Sedem častí Pitelovej

Po presídlení Pitelovčanov do vyššie položených častí chotára pokračovala výstavba obce na tomto mieste. Najstarší písomný zdroj, prostredníctvom ktorého môžeme opísať jej priebeh, predstavuje katastrálna mapa z roku 1860. Domy boli v Pitelovej zoradené nepravidelne po oboch stranách obecnej komunikácie. Uplatnila sa nerovnomerná zástavba v dĺžke približne od domu s aktuálnym č. 16 po dom č. 122 (pozri online). Najviac príbytkov sa sústredilo na rovinnej ploche zo začiatku dediny až k domu č. 58. V tomto priestranstve sa nachádzala tiež kováčska šmikňa (dnes dom č. 43) a dielňa čižmárskeho majstra Ondreja Alberta (pozemok nad domom č. 11). Pri kováčskej šmikni sa odbáčalo „do Štefankov“ na kopec alebo pokračovalo ďalej cestou stáčajúcou sa na západ a stúpajúcou ku kostolu, najdominantnejšej stavbe v obci, až na Horný koniec.

Nemalú rolu na koncentrácii obydlí v tejto časti dediny (dnes centrálnej) zohrala aj bezprostredná blízkosť dvoch potokov. Hoci hlavným zdrojom vody boli studne, potoky boli nevyhnutné k močeniu konopí, praniu odevu či k napájaniu statku. V blízkosti zdrojov vody sa zriaďovali válovy pre napájanie hospodárskych zvierat. Válovy sa pôvodne zhotovovali z dreva, kameňa, plechu, od polovice 20. storočia takisto z betónu. Dochovaný betónový válov so zachyteným prameňom sa nachádza pri pitelovskom cintoríne. Ďalší betónový válov bol do roku 1975 umiestnený v priestranstve fontány, kam stekala voda z potoka vyvierajúceho na svahu nad domom č. 49.1 Zároveň tu bola vyvedená kovová rúra, ku ktorej sa chodievalo po vodu pre potreby v domácnosti. Potok prameniaci nad domom č. 47 našiel využitie hlavne v mieste na máčanie konopí. Oba opisované potoky sa pod domom č. 8 spájajú do jedného vodného toku, ktorý preteká cez Čierne zeme až do Hrona. Druhé vojenské mapovanie označuje tento spojený vodný zdroj názvom Chlebový potok.

V roku 1860 stáli tesne pod kostolom len dva domy s aktuálnymi súpisnými č. 77 a 80. Najbližšie situovanými stavbami pozdĺž cesty smerom ku kováčskej šmikni boli rodinné domy s č. 63 a 64 (neďaleko dnešnej fontány). Pozemok od domu č. 77 (vrátane) po súčasný dom č. 67 patril Jánovi Sklenkovi (*27. 5. 1825 Pitelová – †18. 5. 1865; poch. Pitelová), ktorý ho rozdelil na zastavanú plochu, pole a lúku s ovocnými stromami. Od domu č. 67 (vrátane) nadol k domu č. 63 sa rozprestierala lúka s ovocnými stromami Mateja Minku (*30. 1. 1821 Pitelová – †9. 5. 1880; poch. Pitelová). Priestor na opačnej strane od domu č. 80 (vrátane) po súčasný dom č. 72 vlastnil Tomáš Páchnik (*1. 12. 1802 Pitelová – †13. 12. 1861; poch. Pitelová). Rozčlenil ho na zastavanú plochu, pole, lúku s ovocnými stromami a ďalšiu samostatnú lúku. Od domu č. 72 (vrátane) klesajúc k domu č. 64 bola pôda rozdelená na malé parcely rôznych majiteľov.

Deľbou majetku, dedením či kúpou pozemkov sa zoskupenie domov časom zahustilo. Podľa pamätníkov sa v priebehu prvej polovice 20. storočia postavili domy popri zmieňovanej ceste medzi kostolom a kováčskou dielňou, t. j. miestami stretávania sa. Kostol predstavoval ústredný prvok v duchovnom i kultúrnom živote tradičného lokálneho spoločenstva a šmikňa plnila okrem výrobnej funkcie súčasne spoločenskú úlohu. Bola strediskom výmeny technických skúseností a susedských stretnutí mužov.

