Pitelová do urbárskej regulácie

Krajina na začiatku 18. storočia len veľmi ťažko doháňala straty spôsobené osmanskou expanziou a opakovanými povstaniami odbojnej šľachty. Situácia v Pitelovej bola o to komplikovanejšia, že jej obyvatelia museli opustiť pôvodnú osadu a všetko vybudovať odznovu, čo znamenalo skultivovať pôdu na kopci a zabezpečiť si novú strechu nad hlavou. Je preto pochopiteľné, že rast a rozvoj obce sa spomalil. Pestovanie poľnohospodárskych plodín v kopcovitom teréne nebolo také výnosné ako v údolí Hrona a iba pracovitosťou miestnych ľudí sa z pôdy dokázal získať aký-taký úžitok. V dvoch častiach sa kvalitou prirovnávala zemi v obci Jastrabá a v jednej časti bola vraj ešte úrodnejšia. Takto bola charakterizovaná pitelovská pôda v dikálnom súpise z roku 1728. Už v roku 1715 sa v Pitelovej hospodárilo trojpoľným systémom. Jeho podstata spočívala v rozčlenení chotára na tri časti, t. j. do jednej sa siali jariny, do druhej oziminy, tretia sa nechala z regeneračných dôvodov odpočívať ako úhor a pásol sa na ňom dobytok z celej obce. Polia dosahovali bežnú úrodnosť, po jesennom oseve urodili zvyčajne 1 gbel obilia (cca 106 litrov), pri usilovnej práci po jarnom oseve o 4,5 gbelu viac. Pôdu položenú na svahoch však zvykli poškodzovať prudké dažde. Lúky mali obvyklé rozmery a rodili dobré seno, no keď počas silných dažďov stúpla hladina rieky Hron, boli do veľkej miery zaplavované. Menej úrodné boli pasienky situované v horách, ale pre potrebu tunajších obyvateľov v podstate postačovali. Lesy poskytovali dostatočné množstvo dreva na kúrenie i stavbu, takisto žalude k pastve vlastných ošípaných, ba zvýšilo aj pre iných dedinčanov, ktorí ich mohli zbierať za 35 zlatých.1

V roku 1714 žilo v Pitelovej 43 ľudí v produktívnom veku, ktorými sa rozumeli samostatne hospodársky činní muži i ženy nad 15 – 16 rokov. Podľa dikálneho súpisu z roku 1726/27 ich počet vzrástol na 89 a za rok 1763/64 bolo vykázaných 139 týchto osôb. Z údajov teda môžeme vidieť podstatný vzostup počtu obyvateľstva už v 20. rokoch 18. storočia.

Prevažná časť Pitelovčanov pracovala na svojich gazdovstvách a z nich sa aj živila. Produkty rastlinnej výroby boli prvoradým zdrojom obživy, predpokladom pre chov domácich zvierat, surovinou pre výrobu ďalších produktov i možnosťou získavania finančných príjmov. Pitelová ležala v oblasti Tekovskej stolice s najnepriaznivejšími podmienkami pre rastlinnú výrobu. Z dôvodu neznalosti okopanín a nerozšíreného pestovania kŕmnych plodín bola v 18. storočí takmer všetka kultivovaná plocha obsievaná obilninami. Najväčší podiel z vysievaných druhov obilia v roku 1714 dosahovala raž (výsev na ploche 68 prešporských meríc: cca 14,62 hektára), jačmeň (28 prešporských meríc: cca 6 hektárov) a ovos (23 prešporských meríc: cca 5 hektárov). Raži sa darilo lepšie než ostatným obilninám. Keďže klíčila už pri teplote 1 – 2 °C, rástla dlho do zimy aj začínala rásť skoro na jar, bola ideálnou obilninou pre horské oblasti s neveľmi kvalitnou pôdou a nižšími teplotami. Do polovice 18. storočia sa rozšírilo pestovanie suržice (zmes pšenice a raže), čo vyplývalo zo skutočnosti, že múka z nej bola kvalitnejšia než čisto ražná a zásluhou raži bola táto obilnina odolnejšia voči mrazom i menej náročná na pôdu a vlahu ako čistá pšenica. Kvalita pôdy, ktorá bola kamenitá, podmieňovala zároveň jej obrábanie a ťažnú silu záprahu. Pod siatinu sa oralo najmenej dvakrát, takisto sa viackrát pôda bránila a pri oraní sa používal štvorzáprah. Priemerný výnos úrody predstavoval v Pitelovej tri a štvrťnásobok výsevu obilia (v južnej časti Tekova prekračoval šesťnásobok).

