Obyčaje životného cyklu

Všetky prelomové momenty v živote človeka – narodenie, sobáš a smrť – sprevádzal odpradávna pestrý komplex tradícií. Hoci postupne vznikli ďalšie zvyklosti spojené s dosiahnutím vzdelania, náboženskými sviatosťami či jubileami, v tradičnej kultúre mali najväčší význam tie, ktoré boli späté s biologickými zmenami osoby. Pozrime sa bližšie, čo sa odohrávalo pri príchode nového člena do rodiny, uzatváraní manželstva a skone človeka.

Požehnanie pre manželstvo predstavovalo narodenie dieťaťa. Bolo významnou udalosťou v rodine, dôvodom na radosť i hrdosť. Z mužského potomka sa stal pokračovateľ rodu a deti zároveň prinášali rodičom určitú istotu, že ich bude mať kto v starobe dochovať. Manželia nechceli zostať bezdetní, neplodnosť bola dokonca uznávaným dôvodom na anulovanie manželstva.

Keď sa budúca mamička dočkala pôrodu, domáci k nej privolali babicu – pôrodnú asistentku. Funkciu pitelovskej babice v prvej polovici 20. storočia plnila Mária Hudecová, rod. Ivanová (*24. 1. 1884 Ladno – †1. 2. 1971). V minulosti rodili ženy doma, na posteli v izbe, za prítomnosti babice a starších žien z príbuzenstva. Hneď po pôrode babica dieťa okúpala, pokropila ho svätenou vodou, prežehnala, pomenovala a odovzdala otcovi, prípadne ostatným členom rodiny, ktorí ho bozkom prijali do rodiny. Keď babica zaopatrila novorodeniatko, postarala sa po zdravotnej stránke o rodičku.

V čo najbližšiu nedeľu po svätej omši sa konal krst dieťaťa. Tento cirkevný obrad symbolizoval očistenie novorodenca od prvotného hriechu a smerovanie jeho ďalšieho života v kresťanskom duchu. Dieťatko, oblečené v zdobenej košieľke, uložené v perinke ovinutej povojníkom a prikrytej okrasnou textíliou, niesli na krst spravidla krstní rodičia. Ich výberu sa venovala veľká pozornosť, pretože išlo o čestnú funkciu. Dieťaťu boli rovnocennými pomocníkmi ako jeho biologickí rodičia a sprevádzali ho všetkými dôležitými etapami života (napr. starostlivosť krstnej mamy o novorodenca i šestonedieľku, povinnosti oboch krstných rodičov pri svadbe). Najzávažnejšia úloha krstných rodičov nastala v situácii, ak dieťaťu zomrel jeden z rodičov, resp. obaja. Vtedy sa museli postarať o jeho budúcnosť. Krstní rodičia sa vyberali z kruhu blízkych priateľov či z príbuzenstva. Ponúknuté kmotrovstvo sa nemalo odmietnuť a následne sa opätovalo. Dieťa krstil kňaz, polial mu hlavičku svätenou vodou, pričom povedal krstné meno dieťaťa so slovami: „Ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ Popoludní v deň krstu sa usporiadali krstiny. Boli oslavou narodenia dieťaťa. Mali sa vyznačovať hojnosťou a veselosťou, aby bol taký celý život novorodeniatka. Tohto slávnostného posedenia s pohostením sa zúčastňovali najbližší príbuzní a kmotrovci, ktorí dieťa obdarovali odevom a peniazmi.

Do krstu sa dieťa muselo mimoriadne chrániť, nesmelo zostať samotné. Pokiaľ by sa javilo veľmi slabé, choré, až by mu hrozila smrť, urýchlene bolo potrebné zabezpečiť krst, lebo mŕtve dieťa sa pokrstiť nemohlo. Bez krstu by sa pre dedičný hriech ocitlo niekde medzi nebom a peklom, kde sa síce netrpí, no niet tam ani nebeskej radosti. V tom prípade mohol dieťa pokrstiť aj laik obyčajnou vodou a vyrieknutím formulky. Keďže novorodeniatka boli náchylné na rôzne ochorenia, naďalej sa im venovala zvýšená pozornosť. Podľa povier sa nemali nechať spať v cudzom dome, pretože by tam ostal ich spánok. Zakázané bolo tiež sušiť plienky vonku cez noc, aby sa prostredníctvom nich nedostala k dieťaťu choroba z povetria.

