Pitelová do urbárskej regulácie

Satmárskym mierom sa v roku 1711 skončilo posledné protihabsburské povstanie. Nastalo obdobie mieru a krajina začala postupne doháňať straty spôsobené tureckým pustošením a neustálymi vojenskými akciami odbojnej šľachty i cisárskej armády. Situácia v Pitelovej bola o to komplikovanejšia, že jej obyvatelia museli opustiť pôvodnú osadu a všetko vybudovať odznova, čo znamenalo skultivovať pôdu na kopci a zabezpečiť si novú strechu nad hlavou. Je preto pochopiteľné, že rast a rozvoj obce sa spomalil. Pestovanie poľnohospodárskych plodín v kopcovitom teréne nebolo také výnosné ako v údolí Hrona a iba pracovitosťou miestnych ľudí sa z pôdy dokázal získať primeraný úžitok.

Hospodárske a sociálne pomery Pitelovej v 18. storočí, ešte pred začatím realizácie urbárskeho patentu v Tekovskej stolici v máji 1768,¹ je možné analyzovať najmä z dikálnych (daňových) súpisov z rokov 1714, 1715 (online), 1726/27, 1728, 1736/37, 1746/47, 1763/64.² Dikálne súpisy sa vykonávali s cieľom zistiť veľkosť zdaniteľného majetku a z toho stanoviť výšku štátnej (vojenskej) i stoličnej (domácej) dane pripadajúcej na obce a v rámci nich na jednotlivcov podľa ich hospodárskej činnosti.³

V roku 1714 žilo v Pitelovej 43 ľudí v produktívnom veku, ktorými sa rozumeli samostatne hospodársky činní muži i ženy nad 16, prípadne 15 rokov.⁴ V zmysle dikálneho súpisu z roku 1726/27 ich počet vzrástol na 89, súpis z roku 1736/37 evidoval 114 takýchto osôb a za rok 1763/64 bolo vykázaných 115 osôb. Z údajov vidieť podstatný vzostup počtu obyvateľstva medzi rokmi 1715 – 1726, teda bezprostredne po ukončení rákociovského povstania a morovej epidémie.

Pitelová sa vyznačovala jednoliatou spoločenskou štruktúrou. Jej populáciu tvorilo poddanské obyvateľstvo pozostávajúce zo sedliackych gazdov, želiarov s malým kusom poľa a najchudobnejších podželiarov odkázaných na námezdnú prácu u bohatších sedliakov, kde spolu s rodinou aj bývali v podnájme. Kým v roku 1715 bolo v Pitelovej napočítaných 24 sedliackych usadlostí, dikálny súpis z roku 1726/27 ich zachytil 34, v súpise z roku 1736/37 bolo zaznamenaných 37 sedliackych usadlostí a v súpise z roku 1746/47 ich bolo 39. Rozmanitejšie rozvrstvenie Pitelovčanov badať v súpise z roku 1763/64, v ktorom bolo zapísaných 31 sedliackych usadlostí, 13 želiarskych hospodárstiev a 2 podželiarske. Zvýšením počtu obyvateľov sa zaľudnila dedina a obrábaním opustenej či nevyužívanej pôdy vznikli nové samostatné hospodárstva. Od druhej polovice 18. storočia už v chotári obce nebolo viac ďalšej pôdy na hospodárenie a výraznejšie zakladanie nových gazdovstiev. Niektoré tunajšie rodiny si založili aspoň želiarske hospodárstva a žili napríklad z pastierskej činnosti, remeselnej výroby a námezdnej práce.

Pokojný vývoj a priaznivejšie hospodárske pomery sa pozitívne odzrkadlili na demografickom, ekonomickom i sociálnom raste obce v prvej polovici 18. storočia. Napriek tomu existovalo v dedine niekoľko opustených usadlostí, čo mohlo byť výsledkom zlej hospodárskej situácie ich pôvodných užívateľov alebo tieto rodiny vymreli. Súpis z roku 1746/47 uvádzal v obci sedem opustených usadlostí, ktorých plocha bola čiastočne rozdelená medzi Pitelovčanov a sčasti neobrábaná.