Vývoj výstavby pozdĺž cesty pod kostolom, Pitelová-centrálna časť, katastrálna mapa obce a fotografie z Hôde:

Na pozemku s rodinným domom č. 67 viedla od roku 1924 až približne do roku 1934 hostinec a rovnako tiež obchod so zmiešaným tovarom Anna Šarayová.2 V marci 1939 sa kramárskej živnosti začal venovať Štefan Páločný. Krám bol malý obchod s drobným predajom potravinových i nepotravinových produktov dennej spotreby. Štefan Páločný využíval priestory po Anne Šarayovej, kým si obchod a onedlho aj krčmu nezriadil vo svojom vlastnom dome s aktuálnym č. 93. Obe prevádzky sa stali zdrojom jeho živobytia až do roku 1962. Keď v roku 1940 ohlasoval Anton Hárezník, tunajší hostinský a výčapník, že bude v Pitelovej prevádzkovať živnosť – obchod so zmiešaným tovarom, zo strany obecného zastupiteľstva neboli proti tejto ohláške vznesené žiadne námietky, lebo okrem kramárstva p. Páločného nebol v dedine žiadny iný obchod. Krčma s obchodom p. Hárezníka fungovali na pozemku s domom č. 43 až do roku 1959.3

Richtár spočiatku úradoval doma, obecný úrad neexistoval. Obecný dom, resp. dom kultúry (predná spodná časť obecného úradu) sa postavil v roku 1944 a počas roka 1948 sa stavba rozšírila o sálu s javiskom.

Traduje sa, že časť Pitelovej s osamotenou skupinou domov mimo hlavnej obytnej línie, zvaná Kuricovci (predtým aj Kuricobreziny, Breziny), dostala meno podľa označenia účastníkov stavovských povstaní v 17. a 18. storočí v Uhorsku – kurucov, čo malo odkazovať na tu prebiehajúcu Betlenovu bitku o banské mestá v júli 1621. Pôvod slova „kuruc“ nie je uspokojivo objasnený. V zmysle niektorých prameňov pochádza z latinského slova crux, crutiatus (kríž, križiak) a má spojitosť s názvom Dóžovho križiackeho vojska (1514). Objavili sa tiež náhľady odvodzujúce slovo „kuruc“ od nemeckého výrazu Kruzitürken, čo v dobovom ponímaní malo znamenať niečo ako poturčení kresťania, resp. kresťanskí Turci. Jágerský beglerbeg paša Memi4 bol prvým tureckým hodnostárom, ktorý v roku 1671 použil tento pojem na pomenovanie uhorských utečencov spod habsburskej nadvlády. Názov sa ujal a kuruci sa k nemu najmä od 70. rokov 17. storočia sami hlásili, hoci vodca najväčšieho kuruckého hnutia František II. Rákoci ho vo svojich spisoch nepoužíval. Jadro kuruckých ozbrojencov, zhromažďujúcich sa od konca 60. rokov 17. storočia v pohraničných oblastiach Sedmohradska, Turecka a Uhorska, tvorili bývalí hradní vojaci, v Uhorsku hromadne prepúšťaní po Vašvárskom mieri (1664), ďalej hajdúsi a poddaní utekajúci pred ťažkými životnými podmienkami, vojenským terorom a náboženským útlakom. Vo veľkom počte boli medzi nimi zastúpení drobní zemania, nižšia a stredná šľachta, protestantskí kazatelia a študenti. Aj oni sa správali podľa dobových vojenských „mravov“. Pálili, ničili, koristili, mstili sa predovšetkým katolíkom, vyháňali ich z domovov, ničili ich majetky, vydierali bohatých i chudobných, stínali ľudí. Od začiatku 70. rokov 17. storočia podnikali viaceré vpády na slovenské územie. V roku 1678 sa do čela kuruckého hnutia dostal Imrich Tököli a vypuklo stavovské povstanie.5

V polovici 19. storočia boli v časti Kuricovci postavené dva domy. Pod súpisným č. 25 bývala rodina Michala Straku (*28. 10. 1810 Močiar – †10. 1. 1861; poch. Pitelová). Vydajom jeho dcéry Kataríny za Valentína Víťazku z Kľačian sa v tejto časti obce udomácnilo priezvisko Víťazka. Dom č. 26 patril Jánovi Mališovi (*21. 8. 1820 Pitelová – †18. 5. 1878; poch. Pitelová). V roku 1900 žilo u Kuricovcov 32 obyvateľov a v roku 1930 až 54 obyvateľov.6