Po šiestich týždňoch po pôrode, občas aj skôr, chodili rodičky na vádzku – očistný cirkevný obrad. Pozostával z posvätenia rodičky kňazom a obídenia oltára s horiacou sviečkou v ruke. Koncom prvej polovice 20. storočia sa vádzka začala pripájať ku krstu. U katolíkov bola oficiálne zrušená Druhým vatikánskym koncilom (1962 – 1965).¹ V 50. rokoch 20. storočia začali ženy rodiť povinne v pôrodniciach.

Každá pitelovská dievka v minulosti snívala o svadbe, o dobrom, šikovnom a švárnom ženíchovi, s ktorým v sebe nájdu spoločné zaľúbenie. Žiadna nechcela ostať na ocot a nešťastná dožiť v dome svojich rodičov. Prenesme sa však od túžob rovno k času, keď už sa k svadbe naozaj schyľovalo, a povedzme si, aké obyčaje ju sprevádzali.

Svadobné zvyky začínali pytačkami (konačky), keď mládenec s ďalším príbuzným, prevažne s krstným otcom, išiel do domu rodičov dievčaťa získať záväzný súhlas na sobáš. Pokiaľ dostal kladnú odpoveď, obe strany sa dohodli na ohláškach a svadbe. Ohlášky vyhlasoval farár v kostole po tri nedele s cieľom zistiť prípadné manželské prekážky. Bohatšie dievča išlo na prvú ohlášku oblečené vo sviatočnom odeve s bielou trojrohou veľkou šatkou (delinka), na druhú ohlášku s modrou a na tretiu s bordovou delinkou. Chudobnejšia si obliekla takú delinku, akú mala. V kostole stála medzi ostatnými dievčatami. Mládenec mal na hrudi pripnuté, resp. vzadu na klobúku pripevnené, pierko od snúbenice. Buď miništroval, alebo bol na chóre.

Vo štvrtok pred sobášom chodili družbovia, vystrojení družbovskou palicou ozdobenou stuhami, pozývať na svadbu. Jeden bol zo strany ženícha, druhý z nevestinej. Podľa dôkladne zváženého a napísaného zoznamu sa pozývala bližšia i širšia rodina, susedia, priatelia. Pozvanie na svadbu bolo prejavom uznania, úcty. Ak nepozvali niekoho, kto v zmysle zaužívanej tradície mal patriť do skupiny svadobčanov, vyvolalo to urážky a hnev.

V sobotu pred svadbou sa nosili do nevestinho domu dary. Nevestina krstná mama upiekla obradové koláče: mrváň a radostník. Mrváň bol okrúhly pletený koláč s otvorom v strede, ktorý niesol družba v čele svadobného sprievodu nastoknutý na fľaške. Radostník mal väčší obdĺžnikový tvar. Nadeľovalo sa z neho každému účastníkovi svadby do výslužky. Krstná mama taktiež priniesla vykŕmenú hus, neveste čepiec, delinku, vankúš. Patrilo sa dobre ju pohostiť, aby sa svadba vydarila. V tento deň ženy spolu so ženíchom prevážali výbavu nevesty k svokrovcom, konkrétne šatstvo, obuv, periny plné peria v nových obliečkach a iné domáce vybavenie. Zo ženíchovho domu vyšiel prázdny rebrinový voz, v zime stuhami ozdobený pár koní ťahal sane. Predtým, ako všetko naložili a odviezli z domu nevestiných rodičov, mladý zať musel symbolicky zaplatiť za periny. Tá najvýrečnejšia zo žien z nevestinej strany sa s ním dlhšie prekárala o cene perín, o ich kvalite a množstve spotrebovaného peria, aby dostala čo najviac peňazí. Vo veselom a hlučnom sprievode cestou do ženíchovho domu spievali piesne, napríklad: „A ty, svätý Mikuláše, vyprevádzaj cesty naše, najprú naše, potom vaše, aj ty, svätý Mikuláše.“ Pred svokriným domom zaspievali: „Gazdiná, gazdiná, richtuj si palicu, veď ti mi vedieme dobrú paškrtnicu.“