K poľnohospodárskej produkcii neoddeliteľne patril chov domácich úžitkových zvierat ako zdroj potravy a záprah. Konzumovalo sa mäso všetkých druhov okrem koní, mlieko od kráv, oviec a kôz, a to v pôvodnej forme alebo v podobe masla, tvarohu i syrov. Živočíšne tuky zostávali základným omastkom, keďže pestovanie olejnatých rastlín nebolo rozšírené. Bez záprahového statku bolo užívanie pôdy takmer bezcenné, pretože bez neho sa v pestovaní dosahovali iba minimálne výsledky. Začiatkom 18. storočia sa používali hlavne volské záprahy, pričom koncom storočia mali prevahu len v severných častiach Tekovskej stolice, kde pre svoju väčšiu ťažnú silu v porovnaní s koňmi našli opodstatnenejšie uplatnenie. Nemalú rolu v tom hrala aj skutočnosť, že cena vola bola oveľa nižšia ako cena koňa. Tí chudobnejší, najmä želiari, volili tiež kravské záprahy, ktoré nepatrili k všeobecne bežným. V roku 1714 Pitelovčania chovali 32 volov ako záprahový dobytok, 2 junce, 10 koní, 18 mladých koní (ešte sa len učili priahať), 36 dojných kráv, 49 dojných oviec, 12 jalových oviec, 3 kozy a 73 ošípaných. Podľa súpisu z roku 1746/47 bol stav hospodárskych zvierat v Pitelovej podstatne vyšší než bezprostredne po ukončení vojen: 94 volov a koní, 69 kráv, 144 oviec, 101 kôz, 140 ošípaných a 12 včelích klátov (úľov). Oproti tomu v roku 1763/64 vzrástol počet chovaných oviec na 181 kusov, prudko klesol chov kôz – iba 14 kusov, znížil sa stav ošípaných na 92 kusov a počet včelích klátov stúpol na 37 kusov. Negatívnu rolu v prípade kôz zohrali neustále zákazy a snahy o úplné obmedzenie ich chovu, pretože pri pasení v lesoch škodili mladým porastom. Pre poddaných to však boli ideálne nenáročné zvieratá. Panstvo viac podporovalo chov oviec, z ktorých plynul úžitok navyše z vlny. Pokles stavu ošípaných pokračoval až do konca 18. storočia, čo možno odôvodniť vyšším počtom iných chovaných zvierat, väčšou náročnosťou svíň na krmivo a po urbárskej regulácii zhoršením možnosti zbierať žalude a bukvice alebo v bukových a dubových lesoch pásť ošípané. Tereziánsky urbár nedával poddaným právo, ale len prednosť na žaluďovú či bukvicovú pašu pred ostatnými osobami vo vlastnom chotári. Mala sa im poskytnúť za poplatok o 6 grajciarov nižší, ako by sa stanovila cena pre cudzích poddaných. Rozšírenejší chov včiel odrážal význam medu a vosku vo vtedajšom spôsobe života. Med sa používal ako sladidlo, liečebný prostriedok, pripravovala sa z neho medovina, medovníky. Vosk sa v domácnostiach spotrebovával ako mazadlo, svietidlo i liečivo. Okolie stredoslovenských banských miest bolo známe intenzívnym včelárstvom a Kremnica tiež svojím trhom s medom.