Jadro obecnej pospolitosti tvorili sedliacki gazdovia, no i vo vnútri tejto vrstvy poddanského obyvateľstva sa prejavovali majetkové rozdiely. V zmysle súpisu z roku 1715 obrábali pitelovskí sedliaci jednotlivo od 6 do 16 prešporských gbelov (cca 2,56 až 6,82 hektára) ornej pôdy a v roku 1746/47 od 14 do 30 prešporských meríc (cca 3 až 6,47 hektára) ornej pôdy (najmenší gazdovia len 2 až 4 prešporské merice). V roku 1763/64 pitelovskí sedliaci hospodárili na 15 až 30 prešporských mericiach (cca 3,24 až 6,47 hektára) ornej pôdy a želiari užívali 3,75 prešporskej merice (cca 80,93 áru) ornej pôdy. Podľa súpisu z roku 1715 Pitelovčania obhospodarovali v obci spolu 254 prešporských gbelov (cca 108,2 hektára) ornej pôdy, v roku 1746/47 už 691 prešporských meríc (cca 149,12 hektára) a v roku 1763/64 skoro identicky 693 prešporských meríc (149,55 hektára). Pôdny fond v pitelovskom chotári sa rozšíril v priebehu prvej polovice 18. storočia, keď sa vyčerpali dostupné rezervy a ďalej sa nezväčšoval.

Z dôvodu neznalosti okopanín a nepatrného pestovania kŕmnych plodín sa v 18. storočí takmer všetka kultivovaná plocha obsievala obilninami.⁵ Spomedzi druhov obilia pitelovskí gazdovia v roku 1714 vysiali na svojich poliach hlavne raž (výsev na ploche 68 prešporských meríc: cca 14,67 hektára), jačmeň (28 prešporských meríc: cca 6 hektárov) a ovos (23 prešporských meríc: cca 5 hektárov). Raži sa darilo lepšie ako ostatným obilninám. Keďže klíčila už pri teplote 1 – 2 °C, rástla dlho do zimy aj začínala rásť skoro na jar, bola ideálnou obilninou pre horské sídla s neveľmi kvalitnou pôdou a nižšími teplotami. Do polovice 18. storočia sa rozšírilo pestovanie suržice (zmes pšenice a raže), čo vyplývalo zo skutočnosti, že múka z nej bola kvalitnejšia než čisto ražná a zásluhou raže bola táto obilnina odolnejšia voči mrazom i menej náročná na pôdu a vlahu než čistá pšenica. Pitelová patrila k chudobnejším obciam Tekovskej stolice, ktoré ležali v podhorskej až horskej oblasti, teda mali najnepriaznivejšie podmienky pre rastlinnú výrobu.⁶ Nachádzala sa v kopcovitom teréne a jej chotár značne pokrývali lesy a lúky. Orná pôda bola pomerne neúrodná a nedávala vysoké výnosy obilia. V zmysle súpisu z roku 1746/47 predstavoval priemerný výnos obilia v Pitelovej tri a štvrťnásobok výsevu, kým v južnej časti Tekova prekračoval šesťnásobok.⁷ Pôdu položenú na svahoch zvykli poškodzovať prudké dažde, ktoré zmývali ornicu z povrchu. Kamenitá pôda zároveň podmieňovala spôsob obrábania a ťažnú silu záprahu. Pod siatinu sa oralo najmenej dvakrát, používal sa štvorzáprah a takisto sa pôda viackrát bránila. Už v roku 1715 sa v Pitelovej hospodárilo trojpoľným systémom. Jeho podstata spočívala v rozčlenení chotára na tri časti, t. j. do jednej sa siali jariny, do druhej oziminy, tretia sa nechala z regeneračných dôvodov odpočívať (ležať úhorom) a pásol sa na nej dobytok z celej obce.