Svadba znamenala založenie novej rodiny. V poverových predstavách mal dobrý začiatok ovplyvniť celý nasledujúci život. Z toho dôvodu bolo potrebné, aby sa svadba niesla v duchu hojnosti a veselosti. Svadobná hostina sa pripravovala za výdatnej príbuzenskej a susedskej výpomoci. Bolo zaužívané, kto mal čo doniesť. Ženy nosili koláče a hydinu, muži pálenku. Prispievalo sa tiež základnými surovinami – múkou, vajíčkami, smotanou, maslom, tvarohom, slivkovým lekvárom, orechami či makom, z ktorých sa varilo a pieklo.

Sobáš sa konal v nedeľu dopoludnia. Hlavným svadobným funkcionárom bol starejší, ktorý riadil priebeh celej svadby. Často bývali dvaja: zo strany ženícha – pytač (jeho krstný otec), zo strany nevesty – oddavač (jej krstný otec). Obaja boli svedkami pri sobáši a od nevesty dostávali bielu šatku, ktorú si počas svadby pripli špendlíkom na výložku kabáta alebo saka. Starejšia bola len jedna, a to krstná mama nevesty. Jej úlohou bolo sprevádzať, ochraňovať a obdarovať nevestu. Družbovia a družice si pripínali vetvičky rozmarínu.

Výnimočná pozornosť sa venovala svadobnému odevu, lebo každá nevesta chcela byť parádne vystrojená. Jej oblečenie bolo podobné sviatočnému, no bývalo celkom nové a s prvkami prislúchajúcimi iba mladuche. Nevesta si obliekla spodné sukne, vrchnú bielu sukňu, rukávce (oplecko) s bohato naberanými rukávmi zdobenými čipkou, na oplecko ovinula bielu delinku a tú ešte doplnila krátkym živôtikom (lajblík) s prišitými flitrovými a korálkovými portami. Na nohy si obula čierne čižmy. Vlasy mala zapletené do vrkoča, zviazané stuhami, na hlave dlhý závoj s venčekom z umelých bielych kvietkov a stoniek živých, vždy zelených rastlín (napr. rozmarín, myrta, krušpán, asparágus). Ženích bol oblečený v čiernom obleku, bielej košeli a na saku mal pripnuté svadobné pierko z umelých bielych kvetov, živej zelene a bielej stuhy.

Po poďakovaní ženícha svojim rodičom a ich požehnaní prešli zaťovi svadobní hostia do nevestinho domu. Tu starejší vypýtal nevestu veršami zloženými špeciálne na danú príležitosť. Nevesta sa musela chrániť pred vplyvom negatívnych síl, preto skôr než ju ukázali, predviedli falošné nevesty a až na tretíkrát tú pravú. Mladucha potom pokľakla pred svojich rodičov a poďakovala im za opateru, lásku a rozlúčila sa s nimi. Po odobierke sa na dvore zoradil svadobný sprievod na cestu do kostola. Rovnako z dôvodu starých predstáv, že nevesta idúca na sobáš je po opustení rodičovského domu vystavená vplyvu zlých síl, nechodievala v sprievode do kostola prvá. Mužom prináležalo miesto vpredu a ženám vzadu, miesto mladuchy bolo v strede pri družiciach. Až postupne sa rozšírilo chodenie v pároch, pričom nevesta kráčala vpredu s družbom, za nimi ženích s družicou. Pri vydaji pitelovskej dievky mimo obec miestni mládenci pred kostolom reťazou prehradili cestu – robili prieväz ako prejav práva na dievky zo svojej dediny. Sprievod musel zastať a ženích pochádzajúci odinakiaľ vykúpiť mladú dievčinu pálenkou i peniazmi v dohodnutej výške.