Okrem už spomenutého poľnohospodárskeho úžitku záprahu umožňoval voz so zapriahnutými zvieratami spojenie so vzdialenejšími trhmi, získavanie zárobku z povozníctva a slúžil pri plnení robotných povinností. Trať povozov smerovala najmä do blízkosti banských miest. Pri preprave rudy sa v roku 1736/37 zamestnávalo 26 povozníkov z Pitelovej.

Chov domácich zvierat kládol obzvlášť cez zimné obdobie vysoké nároky na krmivo. Popri spotrebe jadrových krmív (ovos, jačmeň) potreboval dobytok množstvo objemového krmiva, t. j. slamu a predovšetkým seno. Lúky, na ktorých sa seno dorábalo, tvorili preto veľmi dôležitú zložku poľnohospodárskej výroby a od ich rozsahu i kvality závisela prosperita jednotlivých hospodárstiev. V severovýchodnej oblasti Tekova bola situácia so senom pomerne priaznivá. Komisári zvlášť oceňovali kvalitu sena, ktorú aj v obciach, kde sa sena urodilo relatívne málo, označovali za veľmi dobrú. Gazdovia dokonca nadbytočné seno predávali. Z rozlohy lúk na jedného kosca (cca 28,77 áru) sa dal získať približne jeden voz sena. Podľa súpisu z roku 1746/47 pripadalo v Pitelovej z lúky na jedného kosca 0,7 voza sena. Medzi lúky prvej bonitnej triedy patrili na konci 18. storočia lúky obce Pitelová spolu s Dolnou Ždaňou, Dolnou Trnávkou a Lovčou.

Pitelovčania najprv využívali na mletie obilia obecný mlyn (t. j. bez vlastníckeho podielu panstva) v Starej Kremničke, ktorý bol spoločný pre obe dediny. Do roku 1746 pribudol mlyn už aj v Pitelovej (bližšie viď časť Remeslá a pitelovskí remeselníci).

Z potrieb zásobovania masy námezdných robotníkov v stredoslovenskom baníctve a hutníctve vznikli priaznivé podmienky pre výmenu poľnohospodárskych produktov za peniaze zarobené robotníkmi. Predmetom predaja sa stalo najmä obilie a niekedy priamo chlieb. Keďže išlo o najneúrodnejšiu časť stolice, kde produkcia obilia sotva kryla vlastnú spotrebu, obilie na predaj sa kupovalo v oblastiach s vyššími výnosmi. To, že sa Pitelovčania venovali drobnému obchodovaniu s rozličným tovarom v banských mestách, zachytil už dikálny súpis z roku 1728. Ďalší súpis z roku 1736/37 bol v údajoch o čosi konkrétnejší a za Pitelovú dokladoval 14 obchodníkov bez bližšieho označenia špecializácie, pričom tento počet v priebehu nasledujúcich desiatich rokov vzrástol na 27. Pitelová sa zaraďovala k obciam s najväčším počtom obchodníkov. Ich celkové zisky v zmysle súpisu z roku 1746/47 dosiahli sumu 252 zlatých, pričom na osobu sa pohybovali v rozpätí 3 – 12 zlatých. Obchodovanie s obilím bolo na severovýchode Tekova mimoriadne rozvinuté. Zapojili sa doň celé stovky menších i väčších obchodníkov pochádzajúcich v značnej miere z poddanských vrstiev obyvateľstva. Svoj tovar nakupovali pravdepodobne v menších množstvách na týždenných trhoch alebo priamo u roľníkov v južnejších častiach stolice a sami ho donášali do banských miest. V dôsledku vtedajšej nízkej výnosnosti pôdy malo obilie pomerne vysokú cenu. Takmer sa rovnala cene mäsa za tú istú váhu. Spomenutí 27 obchodníci z Pitelovej boli v skutočnosti sedliaci, ktorí sa navyše uplatnili ako drobní priekupníci. Súpis z roku 1746/47 obsahuje celkovo 39 mien predstaviteľov (hláv) hospodárstiev, t. j. len 12 z nich sa obchodovaním nezaoberalo.