Neoddeliteľnou súčasťou poľnohospodárskej produkcie poddaných bol chov domácich úžitkových zvierat ako zdroj potravy a záprah. Konzumovalo sa mäso všetkých druhov okrem koní, mlieko od kráv, oviec a kôz, a to v pôvodnej forme či v podobe masla, tvarohu i syrov. Živočíšne tuky zostávali základným omastkom, keďže pestovanie olejnatých rastlín nebolo rozšírené. Bez záprahového statku bolo užívanie pôdy neefektívne, lebo bez neho sa v pestovaní plodín dosahovali len minimálne výsledky. Chov dobytka prinášal i ďalší úžitok – hnojenie pôdy. Začiatkom 18. storočia sa používali hlavne volské záprahy, pričom koncom storočia mali prevahu iba v severných častiach Tekovskej stolice, kde pre svoju väčšiu ťažnú silu v porovnaní s koňmi našli opodstatnenejšie uplatnenie. Nemalú rolu v tom hrala i skutočnosť, že cena vola bola skoro o polovicu nižšia než cena koňa. Tí chudobnejší, najmä želiari, volili tiež kravské záprahy, ktoré nepatrili k všeobecne bežným.⁸ V polovici 18. storočia takmer každý pitelovský gazda choval 1 až 4 kusy záprahového statku, 1 až 3 kravy, 1 až 3 kusy mladého hovädzieho dobytka, priemerne 3 ošípané a polovica z nich k tomu aj priemerne 7 oviec a 5 kôz. Štyria gazdovia sa venovali včelárstvu, jednotlivo mali 2 až 4 včelie kláty (úle). Podľa súpisu z roku 1714 sa v obci celkovo chovalo 32 volov, 2 junce (mladé voly), 10 koní, 18 mladých koní (ešte sa len učili priahať), 36 dojných kráv, 49 dojných oviec, 12 jalových oviec, 3 kozy a 73 ošípaných. V roku 1746/47 bol stav hospodárskych zvierat v Pitelovej podstatne vyšší než bezprostredne po ukončení obdobia opakujúcich sa vojen: 94 volov a koní, 69 kráv, 62 jalovíc a juncov, 144 oviec, 101 kôz, 140 ošípaných a 12 včelích klátov. Oproti tomu v roku 1763/64 vzrástol počet chovaných oviec na 181 kusov, prudko klesol chov kôz – iba 14 kusov, znížil sa stav ošípaných na 92 kusov a počet včelích klátov stúpol na 37 kusov. Negatívnu rolu v prípade kôz zohrali neustále zákazy a snahy o úplné obmedzenie ich chovu, pretože pri pasení v lesoch škodili mladým porastom. Pre poddaných to však boli ideálne nenáročné zvieratá. Panstvo viac podporovalo chov oviec, z ktorých plynul úžitok navyše z vlny. Pokles stavu ošípaných pokračoval až do konca 18. storočia, čo možno odôvodniť vyšším počtom iných chovaných zvierat, väčšou náročnosťou svíň na krmivo a po urbárskej regulácii zhoršením možnosti zbierať žalude a bukvice alebo v bukových a dubových lesoch pásť ošípané.⁹ Tereziánsky urbár nedával poddaným právo, ale len prednosť na žaluďovú či bukvicovú pašu pred ostatnými osobami vo vlastnom chotári. Mala sa im poskytnúť za poplatok o 6 grajciarov nižší, ako by sa stanovila cena pre cudzích poddaných.¹⁰ Rozšírenejší chov včiel odrážal význam medu a vosku vo vtedajšom spôsobe života. Med sa používal ako sladidlo, liečebný prostriedok, pripravovala sa z neho medovina, medovníky. Vosk sa v domácnostiach spotrebovával ako mazadlo, svietidlo i liečivo. Okolie stredoslovenských banských miest bolo známe intenzívnym včelárstvom a Kremnica tiež svojím trhom s medom.¹¹

Okrem spomenutého poľnohospodárskeho úžitku záprahu umožňoval voz so zapriahnutými zvieratami spojenie so vzdialenejšími trhmi, získavanie zárobku z povozníctva a slúžil pri plnení robotných povinností.¹² Trať povozov smerovala prevažne do blízkych banských miest. Prepravou rudy si v roku 1736/37 privyrábalo 26 povozníkov z Pitelovej.

Chov domácich zvierat kládol v zimnom období vysoké nároky na krmivo. Popri spotrebe jadrových krmív (ovos, jačmeň) potreboval dobytok množstvo objemového krmiva, t. j. slamu a predovšetkým seno. Lúky, na ktorých sa seno dorábalo, tvorili preto veľmi dôležitú zložku poľnohospodárskej výroby a od ich rozsahu i kvality závisela prosperita hospodárstiev. V severovýchodnej oblasti Tekova bola situácia so senom pomerne priaznivá. Komisári zvlášť oceňovali kvalitu sena, ktorú aj v obciach, kde sa sena urodilo relatívne málo, označovali za veľmi dobrú. Gazdovia dokonca nadbytočné seno predávali. Medzi lúky prvej bonitnej triedy patrili koncom 18. storočia lúky obce Pitelová spolu s Dolnou Ždaňou, Dolnou Trnávkou a Lovčou.¹³ V súpise z roku 1715 bolo v pitelovskom chotári evidovaných spolu 44 koscov (cca 12,66 hektára) lúk, v roku 1746/47 až 145 koscov (cca 41,72 hektára) lúk vrátane obecnej lúky s rozlohou 6 koscov a v roku 1763/64 bola výmera lúk zaznamenaná vo výnose sena, konkrétne 142,5 voza sena (cca 58,57 hektára) lúk. Plocha lúk sa teda zväčšovala v priebehu prvej polovice 18. storočia podobne ako rozloha ornej pôdy. Pitelovčania v roku 1715 obrábali jednotlivo od 1 do 3 koscov (cca 28,77 až 86,31 áru) lúk a v roku 1746/47 od 1 do 6 koscov (cca 28,77 až 172,62 áru) lúk. V roku 1763/64 pitelovskí sedliaci hospodárili na lúkach s výnosom 3 až 6 vozov sena (cca 1,23 až 2,47 hektára) a želiari užívali lúky na pol voza sena (cca 20,55 áru) lúk. Z rozlohy lúk na jedného kosca (cca 28,77 áru) sa dal získať približne jeden voz sena.¹⁴ V zmysle súpisu z roku 1746/47 pripadalo v Pitelovej z lúky na jedného kosca 0,7 voza sena.