Južne od Kuricovcov leží časť Pitelovský mlyn, pomenovaná podľa pitelovského vodného mlyna. Vedľa stavby so zariadením na mletie obilnín je na katastrálnej mape obce z roku 1860 zakreslený dom určený na bývanie. V roku 1930 v ňom žil mlynár Ladislav Ján Kraus (*22. 6. 1884 Pitelová – †neznáme) so svojou rodinou, celkovo 6 ľudí.7 Na rázcestí pri pitelovskom mlyne pribudol začiatkom 20. storočia príbytok ďalšej príbuzenskej vetvy Krausovcov – potomkov prvého známeho pitelovského mlynára Jakuba Krausa. Tu sa rozchádzali tri cesty: hore svahom sa odbáčalo do dediny, dolu briežkom sa išlo k pitelovskému mlynu a hlavná cesta bola pred vybudovaním železničnej trate Zvolen – Vrútky (1870 až 1872) kráľovskou cestou spájajúcou kremnickú oblasť so Zvolenskou kotlinou (bližšie pozri časť Pitelová na mapách Samuela Mikovíniho). Spomenutá bola tiež v písomnom vyhlásení obce k opatere dreveného kríža umiestneného pri kráľovskej ceste nad pitelovským mlynom v roku 1795 (bližšie pozri časť Sakrálne objekty).

Zaužívaný spôsob stavby domov okolo dominantných budov alebo budov viažucich na seba požiadavky spoločenského a kultúrneho života nasmeroval ďalší vývoj osídlenia Pitelovej do časti Dolina, v tesnej blízkosti obce Trnavá Hora. V zmysle sčítania obyvateľstva v roku 1869 sa tu nachádzal hostinec (dom č. 176), ktorý prevádzkoval árendátor Móric Spitzer. Časom bol nahradený novým hostincom (dom č. 173), zriadeným a prenajímaným obcou Pitelová približne od polovice 70. rokov 19. storočia.8 Výstavba rodinných domov v Doline sa spustila po vybudovaní železničnej trate Zvolen – Vrútky, keď sa umelým násypom nad Ihráčskym údolím preťala niekdajšia kráľovská cesta, vedúca odtiaľto do Kremnice, a stala sa z nej nenápadná ulica. K existujúcim objektom pribudla žandárska stanica (dom č. 157), zmieňovaná v miestopisnej literatúre zachytávajúcej stav podľa sčítania ľudu v roku 1900.9 Pravdepodobne od roku 1905 úradoval v Doline aj obvodný notár. Bývanie v tejto časti bolo výhodné i z hľadiska veľmi krátkej vzdialenosti do rímskokatolíckeho kostola, k poštovému a telegrafnému úradu či železničnej zastávke v Jalnej (dnes miestna časť Trnavej Hory) na trati Levice – Hronská Breznica (dnes Hronská Dúbrava).10 Pošta v Jalnej sa spomína v roku 1888 (predtým vo Svätom Kríži, t. j. v Žiari nad Hronom)11 a telegraf v roku 1919 (sprvu v Hronskej Breznici).12

Minimálne na prelome 20. a 30. rokov 20. storočia malo v pitelovskej časti Dolina, na pozemku s terajším rodinným domom č. 158, zriadenú filiálnu predajňu Potravné družstvo pre Svätý Kríž nad Hronom a okolie. Účelom družstva bolo kupovať tovar každého druhu, najmä všetky články potrebné pre hospodárstvo a domácnosť, predávať ho v otvorenom obchode, vykonávať povolené výčapy a hostinské živnosti, predávať tabakové výrobky, poštové ceniny, známky, kolky a zmenky pre členov i nečlenov družstva, odoberať od členov ich produkty slúžiace na prospech roľníctva (napr. triediče obilia, šrotovníky, pečenie chleba), tvoriť a spravovať úspory z tovarového nákupu členov. Vedúcim predajne bol najprv miestny notár Filip Hédeli a po ňom jeho syn Imrich Hédeli.