Z povolenia zemepána mohli Pitelovčania čapovať pivo, čo pre nich znamenalo zdroj príjmu. Potom, ako sa presídlili mimo kráľovskej cesty, udelenú výsadu prestali využívať, pretože zmenou polohy obce stratila svoje opodstatnenie. Za pálenie pálenky a jej predaj platil svätokrížskemu panstvu každý vlastník páleničného kotlíka 3 zlaté ročne. Z výčapu pálenky v roku 1746/47 získali 23,67 zlatého a v roku 1763/64 nadobudli 17 zlatých. Tereziánska urbárska regulácia priniesla vo výčapnom práve obmedzenie pre poddaných, lebo odvtedy mohli čapovať v určitom období len víno, nie však pivo a pálenku, čo sa vrátane výroby týchto nápojov vyhradilo ako zemepanské regálne právo. Medzi urbárskymi výhodami nenachádzame oprávnenie poddaných páliť pálenku ani variť pivo, hoci predtým v mnohých častiach krajiny tieto nápoje voľne vyrábali a za hranicami územia vlastného zemepána ba aj predávali. V urbári sa iba vyslovilo, že ten poddaný, ktorý vlastní páleničný kotlík a na pálenie ho skutočne používa, má od neho zemepánovi platiť 2 zlaté. Otázka výroby a výčapu piva i pálenky sa tak upravila v prospech zemepanských krčiem, kde sa celý rok čapovali všetky nápoje – víno, pivo, pálenka. Vďaka tomu sa výstavba panských krčiem od druhej polovice 18. storočia ešte viac rozmohla a prechádzalo sa na nové formy využitia výčapného práva zemepánov. Mnohí z nich dali svoje krčmy do árendy židovským prisťahovalcom za výhodné nájomné. Odpadla im tak starosť o udržiavanie krčiem, o ich zásobovanie tovarom, nemali mzdové povinnosti voči árendátorovi a nemuseli sa obávať zlého obchodného výsledku krčmy, pretože árendátor, ktorého osud závisel od zemepána, všemožne sa usiloval uspokojiť zemepánove nároky. Panská krčma v Pitelovej existovala minimálne od roku 1785. Nachádzala sa spoločne so školou v jednej kamennej budove poniže kostola, blízko cintorína, čo zodpovedá domu s aktuálnym súpisným č. 87. Prevádzka pohostinstva fungovala na tomto mieste až do roku 1853. K jej ukončeniu mohlo prispieť zrušenie zemepanského výčapného práva zákonom v tom istom roku alebo len nájdenie vhodných priestorov v Doline, aby sa vytvorili lepšie podmienky pre vzdelávanie. V priebehu 60. rokov 19. storočia začala v pitelovskej časti Dolina slúžiť pre pohostinské účely stavba vo vlastníctve Banskobystrického biskupstva (dom č. 176) a s týmto zámerom bola prenajímaná Móricovi Spitzerovi. Výčapné právo sa naďalej priznávalo šľachticom (cirkevným i svetským), no po novom už aj obciam a obchodníkom. Práve s týmito udalosťami by sme mohli spájať vznik hostinca v dome so súčasným súpisným č. 173 v Doline, ktorý ako pohostinské zariadenie fungoval dlhú dobu (bližšie viď časť Spolunažívanie v dedine).2

Ešte v prvej polovici 18. storočia vlastnila obec lúku na 6 koscov (cca 1,73 hektára), ako aj ďalšie pozemky zložené z pôdy o rozlohe 82 prešporských meríc (cca 17,63 hektára) a lúk s výmerou 15,5 kosca (cca 4,46 hektára). Tieto sa neskôr rozdelili do užívania obyvateľom obce.