Pitelovčania najprv využívali na mletie obilia obecný mlyn (t. j. bez vlastníckeho podielu panstva) v Starej Kremničke, ktorý bol spoločný pre obe dediny. Do roku 1746 pribudol mlyn už aj v Pitelovej¹⁵ (bližšie pozri časť Remeslá a pitelovskí remeselníci).

Remeselná činnosť a domácka výroba sa v Pitelovej výrazne nerozvinula, azda i z dôvodu malej vzdialenosti od stredísk remeselnej výroby (Kremnica, Banská Štiavnica, Nová Baňa). V dikálnych súpisoch sa pri menách poddaných zaoberajúcich sa remeslom špecifikovalo tiež ich mimopoľnohospodárske či výlučné zamestnanie. V roku 1715 bol takto zaznamenaný obuvník Vojtech Švec, roku 1726/27 obuvník Vojtech Švec a kováč Ján Hudec, roku 1736/37 obuvník Martin Švec a kováč Ján Hudec. Podľa súpisu z roku 1746/47 pôsobil v obci kováč Tomáš Hric a prvý pitelovský mlynár Jakub Kraus. V súpise z roku 1763/64 boli uvedení kolár Ondrej Kollár, kováč Martin Štefanovič a mlynár Matej Kraus.

Z potrieb zásobovania masy námezdných robotníkov v stredoslovenskom baníctve a hutníctve vznikli priaznivé podmienky pre výmenu poľnohospodárskych produktov za peniaze zarobené robotníkmi. Predmetom predaja sa stalo hlavne obilie a niekedy priamo chlieb. Keďže išlo o najneúrodnejšiu časť stolice, kde produkcia obilia sotva kryla vlastnú spotrebu, obilie na predaj sa kupovalo v oblastiach s vyššími výnosmi.¹⁶ To, že sa Pitelovčania venovali drobnému obchodovaniu s rozličným tovarom v banských mestách, zachytil dikálny súpis z roku 1728. Ďalší súpis z roku 1736/37 bol v údajoch o čosi konkrétnejší a za Pitelovú dokladoval 14 obchodníkov bez bližšieho označenia špecializácie, pričom tento počet vzrástol o desať rokov na 27. Pitelová sa zaraďovala k obciam s najvyšším počtom obchodníkov. Ich celkové zisky v zmysle súpisu z roku 1746/47 dosiahli sumu 252 zlatých a na jednotlivca sa pohybovali v rozpätí 3 – 12 zlatých. Obchodovanie s obilím bolo na severovýchode Tekova mimoriadne rozvinuté. Zapojili sa doň celé stovky menších i väčších obchodníkov pochádzajúcich v značnej miere z poddanských vrstiev obyvateľstva. Svoj tovar nakupovali pravdepodobne v menších množstvách na týždenných trhoch alebo priamo u roľníkov v južnejších častiach stolice a sami ho donášali do banských miest. V dôsledku vtedajšej nízkej výnosnosti pôdy malo obilie pomerne vysokú cenu. Takmer sa rovnala cene mäsa za tú istú váhu.¹⁷ Uvedení 27 obchodníci z Pitelovej boli v skutočnosti sedliacki gazdovia, ktorí sa navyše uplatnili ako drobní priekupníci. Súpis z roku 1746/47 obsahoval 39 mien predstaviteľov (hláv) hospodárstiev, t. j. iba 12 z nich sa obchodovaním nezaoberalo.