Počas rokov 1924 – 1935 prevádzkoval v Doline (dom č. 173) obchod so zmiešaným tovarom Ladislav Wagner, ml., pričom v novembri 1925 rozšíril svoju živnosť o hostinec.13

Sústredenosť občianskej vybavenosti tak prispela k stavbe rodinných domov zoskupených v jednom rade pozdĺž Ihráčskeho potoka. V roku 1900 tu žilo 38 obyvateľov a v roku 1930 počet stúpol na 99 občanov.14

Po prvej svetovej vojne si Pitelovčania postupne prestavovali staršie drevené domy na kamenné.15 Od roku 1924 si obyvateľstvo začalo stavať svoje domy v časti Záhrady. Pozemky predávala správa Banskobystrického biskupstva. Počiatky zástavby časti Čierne zeme spadajú do druhej polovice 30. rokov 20. storočia. Dovtedy tam stáli iba dva osamotené domy.16

Výstavba od 50. rokov 20. storočia súvisela s rastom kúpnej sily, ktorá vytvorila lepšie podmienky pre individuálne bývanie. Podľa záznamov v obecnej kronike sa nové domy začali stavať v lokalite Na pažiti, na Čiernych zemiach, v Záhradách a Doline. Stavebný vývoj intravilánu obce počas celého obdobia jej existencie podmieňovala aj členitosť terénu, čím sa v zmysle klasifikácie sídelných typov vyvinula z Pitelovej hromadná dedina s nepravidelnou zástavbou a rozložením územných častí v údolí i na svahu zároveň.

V starostlivosti o svojich zamestnancov miestne Jednotné roľnícke družstvo Hron postavilo a v roku 1972 dalo do užívania obytný dom so šiestimi bytmi na Čiernych zemiach. Okolo družstevnej bytovky sa súčasne vybudovala nová bezprašná cesta, pozdĺž ktorej si Pitelovčania stavali rodinné domy, až vytvorili obojstranné domoradie.17

Prvé obmedzenia výstavby sa objavili v roku 1972: „Tempo výstavby obce je obmedzené a povolenie k stavbe podľa smerníc môže obdržať len zamestnanec v poľnohospodárstve alebo lesníctve. Je to dôsledok toho, že obec je zatriedená medzi poľnohospodárske obce. Sú prípady, kde občania stavajú bez povolenia (načierno), bez ohľadu na to, že zaplatia vysokú pokutu.“ Individuálna výstavba vrátane odpredaja stavebných pozemkov bola uznesením okresného národného výboru pozastavená v roku 1973. Kronikár zhodnotil situáciu v roku 1978 takto: „Stavebný ruch v obci je veľmi malý. To zapríčiňuje, že obec mení svoj obraz len veľmi pomaly. Mnohí z obce stavajú rodinné domy na Trnavej Hore, kde nie sú ťažkosti s obstarávaním stavebného povolenia. Aj na malé stavebné objekty (ako garáž, chlievy, pivnice a pod.) treba úradné povolenie, ktoré sa vydáva za veľmi zložitých úradných formalít. Medzi občanmi sa hovorí, že menej námahy dá niečo postaviť, ako získať povolenie.“ Ďalšie stavebné povolenia sa začali vydávať v roku 1979, no iba na typizované stavby a v limitovanom počte. Vývoj situácie súvisel s nezaradením Pitelovej medzi strediskové obce, čo prinášalo i iné sprievodné javy: pokles počtu obyvateľov, nedostatočné dopravné spojenie, zásobovanie a málo pracovných príležitostí priamo v obci. V kronike sa možno dočítať: „Príčin poklesu obyvateľov je mnoho: stavebný ruch úradne obmedzovaný, dochádzka do zamestnania, horšie zásobovanie a služby ako v mestách, ťažkosti s palivom (prídel uhlia) a pod.“ (1980) „Ubúdanie obyvateľov do miest pokračuje. Dôvodov je veľa. Dochádzka do práce, dobre vybavené byty, lepšie zásobovanie a služby, kultúrne vyžitie a pokoj s brigádnickou neplatenou prácou.“ (1981) „Stavebná činnosť je zastavená okrem zamestnancov JRD.“ (1983 – 1984) Zmena nastala v rokoch 1986 – 1987: „Konečne prišlo rozhodnutie, že aj v našej obci sa povoľujú individuálne stavby. Koľko škody zákaz narobil. Koľko mladých občanov – novomanželov, u ktorých bol predpoklad stavby nového rodinného domu, sa odsťahovalo.“18 Stavebná činnosť v 90. rokoch 20. storočia ustala. Až v poslednom období pribudli v rámci pôvodnej obecnej zástavby zrekonštruované domy a novostavby poväčšine prisťahovaných obyvateľov, resp. chatárov. Atraktívnou sa stala tiež časť Horný koniec, ktorá sa v miere osídlenia počas druhej polovice 20. storočia zmenšila najviac.