Dňa 27. júla 1767 bol vykonaný urbársky súpis osady Pitelová. Žilo v nej 37 sedliakov. Títo mali 35 domov a 17 synov. Opustená bola 1 sedliacka usadlosť. Želiarov s domami a užívaným pozemkovým majetkom bolo 6. V podnájme bývali 2 podželiari. V chotári obce boli polia rozdelené do trojpoľného systému hospodárenia, pričom sa tu nachádzali jednak časti priemernej úrodnosti, ako napríklad na rovine pri Hrone, ale tiež neúrodnejšie – ležiace na svahoch a poškodzované prudkými lejakmi. Tieto polia vrátane opustenej usadlosti a polí želiarov dosahovali výmeru 489 prešporských meríc (cca 105,14 hektára). Jednej štvrtinovej sedliackej usadlosti prináležala orná pôda o rozlohe 22 prešporských meríc (cca 4,73 hektára). Rovnako i ostatní sedliaci obrábali polia v priamej úmere ku kvalite (rozsahu) sedliackych usadlostí. Zem vhodná na klčovanie nebola v tom čase už žiadna. Lúky patriace k jednotlivým usadlostiam poškodzovali prívalové dažde, zvyčajne sa na nich kosila aj otava (tráva rastúca po prvej kosbe) a ich celková plocha merala 133,5 kosca (cca 38,41 hektára). Jednej štvrtinovej sedliackej usadlosti prislúchalo na 6 koscov lúk (cca 1,73 hektára). Zvyšní sedliaci takisto užívali lúky v priamej úmere ku kvalite (rozsahu) svojich usadlostí. Lúk na vyklčovanie už nebolo. Kapustniská sa síce v osade nenachádzali, ale konopiská dosahovali výmeru 18,75 prešporskej merice (cca 4 hektáre). Pasienky na pasenie dobytka, ako aj palivové a stavebné drevo miestnym postačovali. Obec nemala oráčinu určenú k spoločnému užívaniu, no mala obecného býka, ktorému Pitelovčania dovedna zadovažovali 1,5 voza sena. Dedina mala v držbe mlyn s dvomi mlynskými kolesami na potoku Trnava (dnes Ihráčsky potok), ktorý prinášal priemerný ročný zisk 60 zlatých. Pitelová mala právo štvrťročne (od sv. Michala do Vianoc) čapovať víno, čo však nevyužívala. Za pálenie pálenky a jej predaj platil panstvu každý vlastník kotlíka ročne 3 zlaté. Panstvo vtedy nemalo v Pitelovej žiadne alódium (majer alebo pôda obhospodarovaná vo vlastnej réžii zmluvnými poddanými) a ani žiadnu privátnu budovu. Panská kúria sa v dedine tiež nenachádzala. Obec musela v roku 1767 odviesť tieto povinné dávky:

  • z titulu porcií (na vydržiavanie vojska) – 485 zlatých a 75 denárov;
  • z domových poplatkov – 97 zlatých a 15 denárov;
  • ako ekvivalent za maslo, vajcia, odchyt 15 kusov vtákov žijúcich na borievkach (drozd čvíkotavý pripravovaný ako pochúťka), 2 jariabkov, 4 jarabíc – 41 zlatých a 45 denárov;
  • za mlyn – 8 zlatých;
  • ovos – 60 prešporských meríc (cca 3 743,55 litra);
  • desiatok – od desiatich baránkov 50 denárov, od nižšieho počtu 2 denáre a od každého kusa záprahového dobytka alebo koňa 28 denárov;
  • pre účely svätokrížskeho panstva voziť do dolného obvodu drevo a odtiaľ nazad víno, k čomu sa malo dať 6 štvorzáprahových vozov, pričom 1 cesta tam i späť mala dohromady trvať 3 dni – spolu 18 dní roboty so záprahom ročne;
  • pre dom panského pivovaru vo Svätom Kríži (dnes Žiar nad Hronom) dať 50 siah dreva, pričom 1 siaha sa počítala za 2 vozy a 1 deň – dokopy 50 dní roboty so záprahom ročne;
  • pri stínaní dreva odrobiť 50 dní ručnej roboty ročne;
  • v záhrade a chmeľnici svätokrížskeho panstva odrobiť 10 dní ručnej roboty ročne;
  • doviezť kláty na štiepanie polien, k čomu sa malo dať 25 vozov, pričom pre obťažnosť terénu a ciest dovoz trval 2 dni – sumárne 50 dní roboty so záprahom ročne;
  • pri stínaní týchto klátov mali pracovať 3 robotníci po 2 dni – spolu 6 dní ručnej roboty ročne;
  • pre dovoz vína, piva a pálenky poskytnúť panstvu 8 vozov – dokopy 8 dní roboty so záprahom ročne.