Z dikálnych súpisov sa dajú vyčítať aj informácie súvisiace s celkovými hospodársko-sociálnymi pomermi obce. V historických súpisoch sa uvádzali ako tzv. výhody a nevýhody, ktoré vylepšovali alebo zhoršovali život v dedine. Nevýhodou Pitelovej bol predovšetkým nedostatok úrodnej pôdy. Na druhej strane mali tunajší obyvatelia k dispozícii kvalitné lúky a dorábali na nich dobré seno. Časť lúk však ležala pri rieke Hron, ktorá sa počas silných dažďov vylievala z koryta a tieto lúčne plochy do veľkej miery zaplavovala. Výhodou boli dostatočné pasienky pre pastvu dobytka. Lesy poskytovali uspokojivé množstvo dreva na kúrenie i stavbu, takisto žalude ako krmivo pre ošípané. K výhodám rovnako patrila blízkosť miest, ich trhov a jarmokov, kde mohli obyvatelia nakúpiť i predávať svoje výrobky. Podľa daňových súpisov Pitelovčania najčastejšie navštevovali trhy v Kremnici a Banskej Štiavnici. Banské mestá im zároveň prinášali možnosť zárobku z povozníctva.

V zmysle súpisu z roku 1728 mala obec výhodu slobodného výčapu piva. Po presídlení obyvateľov mimo kráľovskej cesty udelenú výsadu prestala využívať, pretože zmenou polohy dediny stratila svoje opodstatnenie. Z povolenia zemepána využívala slobodný výčap pálenky, z čoho jej plynul zisk. Z výčapu pálenky v roku 1746/47 obec získala dovedna 23 zlatých a 67 denárov, v roku 1763/64 nadobudla 17 zlatých. Zopár Pitelovčanov sa venovalo páleniu pálenky tiež individuálne. Tereziánska urbárska regulácia priniesla vo výčapnom práve obmedzenie pre poddaných, lebo odvtedy mohli čapovať v určitom období len víno, nie však pivo a pálenku, čo sa vrátane výroby týchto nápojov vyhradilo ako zemepanské regálne právo. Medzi urbárskymi výhodami sa nenachádzalo oprávnenie poddaných páliť pálenku ani variť pivo, hoci predtým v mnohých častiach krajiny tieto nápoje voľne vyrábali a za hranicami územia vlastného zemepána ba aj predávali. V urbári sa iba vyslovilo, že ten poddaný, ktorý vlastní páleničný kotlík a na pálenie ho skutočne používa, má od neho zemepánovi platiť 2 zlaté. Otázka výroby i výčapu piva a pálenky sa upravila v prospech zemepanských krčiem, kde sa celý rok čapovali všetky nápoje – víno, pivo, pálenka. Vďaka tomu sa výstavba panských krčiem od druhej polovice 18. storočia ešte viac rozmohla a prechádzalo sa na nové formy využitia výčapného práva zemepánov. Mnohí z nich dali svoje krčmy do árendy židovským prisťahovalcom za výhodné nájomné. Odpadla im tak starosť o udržiavanie krčiem, o ich zásobovanie tovarom, nemali mzdové povinnosti voči árendátorovi a nemuseli sa obávať zlého obchodného výsledku krčmy, pretože árendátor, ktorého osud závisel od zemepána, všemožne sa usiloval uspokojiť zemepánove nároky.¹⁸ Panská krčma existovala v Pitelovej minimálne od roku 1785. Nachádzala sa spoločne so školou v jednej kamennej budove poniže kostola, neďaleko cintorína, čo zodpovedá domu s aktuálnym súpisným č. 87. Prevádzka pohostinstva fungovala na tomto mieste až do roku 1853.¹⁹ K jej ukončeniu mohlo prispieť zrušenie zemepanského výčapného práva zákonom v tom istom roku alebo len nájdenie vhodných priestorov v Doline, aby sa vytvorili lepšie podmienky pre vzdelávanie. V priebehu 60. rokov 19. storočia začala v pitelovskej časti Dolina slúžiť pohostinským účelom stavba vo vlastníctve Banskobystrického biskupstva (dom č. 305) a s týmto zámerom bola prenajímaná Móricovi Spitzerovi. Výčapné právo sa naďalej priznávalo šľachticom (cirkevným i svetským), no po novom tiež obciam a obchodníkom.²⁰ Práve s týmito udalosťami by sme mohli spájať vznik hostinca v dome so súčasným súpisným č. 173 v Doline, ktorý ako pohostinské zariadenie fungoval dlhú dobu (bližšie pozri časť Spolunažívanie v dedine).