V kostole sa snúbenci postavili vedľa seba a podľa predpísanej cirkevnej liturgie prebehol sobášny obrad. Po sobáši vyhodil družba pri kostole mrváň medzi deti a tie si ho rozlámali. Prizerajúcim ľuďom ponúkali ženy zo svadobnej družiny pálenku a koláče.

Z kostola sa svadobčania vybrali na pohostenie do nevestinho domu. Na sviatočný obed sa obyčajne podávala mäsová polievka, vyprážané rezne s jednoduchým zemiakovo-cibuľkovým šalátom a pečené mäso s chlebom. Tancovalo sa a spievalo. Hrala muzika pre nepovolaných, teda pre nepozvaných známych z dediny. Nevesta so ženíchom ich pohostili, ponúkli koláčmi i pálenkou. Podvečer prešli svadobčania do domu ženícha, kde sa servírovala slávnostná večera: slepačia polievka, varené alebo dusené bravčové mäso s omáčkou, napríklad chrenovou, kôprovou, k nej zemiaky či knedle. Po tomto hlavnom chode sa priniesli koláče. K svadbe patrili aj alkoholické nápoje, hlavne pálenka, víno a pivo. Počas svadobnej hostiny sa spievalo, tancovalo, vinšovalo, žartovalo, zbierali peniaze pre mladomanželov a predvádzali zábavné hry (napr. maskovanie za prespanku s figurínou dieťaťa a žiadanie náhrady od ženícha). Polnočné snímanie venca nevesty a jej následné začepčenie bolo vrcholom svadobného dňa a vyjadrovalo zmenu stavu z dievky na vydatú ženu. Svadobná hostina pokračovala až do rána a končila rozdeľovaním výslužiek. Nadránom sa unavení svadobčania posilnili kapustnicou alebo baraním či hovädzím gulášom.

Týždeň po sobáši (neskôr hneď po sobáši) sa konala vádzka – cirkevný obrad, ktorým sa nevesta uvádzala do stavu manželského. Prebiehala za prítomnosti kňaza a krstnej mamy pred sochou Panny Márie, kde sa nevesta modlila so sviečkou v ruke. Nevesta sa jej zúčastňovala oblečená vo sviatočnom odeve a čepci (kápka). Po tejto rituálnej očiste sa mohla zaradiť do každodenného života, keďže svadba bola obradovým časom.

Keď už starí ľudia nevládali ani len zem pomrviť v rukách, ba ani prejsť do kostola, uchýlili sa na lôžko. So svojím vysokým vekom, slabnúcim zrakom, pamäťou i rôznymi neduhmi boli zmierení. Nechodili k lekárovi, neužívali pirule, poruke mali akurát Alpu a sušené bylinky. Držiac v prstoch ruženec (pátričky) sa potichu modlili. Pokorne čakali, kedy si ich Pán Boh povolá k sebe, aby sa so svojimi zosnulými príbuznými mohli stretnúť vo večnosti. Smrť bola súčasťou ich života, nebáli sa jej, skôr mali strach z ťažkého umierania a z toho, že sa nestihnú dostatočne vyznať z hriechov. Práve preto boli veľmi vnímaví voči predzvestiam skonu. V zmysle poverových predstáv sa smrť ohlasovala neobyčajnými znameniami, divnými zvukmi (napr. buchot v skrini), zvláštnym správaním domácich zvierat (napr. dlho zavýjajúci pes na dvore) alebo v snoch (napr. o bielej žene).

Človek umieral v domácom rodinnom prostredí, pri svojich blízkych, čím sa s nimi mohol naposledy rozlúčiť. Zaužívané zvyky mali uľahčiť prechod duše do záhrobia, zabezpečiť potreby mŕtveho na druhom svete, chrániť pozostalých pred jeho možným návratom a škodlivým vplyvom vo svete živých. Zosnulému sa patrilo odpustiť zlé skutky, splniť poslednú vôľu a každé výslovné želanie vo veci usporiadania pohrebu, ináč by nemal pokoj na druhom svete a mohol by byť pre ľudí nebezpečný.