Pitelovskí poddaní museli svojmu zemepánovi v roku 1767 vyplatiť 632,35 zlatého (bez započítania desiatkov) a súčasne odpracovať 126 dní so záprahom a 66 dní ručnou robotou.3

Hospodárske a sociálne pomery v Pitelovej na začiatku 18. storočia by sme mohli charakterizovať opustenými usadlosťami, neobrábanou pôdou, malým počtom hospodárstiev i ľudí v nich. Stav zapríčinilo dlhé susedstvo s Turkami a stále vojny. V 20. a 30. rokoch sa predchádzajúci stav začal meniť. Prudko vzrástol počet obyvateľov, čím sa zaľudnila dedina a obrábaním opustenej pôdy vznikli nové samostatné hospodárstva. Kým v roku 1715 bolo v Pitelovej napočítaných 24 sedliackych usadlostí, dikálny súpis z roku 1746/47 zachytil až 39 sedliackych usadlostí.

Pitelovčania nachádzali dobré možnosti doplnkových zamestnaní v drobnom obchode a v povozníctve. Ich postavenie sa síce v prvej polovici 18. storočia pomerne skonsolidovalo, no pokiaľ ide o vykorisťovanie feudálmi, nemôžeme hovoriť o zmierňovaní, ale skôr naopak. Svätokrížske panstvo vykázalo v roku 1768 celkový príjem 18 785,12 zlatého, pozostávajúci z peňažnej renty 1 890,7 zlatého, rôznych árend 327,2 zlatého, výkupu z robôt 320 zlatých (týkalo sa iba Kopernice a Janovej Lehoty), desiatkov 1 929,87 zlatého, predaja nápojov 12 833,89 zlatého, dôchodku z mlynov 955,2 zlatého, predaja rozličných materiálov (napr. dreva, dosák, trámov, šindľov, dreveného uhlia, vápna, mlynských kameňov) 491,44 zlatého, predaja vosku a medu 2,82 zlatého, pokút a trestov 34 zlatých. Okrem toho panstvo spotrebovalo tisícky robotových dní svojich poddaných na rozličné práce. Situácia bola tak neúnosná, že dediny zo severu svätokrížskeho panstva podali v roku 1771 písomnú žiadosť o zmiernenie robôt. Vo svojom liste uviedli, že museli nachystať a dopraviť na určené miesto po 80 (menšie obce po 40) siah dreva, voziť jačmeň a iné obilie z Rybníka do Tekovských Nemiec a cestou tam odviezť dosky, šindeľ a pálenku. K tehelni a vápenke dopravovať drevo a kameň, k trom pílam voziť kmene (väčšie obce 100, menšie obce 50 kmeňov ročne). Ďalej v minulých rokoch robotovali pri stavbe panského mlyna v Kremnici i v Bartošovej Lehôtke, pivovaru, fary a krčmy vo Svätom Kríži.4