Dňa 27. júla 1767, krátko pred začatím prác na tereziánskej urbárskej regulácii, bol vykonaný súpis obce Pitelová. Žilo v nej 37 sedliakov. Títo mali 35 domov a 17 synov. Opustená bola 1 sedliacka usadlosť. Želiarov s domami a užívaným pozemkovým majetkom bolo 6. V podnájme bývali 2 podželiari. V chotári obce boli polia rozdelené do trojpoľného systému hospodárenia, pričom sa tu nachádzali jednak časti priemernej úrodnosti, ako napríklad na rovine pri Hrone, ale tiež neúrodnejšie – ležiace na svahoch a poškodzované prudkými lejakmi. Tieto polia vrátane opustenej usadlosti a polí želiarov dosahovali výmeru 489 prešporských meríc (cca 105,53 hektára). Jednej štvrtinovej sedliackej usadlosti prináležala orná pôda s rozlohou 22 prešporských meríc (cca 4,75 hektára). Rovnako i ostatní sedliaci obrábali polia v priamej úmere ku kvalite (rozsahu) sedliackych usadlostí. Zem vhodná na vyklčovanie nebola v tom čase už žiadna. Lúky patriace k jednotlivým usadlostiam poškodzovali prívalové dažde, zvyčajne sa na nich kosila aj otava (tráva rastúca po prvej kosbe) a ich celková plocha merala 133,5 kosca (cca 38,41 hektára). Jednej štvrtinovej sedliackej usadlosti prislúchalo na 6 koscov lúk (cca 1,73 hektára). Zvyšní sedliaci takisto užívali lúky v priamej úmere ku kvalite (rozsahu) svojich usadlostí. Lúk na vyklčovanie už nebolo. Kapustniská sa síce v dedine nenachádzali, ale konopniská dosahovali výmeru 18,75 prešporskej merice (cca 4 hektáre). Pasienky na pasenie dobytka, ako aj palivové a stavebné drevo miestnym postačovali. Obec nemala oráčinu určenú k spoločnému užívaniu, no mala obecného býka, ktorému Pitelovčania dovedna zadovažovali 1,5 voza sena. Dedina mala mlyn s dvomi mlynskými kolesami na potoku Trnava (dnes Ihráčsky potok) a štvrťročne (od sv. Michala do Vianoc) mohla čapovať víno, čo však nevyužívala. Za právo slobodného výčapu pálenky platila obec panstvu ročne 3 zlaté. Panstvo vtedy nemalo v Pitelovej žiadne alódium (majer či pôda obhospodarovaná vo vlastnej réžii zmluvnými poddanými) a ani žiadnu privátnu budovu. Panská kúria sa v dedine tiež nenachádzala. Obec musela v roku 1767 odviesť tieto povinné dávky:

• z titulu porcií (na vydržiavanie vojska) – 485 zlatých a 75 denárov;
• z domových poplatkov – 97 zlatých a 15 denárov;
• ako ekvivalent za maslo, vajcia, odchyt 15 kusov vtákov žijúcich na borievkach (drozd čvíkotavý pripravovaný ako pochúťka), 2 jariabkov, 4 jarabíc – 41 zlatých a 45 denárov;
• za mlyn – 8 zlatých;
• ovos – 60 prešporských meríc (cca 3 743,55 litra);
• desiatok – od desiatich baránkov 50 denárov, od nižšieho počtu 2 denáre a od každého kusa záprahového dobytka alebo koňa 28 denárov;
• voziť do dolného obvodu svätokrížskeho panstva drevo a odtiaľ nazad víno, k čomu sa malo dať 6 štvorzáprahových vozov, pričom 1 cesta tam i späť mala dohromady trvať 3 dni – spolu 18 dní roboty so záprahom ročne;
• pre dom panského pivovaru vo Svätom Kríži (dnes Žiar nad Hronom) dať 50 siah dreva, pričom 1 siaha sa počítala za 2 vozy a 1 deň – dokopy 50 dní roboty so záprahom ročne;
• pri stínaní dreva odrobiť 50 dní ručnej roboty ročne;
• v záhrade a chmeľnici svätokrížskeho panstva odrobiť 10 dní ručnej roboty ročne;
• doviezť kláty na štiepanie polien, k čomu sa malo dať 25 vozov, pričom pre obťažnosť terénu a ciest dovoz trval 2 dni – sumárne 50 dní roboty so záprahom ročne;
• pri stínaní týchto klátov mali pracovať 3 robotníci po 2 dni – spolu 6 dní ručnej roboty ročne;
• na dovoz vína, piva a pálenky poskytnúť panstvu 8 vozov – dokopy 8 dní roboty so záprahom ročne.