Po úmrtí sa nebohému zatlačili oči, lebo sa verilo, že jeho pohľad môže privodiť ďalšiu smrť. Mal to urobiť blízky príbuzný. Súčasne išlo o znak, že človek zomrel tak, ako sa patrí, v kruhu rodiny. Mŕtveho potom umyli a obliekli do pripravených šiat, čo bolo tiež úlohou príbuzných. Niekto z dospelých išiel medzitým zvonárovi a na faru oznámiť smrť. Správu o úmrtí rozšíril ďalej po dedine kostolný zvon – umieračik. Keď doniesli truhlu od stolára, s nebožtíkom do nej vložili modlitebnú knižku, ruženec, krížik, sväté obrázky a predmety dennej potreby, napríklad okuliare, hodinky, peniaze, mužom fajku, ženám šitie. Výbava truhly odrážala predstavy o záhrobnom živote ako o pokračovaní toho pozemského. Pripravená truhla bola vystavená v dome až do pohrebu, ktorý býval zväčša na tretí deň. Mŕtveho nenechávali samého. Kým bol vystavený v dome, chodili sa k nemu modliť príbuzní, susedia, známi. Musela pri ňom horieť hromničná sviečka a na stôl sa kládol chlieb i svätená voda pre dušu, ak by sa chcela občerstviť pred definitívnym odchodom. V pálení sviec sa odrážala magická očistná a ochranná funkcia ohňa. V tradičných predstavách bol oheň symbolom čistoty, ničenia aj obnovy života zároveň.²

Pohrebný obrad za účasti kňaza a pozostalých sa konal doma na dvore, kde vynesenú truhlu položili na máry. Rakvu vynášali z domu otvorenú, nohami nebožtíka napred, pričom sa ňou dotkli prahu vstupných dverí, aby sa rozlúčil s domom. Prah sa totiž považoval za sídlo ducha zakladateľa rodu, domáceho bôžika. S mŕtvym sa účastníci pohrebu lúčili pokropením zelenou vetvičkou namočenou v svätenej vode, dotykom ruky či bozkom na čelo. Veko truhly sa následne uzavrelo a smútočný sprievod sa odobral odprevadiť zosnulého na cintorín. Truhlu niesli v sprievode rodinní príbuzní na márach.

Po príchode na cintorín sa ľudia zhromaždili okolo otvoreného hrobu. Cez jamu sa preložili máry s rakvou a podľa predpisov cirkevnej liturgie prebehol zvyšok obradu. Na truhlu spustenú v jame hodil každý člen rodiny hrudku zeme, aby bola zosnulému zem ľahká a aby sa s ním naposledy rozlúčil.

Príbuzní, susedia a priatelia sa po pohrebe zišli na kare, ktorého hlavným cieľom bolo uctiť pamiatku nebohého a dosiahnuť jeho spokojnosť na druhom svete. Pohostenie pripravil niekto z príbuzenstva v jeho dome alebo priamo v dome smútiacej rodiny. Bolo iba symbolické, podával sa zvyčajne chlieb, klobása, slanina, údené mäso, pálenka. Ľudia verili, že mŕtvy sa po pohrebe príde ešte rozlúčiť, preto dávali pozor na rôzne zvuky v dome. Kto sa ho bál, mal sa pomodliť ruženec, prípadne vykropiť izbu svätenou vodou.

Od roku 1950 sa zavádzali občianske obrady, ktoré boli povinné pri uzavretí manželstva, propagovali sa pri narodení dieťaťa ako vítanie detí do života a najmenej sa presadili pri pohrebe. V roku 1992 sa cirkevný a civilný sobáš stal právne rovnocenný. Počet rodinných sviatočných príležitostí sa zvýšil, pričom zvýraznenie slávnostnej chvíle sa prejavuje viac v materiálnej oblasti ako duchovnej.

[1] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska II. Bratislava: Veda, 1995, s. 283 (heslo: vádzka).

[2] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava: Veda, 1995, s. 429 (heslo: oheň).