Vybrané kapitoly z dejín Pitelovej

Táto časť sa sústredí na mnohoročný hospodársky, sociálny a kultúrny vývoj obce Pitelová. Jej obsah síce predstavuje iba zlomok z celého historického diania, no predsa len poskytuje možnosť prejsť sa storočiami existencie dediny, nakrátko sa pozastaviť a poohliadnuť. Rozprávanie začína v praveku, pokračuje prvými písomnými záznamami o existencii sídiel na strednom Pohroní, ďalej udalosťami z čias prenikania Osmanskej ríše do strednej Európy a ozbrojených povstaní šľachty nespokojnej s absolutistickou vládou panovníka. Po tomto búrlivom období nastala etapa stabilizácie a rozvoja uhorskej krajiny. Zrealizovali sa reformy s cieľom prekonať zaostávanie ríše, a to v poľnohospodárstve, súdnictve, školstve, zdravotníctve, armáde, vo vzťahu zemepán – poddaný i v iných sférach. Koniec osvietenských reforiem priniesol rok 1792, odkedy sa až do roku 1848 iba konzervovali staré pomery. Tento stav ovplyvnila Veľká francúzska revolúcia a zapájanie sa Rakúska do protinapoleonských koalícií, čo spôsobilo územné straty, ekonomické škody a úbytok obyvateľstva. Revolučné roky 1848 – 1849 znamenali pre habsburskú monarchiu prelomový moment. Vypuknutie revolúcie vo Viedni a v Pešti malo silný dopad na dianie na uhorskom sneme a vyústilo do prijatia takzvaných marcových zákonov. Zo schválených legislatívnych predpisov sa Pitelovčanov najvýznamnejšie dotklo zrušenie poddanstva. V druhej polovici 19. storočia bojovali Slováci za právo na sebaurčenie. Aktivity vyvrcholili zriadením Matice slovenskej a troch slovenských gymnázií. Vynaložené úsilie napokon zmarilo rakúsko-uhorské vyrovnanie v roku 1867, po ktorom došlo k maďarizácii všetkých oblastí politického, verejného aj kultúrneho života nemaďarských národov uhorského štátu.  

Za hlavné pramene poznania existenčných podmienok a možností pitelovských predkov boli zvolené dikálne (daňové) súpisy, urbáre i sčítania. Z obdobia druhej polovice 16. storočia sa zachovalo viacero urbárov svätokrížskeho panstva, v ktorých boli evidovaní pitelovskí poddaní, nimi užívané pozemky a ich služobné povinnosti. Jednotné urbáre sa zaviedli po roku 1767, keď sa z iniciatívy Márie Terézie spustil proces urbárskej regulácie a začali sa upravovať vzťahy medzi zemepánmi a ich poddanými. V Pitelovej bol tereziánsky urbár prijatý v roku 1773 a stal sa základnou právnou úpravou poddanských vzťahov až do konca feudalizmu v roku 1848.

Daňové súpisy, celokrajinské a stoličné, vznikali za účelom rozdelenia štátnych a stoličných daní po obciach a v rámci nich na jednotlivcov podľa ich hospodárskej situácie. Poverení úradníci chodili od sídla k sídlu a v zmysle vopred vypracovanej schémy alebo inštrukcie zaznamenávali všetky potrebné údaje. Okrem priamej obhliadky prírodných podmienok, obcí či vodných tokov im smerodajné informácie podávali oficiálni predstavitelia dedín a mestečiek – richtári a prísažní. Najstarší použitý z týchto súpisov (1696) bol súčasťou plánovaného celokrajinského súpisu, nariadeného Leopoldom I. Habsburským. Hoci sa zapisovatelia venovali pomerne stručne počtu hospodárstiev, polohe obce, blízkosti ciest, kvalite i rozlohe pôdy, pre Pitelovú to malo mimoriadny význam. Súpis zachytil prvé zmeny pôvodnej sídelnej formy dediny. V habsburskej monarchii ešte neutíchli domáce rozbroje, a tak obyvatelia niektorých obcí opustili svoje pôvodné príbytky a postavili si domy na novovyklčovanej pôde vo vyššie položených miestach, aby sa oslobodili od nájazdov vojsk. Spolu s Pitelovou sa rovnaké riešenie neľahkej situácie dotklo napríklad aj Trnavej Hory a Hronskej Dúbravy. Z rokov 1710 a 1714 sa za Tekovskú stolicu dochovali dikálne súpisy so súhrnnými údajmi o počte obyvateľov nad 16 rokov, o rozsahu plochy obsiatej obilninami a stave hospodárskych zvierat na úrovni obcí. Prvými súpismi daňovníkov, v ktorých sa zaznamenali predstavitelia (hlavy) jednotlivých pitelovských hospodárstiev individuálne, boli celouhorské súpisy z rokov 1715 (online) a 1720 (online). K menám daňovníkov sa zaznačila plocha nimi obrábaných polí a lúk. Súpis z roku 1715 navyše obsahoval textovú časť s dôležitými poznatkami o pôde, lúkach, pasienkoch, lesoch, mlynoch či krčmách. Pri menách poddaných zaoberajúcich sa remeslom sa špecifikovalo tiež ich mimopoľnohospodárske alebo výlučné zamestnanie. Potom nasledovali individuálne súpisy hospodárov Tekovskej stolice a ich situácie na hospodárstvach z rokov: 1726/27, 1728, 1736/37, 1746/47, 1763/64. Využitý bol i krátky sumár dikálneho súpisu z roku 1802/03 a celokrajinský súpis z roku 1828, zameraný na postavenie daňovníkov a obce zároveň. Prvú modernú štatistiku o obyvateľoch Uhorska reprezentovalo sčítanie ľudu, domov a hospodárskych zvierat podľa stavu 31. decembra 1869. Evidovali sa údaje o všetkých žijúcich Pitelovčanoch prítomných v čase sčítania v obci.

Ako som sa zmienila na inom mieste, mojím cieľom nebolo podať komplexný obraz dejín dediny, ale predložiť výstižný náčrt historického vývoja Pitelovej. Určite sa objavia ďalšie materiály, ktoré odhalia doposiaľ neznáme skutočnosti. Veď zostavovanie dejinného obrazu obce je o skladaní jednej zistenej informácie k druhej, ako keď archeológ z nájdených črepín rekonštruuje pôvodnú podobu starodávneho predmetu. Akýkoľvek fakt je dôležitý, pretože každá doba prináša v živote niečo iné, špecifické a vytvára zaujímavú mozaiku histórie ľudstva.