Do obce bol ešte na začiatku 20. storočia zlý vozový prístup. Používala sa cesta od Záhrad ku kostolu a Záhrady – Vystráža. V roku 1932 sa vybudovala obecná cesta od hlavnej hradskej (Žiarska cesta) cez Čierne zeme na Horný koniec. Všetky práce sa robili väčšinou ručne. Celú akciu, od vymeriavania až k poslednej úprave a rozdeľovaniu výplat, viedol richtár Martin Barát (*12. 10. 1899 Pitelová – †13. 3. 1973; poch. Pitelová).19 Cesta začínala poniže domu č. 216 a pokračovala k domu č. 207, kde sa v súčasnosti napája na cestnú komunikáciu vedenú od bytovky (č. 200).

Stará cesta od Záhrad ku kostolu ostala naďalej najkratšou spojnicou miest pre Pitelovčanov, ktorí chodili do Svätého Kríža za prácou alebo na trh, do Šášovského Podhradia na pílu či k železničnej stanici v Starej Kremničke. Na túto stanicu, kedysi prvú v smere od Hronskej Dúbravy,20 museli chodiť pešo zamestnanci kameňolomu v Bartošovej Lehôtke, železničiari a žiaci navštevujúci meštiansku školu v Kremnici. Išlo sa od kostola dolu kopcom popri škole a cintoríne postupujúc strmou klesajúcou trasou. Pár krokov od portálu tunela nad Záhradami sa prešlo cez koľajnice na druhú stranu a železničiarskym chodníkom pozdĺž koľajníc sa pokračovalo až na stanicu v Starej Kremničke.21

Dňa 3. apríla 1960, na základe prísľubu daného pri zakladaní tamojšieho jednotného roľníckeho družstva, začal v Pitelovej premávať autobus. Linka spájala obec so Žiarom nad Hronom a železničnou stanicou Trnavá Hora. Úpravu cesty, ako rozšírenie zákrut a osadenie zábradlia, previedli občania bezplatne.22 Každá dedina mala vtedy svoj vlastný autobus. Zastávka pre pitelovský autobus bola zriadená na Čiernych zemiach pri dome s aktuálnym súpisným č. 222 a v Záhradách pri dome č. 199. Pod domom č. 216 zastavovali diaľkové (napr. levický) a lokálne autobusy (napr. ihráčsky).

 


[1] Rokom 1975 sa v obecnej kronike datuje dokončenie výstavby parku s vodometom v rámci akcie „Z“ (zápis na s. 83).

[2] Priezvisko Šaray býva v záznamoch uvádzané aj vo forme Šaraj.

[3] Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Obvodné notárske úrady z obvodu Okresného úradu v Kremnici /1868/ 1888 – 1950, Obvodný notársky úrad v Trnavej Hore /1868/ 1888 – 1950. Knihy: inv. č. 37, Evidencia hlásených vojakov Pitelová 1928 – 1942; inv. č. 40, Evidencia obchodníkov a živnostníkov 1924 – 1942. Spisový materiál: inv. č. 135, ročník 1924, šk. č. 1; inv. č. 142, ročník 1931, šk. č. 2; inv. č. 146, ročník 1935, šk. č. 3; inv. č. 147, ročník 1936, šk. č. 4; inv. č. 150, ročník 1939, šk. č. 7; inv. č. 151, ročník 1940, šk. č. 8; inv. č. 152, ročník 1941, šk. č. 9. Fond Okresný úrad v Kremnici /1919/ 1923 – 1945, inv. č. 267, ročník 1937, šk. č. 327.

[4] Beglerbeg – miestodržiteľ, najvyšší vojenský veliteľ a úradník v ejálete, t. j. provincii (najväčšia administratívna jednotka Osmanskej ríše), v tomto prípade jágerského ejáletu. Beglerbeg mal často vysokú hodnosť paša, niekedy i vyššiu vezír.

[5] Dangl, V. – Kopčan, V.: Vojenské dejiny Slovenska II., 1526 – 1711. Bratislava: Ministerstvo obrany SR vo Vojenskej informačnej a tlačovej agentúre, 1995, s. 169 – 170.