Sociálne postavenie obyvateľov svätokrížskeho panstva v polovici 18. storočia zhoršovalo tiež ustavičné zvyšovanie štátnej, stoličnej i vojenskej dane v súvislosti s vojnou o rakúske dedičstvo (1740 – 1748) a sedemročnou vojnou s Pruskom (1756 – 1763). Dokonca došlo aj k exekučnému vymáhaniu vojenskej dane.5 Vymáhanie zameškaných daní prebiehalo tak, že do príslušnej obce poslala stolica jednotku vojska, ktorá sa ubytovala u poddaných a ostala u nich dovtedy, kým poddaní nezohnali peniaze a nezaplatili. Poddaní museli pritom vojsko zdarma živiť.6

Posledná etapa 18. storočia začala stagnáciou v 70. rokoch a vyznačovala sa mimoriadnymi výkyvmi v takmer všetkých hospodárskych odvetviach oboma smermi. Začali sa objavovať znaky typické pre slovenskú dedinu: preľudnenie, nedostatok pôdy, stále narastanie vrstvy bezzemkov (podželiarov), väčšia ponuka práce ako dopyt po nej, rozvoj veľkostatkárskeho hospodárenia a vznik vrstvy bírešov (želiarov, sluhov na veľkostatku).7 Situácia vyústila do prijatia urbárskej reformy, ktorej je venovaná samostatná časť Urbárska regulácia a zavedenie jednotného urbára v Pitelovej.

 


[1] Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Nitre, fond Tekovská župa (1540 – 1922), daňové písomnosti, šk. č. 2, dikálny súpis obvodu Oslany, obec Pitelová, rok 1728.
Magyar Nemzeti Levéltár: HU MNL OL N 78 – 2, Az 1715. évi országos összeírás, Bars, Oszlány, Pityelova.
Z latinčiny preložil Patrik Zakarovský, za čo mu vyjadrujem srdečnú vďaku.

[2] Bornemisza, J.: Kremnica, Nová Baňa a ich okolie. Kremnica, Učiteľstvo školského inšpektorátu kremnického, 1933, s. 97.
Botík, J. – Slavkovský, P.: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava, Veda, 1995, s. 274 (heslo: krčma).
Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Nitre, fond Tekovská župa (1540 – 1922), daňové písomnosti, dikálne súpisy obvodu Oslany, obec Pitelová, šk. č. 2 (rok 1714, 1726/27, 1728, 1736/37), šk. č. 3 (rok 1746/47, 1763/64).
Rebro, K.: Urbárska regulácia Márie Terézie a poddanské úpravy Jozefa II. na Slovensku. Bratislava, Vydavateľstvo SAV, 1959, s. 283, 321, 465 – 466.
Slavkovský, P.: Tradičná agrárna kultúra. In: Slovensko. Európske kontexty ľudovej kultúry. Bratislava, Veda, 2000, s. 44.
Špiesz, A. – Watzka, J.: Poddaní v Tekove v 18. storočí. Historicko-štatistická monografia. Bratislava, Slovenská archívna správa, 1966, s. 73, 76, 79, 98, 100, 102, 107, 109, 130, 137 – 138, 142, 146, 153, 180 – 181, 185 – 188.

[3] Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Nitre, fond Tekovská župa (1540 – 1922), urbárske spisy, X, fasc. 17, nr. 17, urbársky súpis osady Pitelová z 27. júla 1767.

[4] Špiesz, A. – Watzka, J.: Poddaní v Tekove v 18. storočí. Historicko-štatistická monografia. Bratislava, Slovenská archívna správa, 1966, s. 210 – 212 a 223.

[5] Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin, Osveta, 1978, s. 90.

[6] Dangl, V. – Segeš, V.: Vojenské dejiny Slovenska III., 1711 – 1914. Bratislava, Ministerstvo obrany SR vo Vojenskej informačnej a tlačovej agentúre, 1996, s. 12.

[7] Špiesz, A. – Watzka, J.: Poddaní v Tekove v 18. storočí. Historicko-štatistická monografia. Bratislava, Slovenská archívna správa, 1966, s. 230.