených chudákov a žobrákov v obci, aby sa modlili za zomrelých z kruhu ich rodiny.

Činnosti vykonávané tradíciou určeným spôsobom ozvláštňovali sviatočné dni, stmeľovali rodinu, celé dedinské spoločenstvo a rytmizovali život. V priebehu druhej polovice 20. storočia začali v Pitelovej jednotlivé prejavy z kalendárnych obyčají zanikať. Od 60. rokov sa v obecnej kronike vyskytujú zápisy, ako sa prestali organizovať kolektívne obchôdzky a chodilo sa už len individuálne vinšovať či polievať. V 90. rokoch bol obnovený fašiangový sprievod a pochovávanie basy ako formy ľudovej zábavy.

[1] Horváthová, E.: Rok vo zvykoch nášho ľudu. Bratislava: Tatran, 1986, s. 22 a 41.

[2] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava: Veda, 1995, s. 314 (heslo: Lucia).

[3] Feglová, V.: Kalendárne obyčaje. In: Slovensko. Európske kontexty ľudovej kultúry. Bratislava: Veda, 2000, s. 192.

[4] Horváthová, E.: Rok vo zvykoch nášho ľudu. Bratislava: Tatran, 1986, s. 49 – 50.

[5] Horváthová, E.: Rok vo zvykoch nášho ľudu. Bratislava: Tatran, 1986, s. 62 a 92.

[6] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. a II. Bratislava: Veda, 1995, s. 179 a 204 (heslá: hrach, strom).

[7] Feglová, V.: Kalendárne obyčaje. In: Slovensko. Európske kontexty ľudovej kultúry. Bratislava: Veda, 2000, s. 192, 196 a 200.

[8] Feglová, V.: Kalendárne obyčaje. In: Slovensko. Európske kontexty ľudovej kultúry. Bratislava: Veda, 2000, s. 206.

[9] Horváthová, E.: Rok vo zvykoch nášho ľudu. Bratislava: Tatran, 1986, s. 205.