[6] A magyar korona országainak helységnévtára. Budapest: Pesti Könyvnyomda – Részvény – Társaság, 1902, s. 468.
Lexikon obcí v krajine Slovenskej. Praha: Ministerstvo vnútra a Štátny úrad štatistický, 1936, s. 39.

[7] Sčítací hárok 400/394, Pitelová (Kremnica), vyplnený 2. decembra 1930. [Online]. Dostupné na: https://www.slovakiana.sk/, hárok.

[8] Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Obvodné notárske úrady z obvodu Okresného úradu v Kremnici /1868/ 1888 – 1950, Obvodný notársky úrad v Trnavej Hore /1868/ 1888 – 1950, inv. č. 9, Zápisnice Obecného zastupiteľstva Pitelová 1914 – 1931, rok 1925.

[9] A magyar korona országainak helységnévtára. Budapest: Pesti Könyvnyomda – Részvény – Társaság, 1902, s. 858.

[10] Jekelfalussy, J.: A magyar korona országainak helységnévtára. Budapest: Pesti Könyvnyomda – Részvénytársaság, 1898, s. 291.

[11] Jekelfalussy, J.: A magyar korona országainak helységnévtára. Budapest: Athenaeum R. Társulat Könyvnyomdája, 1888, s. 579.
Kollerffy, M. – Jekelfalussy, J.: A magyar korona országainak helységnévtára. Budapest: Athenaeum R. Társulat Könyvnyomdája, 1882, s. 658.

[12] A magyar szent korona országainak helységnévtára. Budapest: Pesti Könyvnyomda – Részvény – Társaság, 1913, s. 790.
Soznam miest na Slovenku dľa popisu ľudu z roku 1919. Bratislava: Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska, 1920, s. 104.

[13] Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Obvodné notárske úrady z obvodu Okresného úradu v Kremnici /1868/ 1888 – 1950, Obvodný notársky úrad v Trnavej Hore /1868/ 1888 – 1950. Knihy: inv. č. 9, Zápisnice Obecného zastupiteľstva Pitelová 1914 – 1931; inv. č. 37, Evidencia hlásených vojakov Pitelová 1928 – 1942; inv. č. 40, Evidencia obchodníkov a živnostníkov 1924 – 1942.  Spisový materiál: inv. č. 142, ročník 1931, šk. č. 2.
Ratkoš, P. a kol.: Dejiny Žiaru nad Hronom. Martin: Osveta, 1978, s. 169 – 170.

[14] A magyar korona országainak helységnévtára. Budapest: Pesti Könyvnyomda – Részvény – Társaság, 1902, s. 858 a 1471.
Lexikon obcí v krajine Slovenskej. Praha: Ministerstvo vnútra a Štátny úrad štatistický, 1936, s. 39.

[15] Jančo, M.: 725 rokov obce Pitelová. Pitelová: Miestny národný výbor Pitelová, 1989, s. 13.

[16] Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Banskej Bystrici, pracovisko Archív Kremnica, fond Obvodné notárske úrady z obvodu Okresného úradu v Kremnici /1868/ 1888 – 1950, Obvodný notársky úrad v Trnavej Hore /1868/ 1888 – 1950, inv. č. 146, ročník 1935, šk. č. 3.

[17] Kronika obce Pitelová, zápis z roku 1972 (s. 72 – 73).

[18] Kronika obce Pitelová, zápis z roku 1972 (s. 71), 1973 (s. 75), 1978 (s. 93), 1979 (s. 97), 1980 (s. 99), 1981 (s. 103), 1983 – 1984 (s. 110), 1986 – 1987 (s. 115).

[19] Jančo, M.: 725 rokov obce Pitelová. Pitelová: Miestny národný výbor Pitelová, 1989, s. 10 a 13.

[20] Pôvodný názov stanice znel Hronská Breznica. Od roku 1940 bola premenovaná na stanicu Dúbrava a od roku 1945 má názov Hronská Dúbrava.

[21] Hárezník, M.: Moja rodná dedinka. Súkromný rukopis, 2017.

[22] Jančo, M.: 725 rokov obce Pitelová. Pitelová: Miestny národný výbor Pitelová, 1989, s. 17.
Kronika obce Pitelová, zápis z roku 1960 (s. 27).