Pitelovskí poddaní museli svojmu zemepánovi v roku 1767 vyplatiť 632,35 zlatého (bez započítania desiatkov) a súčasne odpracovať 126 dní so záprahom a 66 dní ručnou robotou.²¹

Už v súpise z roku 1767 sa ukázal pokles rozsahu ornej pôdy v užívaní pitelovských poddaných zhruba o tretinu. Pri urbárskej reforme, ktorá presne diferencovala rustikál od dominikálu, sa prejavila snaha príslušníkov privilegovaných vrstiev o zachovanie čo najväčšieho podielu pôdneho fondu v priamej panskej držbe. Nemuselo bezpodmienečne ísť o úplné odobratie, mnohí roľníci iste pôdu vytratenú z výkazov ďalej obrábali, ale ako dominikálnu, teda za zhoršených právnych podmienok. Okrem toho v skorších súpisoch sa mohla dávnejšie prenajatá dominikálna pôda zapísať ako urbárska, čiže pri urbárskej reforme nešlo tak o praktický, ale skôr iba o formálny úbytok.²² Ten istý dôvod sa pravdepodobne odrazil aj v stave lúčneho fondu poddaných, ktorý sa rovnako znížil približne o tretinu.

Život v Pitelovej na začiatku 18. storočia by sa dal charakterizovať opustenými usadlosťami, neobrábanou pôdou, malým počtom hospodárstiev i ľudí v nich. V 20. a 30. rokoch sa tento stav začal meniť. Prudko vzrástol počet obyvateľov, čím sa zaľudnila dedina a obrábaním opustenej, resp. dovtedy nekultivovanej pôdy vznikli nové samostatné hospodárstva. Drvivá časť Pitelovčanov pracovala na svojich gazdovstvách a z nich sa tiež živila. Dobré možnosti doplnkových zamestnaní nachádzali v drobnom obchode a povozníctve. Ich postavenie sa síce v prvej polovici 18. storočia pomerne skonsolidovalo, no pokiaľ ide o vykorisťovanie feudálmi, nemožno hovoriť o zmierňovaní, ale skôr naopak. Svätokrížske panstvo vykázalo v roku 1768 celkový príjem 18 785 zlatých a 12 denárov, pozostávajúci z peňažnej renty 1 890,70 zlatého, rôznych árend 327,20 zlatého, výkupu z robôt 320 zlatých (týkalo sa len Kopernice a Janovej Lehoty), desiatkov 1 929,87 zlatého, predaja nápojov 12 833,89 zlatého, dôchodku z mlynov 955,20 zlatého, predaja rozličných materiálov (napr. dreva, dosák, trámov, šindľov, dreveného uhlia, vápna, mlynských kameňov) 491,44 zlatého, predaja vosku a medu 2,82 zlatého, pokút a trestov 34 zlatých. Okrem toho panstvo spotrebovalo tisícky robotných dní svojich poddaných na rozličné práce. Situácia bola tak neúnosná, že dediny zo severu svätokrížskeho panstva podali v roku 1771 písomnú žiadosť o zmiernenie robôt. Vo svojom liste uviedli, že museli nachystať a dopraviť na určené miesto po 80 (menšie obce po 40) siah dreva, voziť jačmeň a iné obilie z Rybníka do Tekovských Nemiec a cestou tam odviezť dosky, šindeľ a pálenku. K tehelni a vápenke dopravovať drevo a kameň, k trom pílam voziť kmene (väčšie obce 100, menšie obce 50 kmeňov ročne). Ďalej v minulých rokoch robotovali pri stavbe panského mlyna v Kremnici i v Bartošovej Lehôtke, pivovaru, fary a krčmy vo Svätom Kríži.²³

Posledná etapa 18. storočia začala stagnáciou v 70. rokoch a vyznačovala sa mimoriadnymi výkyvmi v takmer všetkých hospodárskych odvetviach oboma smermi. Začali sa objavovať znaky typické pre slovenskú dedinu: preľudnenie, nedostatok pôdy, stále narastanie vrstvy bezzemkov (podželiarov), väčšia ponuka práce než dopyt po nej, rozvoj veľkostatkárskeho hospodárenia a vznik vrstvy bírešov (sluhov na veľkostatku).²⁴ Situácia vyústila do prijatia urbárskej reformy, ktorej je venovaná samostatná časť Urbárska regulácia a zavedenie jednotného urbára v Pitelovej.

[1] Rebro, K.: Urbárska regulácia Márie Terézie a poddanské úpravy Jozefa II. na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1959, s. 126.

[2] Magyar Nemzeti Levéltár Országos Levéltára Budapest. Adatbázisok Online. Az 1715. évi országos összeírás (N 78), Bars, Oszlány, Pityelova. [Online]. Dostupné na: https://adatbazisokonline.mnl.gov.hu/adatbazis/az-1715_-evi-orszagos-osszeiras.
Štátny archív v Nitre, fond Tekovská župa (1540 – 1922), daňové písomnosti, dikálne súpisy obvodu Oslany, obec Pitelová, šk. č. 1 (rok 1714), šk. č. 2 (1726/27, 1728, 1736/37), šk. č. 3 (rok 1746/47, 1763/64).

[3] Špiesz, A. – Watzka, J.: Poddaní v Tekove v 18. storočí. Historicko-štatistická monografia. Bratislava: Slovenská archívna správa, 1966, s. 8.
Rebro, K.: Urbárska regulácia Márie Terézie a poddanské úpravy Jozefa II. na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1959, s. 506.

[4] Špiesz, A. – Watzka, J.: Poddaní v Tekove v 18. storočí. Historicko-štatistická monografia. Bratislava: Slovenská archívna správa, 1966, s. 23.

[5] Špiesz, A. – Watzka, J.: Poddaní v Tekove v 18. storočí. Historicko-štatistická monografia. Bratislava: Slovenská archívna správa, 1966, s. 102.

[6] Špiesz, A. – Watzka, J.: Poddaní v Tekove v 18. storočí. Historicko-štatistická monografia. Bratislava: Slovenská archívna správa, 1966, s. 98 a 109.

[7] Špiesz, A. – Watzka, J.: Poddaní v Tekove v 18. storočí. Historicko-štatistická monografia. Bratislava: Slovenská archívna správa, 1966, s. 102.

[8] Špiesz, A. – Watzka, J.: Poddaní v Tekove v 18. storočí. Historicko-štatistická monografia. Bratislava: Slovenská archívna správa, 1966, s. 130, 137 – 138.

[9] Špiesz, A. – Watzka, J.: Poddaní v Tekove v 18. storočí. Historicko-štatistická monografia. Bratislava: Slovenská archívna správa, 1966, s. 146.

[10] Rebro, K.: Urbárska regulácia Márie Terézie a poddanské úpravy Jozefa II. na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1959, s. 283.

[11] Slavkovský, P.: Tradičná agrárna kultúra. In: Slovensko. Európske kontexty ľudovej kultúry. Bratislava: Veda, 2000, s. 44.
Špiesz, A. – Watzka, J.: Poddaní v Tekove v 18. storočí. Historicko-štatistická monografia. Bratislava: Slovenská archívna správa, 1966, s. 153.

[12] Špiesz, A. – Watzka, J.: Poddaní v Tekove v 18. storočí. Historicko-štatistická monografia. Bratislava: Slovenská archívna správa, 1966, s. 130.

[13] Špiesz, A. – Watzka, J.: Poddaní v Tekove v 18. storočí. Historicko-štatistická monografia. Bratislava: Slovenská archívna správa, 1966, s. 73 a 76.

[14] Špiesz, A. – Watzka, J.: Poddaní v Tekove v 18. storočí. Historicko-štatistická monografia. Bratislava: Slovenská archívna správa, 1966, s. 79.

[15] Špiesz, A. – Watzka, J.: Poddaní v Tekove v 18. storočí. Historicko-štatistická monografia. Bratislava: Slovenská archívna správa, 1966, s. 180 – 181.

[16] Špiesz, A. – Watzka, J.: Poddaní v Tekove v 18. storočí. Historicko-štatistická monografia. Bratislava: Slovenská archívna správa, 1966, s. 185.

[17] Špiesz, A. – Watzka, J.: Poddaní v Tekove v 18. storočí. Historicko-štatistická monografia. Bratislava: Slovenská archívna správa, 1966, s. 185 a 188.

[18] Rebro, K.: Urbárska regulácia Márie Terézie a poddanské úpravy Jozefa II. na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1959, s. 321, 465 – 466.

[19] Bornemisza, J.: Kremnica, Nová Baňa a ich okolie. Kremnica: Učiteľstvo školského inšpektorátu kremnického, 1933, s. 97.

[20] Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava: Veda, 1995, s. 274 (heslo: krčma).

[21] Štátny archív v Nitre, fond Tekovská župa (1540 – 1922), urbárske spisy, X, fasc. 17, no. 17, urbársky súpis osady Pitelová z 27. júla 1767.

[22] Špiesz, A. – Watzka, J.: Poddaní v Tekove v 18. storočí. Historicko-štatistická monografia. Bratislava: Slovenská archívna správa, 1966, s. 63.

[23] Špiesz, A. – Watzka, J.: Poddaní v Tekove v 18. storočí. Historicko-štatistická monografia. Bratislava: Slovenská archívna správa, 1966, s. 210 – 212, 223, 230.

[24] Špiesz, A. – Watzka, J.: Poddaní v Tekove v 18. storočí. Historicko-štatistická monografia. Bratislava: Slovenská archívna správa, 1966, s. 230.